{"guid": "ussr:21f65ca4-d2fa-40c5-b3e5-e45bf3ee9147", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 35/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/03 z 26. 2. 2003", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. februára 2003, sp. zn. II. ÚS 35/03", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2003-02-26", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/21f65ca4-d2fa-40c5-b3e5-e45bf3ee9147", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:21f65ca4-d2fa-40c5-b3e5-e45bf3ee9147", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:21f65ca4-d2fa-40c5-b3e5-e45bf3ee9147", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:21f65ca4-d2fa-40c5-b3e5-e45bf3ee9147/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 35/03-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003\npredbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., zastúpeného advokátom\nJUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 5 ods.\n1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02\na uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02, a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. vo veci porušenia jeho základných ľudských práv\na slobôd upravených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn.\n7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02\no d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.\n2. Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. vo veci porušenia jeho základných ľudských práv\na slobôd upravených v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv\n108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára\n2003 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného\nadvokátom JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I z\n24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra\n2002 sp. zn. 7 To 152/02, pri ktorých bola podľa tvrdenia sťažovateľa nedôsledne\npreskúmaná zákonnosť väzby sťažovateľa.\nDňa 23. januára 2003 boli ústavnému súdu doručené advokátom L. K.,\n\nB.,\n\nz poverenia sťažovateľa kópie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra\n2002 a odôvodnenia sťažnosti z 10. januára 2003 proti uzneseniu Okresného súdu Košice I,\nktorým zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby, a súčasne sa tým advokát L.\nK. pripojil k sťažnosti z 13. januára 2003 (doručenej ústavnému súdu 17. januára 2003)\nv zastúpení JUDr. M. R..\nV sťažnosti sťažovateľ uviedol:\nOkresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)\n\nrozhodol uznesením sp. zn.\n\n7 Ntv 108/02 z 24. októbra 2002 o návrhu krajského prokurátora Košice tak, že vzal\nsťažovateľa do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“) z dôvodov\n§ 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. s tým, že väzba začína plynúť dňom a hodinou zadržania,\nktorému predchádzalo predvedenie, t. j. 21. októbrom 2002 o 14.00 h a vykoná sa v Ústave\nna výkon väzby v Košiciach.\nOkresný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky - Sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru\nvyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, v Bratislave sp. zn. VKE - 17/OVOZTČ\n\n2\n\n-BA-2002 z 30. júla 2002 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250\nods. 1 a 5 Trestného zákona (ďalej aj „Tr. zák.“) a uznesením z 21. októbra 2002 bolo\nvznesené obvinenie JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. za trestný čin založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. l Tr. zák. v\njednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Tr. zák. na tom\nskutkovom základe, že v presne nezistenom čase, v období od novembra 2001 do\nsúčasnosti, obvinení JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ nestotožnené\nosoby založili zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a\nv zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti B. M. G. Invest, s. r. o., Košice,\nIČO: 31 701 439 ( ďalej len „BMG“ ), Horizont Slovakia, a. s., Košice, IČO: 31 731 368\n(ďalej len „Horizont“), a ďalších spoločností, získať tak nad spoločnosťami kontrolu, ale\nnajmä získať príjmy, páchali rôznu trestnú činnosť tak, že na podklade splnomocnení\nprevádzali, nakupovali akcie a obchodné podiely, prevádzali a započítavali pohľadávky\nspoločností, prevádzali a vyberali finančné prostriedky; svoj zámer realizovali tak, že\nobvinený Ing. JUDr. J.\n\nM. koordinoval činnosť, D B., Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ\n\nnestotožnené osoby realizovali plnenie jednotlivých úloh tak, že sfalšovali zmluvu medzi\nspoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou CAVALIER SALES LLC. 42C\nREADS WAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN CORPORATE SERVICE, INC. DE\n09720-1649, USA (ďalej len „Cavalier“) o postúpení pohľadávky voči Slovenským\ntelekomunikáciám, a. s., Bratislava vo výške 112.064.312.500,- - Sk za 1,- -Sk, sfalšovali\nzmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi Horizontom a COMMODORE\nASSOCIATES LLC, 42C READS\n\nWAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN\n\nCORPORATE SERVICE, INC. DE 19720-1649, USA ( ďalej len „Commodore“ ) a\nsprostredkovateľskú odmenu vo výške 600-miliónov Sk plnili sfalšovanými zmluvami o\npostúpení pohľadávok voči\n- Biotike, a. s., Slovenská Ľupča, IČO: 31 561 900 vo výške 80.000.000,- - Sk,\n- Concordia, s. r. o., Bratislava, IČO: 17 321 573 vo výške 24.160.100,80,- - Sk,\n- Česká Produkční 2000, a. s., Praha 1, IČO: 25 653 431 vo výške 140.875.920,- - Sk,\n- CET 21, s. r. o., Praha 10, IČO: 45 800 456 vo výške 10.916.130,- - Sk,\n- Hummer Slovakia, s. r. o., Bratislava, IČO: 31 733 891 vo výške 96.654.910,50 Sk,\n3\n\n- Talavera Investmen LTD vo výške 5.000.000,- USD, v prepočte podľa zmluvy\n241.020.000,- - Sk,\n- Mediaprint - Kappa, a. s., Bratislava, IČO: 35 792 281, vo výške 6.509.346,20,- Sk\na ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou sfalšovanou dohodou, následne po\npredložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločnosti spôsobili Horizontu škodu vo výške\nnajmenej 600.000.000,- - Sk.\nNa podklade sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu o veci rozhodoval Krajský\nsúd Košice (ďalej len „krajský súd“) a rozhodnutím zo 7. novembra 2002 č. k. 7 To\n152/02-63 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú\nzamietol.\nV dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že vydaním uznesenia o vznesení\nobvinenia voči osobe sťažovateľa bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe v\nzmysle § 68 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej\nbolo vznesené obvinenie ( § 163 ). Ďalej sa síce stotožnil s námietkou o nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia pre neexistenciu akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré by zodpovedalo\npožiadavke § 134 ods. 2 Tr. por., ale nepovažoval to za taký nedostatok napadnutého\nrozhodnutia, pre ktorý by ho nemohol preskúmať.\nVzhľadom na to sa krajský súd podrobne zaoberal jednotlivými dôvodmi, ktoré\nviedli okresný súd k rozhodnutiu vo forme uznesenia, ktoré vo výrokovej časti považoval\nv celom rozsahu za vecne správne.\nNapokon v kontexte zhromaždených dôkazov vo vyšetrovacom spise dospel\nk záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia pre existenciu väzobných dôvodov.\nRozhodnutie krajského súdu bolo obhajcovi doručené 21. novembra 2002. Nahliadnutím\ndo spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ prevzal rozhodnutie krajského súdu 19. novembra\n2002.\nPodľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\n\n4\n\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, napr. v prípade uvedenom pod písm.\nc): zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred\npríslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú\noprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo\nv úteku po jeho spáchaní“.\nPodľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody\nv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c ) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred\nsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má\nprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže\npodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.\nPodľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o\nzákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné“.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodol o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.\nPodľa sťažovateľa sa procesne konajúce súdy týmito ustanoveniami vôbec neriadili,\nhoci podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sa mali riadiť pri\nsvojej rozhodovacej činnosti nielen vnútroštátnym predpisom (Trestným zákonom\na Trestným poriadkom), ale aj všeobecnými pravidlami medzinárodného práva,\nmedzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a svojimi ďalšími\nmedzinárodnými záväzkami, t. j. aj citovanými článkami Dohovoru, ako aj dlhoročnou a\nstabilnou rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ).\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ESĽP (vo vzťahu k citovaným článkom\nDohovoru) vyplývajú tieto zovšeobecňujúce závery:\n\n5\n\n1. požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho práva je síce primárna, avšak\nnie rozhodujúca, pretože väzba musí byť naviac vždy v súlade s účelom citovaných\nustanovení Dohovoru - zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne, najmä\ns účelom obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 Dohovoru,\n2. existencia a pretrvávanie dôvodného podozrenia o tom, že osoba, ktorá má byť\npozbavená slobody väzbou, spáchala konkrétny trestný čin, musí byť istého vyššieho stupňa\npravdepodobnosti, nie všeobecného, pretože len dôvodné podozrenie takéhoto charakteru je\nzákladom ( conditio sine qua non ) zákonnosti väzby.\n3. v nadväznosti na 2. záver možno zovšeobecniť ďalšiu zásadu o trvaní väzby\nspočívajúcu v tom, že po uplynutí určitého času musí pristúpiť iný významný dôvod, ktorý\ndostatočne jasne a zrozumiteľne umocňuje pôvodné podozrenie určitej osoby z konkrétneho\ntrestného činu, a to ako výsledok starostlivého postupu kompetentných orgánov.\n4. každý argument procesnej strany, ktorý je pre rozhodnutie významný, musí byť\nv rozhodnutí súdu odôvodnený a každý rozhodujúci argument si vyžaduje špecifickú\n(osobitnú ) argumentáciu ( rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra\n1997).\n\nSťažovateľ ďalej uviedol, že procesné súdy posudzovali zákonnosť navrhovaného\nopatrenia väzby iba a len z pohľadu vnútroštátnej úpravy vzatia do väzby, hoci ani táto\nprávna úprava (§ 67 ods. 1 Tr. por.) nezabraňuje, ba naopak ukladá, predovšetkým skúmať,\nči je splnená základná podmienka (materiálny znak), t. j. či trestné stíhanie je opodstatnené,\npretože existuje dôvodné podozrenie, že určitý konkrétny skutok vykazujúci znaky\ntrestného činu spáchala určitá konkrétna osoba.\nPrvostupňový súd sa touto otázkou nevysporiadal vôbec, a preto jeho rozhodnutie\ntrpí nepreskúmateľnosťou a ako také ho treba považovať za nezákonné nielen z pohľadu\npožiadaviek uvedených v § 134 Tr. por., ale aj z hľadiska čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru\nupravujúceho právo na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je úplné,\n\n6\n\nzrozumiteľné a presvedčivé zdôvodnenie skutočností významných a rozhodujúcich pre\nrozhodnutie súdu. S tvrdeniami uvádzanými pri výsluchu na súde 24. októbra 2002\no neexistencii dôvodného podozrenia zo skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie,\nako aj o neexistencii väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Tr. por. sa\nokresný súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, a teda ich ani náležitým\nspôsobom nepreskúmal, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.\nDruhostupňový súd v tejto súvislosti iba konštatoval, že „vydaním uznesenia o\nvznesení obvinenia bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe ....“, z čoho je\nzrejmé, že vôbec sa nezaoberal jeho charakterom, intenzitou nevyhnutnou pre zákonné\npozbavenie osobnej slobody, a to vo vzťahu ku skutkom, pre ktorý sťažovateľovi bolo\nvznesené obvinenie. V tomto rozsahu výhrada o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru platí aj pre\njeho rozhodnutie.\nObvinenie bolo sťažovateľovi vznesené pre údajné dôvodné podozrenie, že spolu\ns ďalšími obvinenými a inými doposiaľ nestotožnenými osobami založil zločineckú\nskupinu, pričom jej činnosť mal koordinovať, s cieľom preniknúť do orgánov spoločností\nuvedených vo výrokovej časti uznesenia a zbaviť tieto spoločnosti rôznymi úkonmi majetku\na majetkových práv. Pritom páchatelia mali týmto konaním spôsobiť škody započítaním\npohľadávok so sprostredkovateľskou odmenou na základe sfalšovanej dohody a s pomocou\nneexistujúcich spoločností.\nZ obsahu spisu a dovtedy vykonaných dôkazov však podľa názoru sťažovateľa\nnemožno vyvodiť zákonom a medzinárodnými zmluvami požadované „dôvodné\npodozrenie“.\nZ dôkazných prostriedkov boli orgánmi prípravného konania využité výpovede\nsvedkov - štatutárnych zástupcov dotknutých spoločností (F., S.), ako aj pre nich\npracujúcich osôb (H., B. atď.), pričom z ich výpovedí vo vzťahu k sťažovateľovej osobe\nmožno vyvodiť iba to, že z jeho občasnej prítomnosti „mali dojem.....“, „mysleli si, že M. je\nza tým .......“ a pod.\n\n7\n\nV spise orgánov prípravného trestného konania absentuje akýkoľvek dôkaz pre záver\no tom, že sťažovateľ založil zločineckú skupinu, kto bol jej členom, aké boli jej ciele,\nvnútorná štruktúra, deľba práce medzi jej členmi, doba trvania zločineckej skupiny, či k\nsubjektívnej stránke, ktorá musí zahŕňať aj skutočnosť, že ide o zločineckú skupinu v\nzmysle § 89 ods. 27 Tr. zák.\nHodnotová a vypovedacia úroveň získaných a neexistencia ďalších dôkazov podľa\nsťažovateľa nezakladá „dôvodné podozrenie“, ani len všeobecné podozrenie. Jeden zo\nspoluobvinených poprel akúkoľvek účasť sťažovateľa a druhý vôbec vypočutý nebol.\nĎalej nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala protiprávnosť zakladajúca\ntrestnoprávnu zodpovednosť za prevody a nákupy akcií a obchodných podielov, na ktoré\npoukazuje skutková veta vzneseného obvinenia. Nehovoriac o tom, že ku dňu písania tejto\nsťažnosti sa nepodarilo stotožniť „ďalšie nestotožnené osoby“ a naopak nepochybne sa\npreukázalo, že tzv. americké spoločnosti nie sú neexistujúce, ale existujúce v súlade s\nprávom domovskej krajiny.\nKonečne podľa sťažovateľa nebolo preukázané ani to, že vytýkané zmluvy nie sú\nfalošné, ale pravé, a že ich pravosť popiera iba zainteresovaný pán F..\nZ postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti\nv zmysle čl. 124 ústavy vyplýva, že „môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných\nsúdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k\nporušeniu základného práva a slobody“.\nSťažovateľ je toho názoru, že skutkové a právne dôvody procesne konajúcich súdov\nv prvom a v druhom stupni, ktoré sa dotýkajú zákonnosti jeho väzby, sú zjavne\nneodôvodnené a neudržateľné a mali za následok porušenie jeho práv podľa citovaných\nčlánkov Dohovoru. K tomu došlo preto, lebo konajúce súdy nerešpektovali dlhoročnú\nrozhodovaciu činnosť ESĽP, ako ani rozhodovaciu činnosť ústavného súdu o zákonnosti\nväzby, požiadavky pri jej preskúmavaní súdom o nevyhnutných predpokladoch jej použitia\n\n8\n\nz hľadiska existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ako väzobného\ndôvodu.\nÚstavnú sťažnosť podal sťažovateľ v zákonnej lehote dvoch mesiacov počítanej od\ndoručenia uznesenia krajského súdu\n\n(advokátovi 21. novembra 2002, sťažovateľovi\n\n19. novembra 2002), čím boli zároveň vyčerpané všetky riadne opravné prostriedky.\nSťažovateľ uviedol, že porušovanie základného práva vo vzťahu k jeho osobe naďalej trvá v\nrozsahu a v intenzite ako na začiatku, keďže ani následný postup orgánov prípravného\nkonania nemožno hodnotiť ako „starostlivý“ v zmysle požiadaviek Dohovoru. Od vzatia do\nväzby sa iba zopakovali výsluchy svedkov, ktorými odstránili ďalší rozpor s ústavným\nprávom na obhajobu, a ďalších dvoch, ktorých vypovedacia hodnota je pre posilnenie\nvzneseného obvinenia bez významu, skôr naopak.\n\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:\n„1. V procesných otázkach:\nÚstavný súd odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice 1 zo dňa\n24. 10. 2002, sp. zn. 7 Ntv 108/02, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa\n7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 vo vzťahu k obvinenému JUDr. Ing. J. M., bytom B.,\nnar. 15. 05. 1946 v H.i, ktorým bol vzatý do väzby a prikazuje Ústavu pre výkon väzby\nLeopoldov obvineného prepustiť z výkonu väzby.\n2. Vo veci samej:\nOkresný súd Košice 1 uznesením z 24. 10. 2002, sp. zn. 7 Ntv 108/02, ako aj Krajský\nsúd Košice uznesením zo 07. 11. 2002, sp. zn. 7 To 152/02, pri ktorých bola nedôsledne\npreskúmaná zákonnosť väzby JUDr. Ing. J. M., nar. 15. 05. 1946 v Hlohovci porušili jeho\nprávo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c ), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nTieto uznesenia sa zrušujú v časti týkajúcej sa JUDr. Ing. M. J..\n\n9\n\nVzhľadom na pokračujúci stav v porušovaní vytýkaných základných práv a slobôd\nžiadam o urýchlené a prednostné prejednanie mojej sťažnosti.“\nII.\nPrávne a skutkové východiská na rozhodovanie o sťažnosti\nPrávne východiská\nÚstavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry zastáva názor, že jeho právomoc\nvo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná predovšetkým\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či\n- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,\n- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,\n- o väzbe rozhodol súd,\n- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu\nvyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. alebo okolnosti uvedené v odseku tohto\nustanovenia, a\n- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym\nrozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.\nÚstavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval\nzákonné predpoklady na uvalenie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových\ndôvodov. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu\nvstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o\nexistencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej\nslobody vzatím do väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením\nobvineného na slobodu (namiesto jeho vzatia do väzby) by mohlo byť zmarené alebo\nsťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným\n\n10\n\nsúdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také\nobmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.\nÚstavný súd však trvá na tom, aby sa každé rozhodnutie o väzbe odôvodnilo\nspôsobom, ktorý zodpovedá zákonu, v tomto prípade § 134 ods. 2 Tr. por., v rozsahu, ktorý\numožní preskúmanie dôvodov a spôsobu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa.\nV súlade s judikatúrou všeobecných súdov však aj podľa názoru ústavného súdu postačuje,\nak tieto dôvody sú obsiahnuté zákonným spôsobom aspoň v rozhodnutí inštančne vyššieho\nväzobného súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku.\nVstupovanie ústavného súdu do\n\nprocesu vzatia obvineného do\n\nväzby z iných\n\ndôvodov ako pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do\nväzby a nadväzne aj\n\nskúmanie dôvodov\n\nväzby je ústavne prijateľným spôsobom\n\nzabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,\nnajmenej každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej\nžiadosti. Napokon, súdy sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody\nväzby trvajú alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v celom trestnom konaní.\nSkutkové východiská\nOkresný súd, ako to vyplýva z obsahu jeho uznesenia, po vypočutí sťažovateľa,\nspoluobvineného a vyjadrení ich obhajcov vzal sťažovateľa do väzby a konštatoval: „Súd po\npreskúmaní návrhu Krajského prokurátora ako aj pripojeného spisového materiálu dospel\nk záveru, že návrh KP v danom štádiu vyšetrovania je dôvodný napriek vyjadreniam sa\noboch obvinených pri výsluchu na Okresnom súde Košice I 24. 10. 2002.\nVäzobné dôvody uvedené v návrhu KP tak, ako sú vyššie uvedené, súd akceptoval,\nvyhovel návrhu Krajského prokurátora na vzatie do väzby oboch obvinených a rozhodol v\nzmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“\n\n11\n\nV písomných dôvodoch sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že v napadnutom\nuznesení absentujú dôvody, ktoré viedli okresný súd k záveru o existencii dôvodného\npodozrenia, dôvodov väzby, a preto je uznesenie nepreskúmateľné.\nK dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažovateľ uviedol, že nechcel\nujsť do cudziny, a tým sa vyhnúť trestnému stíhaniu. Udalosti inkriminovaného dňa boli\nnásledkom nedorozumenia a náhlej zdravotnej indispozície. Poukázal pritom na spôsob\npredvolania bez písomnej formy, len na základe telefonického kontaktu, čo mohlo u neho\nobjektívne vyvolať pocit istej nezáväznosti, keďže\n\nnešlo o ojedinelý prípad, ale o\n\npretrvávajúci stav pri vzájomnej komunikácii. Letenky z Bratislavy na druhý deň do Izraela\na späť, ako aj lekárske potvrdenia potvrdzujú, že tento väzobný dôvod nebol preukázaný a\nani nemohol byť, pretože v skutočnosti neexistoval.\nU väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. odkazoval sťažovateľ na\ntvrdenia pri výsluchu 24. októbra 2002, obsah spisu a rozsah dokazovania,\n\nktorý\n\n„dokonale“ zabraňuje možnosti ovplyvňovania svedkov alebo marenia trestného stíhania.\nNapokon k väzobnému dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. uviedol, že\npopiera akúkoľvek účasť a podiel na skutku, z ktorého je podozrivý. Táto skutočnosť sama\nosebe má logický následok, že nemožno v niečom pokračovať alebo niečo dokonať. Bránia\ntomu aj objektívne dôvody, a to konkurz na spoločnosti BMG a Horizont. Bez splnenia\npodmienok, ako to vyžaduje zákon, je potom väzba chápaná ako trest, a nie ako zaisťovací\núkon, pre ktoré platia iné hľadiská ako tzv. „spoločenská objednávka“ podporovaná a\nživená médiami. Hľadiskom by mala byť nevyhnutnosť, dočasnosť a zákonnosť.\nKrajský súd ako sťažnostný súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej\nokresný súd svoje uznesenie o vzatí do väzby riadne neodôvodnil, hoci mu to ukladá § 134\nods. 2 Tr. por. Preto sa krajský súd rozhodol sám vyrovnať so zákonnými predpokladmi na\nvzatie sťažovateľa do väzby.\nKrajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi a obsahu jeho sťažnosti proti uzneseniu\no vzatí do väzby uviedol:\n\n12\n\n„Obaja obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. sú stíhaní pre závažnú trestnú činnosť.\nIde o trestnú činnosť nielen spoločensky\n\nzávažnú, ale i veľmi náročnú z hľadiska\n\nzabezpečovania dôkazov. Hoci vo veci bol súdu predložený dôkazový materiál spočívajúci\nvo výsluchu mnohých svedkov a najmä listinných dôkazov, ako aj záverov odborných\nskúmaní, vyšetrovanie tohto prípadu vyžaduje ešte ďalšie rozsiahle dokazovanie. Súdu v\ndanom štádiu trestného konania neprináleží hodnotiť jednotlivé dôkazy, pretože väzba je\nzabezpečovacím inštitútom a nemôže byť zamieňaná s rozhodovaním o vine, čo je inštitút\nTrestného poriadku úplne odlišný\n\na nezávislý od ustanovení o väzbe. Doposiaľ\n\nzhromaždené dôkazy však potvrdzujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti,\npopísanej v uznesení o vznesení obvinenia. Títo (pozn.: obaja obvinení) v období od\nnovembra 2001 do zadržania spolu s doposiaľ nestotožnenými osobami a obvineným D. B.,\nktorý je na úteku, mali založiť zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území SR a v\nzahraničí, s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti BMG Invest\n\ns. r. o. Košice,\n\nHorizont Slovakia a. s. Košice a ďalších spoločností v snahe získať nad spoločnosťami\nkontrolu a najmä získať ich príjmy. Mali páchať rôznu trestnú činnosť tým, že na podklade\nsplnomocnení mali prevádzať, nakupovať\n\nakcie a obchodné podiely, prevádzať a\n\nzapočítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky, pričom\nobvinený JUDr. Ing. J. M. mal koordinovať činnosť a Ing. P. P. spolu s D. B. a ďalšími\ndoposiaľ nestotožnenými osobami realizovať plnenie\n\njednotlivých úloh sfalšovaním\n\nzmluvy medzi spoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou Cavalier o postúpení\npohľadávky voči Slovenským telekomunikáciám a. s. Bratislava vo výške vyše 112 miliárd\nSk za 1,- Sk, ďalej mali sfalšovať zmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi\nHorizontom a Commodore ako sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600 miliónov Sk\nplniť sfalšovanými zmluvami o postúpení pohľadávok voči Biotike a. s. Slovenská Ľupča,\nConcordia s. r. o. Bratislava, Česká produkční 2000 a. s. Praha 1, CET 21 s. r. o. Praha 10,\nHummer Slovakia, s. r. o. Bratislava, Talavera Investment LTD a Média print - Kappa\nBratislava a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou s falšovanou dohodou a\nnásledne po ich predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločností, mali spôsobiť\nHorizontu škodu vo výške najmenej 600 miliónov Sk.“\n\n13\n\nViacerými námietkami obvinených týkajúcimi sa najmä skutočností uvedených\nv uznesení o vznesení obvinenia, ako aj hodnoteniami niektorých dôkazov sa zaoberal\npríslušný krajský prokurátor v uznesení, ktorým zamietol sťažnosti obvinených proti\nuzneseniu o vznesení obvinenia pre predmetné trestné činy. Súd sa pri rozhodovaní o\ndôvodnosti väzobných dôvodov zaoberal len konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi o nich\ndotýkajúcimi sa bezprostredne dôvodnosti väzobných dôvodov.\n\nObvinený lng. P. P. uvádzal, že on predložil polícii jednu\n\noriginálnu zmluvu\n\npodpísanú V. F., ktorý ako jediný bol pri podpise prítomný a ktorý to potvrdzuje. Žiadni\nsvedkovia nemôžu preto tvrdiť, že uzavreté zmluvy boli falošné.\nViacerí svedkovia, predovšetkým však svedok V. F.,\nvýpovediach sfalšovanie viacerých zmlúv, konkrétne\n\npotvrdzovali vo svojich\n\nzmlúv uvedených v uznesení o\n\nvznesení obvinenia. Svedok V. F. tiež uvádzal, že obvinený sťažovateľ ho mal informovať,\nže zmluvy sa majú nachádzať v Prahe. Tvrdenia svedka V. F. potvrdzujú i ďalší svedkovia,\nnajmä Ing. M. Š., ako aj JUDr. M. B., ktorý vypracoval pravé zmluvy, ktoré boli podpísané\n1. februára 2002. Podľa výpovede svedka JUDr. V. B. - správcu konkurznej podstaty, po\njeho výzve obvineným Ing. P. P. a D. B., aby mu predložili všetky podpísané zmluvy, mu\nv apríli 2002 boli od Mgr. I. B. predložené\n\nfotokópie zmlúv. Zmluvy o postúpení\n\npohľadávky z 25. januára 2002 označili uvádzaní svedkovia za sfalšované.\nV samotnom uznesení o vznesení obvinenia je uvedené, že „plnenie jednotlivých\núloh realizovali doposiaľ nestotožnené osoby sfalšovaním zmlúv“. Z uvedeného je zrejmé,\nže doposiaľ neboli zistené a vypočuté všetky osoby, ktoré sa mali podieľať na trestnej\nčinnosti.\n\nTvrdenie\n\nobhajcu\n\nsťažovateľa\n\ndňa\n\n24. októbra 2002,\n\nže\n\nvšetko\n\nje\n\nzadokumentované, keď v uznesení krajského prokurátora o sťažnosti proti uzneseniu\no vznesení obvinenia je uvedené, že v rámci vykonaného dokazovania vypovedalo\nmnožstvo svedkov, neznamená, že boli vypočutí všetci svedkovia.\nOkrem jednej originálnej zmluvy, zaistenej počas prehliadky u obvineného Ing. P.\nP., sa doposiaľ nepodarilo zadovážiť ďalšie zmluvy podpísané 1. februára 2002, ktoré\n14\n\npredávajúcimi ani kupujúcimi neboli predložené na zaúčtovanie v Horizonte Slovakia. Je\ndôvodná obava, že ich zničením môžu obvinení mariť objasňovanie skutočností závažných\npre trestné stíhanie.\nPrehliadkou počítača zamestnanca firmy Sipox Holding Bratislava Ing. Š. sa našli v\nzáložnom súbore textové dokumenty spracované JUDr. B. vzťahujúce sa na spoločnosť\nBMG a Horizont ako vzor splnomocnení D. B. a Ing. P. P. a tiež pôvodné zmluvy o\nodpredaji firmy bez podpisov.\nSťažovateľ pri svojom výsluchu 24. októbra 2002 potvrdil, že nejaké zmluvy boli\nvytiahnuté z počítača vo firme Sipox, ale namietal, že boli nepoužiteľné. Tvrdil, že v hoteli\nBristol vo Viedni nebol on, iba jeho dcéra s Ing. K. na káve a osobne Ing. Š. nepozná, je\nvšak možné, že ten bol s V. F. pri jednom stretnutí.\nZ výpovedí uvádzaných svedkov sú zistiteľné iné skutočnosti, než ako to uvádza\nsťažovateľ. Podľa výpovede svedka Ing. M. Š. sťažovateľ trval na tom, aby sa jeho meno\nneuvádzalo v súvislosti s predajom spoločnosti Horizont Slovakia a BMG pri stretnutí v\nhoteli Bristol.\nAko už bolo uvedené, súdu pri posudzovaní dôvodnosti väzby neprináleží hodnotiť\ndôkazy ani rozpory v nich. Vzhľadom na výpovede\n\nuvádzaných svedkov a výsledky\n\nprehliadky vo firme Sipox - zistené textové súbory v počítači, ktoré boli nedokonale\nvymazané, ako aj existenciu doposiaľ nestotožnených osôb, ktoré sa mali podieľať na\nfalšovaní zmlúv, je u oboch obvinených daná dôvodná obava, že budú pôsobiť na svedkov\nalebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné\nstíhanie.\nPodľa výpovede zástupcov firiem (Biotika, Concordia, ABS Group Hlohovec),\nktorých záväzky mali byť podvodne vylákané prostredníctvom fiktívnych firiem\nCommodore a Cavalier, je z uplatňovania týchto pohľadávok dôvodne podozrivý\nsťažovateľ, ktorému postúpenie podvodne vylákanej pohľadávky mal sprostredkovať Ing. P.\n\n15\n\nP.. Podľa výpovede svedka F. M. - riaditeľa firmy Concordia, ako aj svedkyne A. M.\nobvinený sťažovateľ telefonicky overoval, či dostali oznámenie o postúpení pohľadávky, a\noznámil, že B. je jeho človek a pohľadávku majú riešiť s ním.\nUhradením podvodne nadobudnutých pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv\nby došlo k neoprávnenému obohateniu a dokončeniu trestnej činnosti faktickým zmocnením\nsa peňazí obvinenými, u ktorých je na základe výpovedí konkrétnych svedkov - zástupcov\nuvedených firiem daná odôvodnená obava, že budú pokračovať v trestnom čine podvodu do\njeho dokončenia speňažením predmetných pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv.\nPreto je neodôvodnená námietka obvineného Ing. P. P., že to nie je možné vzhľadom na\nstav firiem BMG a Horizont po vyhlásení konkurzu a zásahu polície.\nUvedenými konkrétnymi skutočnosťami „je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1\npísm. c) Tr. por. u obvinených Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M.“.\nU sťažovateľa väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. vyplýva z\nokolností, ktoré predchádzali zadržaniu obvineného, a je preukázaný listinnými dôkazmi\nvyhotovenými príslušníkmi polície v dňoch 18. až 21. októbra 2002. Obvinený\nnerešpektoval telefonické predvolanie na úkon na deň 21. októbra 2002 o 9.00 h, svoju\nneúčasť ani dodatočne neospravedlnil, pokusy o jeho následné predvedenie boli neúspešné\na napriek upozorneniu policajných orgánov, ako aj blízkych osôb obvineného tento sa\nsnažil vyhnúť účasti na výsluchu a pri snahe opustiť územie Slovenskej republiky bol\nzadržaný na hraničnom priechode Berg. Nemožno akceptovať námietky obhajoby, že\nspôsob predvolania - telefonicky, vyvolal u sťažovateľa pocit o istej nezáväznosti, a to aj\nvzhľadom na ďalšie kroky polície smerujúce k zabezpečeniu jeho účasti na výsluchu\nkonkrétneho dňa. Uvedené konkrétne skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený tak\nkonal v snahe ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr.\npor.\nIII.\n\n16\n\nK jednotlivým článkom Dohovoru\nČl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, ktorým je podľa písmena c) „zákonné\nzatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za\n\núčelom predvedenia pred príslušný\n\nsúdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené\ndôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku\npo jeho spáchaní“.\nPodľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý\nslobody v súlade s ustanoveniami odseku 1\n\nalebo inak pozbavený\n\npísm. c) tohto článku, musí byť ihneď\n\npredvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na\n\nvýkon\n\nsúdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas\nkonania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na\npojednávanie“.\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7\nods. 2 a 5 a zákonom“. Z tohto článku ústavy vyplýva, že sudcovia všeobecných súdov sú\nviazaní aj Dohovorom vrátane jeho čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a pri rozhodovaní\no obmedzení osobnej slobody uvalením väzby musia rešpektovať princípy, ktoré sú\nobsiahnuté v citovanom článku Dohovoru. Táto viazanosť znamená, že väzobný súd od\núčinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej\nrepubliky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je iným súdom podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, ktorý musí pri rozhodovaní o vzatí do väzby, o jej trvaní a dôvodoch vychádzať aj\nz čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.\n\n17\n\nV čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru je upravený významný procesný princíp uplatňujúci\nsa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom\nštáte. K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je\nzabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného na\núčely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby\nobvineného najmä v počiatočnom štádiu trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom)\nnezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Tr. por. Tento procesný princíp má\nrovnaký obsah ako ústavnoprocesné princípy podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto interpretácia\nčl. 17 ods. 2 ústavy (II. ÚS 76/02) platí v celom rozsahu aj na interpretáciu a aplikáciu\ncitovaného článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký\nústavný princíp, hoci v určitom užšom rozsahu, pretože slovenské trestné zákonodarstvo\nobsahuje širší katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako zabezpečovací prostriedok\nv trestnom konaní.\nČo sa týka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, v súlade s judikatúrou\nštrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba\npovažovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe.\nDôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu\npozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,\npričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu\n(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).\nDôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo\nnelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru bol trestný čin jednoznačne\ndefinovaný a aj preukázaný, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a súdneho\nkonania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“\n(rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti\nč. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený\npriebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie\n\n18\n\nv prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981,\nsťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).\nČlánok 5 ods. 3 Dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tieto súvislosti už\nboli objasnené v rozhodovaní ESĽP. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné dbať\nna to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu, a preto je potrebné, aby sa\n- neustále skúmali okolnosti opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby z hľadiska verejného\nzáujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho\nplatí v celom rozsahu prezumpcia neviny,\n- vyjasnilo, aké okolnosti pristúpili, okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú\ndobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby,\nk tomu, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,\n- vo väzobných veciach postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré je opodstatnené so\nzreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.\nAk čas trvania väzby presiahne podľa uvedených kritérií primeranú lehotu (hranicu),\nvšeobecné súdy sú povinné vyvodiť z toho záver o nevyhnutnosti prepustiť obvineného\nz väzby.\nZ obsahu rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa podrobne zaoberal\nvšetkými skutkovými a právnymi predpokladmi uvalenia väzby na sťažovateľa. Krajský súd\nnezistil, a to platí aj pre skutkové zistenie ústavného súdu (opierajúce sa o obsah uznesenia\nkrajského súdu), porušenie žiadneho ústavného princípu, ktorý by bránil vzatiu sťažovateľa\ndo väzby alebo ktorého porušenie by sa nedalo napraviť v sťažnostnom konaní.\nSťažovateľ bol ihneď predvedený pred sudcu okresného súdu, ktorý konal\na rozhodoval v zákonom ustanovených lehotách. Väzba začala plynúť od 24. októbra 2002\na so zreteľom na rozsah obvinení nemožno v tomto štádiu uvažovať o tom, že by sa vo\n\n19\n\nväzobnej veci sťažovateľa nekonalo s potrebným urýchlením rešpektujúcim obmedzenie\nosobnej slobody sťažovateľa.\nZ obsahu uznesenia krajského súdu vyplývajú nielen dôvodné podozrenie zo\nspáchania trestného\n\nčinu, ale aj\n\ndôvody domnievať\n\nsa, že je\n\npotrebné zabrániť\n\nsťažovateľovi v páchaní trestného činu alebo v úteku. Okrem toho je zrejmé, že krajský\nsúd venoval pozornosť aj možnosti sťažovateľa ovplyvňovať svedkov, ktorí vypovedali\nv rozpore s jeho obhajobou.\nSťažovateľ namietol, že oba súdy (okresný aj krajský) sa nevenovali v súlade\ns princípom spravodlivého procesu\n\noprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.\n\nSťažovateľ napadol najmä rozhodnutie okresného súdu, ktoré aj podľa krajského súdu sa\nnevyrovnalo v odôvodnení so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.\nPodľa ESĽP nedostatky a procesné chyby v jednom štádiu možno napraviť v ďalšom\nštádiu za predpokladu, že orgán rozhodujúci v opravnom konaní má právomoc zistené\nchyby napraviť, pričom nejde o neodstrániteľné chyby, ktoré poznačili konanie ako celok\n(napríklad rozhodnutie Komisie H. v. Spojené kráľovstvo zo 4. júla 1983, DR, 33, s. 265).\nÚstavný súd v tomto smere považuje postup krajského súdu za taký, ktorý zodpovedá\ntomuto prístupu ESĽP.\nPrávo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je\nsúd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto\nvždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias\nv. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ústavný súd, zhodne s ESĽP, však neskúma,\nči sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne, okrem prípadu, že by došlo k zrejmému\nomylu (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A. č. 288, § 61, správa Komisie vo\nveci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29).\n\n20\n\nÚstavný súd nie je oprávnený preskúmať vecnú správnosť záverov väzobných súdov,\nz ktorých vyplýva nielen odpoveď na sťažnosť, ale aj argumentácia všetkých použitých\nväzobných dôvodov a ostatných procesných predpokladov na rozhodnutie o vzatí do väzby.\nRozhodnutia všeobecných súdov, predovšetkým krajského súdu, obsahujú primerané\na podrobné odôvodnenie postupu väzobných súdov vrátane odôvodnenia dôvodného\npodozrenia, ktorému sa krajský súd venoval v rozsahu, ktorý reagoval na obsah sťažnosti\nproti uzneseniu o vzatí do väzby.\nVzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok\nsvojej právomoci.\nČl. 5 ods. 4 Dohovoru\nPodľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným\nspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\nSťažovateľ namieta porušenie tohto článku, avšak ústavný súd nezistil žiadnu\npríčinnú súvislosť medzi postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu\na namietaným článkom, pretože sťažovateľ podľa stavu veci vôbec nevyužil právo podať\nnávrh na konanie podľa citovaného článku Dohovoru. Z tohto dôvodu je jeho sťažnosť\nv tejto časti zjavne neopodstatnená.\nČl. 6 ods. 1 Dohovoru\nPodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n21\n\nSťažovateľ tvrdí, že všeobecný súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby)\nnechránil jeho základné práva v súlade s jeho predstavou, a preto je oprávnený požadovať,\naby ústavný súd v zásade opakoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe.\nVäzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6\nods. 1 Dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nPretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný\nsúd už nerozhodoval o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal odkladu vykonateľnosti\nrozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. februára 2003\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}