{"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. júla 2011, sp. zn. IV. ÚS 302/2010", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2011-07-07", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-3", "nazov": "čl. 20 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a/text", "citacie_n": 108, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 302/2010-48\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána\nLubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P.,\nktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2,\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v\nKošiciach sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010, za účasti Krajského súdu\nv Košiciach, takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné\nrozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na\n\nslobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.\nzn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010\nz 11. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti P., a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 303,31\n€ (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú jej j e\n\nKrajský súd v Košiciach\n\np o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie P., spol. s r. o.,\nP., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P.\nP., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a\n2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu\nSpišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C/99/2009 z 29. októbra 2009.\n\n2\n\nZo sťažnosti vyplýva, že okresný súd označeným rozsudkom v konaní o ochranu\nosobnosti rozhodol tak, že vyhovel žalobe JUDr. J. K. (ďalej len „žalobca“) o ochranu\nosobnosti a o zaplatenie nemajetkovej ujmy a uložil sťažovateľke\na) povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi tak, že v lehote 15 dní od právoplatnosti\nrozsudku uverejní v denníku SME text: «P., a. s., B. sa ospravedlňuje obhajcovi JUDr. J.\nK. za výroky zverejnené v denníku SME zo dňa 19. augusta 2008 v článku „Sudca má dva\nmetre na pašerákov“ a to textu: „J. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej\nhranici. Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi\ncolníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie“»,\nb) povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25 000 €,\nc) povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 2 057 €.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 potvrdil\nodvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žiadnemu z účastníkov nepriznal\nnáhradu trov odvolacieho konania.\nSťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:\n«Predmetné konanie pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom nebolo\nvedené v súlade s procesnoprávnymi predpismi a to už na Okresnom súde v Michalovciach\na následne i v Spišskej Novej Vsi a rozsudok je vydaný i na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci a teda i v rozpore s hmotnoprávnymi normami.\nMáme za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam, resp. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nNesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácií práva na\nzistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho\npredpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený\nprávny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne\nvyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné\npravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).\n\n3\n\nObčianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri\nzásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené\n(protiprávne).\nNeoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym\nprávom, t. j. s právnym poriadkom.\nKaždý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na\nochranu mena. Súčasne sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má\nprávo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice\nštátu.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak\nide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnuté na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nVyššie uvedené ústavné ustanovenia vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho\nporiadku SR ako demokratického právneho štátu.\nÚstavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami\niných, pričom kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii ustanovení § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka.\nMáme za to, že súd dostatočne nevzal pri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ na\nústavnoprávnu povahu tejto veci, t. j. na stret dvoch základných práv a to práva na ochranu\nosobnosti a práva na slobodu prejavu.\nSúd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene prednosť jednému\nzákladnému právu pred právom druhým a tým súd zasiahol do slobody prejavu nepatričným\nspôsobom.\nZ vykonaného dokazovania pred súdom sa preukázalo, že nami zverejnené\ninformácie, ktoré sme čerpali z verejných (štátnych) zdrojov, boli pravdivé. Táto skutočnosť\nvyplýva zo samotného obsahu súdneho spisu a z pripojeného služobného spisu žalobcu.\nPravdivosť predmetných štyroch viet uvedených v článku a týkajúcich sa žalobcu sme\npreukázali, je zrejmá z obsahu súdneho spisu.\nJ. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici.\n\n4\n\nTáto skutočnosť je zrejmá i z obsahu samotného súdneho spisu. Číslo listu 114, kde\nje uvedené v oficiálnom dokumente Colného úradu, že ako colník bol zamestnaný od 15. 10.\n1986, v služobnom pomere od roku 01. 07. 1998.\nNaposledy ako riaditeľ Colného úradu V.\nTáto informácia, aj keď nešlo o úplne presné uvedenie riadiacej funkcie, keďže bol\nnaposledy pravdepodobne riadiacim pracovníkom s označením zaradenia – vedúci, nie je\nnepravdivá, je vecne správna, čo vyplýva aj z obsahu súdneho spisu, napr. výsluchu svedka\nJ. K. – pojednávanie dňa 02. 09. 2009 – brat žalobcu, ktorý uviedol „Brat pôsobil na\ncolnici ako riaditeľ. Celkovo bol colníkom 10 - 15 rokov“.\nPodobne tak z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR (teda štátnej inštitúcie)\nprostredníctvom SITA (teda opäť štátnej tlačovej agentúry), čo sa taktiež nachádza\nv súdnom spise – „Colné riaditeľstvo SR považuje vyhlásenie bývalého riaditeľa pobočky\nColného úradu vo V. J. K. za nedôveryhodné, nekorektné a účelové.“, či „Bývalý riaditeľ\npobočky CU vo V...“\nBolo to obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici.\nTáto informácia vyplýva z obsahu súdneho spisu – číslo listu 117 – Služobné\nhodnotenie colníka – „... v období dvoch mesiacov bolo zistených 5 porušení služobnej\ndisciplíny colníkmi v takej miere, že ich bolo nutné prepustiť zo služobného pomeru.“\nPodobne tak z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR (teda štátnej inštitúcie)\nprostredníctvom SITA (teda opäť štátnej tlačovej agentúry), čo sa taktiež nachádza\nv súdnom spise – ... už prepustil v súvislosti s korupciou a neplnením si služobných\npovinností 21 colníkov.“\nV roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie.\nTáto informácia vyplýva z obsahu súdneho spisu – číslo listu 116 – Služobné\nhodnotenie colníka – „Menovaný svojim opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie,\nklientelizmu a možnosť protiprávneho konania colníkov.“\nPodobne tak z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR (teda štátnej inštitúcie)\nprostredníctvom SITA (teda opäť štátnej tlačovej agentúry), čo sa taktiež nachádza\nv súdnom spise – „... nedosahoval požadované výsledky, jeho riadiaca činnosť bola\nnedostatočná a vytvárala priestor na korupciu“, alebo „... Dokonca je v ňom uvedené, že K.\nvytvoril možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a protiprávneho konania colníkov“.\n\n5\n\nNemožno sa žiadnym spôsobom stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu, ktorý\nuviedol, že ak služobné hodnotenie bolo neskôr právoplatným rozhodnutím súdu zrušené, sú\nnami uvedené údaje nepravdivé. Služobné hodnotenie je predsa úradným dokumentom,\nktorého pravdivosť sa predpokladá priamo zo zákona. Ak došlo rozhodnutím NS SR\nk „zrušeniu služobného hodnotenia žalobcu“, neznamená to bez ďalšieho, že tam uvedené\nskutočnosti služobne nariadenými žalobcu, sú nepravdivé a že sme neuniesli dôkazné\nbremeno pravdivosti tvrdenia len pre zrušenie tohto správneho rozhodnutia colného orgánu\nsúdom. NS SR nikde neskonštatoval, že vecný obsah služobného hodnotenia bol nepravdivý,\nskonštatoval len, že ide o nezákonné rozhodnutie. V každom prípade sa však na predmetnú\nvec nemožno pozerať tak, že opisom služobného rozhodnutia colného úradu, či zverejnením\njeho časti, by malo dôjsť k difamujúcim výrokom vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaný bol\npredsa vydavateľ jedných z novín, ktoré toto uverejnili a nie autor služobného hodnotenia.\nHodnotenie spracovalo a zverejnilo Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky.\nMáme za to, že práve na okolnosti konkrétne prejednávanej právnej veci nemožno\nsúhlasiť s názorom súdu o dôvodnosti súdneho zásahu do slobody slova.\nPosudzovanie predmetnej právnej veci súdom považujeme za nesprávne.\nPodľa nášho názoru je potrebné vec posúdiť v širšom kontexte a vo vzájomnej\nsúvislosti s reálnym dianím sa konkrétnej situácie a konaním zúčastnených, nie len\nseparovane vo vzťahu k právu žalobcu.\nAj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva – sloboda prejavu\npredstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných\npodmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. Ako taká sa vzťahuje nie len na\ninformácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za\nbezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú.\nJe povinnosťou súdov v týchto prípadoch interpretovať jednotlivé zákonné\nustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv\na slobôd.\nPri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby\ns prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola\nneodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. Je nevyhnuté skúmať mieru tvrdeného\nporušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu\n\n6\n\na s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto\npráv. Je nevyhnuté, aby prípadný zásah súdu bezprostredne súvisel s porušením chráneného\nzákladného práva. K zásahu však dochádza iba vtedy, ak prípadný zásah v konkrétnom\nprípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej\nspoločnosti nemožno tolerovať.\nSúd v odôvodnení týkajúcom sa ospravedlnenia iba bez ďalšieho odkázal na\ndokazovanie, ktorým malo byť preukázané, že údaje boli nepravdivé a že zverejnenie týchto\núdajov poškodilo meno žalobcu. Neuviedol, ako, kedy, či v akej miere, na základe akých\ndôkazov, či úvah súd dospel k takémuto záveru, a akým spôsobom má žiadané a súdom\nuložené ospravedlnenie napraviť predmetný stav a pod. Rozhodnutie je v tejto časti\nnezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nNavyše služobné hodnotenie predsa urobil kompetentný orgán – Colné riaditeľstvo\nSR - v dobrej viere a s poznaním reálií na hranici, či colnici. S poznaním colníka, ktorého\nhodnotil v služobnom posudku. To, že Najvyšší súd SR toto hodnotenie označil ako celok za\nnezákonné, ešte bez ďalšieho neznamená, že je nepravdivé vo svojich jednotlivých častiach.\nZa tejto situácie je práve uloženie občianskoprávnej sankcie žalovanej vo forme\npovinnosti uverejniť ospravedlnenie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu.\nMáme za to, že uverejnením označeného článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do\nosobnostných práv žalobcu, keďže článok má svoj faktický podklad v udalostiach\nopisovaných v ňom a nepresiahol vzhľadom na konkrétnu okolnosť neprípustnú mieru.\nŽalobca bol štátnym zamestnancom v služobnom pomere – colníkom – verejným\nčiniteľom.\nPoliticky sa v tom čase angažoval (vystúpením na tlačovej besede politickej strany...\nmal podľa CR SR dokonca ako colník porušiť zákon), čo považovalo Colné riaditeľstvo SR\nza porušenie zákona, o čom boli taktiež informované všetky média SR prostredníctvom\nhovorkyne CR SR.\nV neposlednom rade je dôležité vec posúdiť aj z hľadiska spôsobu rozhodnutia súdu\no ospravedlnení sa a forme tam uvedenej. Výrok rozsudku a spôsob uloženej povinnosti\nvo výroku rozsudku súdu považujeme za protiprávny a porušujúci naše práva.\nJe neprípustné, aby bola súdom uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie\no obsahu ako to urobil súd, najmä ak v rozhodnutí dokonca konštatoval, že údaje\n\n7\n\no žalobcovi v prvých dvoch vetách sami o sebe neboli spôsobilé vyvolať ujmu. Nemožno\npotom súhlasiť s názorom súdu, že vyvolať ujmu mohli posledné dve vety, resp. len v spojení\ns ďalšími dvoma vetami.»\nV ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len\n„ÚS ČR“) a ďalej argumentuje najmä takto:\n«Súd v ďalšej časti uviedol, že dokazovaním malo byť preukázané, že časť článku\no žalobcovi mala vyvolať následky v rodinnom, profesionálnom i spoločenskom prostredí\nžalobcu.\nKtorá časť to bola a aké následky vyvolala zrejmé z rozhodnutia nie je. Navyše\na najmä, nie je vôbec z rozhodnutia zrejmé na základe akých úvah súd dospel k sume\n25.000,- Eur. Ani z rozhodnutia, prvostupňového súdu a ani z rozhodnutia odvolacieho\nsúdu nie je zrejmé, z čoho súdy vychádzali, o aké skutkové dôkazy opreli svoje rozhodnutie,\nkeď takúto náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznali.\nRozhodnutie aj v tejto časti trpí vadou, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nK spôsobu uplatnenia si nárokov žalobcom sme sa už vyjadrili, no v priebehu\npojednávania sme súdu okrem iného dali do pozornosti i zákon, ktorý súd samozrejme\npozná, a to zák. č. 167/2008 Z. z. Súd sa v odôvodnení s touto skutočnosťou vôbec\nnezaoberal a z tohto dôvodu opätovne uvádzame, že platný právny poriadok v uvedenej\nprávnej norme predpokladá riešenie prípadných nepresností v údajoch, či informáciách.\nŽalobca mohol zvoliť v záujme bránenia svojej cti i iný spôsob, no neurobil tak\npravdepodobne s poukazom na ust. § 5 ods. 2 cit. zák. podľa ktorého vydavateľ periodickej\ntlače nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci (Colné\nriaditeľstvo SR ním nepochybne je), alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je\ninformácia uverejnená v agentúrnom spravodajstve (SITA). V takomto konaní by skutočne\nišlo o česť (§ 7 a 8), a spravodlivosť a nie o iba akýsi nárokovaný finančný profit.\nVo vzťahu k primeranosti uloženej povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu\nv peniazoch uvádzame, že tu si naopak dovolíme dať do pozornosti reálnu prax súdov pri\nrozhodovaní o nemajetkových ujmách pri obetiach dopravných nehôd, či pracovných\núrazoch, kde súdy vlastnou praxou ustálili iné a nižšie sumy. Navyše napríklad pri\n\n8\n\nobchodno-právnom spore, napr. pri „obyčajnej“ nezaplatenej faktúre za plnenie, či pri\nsporoch zo zmlúv o pôžičke, kde predmetom sporu je niekoľko málo desiatok EUR, súdy\nsprávne precízne, úmorne a vyčerpávajúco vykonávajú dokazovanie vo veci, aby mohli\nv súlade s preukázaným skutkovým stavom a zákonom spravodlivo vec posúdiť a následne\nrozhodnúť i odôvodniť, v tejto veci však súd bez riadneho dokazovania a zdôvodnenia\nrozhodnutia zasiahol do majetkovej sféry žalovaného a uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi\nsumu 25.000,- EUR.\nO žalobcovi v tomto konaní informovali i iné média – televízne a rozhlasové stanice,\ndenníky, či týždenníky, čo dokonca v žalobe žalobca aj uviedol, no súd sa touto vecou\nnezaoberal, i keď s odkazom na zásadu konzumácie nároku (consumatio), tak urobiť v mal.\nO žalobcovi bola verejnosť informovaná dokonca aj prostredníctvom samotných\nsudcov z okolia žalobcu a ich stavovských spolkov v SR a pod. Ani túto skutočnosť súd\nnevzal na zreteľ pri vyhodnocovaní tejto právnej veci. Toto považujeme za nesprávne\na rozhodnutie za neúplné.\nK vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do\nosobnosti fyzickej osoby však musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka\nexistencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď\nv porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite,\ntento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť\nmedzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.\nZ vykonaného dokazovania navrhnutého žalobcom však nevyplýva, že by k tvrdenej\nujme reálne došlo, výsluchy svedkov to nepreukázali, čo je zrejmé z obsahu súdneho spisu\na žalobca teda ani v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Súd napriek tomu rezignoval na\nspravodlivosť a žalobe i za takýchto okolností vyhovel.\nSúd sa nedostatočne vysporiadal aj s tvrdeným „zásahom do profesionálnej“ sféry\nžalobcu, keď nevyhodnotil napríklad tú súdu známu skutočnosť, že samotný žalobca je\nsúčasným právnym zástupcom elity okresov M. a S., mimo iných i právnych praktikov,\nprofesionálov, teda právnikov, napr. JUDr. P. (bývalého prezidenta PZ SR) a podobne; či\ndokonca sudcov, napr. JUDr. S. (donedávna predsedu jedného z okresných súdov) a\npodobne, kde u posledne menovaného ide podľa všeobecne známeho hodnotenia\nMinisterstva spravodlivosti SR o dokonca jedného z najlepšie hodnotených sudcov v celej\n\n9\n\nSlovenskej republike. Teda v profesnej oblasti skutočne nemožno hovoriť vo vzťahu k\nžalobcovi v tomto konaní k nejakému zásahu a zníženiu dôvery v jeho osobu.\nTrovy konania zavinil žalobca. V predmetnej právnej veci bol žalobca vo väčšej časti\nžiadaného nároku neúspešný (nárokoval si 66.387,83 EUR, bolo mu priznané 25.000,EUR, teda pomer úspechu vo veci sa neprejavil v rozhodnutí o trovách konania). Navyše\nžalobca rozšíril bezprostredne pred posledným pojednávaním pred súdom prvého stupňa vo\nveci samej žalobu o ďalších viac ako 33.000,- Eur, na sumu 66.387,83 Eur, čo vôbec\npatrične neodôvodnil, nakoniec bol v tejto rozširujúcej časti v konaní neúspešný. Súd túto\nokolnosť pri rozhodovaní o trovách konania nezobral vôbec na zreteľ (aj keď príslušné\nzákonné ustanovenia O. S. P. takéto situácie predpokladajú), čo považujeme taktiež za\nnesprávne a nezákonné (nepreskúmateľné), keďže sa súd mal týmto zaoberať pri svojom\nrozhodovaní, no aj pri odôvodnení svojho rozhodnutia. Z časti rozšíreného návrhu\npravdepodobne súd ani nevyrubil žalobcovi súdny poplatok, na čo bol zo zákona povinný.\nOdvolací súd sa touto časťou veci ani nezaoberal. Trovy konania predstavujúce zaplatený\nsúdny poplatok by mal znášať žalobca. Podobne tak náklady predstavujúce nám vzniknuté\ntrovy konania...\nMáme s poukazom na vyššie uvedené za to, že nároky žalobcu na ospravedlnenie sa\nmu a na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú dôvodné.\nDovoľujeme si pozornosť upriamiť i na spôsob manipulácie so spisom, resp.\ns podaným návrhom na začatie konania vo vzťahu k ústavnej zásade zákonného sudcu a vo\nvzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Michalovciach odo dňa podania žaloby na súd,\ndo dňa prvého pojednávania vo veci, kde došlo k „výmene“ zákonného sudcu nie obvyklým\nspôsobom. V tejto časti veci potom nepovažujeme za dôležité, vzhľadom na závažnosť\npravdepodobného porušenia zákona súdom, že až následne, na základe našej námietky,\ndošlo k postúpeniu veci na iný súd – Okresný súd Spišská Nová Ves.\nRozhodnutím súdu došlo aj k zásahu do nášho vlastníckeho práva, resp. do práva\nvlastniť majetok, keďže nám súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000,- EUR...\nAbsencia odpovedí na vyššie uvedené právne otázky znamená neodôvodnenosť\na arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, nezlučiteľnú s obsahom základného práva na súdnu\nochranu. Rozhodnutím tak bolo porušené i naše právo nerušene vlastniť a užívať majetok.»\n\n10\n\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný\nsúd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3 Co/37/2010 3 Co/38/2010 zo\ndňa 11. 05. 2010 spolu s Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, sp. zn.: 9\nC/99/2009 zo dňa 29. 10. 2009\n- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a 2\nÚstavy SR,\n- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodu zastávať názory\na prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov\ngarantované čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,\n- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 1 (vetá prvá) Ústavy SR,\n- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods.\n3 Ústavy SR.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3 Co/37/2010 3 Co/38/2010 zo dňa\n11. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- EUR.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“\nÚstavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 302/2010-16\nz 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010\nz 11. mája 2010; vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci\nústavného súdu.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu\nsťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa\nvyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému\nsúdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\n\n11\n\nPredseda krajského súdu v prípise k sťažnosti č. 1 SprV/831/2010 doručenom\nústavnému súdu 28. októbra 2010 okrem iného uviedol:\n«Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ako aj z dôvodov uznesenia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť (v časti) prijal na ďalšie konanie vysvitá, že\nsťažovateľka v nej uvádza to isté, čo aj počas konania na okresnom súde a aj v odvolaní\nproti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2009, č. k. 9 C 99/209-180.\nPoznamenávame, že okresný súd na tvrdenie účastníkov vykonal vo veci rozsiahle\ndokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania\nvyplynuli. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O. s. p.\na starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli\núčastníci konania.\nNa zistený skutkový stav aplikoval aj správne zákonné ustanovenia.\nVýklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku obsahuje odôvodnenie\nrozsudku okresného súdu (ktoré má rozsah 9 strán).\nSťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyslovuje nespokojnosť s rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach zo dňa 11. mája 2010, č. k. 3 Co 37/2010-246, osobitne s odôvodnením\nrozsudku.\nPodľa nášho názoru odôvodnenie uvedeného rozsudku krajského súdu zodpovedá\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.\nKeďže sa odvolací súd (Krajský súd v Košiciach) v celom rozsahu stotožnil\ns odôvodnením prvostupňového rozsudku (Okresného súdu Spišská Nová Ves), mohol sa\nv súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozhodnutia obmedziť len na\nskonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo aj urobil, poukazujúc\nna (ďalšiu) judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva Handisyde (správne Handy side\n-poznámka spracovateľa) v. Spojené kráľovstvo.\nJe nám známe, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi\nzákladné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej\njudikatúry „ESĽP“.\n\n12\n\nJudikatúra tohto súdu, ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,\nktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgis v. Francúzsko z 19. 2. 1998). Rovnako\naj Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje\nrozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).\nPodľa nášho názoru v odôvodnení (ústavnou sťažnosťou) napadnutého rozhodnutia,\nodvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného\nsúdu potvrdil. Jeho rozhodnutie nepovažuje za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, ani ústavne\nnekonformné, lebo odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil\nod znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.\nDomnievame sa, že iba tá skutočnosť, že sťažovateľka sa správnym názorom\nvšeobecných súdov (osobitne s názorom Krajského súdu) nestotožňuje, nemôže viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.\nLen pre úplnosť poznamenávame, že ťažko nájsť rozumný argument na obhajobu\n(ochranu) sťažovateľky (žalovanej v súdnom konaní), keď redaktor žalovanej pri písaní\nčlánku o žalobcovi v roku 2008 použije „informácie“ zo služobného hodnotenia (žalobcu)\nz rokov 2001 a 2002, o ktorých vie, že boli znížené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR\nz 10. 9. 2002 ako nezákonné.\nZ vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»\nPrávny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 8. novembra\n2010 uviedol, že nepovažuje za potrebné reagovať na stanovisko predsedu krajského súdu\nvzhľadom na skutočnosť, že „neprinieslo nič nové k veci samej“.\n\n13\n\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu\no tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,\nkeďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd v priebehu konania zistil, že sťažovateľka 28. augusta 2010 (t. j. po\ndoručení sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) doručila okresnému súdu dovolanie proti\nnamietanému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 127/2010 z 8. decembra 2010\ntak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. V nosnej časti odôvodnenia označeného uznesenia\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa uvádza: „Nakoľko prípustnosť dovolania\nv danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli\nzistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky odmietol dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1\npísm. c) O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný\nprostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,\nnezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej\nsprávnosti.“ Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní namietaným\nrozsudkom krajského súdu nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti, nepovažoval\nústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 127/2010 z 8. decembra 2010 za\n\n14\n\nprekážku pre samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti, ktorou\nsťažovateľka namieta porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných práv\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010.\nSťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 došlo\nk porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru; namietaným rozsudkom krajský\nsúd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009 v konaní\no ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie\na povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 25 000 €,\na to\n\nz\n\ndôvodu,\n\nže\n\nuverejnením\n\ninkriminovaného\n\nčlánku\n\nsťažovateľky\n\ndošlo\n\nk neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal širokú publicitu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv\niných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho\npráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie\nnad mieru ustanovenú zákonom.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory\nslovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,\nprijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.\n\n15\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka uplatňuje proti rozsudku krajského\nsúdu č. k. 3 Co 37/2010, 3 Co 38/2010 z 11. mája 2010 dve zásadné námietky:\n1. krajský súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene\nprednosť jednému základnému právu pred druhým základným právom, a tým neprípustným\nspôsobom zasiahol do slobody prejavu (ďalej aj „prvá námietka sťažovateľky“);\n2. krajský súd priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi dostatočne\nneodôvodnil, a preto ako také (rozhodnutie, pozn.) trpí vadou nepreskúmateľnosti, rovnako\nje\n\nnepreskúmateľné\n\nrozhodnutie\n\no trovách\n\nkonania\n\n(ďalej\n\naj\n\n„druhá\n\nnámietka\n\nsťažovateľky“).\nII.1 K prvej námietke sťažovateľky (ku konfliktu medzi slobodou prejavu\na právom na ochranu osobnosti)\nII.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\nKľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd\nnamietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol\nvo veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka SME,\nv ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok) a žalobcom (advokátom), u ktorého\n\n16\n\nuverejnením inkriminovaného článku, podľa záverov krajského súdu, ktorým bol potvrdený\nrozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009, došlo k zásahu do jeho\nosobnostných práv vzhľadom na to, že „skutočnosti uverejnené žalovaným o žalobcovi\nv predmetnom článku sú nepravdivé“ (s. 12 namietaného rozsudku krajského súdu, pozn.).\nZ uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci\nústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou\nprejavu sťažovateľky a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež\ngarantované tak ústavou (najmä čl. 16 a čl. 19), ako aj dohovorom (čl. 8). Podstatou\nrozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi\nústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane\na slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti\nvo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému\nzákladných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť\nprostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m.\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere\na rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému\nobmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú\nústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu\npredstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných\npodmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu\nk „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za\nneurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť\nobyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno\nhovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť\nč. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).\n\n17\n\nV niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly\nv čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia\nslobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému\ncharakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom\ntakéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj\nzáruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom\nv čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré\nchránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb\nalebo štátu.\nVychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy\nnevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany\nosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej\nústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť\nslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to\nvšak, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný\nprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj\nk tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009,\nwww.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť\nvšeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru\nESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2\nústavy.\nKeďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-180\nz 9. októbra 2009 uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a povinnosť zaplatiť mu\nnáhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je\nnepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej\nslobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale\nposúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie\nslobody prejavu.\n\n18\n\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na\nzáklade zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho\nexistencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi\npoužitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade\nso zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).\nV danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky na\nzákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom\nzároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na\nochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto\nokolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu\nkľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či\nzodpovedal zásade proporcionality.\nII.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky\nVzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu\nsťažovateľky boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu\nproporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami\npráva na súkromie žalobcu. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch\n(napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 107/2010), ústavný súd vykonal test\nproporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY\na AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).\n1. Pri posudzovaní otázky subjektu, ktorý mal v danom prípade podľa záverov\nkrajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu\nosobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry ESĽP,\n\n19\n\nktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska\ndôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry\nESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody\nprejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného\nzáujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť\nč. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,\nsťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie\na myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto\ninformácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania\na provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho\nautority,\n\nale\n\nhlavne\n\nz dôvodu\n\npresvedčivosti\n\njeho\n\nargumentácie\n\n(porovnaj\n\nIV. ÚS 107/2010). Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej\nveci je sťažovateľka vydavateľkou denníka SME, v ktorom bol inkriminovaný článok\nuverejnený. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa\nna ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.\nmasmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných\nsúdov primeraným spôsobom zohľadniť.\n2. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj\nkategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej\nsféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia\ninformácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“\nobčanov.\nV danom prípade inkriminovaná časť článku obsahovala informácie týkajúce sa\nJUDr. J. K. (žalobcu, pozn.) vykonávajúceho v čase uverejnenie článku povolanie advokáta,\npričom kritika obsiahnutá v časti inkriminovaného článku sa týkala jeho pôsobenia ako\ncolníka, resp. vedúceho pobočky Colného úradu V. (táto pobočka v tom čase organizačne\npatrila pod Colný úrad so sídlom v Č., pozn.), v období pred vykonávaním povolania\nadvokáta,\n\nt.\n\nj.\n\nosoby\n\npôsobiacej\n\nv tom\n\nčase\n\nštátnozamestnaneckého pomeru, teda vo verejnej funkcii.\n\n20\n\nv riadiacom\n\npostavení\n\nv rámci\n\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť\ninformácie\n\na\n\nmyšlienky\n\no\n\notázkach\n\nverejného\n\nzáujmu,\n\npričom\n\nzároveň\n\nje\n\nnespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).\nVecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj\nosôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov,\nadvokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie\nvrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú\npozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (porovnaj nález\nÚS ČR sp. zn. I. ÚS 453/03). Z uvedeného teda vyplýva, že aj advokát ako osoba patriaca\ndo kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže\nbyť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice\nakceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb); v danom\nprípade o to viac, že žalobca bol kritizovaný za svoju činnosť v období, keď pôsobil\nv štátnozamestnaneckom pomere, t. j. bol kritizovaný za činnosť, ktorá tvorí súčasť\nrozhodovacej agendy štátneho orgánu (colného úradu). V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa\nktorého „Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú,\npodobne ako politici, širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby.“.\nV okolnostiach posudzovanej veci je potrebné tiež brať do úvahy, že inkriminovaný\nčlánok priniesol v prvom rade informácie o sudcovi Okresného súdu Michalovce\nv súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a to v konaniach, v ktorých ako právny\nzástupca vystupoval práve žalobca, pričom s prihliadnutím na podtitulok článku\na informácie vyplývajúce z neho išlo o „sudcovho advokáta“ („Slobodu si užívajú\npáchatelia, ktorých obhajuje aj sudcov advokát;... Ukrajinca zastupoval obhajca J. K.,\nktorý zastupuje v súdnych sporoch aj sudcu...“).\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázkou verejného záujmu je nesporne\naj pôsobenie advokáta, ako osoby verejnej činnej, resp. verejne známej (osoby, ktorá právne\n\n21\n\nzastupuje osoby verejne činné), pričom význam informovania o týchto otázkach sa podľa\nnázoru ústavného súdu zásadným spôsobom zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom\nslova zmysle, resp. zabezpečenie jej riadneho výkonu, ktorý nevyhnutne musí byť\npredmetom verejnej kontroly.\nVzhľadom na uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu,\nže v danom prípade „... nejde ani o osobu verejného záujmu, ktorá je stredobodom\npozornosti verejnosti.“ (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.), ktorý mal nepochybne nie\nzanedbateľný význam pre konečné rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu\nžalobcu v danom prípade nepochybne nemožno považovať za „bežného občana“ (súkromnú\nosobu), ale naopak osobu verejne činnú; bolo preto povinnosťou v predmetnej veci\nkonajúcich súdov túto skutočnosť zohľadniť pri svojom rozhodovaní.\nInkriminovaný článok, resp. jeho časť sa nepochybne týkala aj žalobcu, pričom táto\nčasť bola aj podľa názoru ústavného súdu objektívne spôsobilá svojím obsahom vyvolať\nnegatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže výkon jeho profesie advokáta bol\nv nadväznosti na jeho predchádzajúce pôsobenie ako colníka spochybňovaný. Do úvahy je\nv tejto súvislosti potrebné vziať to, že žalobca bol v článku, resp. inkriminovanej časti\nčlánku priamo identifikovaný menom a priezviskom, ako aj to, že k jeho priamej\nidentifikácii došlo v denníku SME s celoslovenskou pôsobnosťou.\n3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu\nosobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľky (teda na to, ČO bolo\nobsahom inkriminovaného článku), ktorý mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných\npráv žalobcu. Inkriminovaná časť článku uverejneného v denníku SME 19. augusta 2008\npod názvom „Sudca má dva metre na pašerákov“ znie: „J. K. pôsobil 15 rokov ako colník\nna slovensko-ukrajinskej hranici. Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Bolo to obdobie\nnajväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre\npodozrenie z korupcie.“\n\n22\n\nZ citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku ako celku boli (ako už\nbolo uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu.\nInkriminovaná časť článku sa týkala žalobcu, ktorý bol podrobený kritike v súvislosti\ns výkonom jeho funkcie „colníka“ a „riaditeľa colného úradu V.“ a s jeho prepustením „pre\npodozrenie z korupcie“. Uvedené možno považovať za kritiku žalobcu v súvislosti\ns výkonom povolania advokácie v širšom slova zmysle. Išlo o veci, o ktorých sú novinári,\nmasmédiá, a teda aj sťažovateľka v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej\nspoločnosti nepochybne povinní informovať, pričom verejnosť má právo takéto informácie\ndostať (získať). Sťažovateľka v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli s\nverejným životom, t. j. informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu.\nČo sa týka osoby žalobcu, sťažovateľka uverejnila iba informácie, ktoré úzko\nsúviseli s podstatou veci, t. j. kritikou advokáta pri výkone jeho profesie v nadväznosti na\njeho predchádzajúce pôsobenie ako colníka. Nie je sporné, že z inkriminovanej časti článku\nmožno vyvodiť, že žalobca bol podrobený kritike, predmetom ktorej bolo jeho pôsobenie\nvo funkcii „colníka“, ako aj jeho prepustenie „pre podozrenie z korupcie“. Treba ale\nzároveň vziať do úvahy, že informácie týkajúce sa žalobcu mali v kontexte celého článku\núzku vecnú súvislosť s hlavným predmetom článku „Sudca má dva metre na pašerákov“,\nresp. viac približovali okolnosti daného prípadu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam\nna posudzovanie a rozhodovanie vo veci ústavným súdom.\n4. Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto\nzaznenia či uverejnenia sporných výrokov (t. j. otázka KDE bol inkriminovaný článok\nuverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým\nvyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený v denníku SME, ktorý\nmá celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad. Rovnako nezanedbateľnou je aj skutočnosť,\nže inkriminovaný článok je (bol) prístupný širokej verejnosti prostredníctvom internetu\na internetovej stránky www.sme.sk. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta\nzaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak\njeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.\n\n23\n\n5. Vo vzťahu ku kritériu KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený, ústavný súd\nzo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie zistil, že sťažovateľka uverejnila\ninkriminovaný článok potom (19. augusta 2008, pozn.), ako získala informácie v ňom\nobsiahnuté štandardným spôsobom zo Slovenskej tlačovej agentúry (ďalej len „SITA“),\nz vyhlásení Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)\nuverejnených prostredníctvom SITA 28. januára 2002 a 29. januára 2002 („Preverujú\nprostredie Colného úradu v Č.“, „Vyhlásenie J. K. je nedôveryhodné a zaujaté“, „Obvinil\ncolníkov z V. z korupcie“, a zo služobného hodnotenia Colného úradu Č. (ďalej len „colný\núrad“) z 29. júna 2001 (ďalej len „služobné hodnotenie žalobcu“).\nV prospech žalobcu, a teda v prospech záveru o neprípustnom zásahu do jeho\nosobnostných práv v danom prípade nepochybne svedčí skutočnosť, že k uverejneniu\ninkriminovaného článku došlo s dlhším časovým odstupom od času získania uvedených\ninformácií (po 7 rokoch, pozn.). Na druhej strane treba vziať do úvahy, že uverejnená\nkritika žalobcu bola vecne previazaná s obsahovým zameraním celého inkriminovaného\nčlánku. Zásadným v tejto súvislosti potom zostáva fakt, že jedným zo zdrojov, z ktorých\nvychádzala sťažovateľka pri písaní inkriminovanej časti článku, bolo služobné hodnotenie\nžalobcu, na základe ktorého bol žalobca rozhodnutím riaditeľa colného úradu zo 16. októbra\n2001 (ďalej len „rozhodnutie o odvolaní“) odvolaný z funkcie colný špecialista\na ustanovený do funkcie samostatný colný referent. Rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Sž 15/02 a 6 Sž 36/02 z 31. júla 2002 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) však\nbolo rozhodnutie o odvolaní v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím colného riaditeľstva\nč. 47197/2001-890401 z 18. decembra 2001 zrušené ako nezákonné (viac k tomu pozri\nďalej).\nV danom prípade nepochybne išlo v inkriminovanom článku o veci dôležitého\nverejného záujmu, a to nielen preto, že v ňom bola uverejnená kritika advokáta ako verejnej\nosoby, ale aj preto, že kritika jeho osoby (aj keď dotýkajúca sa jeho pôsobenia vo funkcii\ncolníka, ktorú vykonával v minulosti) bola sprostredkovaná ako vecne súvisiaca s jeho\nsúčasným pôsobením v pozícii právneho zástupcu (advokáta) v súvislosti s konaním pred\n\n24\n\nOkresným súdom Michalovce, teda pri výkone spravodlivosti, ktorá je a musí byť\npredmetom verejného záujmu. Uvedené je odrazom judikatúry ESĽP, podľa ktorej advokáti,\nčo je spojené prirodzene s výkonom ich povolania, by mali prispievať k riadnemu výkonu\nspravodlivosti a prostredníctvom toho sa podieľať na zabezpečovaní dôvery širokej\nverejnosti v takýto výkon (pozri rozsudok ESĽP z 20. mája 1998, Schöpfer proti\nŠvajčiarsku § 29 – § 30).\n6. Z hľadiska kritéria AKO boli informácie o žalobcovi v inkriminovanej časti článku\nformulované, ústavný súd vzal do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba pri\nposudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi\núsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich\núsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek\nc. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na\nsvoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného\nfaktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného\nvyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované\nhodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu\ns ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov\n(skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.\nV danom prípade boli v inkriminovanom článku informácie týkajúce sa žalobcu\nuverejnené formou faktov, ktoré krajský súd ako súd odvolací vyhodnotil ako „nepravdivé“\n(s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.).\nK tomuto záveru krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného\nuviedol:\n«Nasledujúca veta: V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie je pravdu\nskresľujúce tvrdenie. Ani v služobnom hodnotení žalobcu zo dňa 29. júna 2001 sa neuvádza\nto, že by žalobca bol podozrivý z korupcie, v tomto hodnotení bolo uvedené iba, že „žalobca\nsvojím opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a možnosť protiprávneho\nkonania colníkmi.“ Toto služobné hodnotenie žalobcu však bolo právoplatným rozhodnutím\n\n25\n\nNajvyššieho súdu SR zrušené a označené ako nezákonné. Napokon redaktor žalovaného, pri\npísaní článku o žalobcovi až v roku 2008 použil informácie zo zrušeného služobného\nhodnotenia z rokov 2001 a 2002 bez toho, aby si overil ich pravdivosť.»\nPri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto\ntakéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal\nrozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak\npreukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to\nv miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod\nneveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno\npovažovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osoby,\nktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto\npostupu alebo tam, kde to nebolo nutné (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999\nvo veci Reynolds v. Times News Papers Limited citované v náleze ÚS ČR sp. zn.\nI. ÚS 453/03).\nPre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív\ntoho, kto informáciu zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo\nskutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ\nju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález ÚS ČR\nI. ÚS 453/03).\nLen v prípade, že ide o kritiku osoby verejnej, ktorá nemá vecný základ a pre ktorú\nnemožno nájsť žiadne odôvodnenie, je potrebné považovať za kritiku neprimeranú. Pritom\nje potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý výrok\nalebo vetu [m. m. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 453/03, rovnako Amicus Curiae\nstanovisko Benátskej Komisie zo 17. marca 2004, CDL-AD (2004) 011].\nVychádzajúc z citovaných právnych názorov sa ústavný súd zaoberal otázkou, či\nkrajský súd postupoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keď vyhodnotil tvrdenie\n„V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie“ za pravduskresľujúce a ako také,\n\n26\n\nktoré v spojení s ďalšími skutočnosťami spôsobilo „neoprávnený zásah do práva na\nochranu osobnosti“ (s. 12 rozsudku krajského súdu). Ústavný súd v tejto súvislosti\npovažoval za významnú skutočnosť, že denník Korzár, ktorého vydavateľkou je\nsťažovateľka, uverejnil 27. augusta 2002 článok „Najvyšší súd dal za pravdu colníkovi\nz V.“ zaoberajúci sa práve rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa týkal „služobného\nhodnotenia“ žalobcu.\nAj napriek tomu, že úlohou sťažovateľky bolo pri náležitej opatrnosti overiť si\npravdivosť zdroja informácií, teda v danom prípade „služobného hodnotenia“, o to viac, že\ninformácia o jeho nezákonnosti bola predmetom článku denníka, ktorého vydavateľkou je\nsamotná sťažovateľka, považoval ústavný súd za podstatné poukázať aj na obsah rozsudku\nnajvyššieho súdu z 31. júla 2002 a až v tejto súvislosti formulovať svoj postoj k ústavnej\nakceptovateľnosti záveru krajského súdu o pravduskresľujúcom tvrdení sťažovateľky\nuverejnenom v príslušnej časti inkriminovaného článku.\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 15/02, 6 Sž 36/02 z 31. júla 2002 zrušil\nrozhodnutie riaditeľa colného úradu zo 16. októbra 2001 o odvolaní žalobcu z funkcie colný\nšpecialista – vedúci PCÚ 5361 M. Colného úradu Č. dňom 16. októbra 2001 a jeho\nmenovaní počnúc 17. októbrom 2001 do funkcie samostatného colného referenta PCÚ 5361\nM. colného úradu v spojení s rozhodnutím colného riaditeľstva č. 47197/2001-890401 z 18.\ndecembra 2001. Ústavnému súdu neprináleží v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti\nsťažovateľky posudzovať vecnú správnosť a už vôbec nie ústavnú akceptovateľnosť\noznačeného rozsudku najvyššieho súdu, avšak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej\nveci bolo potrebné, aby sa ním ústavný súd bližšie zaoberal práve s ohľadom na záver\nkrajského súdu o pravduskresľujúcom tvrdení sťažovateľky.\nOznačeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo odvolanie žalobcu a jeho menovanie\ndo inej funkcie zrušené z dôvodu, že „služobné hodnotenie“, ktoré bolo podkladom na ich\nvydanie, bolo vyhodnotené ako nezákonné, a to na základe jeho formálneho nedostatku,\nkeďže nebolo schválené z dôvodu, že „na strane 7 však chýba dátum a podpis príslušného\nnadriadeného námestníčky JUDr. V. T., ktorým by uvedené rozhodnutie schválil“. Ďalším\n\n27\n\nnedostatkom služobného hodnotenia bolo podľa rozsudku najvyššieho súdu „i nedostatočné\nzistenie skutkového stavu rozhodnutia o hodnotení...“\n\nspočívajúce „v náležitom\n\nnevysporiadaní sa správnych orgánov s námietkou žalobcu o tom, či vypracovala jeho\nslužobné hodnotenie priama nadriadená alebo ho vypracoval vyšší nadriadený, teda\nriaditeľ colného úradu“. Z odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súdu možno\nvyvodiť, že najvyšší súd sa „služobným hodnotením“ po vecnej stránke nezaoberal, teda\nneposudzoval vecnú (ne)správnosť jednotlivých hodnotiacich záverov uvedených v\nsamotnom služobnom hodnotení, odhliadnuc od toho, že ho „spochybnil ako celok“ na\nzáklade „vážnych pochybností o jeho objektívnosti“ z dôvodu, že „predchádzajúce\nslužobné hodnotenie“ žalobcu bolo veľmi dobré, ako aj z dôvodu, že podľa zistení\nnajvyššieho súdu boli „pracovné a osobné vzťahy“ medzi žalobcom a riaditeľom colného\núradu „napäté“. Minimálne záver najvyššieho súdu spochybňujúci objektívnosť služobného\nhodnotenia z dôvodu napätých vzťahov medzi žalobcom a riaditeľom colného úradu sa javí\nústavnému súdu protirečivý najmä s ohľadom na konštatovanie (ne)zákonnosti služobného\nhodnotenia najvyšším súdom práve z dôvodu jeho neschválenia riaditeľom colného úradu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd formuloval záver\no nelegitímnosti zásahu do ochrany osobnosti aj z dôvodu, že sťažovateľka poskytla podľa\njeho názoru pravduskresľujúce informácie, keď uviedla, že „V roku 2001 ho prepustili aj\npre podozrenie z korupcie“, pričom tento záver odôvodnil „zrušujúcim rozsudkom\nnajvyššieho súdu“, ktorým bola vyslovená nezákonnosť služobného hodnotenia, tak k nemu\ndospel prinajmenšom zjednodušene, bez náležitého vyhodnotenia súvisiacich skutočností\n(predovšetkým vecného obsahu služobného hodnotenia). V okolnostiach daného prípadu\nsamotné zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu v konečnom dôsledku po vecnej stránke\ntotiž nespochybňuje tvrdenie obsiahnuté v služobnom hodnotení o možnosti vzniku\nkorupcie tým, že „menovaný svojím opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie,\nklientelizmu a možnosť protiprávneho konania colníkov“. Nezanedbateľným v tejto\nsúvislosti je aj fakt, že s prihliadnutím na striktne gramatický výklad inkriminovanej vety,\ntáto nevedie k záveru, že samotný žalobca bol „prepustený“ pre podozrenie z korupcie,\nktorej sa mal dopustiť sám (osobne), ale „len“ vytváral možnosť takéhoto konania zo strany\niných. Uvedený záver vyplynul z tvrdenia obsiahnutého v služobnom hodnotení, podľa\n\n28\n\nktorého žalobca nezabezpečil rotáciu colníkov v rámci hraničného priechodu tak, aby bola\n„eliminovaná možnosť vytvárania nežiaducich vzťahov medzi colníkmi a cestujúcou\nverejnosťou a aby sa predišlo klientelizmu a v konečnom dôsledku korupcii colníkov...“.\nV tejto súvislosti preto nemalo byť rozhodujúce pre formulovanie záveru\no uverejnení pravduskresľujúcich skutočností zo strany vo veci konajúcich všeobecných\nsúdov to, či bol „sám“ žalobca alebo „jeho podriadení“ potrestaní pre porušenie služobnej\ndisciplíny z dôvodu korupcie, a to vzhľadom na skutočnosť, že samotné tvrdenie\nsťažovateľky v inkriminovanom článku z toho nevychádza („podozrenie z korupcie“, nie\nkorupcia ako taká, pozn.).\nDo pozornosti preto ústavný súd dáva samotné služobné hodnotenie, pre\nvypracovanie ktorého boli podkladom nielen zistené porušenia služobnej disciplíny\na prepustenie zo služobného pomeru podriadených žalobcu, ale aj napr. jeho nedostatočná\nkontrolná činnosť, ktorá bola podložená konkrétnymi zisteniami kontrolných orgánov (napr.\npri správnosti vyrubovania dane z pridanej hodnoty na základe protokolu o výsledku\nkontroly č. j. 1094/00 zo 17. júla 2000, ako aj porušenie ustanovení o uskladňovaní\nv colnom sklade samotným žalobcom na základe protokolu o výsledku kontroly z 28. marca\n2001), ktorých nezákonnosť najvyšší súd nespochybnil a na ktoré krajský súd a priori\nneprihliadal.\nVzhľadom na uvádzané skutočnosti sa ústavnému súdu javí záver krajského súdu\no neprimeranom zásahu do práva na ochranu súkromia žalobcu ako prinajmenšom\nnedostatočne\n\nvyargumentovaný,\n\nteda\n\ntaký,\n\nktorý\n\nnie\n\nje\n\nvýsledkom\n\nústavne\n\nakceptovateľného vyvažovania ústavou a dohovorom garantovaného práva na ochranu\nosobnosti so slobodou prejavu (taktiež garantovanou tak ústavou, ako aj dohovorom) pri\nnáležitom uplatnení príslušného testu proporcionality, a to najmä z dôvodu nedostatočného\nskutkového zisťovania, ktoré malo za následok nesprávne právne posúdenie, pričom práve\nnáležité vyhodnotenie vecných tvrdení obsiahnutých v služobnom hodnotení mohlo mať\npodľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.\n\n29\n\nZ dôvodu, že dosiaľ uvádzané predbežné závery ústavného súdu postačujú\nna „spochybnenie“ ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu,\nnebolo už potrebné sa bližšie zaoberať ďalšími tvrdeniami sťažovateľky, a to aj\ns prihliadnutím na záver okresného súdu, že údaje o žalobcovi v prvých dvoch vetách\n(žalobca pracoval na ukrajinskej hranici vo funkcii riaditeľa colného úradu, pozn.) nie sú\nsami osebe spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených v ustanovení § 11 Občianskeho\nzákonníka.\nII.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu\nv spojení so základným právom na súdnu ochranu\nÚstavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej\nveci sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľka denníka SME pri ochrane slobody prejavu\nv zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila v tomto\nperiodiku informácie o veciach dôležitého verejného záujmu (kritika advokáta ako verejne\nčinnej osoby za jeho predchádzajúcu činnosť vo verejnej funkcii), ktorých nepravdivosť\n(resp. ich pravduskresľujúci charakter) nebola najmä s ohľadom na skutočnosti obsiahnuté\nv služobnom hodnotení (ktoré neboli rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 15/02,\n6 Sť 36/02 z 31. júla 2002 vyvrátené) v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu\npresvedčivým, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom preukázaná.\nZa daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, že uvedenie plného mena\na priezviska žalobcu priamo umožnili čitateľom denníka SME jeho identifikáciu, nemožno\npodľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri\nkonflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné\nuprednostniť právo na ochranu osobnosti žalobcu o to viac, že krajský súd v danom prípade\nuplatnil vo vzťahu k žalobcovi nesprávne východisko spočívajúce v tvrdení, že „... nejde\nani o osobu verejného záujmu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti“, hoci\nv skutočnosti žalobcu treba podľa názoru ústavného súdu nepochybne posudzovať ako\nverejne činnú osobu, ktorá podlieha širšej miere akceptovateľnej kritiky ako súkromné\nosoby.\n\n30\n\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského\nsúdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na\nslobodné rozširovanie informácií garantovaných tak prostredníctvom čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy, ako aj prostredníctvom čl. 10 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka namietala nielen porušenie svojho základného práva na slobodu\nprejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa\nčl. 10 ods. 1 dohovoru, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz na\nrešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože tvoria\nv podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany\nústavou garantovaných práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu materiálneho\nprávneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna\nochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho\nústavou garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom\nprípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu\nochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti\nsa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo\nprávnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,\naby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana\nv rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany\nsvojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)\nz dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Podstatou odvolania\n\n31\n\nsťažovateľky bolo domáhanie sa ochrany jej ústavou a dohovorom garantovanej slobody\nprejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.\nKrajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009180 z 29. októbra 2009, ktorým tento vo svojej podstate vyhovel žalobe žalobcu o ochranu\nosobnosti tým, že sťažovateľke uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, čo odôvodnil zo záveru, že\nsťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcu, pričom\npodľa názoru ústavného súdu sa tento záver krajského súdu javí ako nedostatočne\nvyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a teda prinajmenšom predčasný\na z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd podľa\nnázoru ústavného súdu neprípustným spôsobom zasiahol do ústavou a dohovorom\ngarantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií\nv spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nkeďže práve na základe namietaného rozsudku krajského súdu nadobudol označený\nrozsudok okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľky\nospravedlniť sa žalobcovi za uverejnenie inkriminovaného článku a povinnosť zaplatiť mu\nnáhradu nemajetkovej ujmy.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom\nsp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľky na\nslobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj\njej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru\nv spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku\ntohto nálezu).\nII.2. K druhej námietke sťažovateľky (nepreskúmateľnosť priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy a jej výšky a nepreskúmateľnosti rozhodnutia o trovách konania)\nII.2.1. K priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy\n\n32\n\nV rámci svojej druhej námietky sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že namietaný\nrozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy\nnedostatočne odôvodnený, a preto v tejto časti nepreskúmateľný. Sťažovateľka v tejto\nsúvislosti uvádza, že „Ani z rozhodnutia, prvostupňového súdu a ani z rozhodnutia\nodvolacieho súdu nie je zrejmé, z čoho súdy vychádzali, o aké skutkové dôkazy opreli svoje\nrozhodnutie, keď takúto náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznali.“.\nKrajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku vo vzťahu k problémom\nnastoleným druhou námietkou sťažovateľky uviedol:\n„Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že došlo k značnej\nmiere k zníženiu dôstojnosti žalobcu v spoločnosti, a preto správne priznal aj právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch – materiálnu satisfakciu. Súd prvého stupňa ju\nstanovil s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo. Výšku náhrady priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací\nsúd za svojvoľnú, ale rešpektujúcu zákonné kritéria. I odvolací súd sa stotožňuje s výškou\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur a s dôvodmi, pre ktoré žalobu\nv prevyšujúcej časti zamietol. Nie je totiž možné, aby súd pri priznaní výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy komparatisticky posudzoval prípady priznanej nemajetkovej ujmy súdom\nv iných prípadoch.“\nS prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP („Ak sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“) považoval ústavný súd\nza potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu\nč. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009 týkajúcu sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy;\nv tejto časti odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:\n„... V konaní pritom bolo preukázané výsluchom svedkov, že zverejnenie týchto\núdajov poškodilo meno žalobcu v profesionálnej oblasti, znížilo jeho vážnosť a dôstojnosť\nv spoločnosti a tiež zasiahlo do jeho súkromného rodinného života. Bolo preukázané, že\no korupcii v súvislosti so žalobcom sa hovorí aj v profesionálnej oblasti, v ktorej žalobca\n\n33\n\npôsobí. Tiež bolo výsluchmi svedkov preukázané, že známi žalobcu ho už vo svojom okolí\nneodporúčajú ako advokáta a tiež bolo preukázané, že vzťahy v rodine žalobcu sú narušené.\n... Dokazovaním bolo preukázané, že časť článku o žalobcovi vyvolala následky\nv rodinnom, profesionálnom i spoločenskom prostredí žalobcu. Žalovaný zverejnením\ncelého mena žalobcu v súvislosti s korupciou, ktorej sa podľa článku mal žalobca dopustiť,\npostavil osobu žalobcu do profesionálne a spoločensky negatívneho svetla. Následky boli\nvyvolané a zvýšené aj tým, že už predtým v tlači bolo uvádzané celé meno a priezvisko\nžalobcu práve v súvislosti s jeho advokátskou praxou a teda jeho meno bolo známe nie len\nblízkemu okruhu ľudí, ale aj širokej verejnosti. Korupcia je v spoločnosti nežiaduci\na negatívny jav a dávanie mena žalobcu do súvisu s korupciou tak bolo objektívne spôsobilé\nohroziť aj jeho česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. Podľa názoru súdu zásah\nžalovaného do osobnosti žalobcu s prihliadnutím na zverejnené skutočnosti v tlači by ako\nzávažnú ujmu pociťovala aj každá iná osoba v obdobnom postavení žalobcu. Pri\nrozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd tiež prihliadol na to, že v rodine žalobcu došlo\nk narušeniu vzťahov. Jeho príbuzní, ale aj známi sa stretávajú vo svojom okolí\ns negatívnymi ohlasmi na žalobcu a preto radšej s ním prerušili resp. obmedzili kontakty.\nK porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom tlače a to denníka\ns celoslovenskou pôsobnosťou. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal teda\nširokú publicitu. Už táto samotná skutočnosť zakladá nárok domáhať sa náhrady\nnemajetkovej ujmy. Po zvážení uvedených skutočností súd priznal žalobcovi aj náhradu\nnemajetkovej ujmy a to vo výške 25 000,- eur. Súd má za to, že táto suma je vzhľadom k už\nuvádzaným skutočnostiam primeraná.“\nZ povahy veci vyplýva, že druhá námietka sťažovateľky bezprostredne súvisí\nso skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver\nokresného súdu o tom, že uverejnením príslušnej časti inkriminovaného článku\nsťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu,\npričom vychádzal najmä zo svedeckých výpovedí, z ktorých mal krajský súd, ako aj\nokresný súd za preukázané, že „časť článku o žalobcovi vyvolala následky v rodinnom,\nprofesionálnom i spoločenskom prostredí žalobcu“, pričom krajský súd zároveň uviedol, že\n„K porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom tlače a to denníka\n\n34\n\ns celoslovenskou pôsobnosťou. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal teda\nširokú publicitu. Už táto samotná skutočnosť zakladá nárok domáhať sa náhrady\nnemajetkovej ujmy.“.\nPri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka)\nmusí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí\nzadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (nemajetkovej\npovahy, pozn,.), a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých\nnásledkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti.\nPodľa názoru ústavného súdu nie je odôvodnenie krajského súdu o priznaní náhrady\nnemajetkovej ujmy postačujúce, a to s prihliadnutím na strohé konštatovanie krajského súdu\no širokej publicite neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom už táto\nskutočnosť podľa záveru krajského súdu „zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej\nujmy“. Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti\nmožno totiž priznať len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ\ndošlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení\ndôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu\nvzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie,\ntrvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.\nAj napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia\npríslušného všeobecného súdu, mal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať\nz úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné\nhľadiská\n\n(pozri\n\nnapr.\n\nrozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nČeskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\n30 Cdo 2005/2003 z 27. októbra 2003).\nZ odôvodnenia krajského súdu a okresného súdu vo vzťahu k nároku na priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia a k jeho výške vyplýva, že svoje závery tieto súdy\nzaložili predovšetkým na svedeckých výpovediach a „širokej publicite neoprávneného\nzásahu“, pričom sa vôbec nezaoberali ďalšími dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré\nby mohli prinajmenšom spochybňovať ich v zásade jednoznačný záver o poškodení žalobcu\n\n35\n\naj v profesionálnej oblasti, t. j. vo sfére jeho profesijného uplatnenia ako advokáta. V tejto\nsúvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorej\n«Súd sa nedostatočne vysporiadal aj s tvrdeným „zásahom do profesionálnej“ sféry\nžalobcu, keď nevyhodnotil napríklad tú súdu známu skutočnosť, že samotný žalobca je\nsúčasným právnym zástupcom elity okresov M. a S., mimo iných i právnych praktikov,\nprofesionálov, teda právnikov, napr. JUDr. P. (bývalého prezidenta PZ SR) a podobne; či\ndokonca sudcov, napr. JUDr. S. (donedávna predsedu jedného z okresných súdov) a\npodobne, kde u posledne menovaného ide podľa všeobecne známeho hodnotenia\nMinisterstva spravodlivosti SR o dokonca jedného z najlepšie hodnotených sudcov v celej\nSlovenskej republike. Teda v profesnej oblasti skutočne nemožno hovoriť vo vzťahu\nk žalobcovi v tomto konaní k nejakému zásahu a zníženiu dôvery v jeho osobu.».\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v zmysle\nktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti\n(napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady\nujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko,\nSteel a Morris v. Spojené kráľovstvo).\nRovnako tak nekorešponduje judikatúre ESĽP ani tvrdenie krajského súdu, že „Nie\nje... možné, aby súd pri priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy komparatisticky\nposudzoval prípady priznanej nemajetkovej ujmy súdom v iných prípadoch.“. Ústavný súd\nv tejto súvislosti poukazuje na právny názor ESĽP vyjadrený vo veci Público-Comunicacáo\nSocial, S. A. v. Portugalsko, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí\nzohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich\nsa poškodenia dobrej povesti. Z hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy ústavný súd\nnavyše upozorňuje aj na ďalší právny názor ESĽP vyjadrený napr. vo veci Iltalehti\na Karhuvaara v. Fínsko, podľa ktorého pri určovaní výšky náhrady za porušenie\nosobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné\nzranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie\niných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov\nprevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Na\n\n36\n\ntieto skutočnosti ústavný súd považoval za potrebné upozorniť preto, že v okolnostiach\nposudzovanej veci považuje výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume\n25 000 € za neprimerane vysokú, a to aj bez ohľadu na svoje závery k vecnej stránke\npredmetnej veci, t. j. k záveru, že krajský súd v danom prípade neprípustným spôsobom\nzasiahol do práva sťažovateľky na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie\ninformácií.\nPodľa názoru ústavného súdu je preto aj záver krajského súdu vo vzťahu k nároku na\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy a k určeniu jej výšky nedostatočne vyargumentovaný,\na teda taký, ktorým ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do ústavou\na dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné\nrozširovanie informácií v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nintegrálnou súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).\nII.2.2 K rozhodnutiu o trovách konania\nSťažovateľka v sťažnosti k námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia o trovách\nkonania uvádza:\n„Trovy konania zavinil žalobca. V predmetnej veci bol žalobca vo väčšej časti\nžiadaného nároku neúspešný (nárokoval si 66.387,83 EUR, bolo mu priznané 25.000,EUR, teda pomer úspechu vo veci sa neprejavil v rozhodnutí o trovách konania). Navyše\nžalobca rozšíril bezprostredne pred posledným pojednávaním pred súdom prvého stupňa vo\nveci samej žalobu o ďalších viac ako 33.000,- EUR, na sumu 66.387,83 Eur, čo vôbec\npatrične neodôvodnil, nakoniec bol v tejto rozširujúcej časti v konaní neúspešný. Súd túto\nokolnosť pri rozhodovaní o trovách konania nezobral vôbec na zreteľ (aj keď príslušné\nzákonné ustanovenia O. S. P. takéto situácie predpokladajú), čo považujeme taktiež za\nnesprávne a nezákonné (nepreskúmateľné), keďže sa súd mal týmto zaoberať pri svojom\nrozhodovaní, no aj pri odôvodnení svojho rozhodnutia... Trovy konania predstavujúce\nzaplatený súdny poplatok by mal znášať žalobca. Podobne tak náklady prestavujúce nám\nvzniknuté trovy konania.“\n\n37\n\nV časti napadnutého rozsudku krajského súdu s ohľadom na výrok o trovách konania\ntento uviedol:\n„Vecne správny je i výrok o trovách konania. Čiastočné zamietnutie žaloby na\nzaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôvodom na rozhodnutie súdu\no náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. Súd prvého stupňa správne v súlade\ns ust. § 142 ods. 3 O. s. p. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania pozostávajúcu zo\nzaplateného súdneho poplatku zo žaloby, lebo aj keď mal účastník vo veci úspech len\nčiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak rozhodnutie\no výške plnenia záviselo od úvahy súdu.“\nAj pri uplatnení právnej úpravy náhrady trov konania obsiahnutej najmä\nv Občianskom súdnom poriadku je potrebné prihliadať na to, či sa základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy naplní reálnym obsahom (III. ÚS 166/09).\nPodľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný môže mu\nsúd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak\nrozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu...\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu\nochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na\nsúdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že\nvšeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu\nzákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov (§ 1 OSP; obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).\nKrajský súd svoje rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania vo vzťahu\nk žalobcovi odôvodnil iba stručne (poukazom na to, že výška plnenia závisela od úvahy\nsúdu podľa § 142 ods. 3 OSP), pritom ani neodkázal na „dôvody“ priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom je celkom\n\n38\n\nnepochybné,\n\nže\n\nv okolnostiach\n\nposudzovanej\n\nveci\n\nvýrok\n\no trovách\n\nkonania\n\nbezprostredne súvisí s výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy. Z týchto\ndôvodov ho ústavný súd považuje za arbitrárne, resp. nedostatočne odôvodnené.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd taktiež vôbec\nnezaoberal vzťahom medzi účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní,\nako aj účelnosti trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd\nvo veci náhrady trov konania, ktoré účastníkovi priznal, bol povinný skúmať túto\notázku a až z týchto zistení mal vyvodiť (a aj odôvodniť) svoj záver o nej. Trovy\nvynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho\nprocesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné\npresadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku.\nZistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa názoru ústavného súdu\npremietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd\nnamietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj\nvýrokom o náhrade trov konania v spojení s výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej\nujmy (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd\ntaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn.\n3 Co 37/2010, 3 Co 38/2010 z 11. mája 2010 porušil ústavou a dohovorom garantované\n\n39\n\npráva a slobody sťažovateľky, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na\nďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nV súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní\nvo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II\ntohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať sa\ns právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver krajského súdu o tom, že\nsťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravduskresľujúce informácie\nnedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený, a v tejto súvislosti primeraným spôsobom\nvyhodnotiť vecné skutočnosti uvedené v služobnom hodnotení žalobcu a zohľadniť pri\nnovom rozhodovaní o veci ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať zásadný vplyv na právne\nposúdenie veci (okrem iného skutočnosť, že žalobcu v danom prípade treba podľa názoru\nústavného súdu považovať za verejne činnú osobu). Zároveň bude úlohou krajského súdu\nzohľadniť v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj\nESĽP v kontexte s výhradami uvedenými v časti II tohto nálezu, a to aj vo vzťahu\nk výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a výrokom o náhrade trov konania.\nIV.\nSťažovateľka tiež namietala, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo aj\nk porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy.\nIV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy\n\n40\n\nSťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000,- EUR“.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv\niných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho\npráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie\nnad mieru ustanovenú zákonom.\nPretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil\nzákladné právo sťažovateľky na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil,\notvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby\nsa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného\ncharakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala\nvyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3 ústavy, nevyhovel,\nuprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv\núčastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu\nminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov (bod 4 výroku\ntohto nálezu).\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n\n41\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka\nuvádza: «Dovoľujeme si pozornosť upriamiť i na spôsob manipulácie so spisom, resp.\ns podaným návrhom na začatie konania vo vzťahu k ústavnej zásade zákonného sudcu a vo\nvzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Michalovciach odo dňa podania žaloby na súd,\ndo dňa prvého pojednávania vo veci, kde došlo k „výmene“ zákonného sudcu nie obvyklým\nspôsobom. V tejto časti veci potom nepovažujeme za dôležité, vzhľadom na závažnosť\npravdepodobného porušenia zákona súdom, že až následne, na základe našej námietky,\ndošlo k postúpeniu veci na iný súd – Okresný súd Spišská Nová Ves.»\nÚstavný súd zistil, že sťažovateľka uvedenú námietku nevzniesla v namietanom\nkonaní pred krajským súdom, ktorý bol v zmysle princípu subsidiarity oprávnený a aj\npovinný o nej rozhodnúť. Z tohto dôvodu sa s touto námietkou ústavný súd nemôže\nzaoberať, a preto ani v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nV.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nSťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume\n100 €.\nPriznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy\nprichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo\nslobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či\nopatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).\nV danom prípade ústavný súd z hľadiska ústavnej ochrany považoval za dostatočné\nvyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných ústavou a dohovorom,\nako aj zrušenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s vrátením veci na ďalšie\n\n42\n\nkonanie krajskému súdu, a preto požiadavke sťažovateľky o priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\no úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním v konaní pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy\nzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €,\nkeďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony\nprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11\nods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t.\nj. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3\nvyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (t.\nj. o sumu 48,43 €) predstavuje celkovú sumu 303,31 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2011\n\n43", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Co/37/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "3Co/38/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:241c5677-7f7c-473f-997a-070266dbb593", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 166/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/09 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:241c5677-7f7c-473f-997a-070266dbb593"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4e47270-70a4-46d2-86ac-57131de7a001", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.473.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 473/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 473/2023 z 6. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.473.2023.1"}, {"guid": "ussr:154d142e-6534-4182-bb54-e8eb5119de91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2020 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1"}, {"guid": "ussr:96931dc4-6021-48cb-bbea-be9d63b5da0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.423.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.423.2022.1"}, {"guid": "ussr:43afd925-c98b-4e72-b184-2715f8c451b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.502.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 502/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 502/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.502.2021.1"}, {"guid": "ussr:794e9022-51e2-45ca-be6e-ec8fc77ae477", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.473.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 473/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.473.2020.1"}, {"guid": "ussr:e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1"}, {"guid": "ussr:fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 655/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 655/2017 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:b188dc80-aa04-47c1-bfa6-7457314a8383", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.673.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 673/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 673/2017 z 7. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.673.2017.1"}, {"guid": "ussr:c86198b8-737e-4216-89d7-343318c676f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2"}, {"guid": "ussr:e834cc24-d632-45e6-88c5-b7f948221967", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 224/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 224/2016 z 12. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1"}, {"guid": "ussr:4d52af2a-7231-4f64-9e36-4f2acc1aff98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 691/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 691/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1"}, {"guid": "ussr:606047ed-e2a0-401a-927c-545edfa707b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1"}, {"guid": "ussr:6df58dd3-153f-4cb3-9b89-13d5b2ed5e68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 452/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 452/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1"}, {"guid": "ussr:4b5d791e-66a0-422d-9f6c-b60e9f876281", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 213/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 213/2014 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2"}, {"guid": "ussr:ba0a2144-c37c-472d-9536-16bf49e89293", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:fdc5ec14-652c-4cda-9122-e4d2f889ba5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 562/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 562/2013 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdc5ec14-652c-4cda-9122-e4d2f889ba5d"}, {"guid": "ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2012 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 472/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 472/2012 z 10. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-10", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695"}, {"guid": "ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 448/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 448/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "a7ba1282-20b3-4962-81ac-145810e5d586:0bf373ce-e430-49cd-ba37-1d45f722e565", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1318201288.1", "spisova_znacka": "1Cdo/154/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/154/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1318201288.1"}, {"guid": "9b4e014b-69bb-43cb-913a-ab1a16e646b3:3d3d95c3-7f6f-4303-8e5c-3ffe8d36d431", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8722201281.1", "spisova_znacka": "1Cdo/127/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/127/2024 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8722201281.1"}, {"guid": "a3356276-b7e1-4aad-992e-c81a8ded1185:cfc275ab-b175-4b28-8436-80a894399ac1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1", "spisova_znacka": "9Cdo/108/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/108/2023 z 28. 5. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1"}, {"guid": "9319e503-740c-46ce-85c4-6d181df8e49f:2ceb1a00-e3c3-4651-a8e4-0ea38149997e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1", "spisova_znacka": "9Cdo/7/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/7/2024 z 24. 3. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-03-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1219206434.1"}, {"guid": "44d15c3f-7bd9-4c0a-9ce0-fe82bc1fe575:21cd4819-aea3-4a27-83c6-3a6e1e3dff09", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1522203616.1", "spisova_znacka": "4Cdo/151/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/151/2023 z 28. 11. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1522203616.1"}, {"guid": "210e73de-db53-4539-a809-6d3f14bb906a:0361fd83-17c8-4bbe-b325-04cc5ea12287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2", "spisova_znacka": "8Asan/15/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Asan/15/2019 z 30. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2"}]}