{"guid": "ussr:32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/07 z 28. 6. 2007", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. júna 2007, sp. zn. II. ÚS 165/07", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2007-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141.odsek-1", "nazov": "čl. 141 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-141"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-5", "nazov": "čl. 7 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-141", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-7", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 165/07-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2007\npredbežne prerokoval sťažnosť A. B., Č., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci\nnamietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, s čl. 2 ods. 2 a s čl.\n7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv na súdnu ochranu a rovnosť\núčastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a podľa čl. 152\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 5/2006\nz 15. novembra 2006 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť RNDr. A. B. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2007\ndoručená sťažnosť A. B., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, s čl. 2 ods. 2 a s čl. 7\n\nods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv na súdnu\nochranu a rovnosť účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1\na podľa čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 6 Co 5/2006 z 15. novembra 2006.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom\nČadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 575/2001 sa sťažovateľka návrhom\npodaným 16. júla 2001 domáhala ochrany osobnosti „vo forme priznania morálnej\nsatisfakcie a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“ proti spoločnosti P., a. s., B. (ďalej\nlen „odporca“). Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 575/2001-186 z 20. januára 2005\nvyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu. Na základe odvolania odporcu proti\nuvedenému rozsudku krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 6 Co 5/2006 z 15.\nnovembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nPodľa sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu „zjavne neodôvodnené\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné“, pretože podľa jej názoru sa krajský súd\n„nevysporiadal s obsahom tých tvrdení, ktoré boli prednesené v môj prospech“; aj napriek\ntomu, že podľa sťažovateľky krajský súd dospel na základe dokazovania vykonaného\nv prvom stupni k iným skutkovým záverom ako okresný súd, neopakoval dôkazy, čím konal\nv rozpore s označenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)\na napokon podľa sťažovateľky krajský súd na jej vec nesprávne aplikoval novelizované\nustanovenie § 155 ods. 3 OSP (účinné od 1. septembra 2005).\nSťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:\n„(...) Odvolací súd aplikoval na daný prípad novelizované znenie ustanovenia § 155\nods. 3) O. s. p., čo je v rozpore s platnou právnou úpravou limitujúcou uplatnenie novely\n(zák. č. 341/2005 Z. z.) Občianskeho súdneho poriadku v súdnych konaniach, ktoré sú\nv štádiu odvolacieho konania.\nNamietam, že takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu mojich\nzákladných práv, odvolací súd nerešpektoval všeobecne uznávanú zásadu, ktorá bola\nzhmotnená v prechodných ustanoveniach zákona č. 341/2005 Z. z., t. j., že neskorší právny\n\n2\n\npredpis (lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva.\nOdvolací súd založil neprípustný stav, keďže so spätnou účinnosťou bol dodatočne\nv môj neprospech zmenený právny stav, resp. dôvod, vychádzajúci z predchádzajúceho\nprávneho stavu.\nNamietaný postup odvolacieho súdu je nezlučiteľný s princípmi právneho štátu,\nprincípmi právnej istoty a ochrany dôvery v právny poriadok, najmä princípu zákazu\nretroaktivity.\nOdvolacie konanie bolo začaté na základe odvolania odporcu zo dňa 03. 12. 2005,\nktorý podal odvolanie z dôvodu, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. (str. 2 ods. 3\nodvolania).\nSom toho názoru, že odvolací súd porušil ust. § 212 ods. 1) O. s. p., podľa ktorého\nOdvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. a § 213 ods. 1) O. s. p.: Odvolací\nsúd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami\nustanovenými v odsekoch 2 až 4., ods. 2) Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie\nv potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd vôbec neopakoval dôkazy, nepostupoval\npodľa citovaných zákonných ustanovení, a teda porušil moje ústavné právo na súdnu\nochranu, na spravodlivý súdny proces.\nV súvislosti s konštatovaním odvolacieho súdu, na str. 4 ods. 3 rozsudku, že: Okresný\nsúd vôbec nedokazoval skutočnosti zamerajúce sa na pravdivosť výrokov, no vo výroku\nrozsudku konštatoval ich nepravdivosť., namietam, že tento záver odvolacieho súdu\nje v rozpore priebehom prvostupňového konania ako aj s obsahom odôvodnenia\nprvostupňového rozhodnutia. Dokazovanie pred súdom prvého stupňa bolo vykonávané\nv súlade s ust. § 120 ods. 1) O. s. p., pričom prvostupňový súd vykonal všetky dôkazy, ktoré\nna preukázanie pravdivosti svojich tvrdení odporca navrhol a označil. Dokazovanie bolo\npriamo zamerané na preukázanie pravdivosti tvrdení účastníkov, t. j. najmä pravdivosti\nnapadnutých výrokov, ako aj vzniku a intenzite ujmy. Odporca ani v rámci odvolacieho\nkonania nenamietal neúplnosť zistenia skutkového stavu veci, ani nenavrhoval ďalšie\ndôkazy, na preukázanie svojich tvrdení (§ 205 ods. 2) písm. c) a e) O. s. p.).\nZ odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa vykonané\n\n3\n\ndôkazy vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti v súlade\ns § 132 O. s. p., pričom súd výstižne, jasne a stručne vysvetlil dôvody rozhodnutia (v súlade\nzo zásadami podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.\nVzhľadom na uvedené, tieto závery odvolacieho súdu, ktorými spochybnil vecnú,\nhmotno-právnu a procesnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, považujem za zjavne\nneodôvodnené z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, majúce za následok porušenie\nmojich základných práv na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, ktoré musí byť\nv súlade so zásadami Občianskeho súdneho konania.\nOdvolací súd sa vo svojom rozhodnutí s vyjadreniami oboch účastníkov\nprednesenými v odvolacom konaní nevyporiadal rovnako, pričom rozsiahle tvrdenia\nprezentované odvolaciemu súdu v súlade so zásadou ústnosti konania na odvolacom\npojednávaní, ktoré podrobne vyvracali jednotlivé odvolacie námietky odporcu, odvolací súd\nvo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, a obmedzil sa iba na krátke formálne konštatovanie\n(str. 3 ods. 1 rozsudku). Odvolací súd sa nevyporiadal s obsahom tých tvrdení, ktoré boli\nprednesené v môj prospech.\nVzhľadom na uvedené, som toho názoru, že odvolací súd nerešpektoval zásadu\nspravodlivého občianskeho súdneho konania, pričom bolo porušené moje právo\nna nestranný, nezaujatý súd. (…)\nNamietam, že bolo porušené najmä moje základné právo:\n- právo na spravodlivé súdne konanie - spravodlivé, nezávislé a nestranné prejednanie veci,\nktoré mi zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7\nods. 5 Ústavy.\n- právo na súdnu ochranu, právo na rovnosť účastníkov, ktoré mi garantuje čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy.“\nSťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„Základné práva sťažovateľky - právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1\nods. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu, právo\nna rovnosť účastníkov, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1,\nčl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, Uznesením Krajského súdu v Žiline\n\n4\n\nč. k.: 6Co/5/2006 zo dňa 15. novembra 2006, porušené bolo.\nUznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/5/2006 zo dňa 15. novembra2006\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodovanie.\nKrajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv\nsťažovateľky.\nSťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,Slovenskej koruny, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov\nodo dňa právoplatnosti tohto nálezu.\nSťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je porušovateľ\npovinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do jedného mesiaca odo dňa\nprávoplatnosti tohto nálezu. (...)\nZároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 52 ods. 2)\nzák. č. 38/1993 Zb. o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého\nrozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\n\n5\n\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu\npre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom\ndo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí\nrelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť\nsťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).\n1. Sťažovateľka v prvom rade namietala porušenie svojho základného práva a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodstata námietok sťažovateľky ohľadom porušenia označených práv uznesením\nkrajského súdu sp. zn. 6 Co 5/2006 z 15. novembra 2006 je založená na jej tvrdení\no nesprávnej aplikácii novelizovaného ustanovenia § 155 ods. 3 OSP na jej prípad (bod 1.1),\nako aj na ňou tvrdenej nesprávnosti záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe\nnedostatočného dokazovania v rámci ktorého nezohľadnil argumenty sťažovateľky\nsvedčiace v jej prospech (bod 1.2).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\nspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\n\n6\n\nFormuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\n(na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, teda právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy\n(II. ÚS 71/97).\nÚlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou\nprávomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto\nprávomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať\naj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu\ns ústavno-procesnými\n\nzásadami\n\nupravenými\n\nv\n\nústave.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nnevykladá\n\niné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili\nspôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné\npochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.\nInými slovami povedané skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí\nvšeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi\nzákladnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným\nrozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.\nZ odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva\nnasledovné:\n«(...) Krajský\n\nsúd\n\npovažuje\n\nrozsudok\n\nokresného\n\nsúdu\n\nza\n\nnepreskúmateľný\n\npre nedostatok dôvodov, z ktorého nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd spravoval,\nktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, ako vyhodnotil dôkazy a ako dospel\n\n7\n\nku svojim právnym záverom. Rozsudok bez riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz\nTorija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko\nvo veci E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) je potrebné považovať\nza porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Požiadavky na riadne odôvodnenie\nrozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 457 ods. 2\nO. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)\ndomáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil;\ndbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku\nokresným súdom obsahovalo skôr len teoretické úvahy o práve na ochranu osobnosti.\nSamotné odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej je mimoriadne stručné a nedostatočné.\nJednotlivé výroky, ktoré mali zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, ktoré\npozostávajú z viacerých výrokov uverejnených vo viacerých článkoch, nemožno považovať\nza jeden celok, ale je potrebné sa každým výrokom zaoberať, osobitne a osobitné posúdiť\njeho nepravdivosť, či je ho možné považovať za nepravdivý a ak áno, z akých dôvodov.\nZároveň je potrebné súčasne zodpovedať, či sa jedná o výrok vykonštruovaný a zavádzajúci,\nči hrubo znevažuje občiansku a ľudskú dôstojnosť navrhovateľky a či neoprávnene zasahuje\ndo práva na ochranu osobnosti, súkromia a súkromného života navrhovateľky. Hoci súd\nsvojím rozsudkom rozhodol o tom, že označené výroky sú nepravdivé, zavádzajúce,\nvykonštruované, hrubo znevažujúce občiansku, ľudskú dôstojnosť, neoprávnene zasahujú\ndo práva na ochranu osobnosti, súkromia a súkromného života navrhovateľky, svoje\nrozhodnutie nenáležite odôvodnil. Okresný súd vôbec nedokazoval skutočnosti zamerajúce\nsa na pravdivosť výrokov, no vo výroku rozsudku. konštatovali ich nepravdivosť. Neuviedol,\nz ktorých skutočností mal preukázanú nepravdivosť jednotlivých výrokov, neuviedol, ktoré\nvýroky a ako znevažujú navrhovateľkinu česť a ľudskú dôstojnosť a neoprávnene zasahujú\ndo súkromia, ktoré skutočnosti mal za preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal. Okresný\nsúd nesprávne posudzoval výroky, ako celok a zároveň nesprávne vychádzal z názoru,\n\n8\n\nže kumulatívne museli nastať všetky dôsledky od nepravdivosti až po zásah do súkromia.\nOkresný súd sa takisto vôbec nevysporiadal so skutočnosťou tvrdenou odporcom\no tom, že o vzťahu navrhovateľky a p. B., ako aj o jej osobe bolo zverejnených značné\nmnožstvo publicistických ä spravodajských článkov a správ, pričom odporca označil dané\nsprávy a periodiká, ktoré takéto informácie zverejnili. Pri rozhodovaní o priznaní\nnemajetkovej ujmy je potrebné rozlišovať, či bol tvrdený zásah do osobnostných práv\nnavrhovateľky spôsobený len konaním odporcu, alebo aj prostredníctvom iných\ninformačných prostriedkov. Bez ďalšieho skúmania nemožno vysloviť záver, že k zásahu\ndo práv navrhovateľky došlo len konaním odporcu. Je potrebné rozlišovať najmä to,\nkto zverejnil takéto informácie ako prvý, v akom rozsahu boli danou osobou zverejnené\ninformácie vo vzťahu k ostatným dostupným informáciám, či išlo o prevzatie správy,\nzverejnenie faktu, alebo úvahu. Je nesporné, že odporkyňa má právo výberu domáhať\nsa ochrany len voči niektorým subjektom, ktoré porušili jej právo alebo len voči niektorému\na voči ostatným nie. Takisto nemajetkovú ujmu nemožno považovať za škodu, ktorú by bolo\nmožné rozdeliť podielom aj medzi ostatných porušiteľov, ale za určité zadosťučinenie\nza obzvlášť závažné porušenie osobnostných práv viazané na každé jednotlivé porušenie\npráva. Avšak rôzne zverejnenie údajov, to či boli dostupné aj v iných prostriedkoch, či boli\nzverejnené skôr aj nejakým iným subjektom, to v akom rozsahu mohlo zverejnenie zo strany\nodporcu samo o sebe a u akého okruhu adresátov spôsobiť ovplyvnenie mienky a podobne,\nje podstatné pre priznanie výšky náhrady zadosťučinenia.\nSúd je pri svojom rozhodovaní podľa § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p. viazaný\naj rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské. práva, ktoré sa týkajú\nzákladných ľudských práv a slobôd. Okresný súd pri svojom rozhodnutí vôbec neprihliadal\nna rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach podľa čl. 10 Európskeho\ndohovoru o ľudských právach, ktoré tvoria materiálny prameň práva a sú vyššej právnej\nsily ako zákonná úprava. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal zo základným právom\nodporcu ustanoveným v čl. 26 a čl. 154 Ústavy SR ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane\nľudských práv, podľa ktorého každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam,\n\n9\n\nteda či bol dôvodný legitímny záujem spoločnosti byť informovaný o súkromnom živote\nnavrhovateľky ako političky, ktorá zastávala významné miesto podpredsedníčky vládnej\nstrany, najmä ak sa jednalo o priateľstvo s cudzincom, v tom čase so zastretou minulosťou,\nna ktorého bol vydaný zatykač, a ktorý vyvíjal na území SR výrazné ekonomické aktivity.\nOkresný súd pri rozhodovaní neprihliadal na ust. § 135 ods. 1 veta druhá O. s. p.,\nrozhodol bez ohľadu na záväzné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o ľudských\nprávach a slobodách najmä v súvislosti s článkami dohovoru čl. 8 a čl. 10.\nEurópsky súd pre ľudské práva vydal viacero rozhodnutí týkajúcich sa práva\nna slobodu prejavu (čl. 10 Dohovoru) ako aj práva na ochranu súkromia (čl. 8 Dohovoru).\nEurópsky súd pre ľudské práva jednoznačne rozhodol o tom, že voči „verejným osobám“\n(pod ktorými sa rozumejú spoločnosti známe osoby), najmä vo vzťahu k vláde alebo\npolitikovi sú hranice prípustnej kritiky širšie, než vo vzťahu k súkromnej osobe. Politik\nsa nevyhnuteľne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov a gest tak zo strany\nnovinárov, ako aj zo strany občanov. Preto musí prejaviť väčšiu toleranciu najmä vtedy,\nkeď sám sa dopúšťa konania, ktoré môže byť terčom kritiky. Aj on má samozrejme právo\nna ochranu povesti, a to aj mimo rámca súkromného života, avšak táto ochrana musí byť\nv rovnováhe so záujmami slobodnej diskusie politických otázok, pričom výnimky z práva\nna slobodu prejavu musia byť interpretované užšie ako obvykle. Novinárska sloboda\nzahrňuje do určitej miery preháňanie a dokonca aj provokáciu (rozhodnutie ESĽP vo veci\nPrager Oberschlíck proti Rakúsku z 1. 7. 1997). Toto rozhodnutie vychádzalo z rozhodnutia\nvo veci Castells proti Španielsku z 23. 4. 1992, ktorým bolo konštatované, že hranice kritiky\nvlády a verejne činných osôb sú širšie ako hranice prípustnej kritiky súkromných osôb.\nĎalej zo strany ESĽP bolo konštatované, že aj keď tlač nesmie prekročiť pevne vymedzené\nhranice, najmä na ochranu cti tretích osôb náleží jej oznamovať informácie a myšlienky\nverejného záujmu a s touto funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať\ninformácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať\nna možné problémy, nežiaduce javy a podobne (rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson\nproti Isladu, Jersild proti Dánsku z 23. septembra 1994, rozsudku Goodwin proti\nSpojenému kráľovstvu z 27. marca 1996).\nEurópsky súd pre ľudské práva považuje slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10\nDohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu\n\n10\n\nz prvoradých podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku\n2 článku dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo\npovažované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané\nzáujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné\nfungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9. 6. 1998,\nobdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well\nWoman proti Irsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).\nEurópsky súd v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil\nnevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, že existenciu\nfaktov možno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať\n(rozsudok Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen\nna „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú\nza neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát\nči akúkoľvek časť populácie. Naviac, sloboda tlače zahŕňa aj istý stupeň preháňania,\ndokonca aj provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz\na Roire proti Francúzku z 21. 2. 1999).\nĎalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet\nTromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii\no záležitostiach legitímneho záujmu a má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych\nspráv bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola\npodkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať\na právo verejnosti byť informovaná. Prejednávanej veci je skutkovo veľmi blízky rozsudok\nESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku z 16. novembra 2004, kde konštatoval s poukazom\nna rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover proti Nemecku,\nže verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných okolností\nmôže vzťahovať aj na aspekty súkromného života verejne činných osôb, najmä ak ide\no politikov. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer\nje legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda\nzámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.\nEurópsky súd sa vyslovil, že obmedzenie slobody vyjadrovania je náležité len\nza určitých okolností, miera a vymedzenie boli stanovené v rozhodnutí o neprijatí sťažnosti\n\n11\n\nESĽP vo veci Société Prisma Presse proti Fransúcku z 1. júla 2003, Carolina von\nHannover proti Nemecku. Život politika je chránený, ak je jediným účelom pre jeho\nzverejnenie uspokojiť zvedavosť verejnosti a vytvoriť lukratívny obchod pre médiá.\nDokonca aj keď sú osoby známe verejnosti, informácie o súkromných aspektoch ich života\nmusia prispievať k diskusii o problémoch vo verejnom záujme spoločnosti, teda bez\nverejného záujmu nie je daný dôvod zásahu do súkromia aj verejných osôb. Podstatná\nmiera mantinelov bola stanovená v rozhodnutí vo veci Caroline von Hannover proti\nNemecku z 24. 6. 2004, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor; že síce sloboda\nprejavu zahŕňa aj zverejnenie fotografií, avšak jedná sa o oblasť, v ktorej ochrana práv a\npovesti iných je osobitne dôležitá a zverejnenie obrazových záznamov nie je dôvodné,\npokiaľ sa netýka rozširovania „myšlienok“, ale ide len o obyčajné zobrazenie obsahujúce\nveľmi osobné alebo dokonca intímne „informácie“ o osobe bez legitímneho cieľa\ninformovať o určitej skutočnosti vo verejnom záujme. Je potrebné nájsť rovnováhu medzi\nochranou súkromného života a slobodou prejavu, ktorá sa musí prejaviť v tom, či\nzverejnené fotografie a články prispievajú k diskusii o záležitostiach všeobecného záujmu.\nVerejnosť nemôže mať právo na informácie o súkromnom živote verejne známych osobností\nvo všetkých prípadoch. Aj keby verejný záujem, akým je obchodný záujem časopisov na\nzverejnení fotografií a článkov, existoval, ich takéto záujmy bez sledovania legitímnych\ncieľov musia ustúpiť právu na ochranu súkromného života.\nPodľa rozhodnutia ESĽP vo veci X proti Islandu, z 18. mája 1976 právo na súkromie\nje nielen právo na rešpektovanie súkromného života, teda práva na život podľa vlastných\npredstáv chráneného pred publicitou, ale zahŕňa aj právo na zakladanie a rozvíjanie\nvzťahov s inými ľuďmi, najmä v citovej oblasti v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej\nosobnosti.\nOkresný súd bude musieť pri svojom rozhodnutí vziať zreteľ nielen na všeobecne\nzáväzné právne predpisy, ale sa vyporiadať aj s tým, či konanie odporcu bolo alebo nebolo\nv súlade s jeho právami na slobodu vyjadrovania a právom verejnosti na informácie\nv spojení s právnymi otázkami riešenými ESĽP.\nV konaní je taktiež potrebné rozlišovať, či navrhovateľke bola ujma bola spôsobená\nzverejnením\n\nurčitých\n\núdajov\n\nalebo\n\nsamotnou\n\nskutočnosťou\n\npriateľstva\n\nmedzi\n\nnavrhovateľkou a p. B. B. ako priateľ, neskôr manžel navrhovateľky, sa stal známou\n\n12\n\nosobnosťou nielen v súvislosti s priateľstvom a blízkym vzťahom s navrhovateľkou, ale aj\njeho podnikateľskými aktivitami, trestným stíhaním zo strany Ruskej federatívnej republiky,\ndržbou pasov viacerých štátov, šetrením zo strany colných úradov SR a pod.. Zároveň tieto\nokolnosti je potrebné vziať do úvahy, či je dané aj legitímne právo verejnosti záujmu o\nvzťah navrhovateľky ako verejne činnej osoby, ústavnej činiteľky a jej priateľa a právo\nmédií podrobiť tento vzťah hodnoteniu a kritike.\nĎalej je potrebné rozlišovať, či sa jedná zo strany odporcu o uverenie úvah, názorov\nalebo faktov. Už s poukazom na citované rozhodnutie ESĽP (De Haes a Gijsels proti\nBelgicku, v roku 1997) ako aj ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, bude úlohou\nokresného súdu posúdiť obsah článkov v spojení so štýlom prezentovania údajov,\ncharakterom zverejnenia, zaradenia článku do určitej rubriky, ako aj celkového charakteru\nzverejňujúceho média, a zaujať stanovisko, či sa jedná o uvedenie faktov alebo o\nhodnotiace úvahy autora. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu, že pri zásahu do\nsúkromia je prípustná len kritika. Prípustné sú akékoľvek primerané úvahy, ktoré nútia\nadresáta sa zamýšľať nad určitým spoločenským problémom, majú za cieľ vyvolať, diskusiu,\nupútať pozornosť. Súd je vtedy oprávnený hodnotiť len to, či obsahom nebola vyvolávaná\nurčitá klamná predstava objektívne spôsobilá vyvodiť u adresáta nesprávne a klamlivé\nzávery, teda že by zverejnenie údajov vyvolávalo nesprávny úsudok alebo podsúvalo\nnesprávny záver.\nPreto bude povinnosťou okresného súdu opätovne vec prejednať a posúdiť podľa\nvyššie uvedených kritérií a pokynov krajského súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti bolo potrebné rozsudok okresného súdu zrušiť podľa ustanovenia § 221 ods. 1\npísm. f/ a h/ O. s. p. a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie.»\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd zdôvodnil svoje právne závery\nvyčerpávajúcim spôsobom, zohľadniac adekvátnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva sa vysporiadal s kľúčovými skutočnosťami tvoriacimi základ jeho právneho názoru,\nktorý aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo\npotrebné zrušiť rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n\n13\n\n1.1 Podľa tvrdenia sťažovateľky tým, že krajský súd aplikoval na jej prípad\nnovelizované ustanovenie § 155 ods. 3 OSP zavedené novelou Občianskeho súdneho\nporiadku č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005, krajský súd konal podľa\nnej „(...)\n\nv\n\nrozpore\n\ns platnou\n\nprávnou\n\núpravou\n\nlimitujúcou\n\nuplatnenie\n\nnovely\n\n(zák. č. 341/2005 Z. z.) Občianskeho súdneho poriadku v súdnych konaniach, ktoré\nsú v štádiu odvolacieho konania. Namietam, že (...) odvolací súd nerešpektoval všeobecne\nuznávanú zásadu, ktorá bola zhmotnená v prechodných ustanoveniach zákona č. 341/2005\nZ. z., t.j., že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť\nnadobudnuté práva“.\nV súvislosti s uvedenými tvrdeniami sťažovateľky ústavný súd poukazuje\nna nasledovné fakty. Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 341/2005 Z. z.“), došlo s účinnosťou\nod 1. septembra 2005 okrem iného aj k novelizácii § 155 ods. 3 OSP, podľa novelizovaného\nznenia ktorého: „Účastník konania má právo uverejniť právoplatné rozhodnutie súdu okrem\nrozhodnutí týkajúcich sa maloletých. Súd môže účastníkovi, ktorého návrhu sa vyhovelo,\npriznať v rozsudku právo uverejniť rozsudok na náklady účastníka, ktorý v spore neuspel,\nvo veciach ochrany práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním,\nvo veciach ochrany práv spotrebiteľa, vo veciach ujmy na zdraví spôsobenej pri\nposkytovaní zdravotníckej starostlivosti a vo veciach ochrany osobnosti. Vo výroku\nrozsudku určí na základe návrhu rozsah, formu, spôsob uverejnenia a sumu nákladov na\nuverejnenie, prípadne výšku preddavku, ktorý je potrebné zložiť účastníkovi konania,\nktorého návrhu sa vyhovelo.“\nPodľa prechodných ustanovení zákona č. 341/2005 Z. z. účinných od 1. septembra\n2005, konkrétne podľa ustanovenia § 372 l ods. 2: „Začaté konania o odvolaní a dovolaní,\no ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia\npodľa práva platného do 31. augusta 2005.“\n\n14\n\nV sťažnosti sťažovateľka uvádza: „Odvolacie konanie bolo začaté na základe\nodvolania odporcu zo dňa 03. 12. 2005 (...)“, t. j. z uvedeného vyplýva, že napádané\nodvolacie konanie bolo začaté až po 31. auguste 2005, takže krajský súd pri svojom\nrozhodovaní už nebol viazaný prechodným ustanovením § 372 l ods. 2 novelizovaného\nznenia OSP a na prípad sťažovateľky mohol bez ďalšieho aplikovať novelizované znenie\n§ 155 ods. 3 OSP (účinné od 1. septembra 2005).\nVzhľadom na uvedené sa podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu\nnejavia ako svojvoľné (arbitrárne) a rovnako aplikácia príslušných ustanovení OSP\nnie je popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým\na právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd\nnie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.\n1.2 Námietku porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie\nsťažovateľka založila aj na tvrdeniach o nesprávnosti záverov krajského súdu, ku ktorým\nmal dospieť na základe nedostatočného dokazovania, v rámci ktorého nezohľadnil dôkazy\nktoré svedčili v jej prospech, čo v konečnom dôsledku viedlo podľa nej aj k porušeniu práva\nna nestranný a nezaujatý súd.\nV súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá\nzásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti\nposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).\n\n15\n\nZ napádaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajský súd\ndospel k odlišnému právnemu posúdeniu merita veci v porovnaní s právnou kvalifikáciou\nvyslovenou okresným súdom, t. j. krajský súd v porovnaní s okresným súdom nevyslovil\nodlišné právne stanovisko, ktoré by v ďalšom konaní zaväzovalo okresný súd pri právnej\nkvalifikácii zisteného skutkového stavu, na základe čoho by sa dal predvídať výsledok\nopätovného prerokovania veci okresným súdom. Práve naopak krajský súd napádaným\nrozhodnutím poukázal iba na procesné a skutkové pochybenia okresného súdu (nedostatok\ndokazovania, nevykonateľnosť výrokovej časti rozsudku a pod.) a pre ďalší procesný postup\nokresného súdu určil iba záväzné pokyny na ich odstránenie s tým, že podľa týchto pokynov\n„(...) bude povinnosťou okresného súdu opätovne vec prejednať a posúdiť (...)“.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľky nie\nje právoplatne skončené a je na nej, aby aj v ďalšom konaní okresného súdu predkladala\ndôkazy svedčiace v jej prospech, prípadne aby predkladala dôkazy argumentačne\npopierajúce tvrdenia odporcu, čím môže dosiahnuť nápravu ňou tvrdeného nedostatku\nv zisťovaní skutkového stavu krajským súdom, ktorý podľa jej tvrdenia nezohľadnil dôkazy\nsvedčiace v jej prospech.\nPokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľky, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu\njej práva na nestranný a nezaujatý súd, ústavný súd poznamenáva, že z rozhodnutia\nkrajského súdu vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy\nk prejednávanej veci prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na odvolacom pojednávaní\nrovnako ako odporca, takže krajský súd voči nej nepostupoval diskriminačne, resp. zaujato\n(čl. 47 ods. 3 ústavy). Napokon vo vzťahu k namietanej nezaujatosti krajského súdu mala\nsťažovateľka na zjednanie nápravy k dispozícii iný procesný prostriedok (námietka\nzaujatosti), prostredníctvom ktorého však nezaujatosť krajského súdu nespochybnila.\nPretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napádaným uznesením\nkrajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo\npotrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n16\n\n2. V spojení s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie\nsťažovateľka namietala aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.\nPodľa názoru ústavného súdu namietanie porušenia práva na spravodlivé súdne\nkonanie rozhodnutím všeobecného súdu v spojení s označenými článkami ústavy znamená,\nže takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) súladný\ns medzinárodnoprávnou úpravou o základných právach a slobodách, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná (čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle\n(čl. 1 ods. 1 ústavy).\nVzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základného práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo\nv ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu zásad uvedených v č. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7\nods. 5 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že porušenie uvedených zásad\nmá charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené\nzároveň s porušením aj iného základného práva.\nUvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť\nsťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\n3. Sťažovateľka v petite sťažnosti namietala v spojitosti s označeným porušením\nčl. 46 ods. 1 ústavy aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nZásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných\npodmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach\nktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02, IV. ÚS 35/02).\nPod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré\n\n17\n\nzabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje aj zásadu\nzaručujúcu pre každú stranu mať v procese rovnakú možnosť obhajovať svoje\nzáujmy a zároveň\n\nvylučujúcu\n\nmať\n\nmožnosť\n\npodstatnej\n\nvýhody\n\nvoči\n\nprotistrane\n\n(m. m. IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 159/05).\nPretože v preskúmavanej veci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa\n§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel ústavný súd k záveru o nedostatku priamej\npríčinnej súvislosti medzi napádaným uznesením krajského súdu a možným porušením\nzákladného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti\nna to nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,\npreto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.\n4. Sťažovateľka namietala, že uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 5/2006\nz 15. novembra 2006 došlo aj k porušeniu čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4\nústavy.\nPodľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé\na nestranné súdy.\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí\na pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa\nčl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa názoru ústavného súdu tieto ustanovenia ústavy vyjadrujú princípy právneho\nštátu, resp. určujú právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno\nich samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení\nindividuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa\n\n18\n\nčl. 127 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98,\nII. ÚS 810/00).\nPretože sťažovateľka namietala porušenie označených článkov ústavy, ktorých\nporušenie nie je možné samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127\nústavy, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nK tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné\nstanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. júna 2007\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:59307cb8-2266-4d44-b1eb-97c034ed9df4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59307cb8-2266-4d44-b1eb-97c034ed9df4"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507"}, {"guid": "ussr:b99c70bf-ea77-45cc-9708-2420b901a1ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/05 z 5. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b99c70bf-ea77-45cc-9708-2420b901a1ba"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:1a659c32-a5fc-4d88-a8c0-f43c44fea22c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/03 z 18. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-18", "citacie_n": 336, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a659c32-a5fc-4d88-a8c0-f43c44fea22c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:00e7690b-9533-449a-bf59-42e3ec6acd5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 340, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00e7690b-9533-449a-bf59-42e3ec6acd5c"}, {"guid": "ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 810/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 810/00 z 22. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-22", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7abac926-f459-4e85-a231-a787409b3108", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 43/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/2018 z 30. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1"}, {"guid": "ussr:ae6486d8-6845-4688-8d4c-a05b6c56843e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.558.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.558.2017.1"}, {"guid": "ussr:7f9bdf66-f261-4ac4-a7fa-ef9b02c36287", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2015 z 10. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f9bdf66-f261-4ac4-a7fa-ef9b02c36287"}, {"guid": "ussr:63f5a985-1b40-4c44-9f6f-b9f6e9fc2fe5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.734.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 734/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 734/2014 z 3. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.734.2014.1"}, {"guid": "ussr:b04b4ca1-f77a-4bc3-853a-591a726d1783", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b04b4ca1-f77a-4bc3-853a-591a726d1783"}, {"guid": "ussr:4d9b0b0f-dac6-4ff6-ae1b-987448250a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 326/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/2013 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d9b0b0f-dac6-4ff6-ae1b-987448250a0e"}, {"guid": "ussr:5e903b52-56fd-455a-bc7b-3171ee2e828b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2013 z 17. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e903b52-56fd-455a-bc7b-3171ee2e828b"}, {"guid": "ussr:45239ec5-7b58-4eab-8ce6-330f5925ce26", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45239ec5-7b58-4eab-8ce6-330f5925ce26"}, {"guid": "ussr:8ce00306-5bda-4bdc-a5be-567eff22a02f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 331/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 331/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8ce00306-5bda-4bdc-a5be-567eff22a02f"}]}