{"guid": "ussr:16e36fcd-449d-42b5-b5bf-8b71d9fdbf8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 307/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 307/2012 z 20. 6. 2012", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 307/2012", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2012-06-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/16e36fcd-449d-42b5-b5bf-8b71d9fdbf8a", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:16e36fcd-449d-42b5-b5bf-8b71d9fdbf8a", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:16e36fcd-449d-42b5-b5bf-8b71d9fdbf8a", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:16e36fcd-449d-42b5-b5bf-8b71d9fdbf8a/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 307/2012-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012\npredbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo\nveci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v\nPrešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012\ndoručená sťažnosť Ing. J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M.\nO., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 15 C 124/2002-235 zo 14. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa ako navrhovateľa na zaplatenie 26 422,36 €\n(796 000 Sk) s príslušenstvom smerujúci proti odporcovi M. H. Sťažovateľ sa svojím\nnávrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia označenej sumy z titulu vrátenia pôžičky na\nzáklade zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2000.\nNa odvolanie sťažovateľa krajský súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok\nokresného súdu.\nSťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu\nz dôvodu podľa neho nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených,\nktorými sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil so závermi okresného súdu.\nSťažovateľ v sťažnosti uviedol:\n«... žalovaný nikdy nepopieral, že sťažovateľovi dlhoval 26.422,36,- €. Práve naopak,\nna pojednávaní, ako aj vo svojich písomných podaniach viackrát potvrdil, že sťažovateľovi\ndlhuje sumu 26.422,36,- €. Navyše, bol to práve žalovaný, ktorý sťažovateľovi navrhol, aby\nuzavreli Zmluvu o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000. Sťažovateľ, ako osoba neznalá práva,\nktorá si nebola vedomá rozdielu medzi reálnou konsenzuálnou zmluvou a len\nkonsenzuálnou zmluvou, nemohla predvídať, že Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000\nbude samotným žalovaným napadnutá ako absolútne neplatná z dôvodu, že nedošlo k\nreálnemu plneniu z tejto zmluvy...\nPri výklade právneho úkonu, ktorým bola Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000,\nokresný aj krajský súd pristupovali mechanicky a formalisticky, čím okresný aj krajský súd\nodopreli sťažovateľovi poskytnúť akúkoľvek ochranu jeho práv, a to i napriek tomu, že\n\n2\n\nžalovaný uznal existenciu svojho záväzku voči sťažovateľovi, pričom voči nároku\nsťažovateľa vznášal kompenzačné námietky. Pritom takýto formalizmus odporuje\nmateriálnemu chápaniu zákonnosti (§ 1 OSP) a princípom materiálneho právneho štátu,\nktorý je nadradený formálnemu chápaniu právneho štátu...\nPodľa názoru sťažovateľa, ani jeden zo súdov pri výklade právneho úkonu, ktorý\nsťažovateľ uzavrel so žalovaným, nepostupoval v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR,\nsp. zn. I. ÚS 242/2007, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod číslom R 2/2009,\nv zmysle ktorého: „Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si\nchceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale\nnemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému\nvýznamu, a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych\notázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom\ntextu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je\nbezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho\núkonu poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností,\nspojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené\ns podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy... Porušenia ústavne\nzaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, pokiaľ\nformalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle\nzmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej\nprávnej sfére (porov. napr. nález sp. zn. I. ÚS 243/07).“...\nZ vykonaného dokazovania bolo bez pochybností zistené, že účelom uzavretia Zmluvy\no pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bolo nahradenie predchádzajúcich troch zmlúv novou\ndohodou, t. j. Zmluvou o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000, v zmysle ktorej by žalovaný\nsťažovateľovi uhradil jednu pôžičku, ktorá by vyjadrovala súhrn predchádzajúcich pôžičiek\na úrokov z nich...\nPri akceptácii skutočnosti, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ani jeden zo\nvšeobecných súdov neprihliadli na tú skutočnosť, že k odovzdaniu pôžičiek reálne došlo, aj\nkeď čiastkovými plneniami, a to ešte pred uzavretím Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla\n2000...\n\n3\n\nAk by sme aj akceptovali záver oboch všeobecných súdov, že Zmluva o pôžičke\nzo dňa 12. apríla 2000 je absolútne neplatná z dôvodu, že sa z nej neplnilo, potom sa súdy\nmali vyporiadať so súhlasnými stanoviskami sťažovateľa a žalovaného, v zmysle ktorého ich\númyslom bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť všetky\npredchádzajúce zmluvy o pôžičke a v zmysle tejto zmluvy malo dôjsť k ich nahradeniu...\nOkresný a ani krajský súd nemali pochybnosti o tom, že úmyslom sťažovateľa, ako aj\nžalovaného bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť\npredchádzajúce zmluvy jednou zmluvou. Oba všeobecné súdy však na takto zistený skutkový\nstav aplikovali právne normy formalisticky a zužujúco, čoho dôsledkom bolo, že súdy\nneposkytli nároku sťažovateľa žiadnu ochranu, na druhej strane vyhoveli obrane\nžalovaného, pričom vôbec nevzali do úvahy, že v prvom rade to bol žalovaný, ktorý sporný\ntext Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 pripravil...\nPri aplikácii právnej normy všeobecný a ani odvolací súd neprihliadli na medze\nvýkladu právnych úkonov, ktorý v zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu má v prvom\nrade reflektovať na vôľu zmluvných strán, pokiaľ o nej niet pochýb tak ako v tomto prípade,\npred písomným znením ich prejavu vôle, keďže i napriek tomu, že platí všeobecná zásada,\nže neznalosť zákona neospravedlňuje, predsa len treba prihliadnuť na skutočnosť, že tak\nsťažovateľ, ako aj žalovaný nie sú osobami znalými práva a jeho fines, pričom Zmluvu\no pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 od samého počiatku uzavreli s úmyslom nahradiť\npredchádzajúce zmluvy o pôžičkách novou zmluvou. Sťažovateľ aj žalovaný konali spoločne\nv dobrej viere, že písomne zachytený text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bude mať\nza následok zamýšľané právne účinky. V zmysle takto zisteného skutkového stavu však\nokresný aj odvolací súd vôľu sťažovateľa a žalovaného nevzali vôbec do úvahy, prihliadli\nlen na písomné znenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000.\nSťažovateľ sa domnieva, že takýto prístup oboch súdov je ústavne neudržateľný\na ústavne nekonformný, pretože ak z vykonaného dokazovania pred všeobecným súdom bola\nbez pochýb zistená vôľa a úmysel zmluvných strán, súdy mali pri výklade právnych úkonov\nsťažovateľa a žalovaného pristúpiť k takto bez pochýb nezistenému skutkovému stavu\na rešpektovať ho...»\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:\n\n4\n\n„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 1 ústavy, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 15C/124/2002-235\nzo dňa 18. apríla 2012 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 15C/124/2002-235 zo dňa 18. apríla\n2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Prešove je povinný Ing. Jozefovi Schlosserovi uhradiť trovy konania\nvo výške 331,23 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh je možné ustáliť, že sťažovateľ v petite sťažnosti\nv dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uviedol spisovú značku namietaného konania\na rozhodnutia krajského súdu a podľa obsahu sťažnosti namieta postup krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\n\n5\n\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\npreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,\nIV. ÚS 221/05).\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie\nkonanie.\nSťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na\nsúdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1\ndohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá\npovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv\n\n6\n\na slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto\nprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\no namietaných\n\nporušeniach\n\nústavou\n\nalebo\n\npríslušnou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou\n\ngarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných\nsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú\nzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).\nKrajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:\n„Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom) ktorá vyžaduje\nodovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi...\nZ ustanovenia § 570 Občianskeho zákonníka vyplýva právna možnosť účastníkov\nzáväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich doterajší záväzok a nahradiť ho novým\nzáväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť nový záväzok, pričom\nsubjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia (privatívna novácia)...\nZo žalobného návrhu žalobcu nepochybne vyplýva, že svoj nárok na splnenie\npovinností odvodzoval od písomnej zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným dňa 12. 4.\n2000. V priebehu konania bolo zistené, že na základe predmetnej písomnej zmluvy o pôžičke\nzmluvy nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Až v priebehu konania účastníci\npotvrdili, že predmetná zmluva iba zhrnula z predchádzajúceho obdobia požičané sumy\nžalobcom žalovanému na základe samostatných písomných zmlúv. Súd prvého stupňa\nzmluvu z 12. 4. 2000 vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre nezhodu vôle\na prejavu a nedostatok formy. Zmluvný záväzok neposúdil ani ako prijatívnu nováciu\npôvodného záväzku, vzniknutého nahradením pôvodných záväzkov, vyplývajúcich\nz osobitných právnych úkonov (zmlúv o pôžičkách z predchádzajúceho obdobia) podľa\n§ 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov, že z predmetnej zmluvy táto skutočnosť\n\n7\n\nnevyplývala, nahradenie pôvodných záväzkov novým záväzkom bolo možné iba v písomnej\nforme. Takýto nedostatok podľa jeho názoru nebolo možné nahradiť ani zhodným\nvyhlásením účastníkov. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd plne\nstotožňuje.\nDohodou veriteľa s dlžníkom je možné podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka\nnahradiť doterajší záväzok novým záväzkom. Na základe takejto dohody môže doterajší\nzáväzok zaniknúť a dlžník je povinný splniť záväzok. Z citovaného zákonného ustanovenia\nnepochybne vyplýva, že ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, čo bolo aj\nv tomto prípade (písomné zmluvy o pôžičke zo 16. 12. 1998, 14. 7. 1998) musí sa dohoda\no zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. Je treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že\nz obsahu novej dohody musí nepochybne vyplývať vôľa účastníkov nahradiť pôvodný\nzáväzok novým záväzkom. Tento úmysel strán nemožno predpokladať, musí vyplývať\nz dohody. Zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 nevyplýva, žeby sa pôvodné záväzky,\nvyplývajúce zo zmlúv o pôžičkách z rokov 1997 a 1998 nahrádzali novým záväzkom ani\nskutočnosť, žeby pôvodné záväzky zanikli. Žalobca žalobou si v konaní uplatnil nárok\nvyplývajúci zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 a týmto žalobným návrhom bol súd viazaný.\nKeďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, nemohla vzniknúť ani povinnosť\nvrátiť tento predmet. Písomná dohoda o nahradení pôvodných pôžičiek novou pôžičkou\n(pôvodné pôžičky boli zriadené v písomnej forme) nebola v konaní preukázaná. Písomne\nuzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne (§ 40 ods. 2 Obč. zák.) Nie je\nrozhodujúce, či zákon pre takýto právny úkon prepisuje písomnú formu. Rozhodujúcim je,\nže predpisuje písomnú formu v prípade, ak bol pôvodný záväzok zriadený v písomnej forme\na nahrádza sa novým. Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo\ndohoda účastníkov, je neplatný (§ 40 ods. 1 Obč. zák.). Mylný je názor žalobcu, že\nnedostatok formy má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a\nObčianskeho zákonníka. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 40 ods. 1, 2 Občianskeho\nzákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom a na takúto absolútnu neplatnosť musí\nsúd prihliadať z úradnej povinnosti. Súd prvého stupňa správne vyvodil záver že predmetná\nzmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú skutočnosť bol povinný\nprihliadať. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemožno sa úspešne domáhať plnenia.\n\n8\n\nTaktiež neobstojí jeho námietka, že žalovaný uznal existenciu svojho záväzku aj čo do\nzákladu aj čo do výšky vo svojom podaní z 24. 11. 2010. Uznanie dlhu podľa § 558\nObčianskeho zákonníka je jednostranným úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod\nsankciou neplatnosti predpísaná písomná forma. Za uznanie dlhu nie je možné považovať\nvyjadrenie žalovaného vo veci samej, adresované súdu dňa 24. 11. 2010. Nešlo\no jednostranný úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorým by uznal jeho pohľadávku čo do\nzákladu aj čo do výšky. Žalovaný v predmetnom vyjadrení iba priznal nevysporiadanú sumu\n790.000,- Sk so žalobcom avšak z iného právneho dôvodu. Uvedenú sumu považoval\nza zálohu poskytnutú žalobcom na vykonanie zememeračských – geodetických prác\na za sprostredkovanie prác, ktorých hodnota mala byť vysporiadaná medzi stranami\nzapočítaním. Predmetné vyjadrenie vo veci rozhodne nespĺňa požiadavky vyžadované\ncitovaným zákonným ustanovením pre uznanie dlhu.“\nPo preskúmaní postupu krajského súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu\nústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení\nskutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah\nústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými\nv čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup a rozsudok\nkrajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom\nomyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne\nvysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného\nsúdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom\nzdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Argumentácia sťažovateľa o formalistickom, a tým arbitrárnom prístupe\nokresného súdu pri vyhodnocovaní skutočnej vôle zmluvných strán a účastníkov konania,\nktorý bol odobrený aj krajským súdom, nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú spochybniť\nústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.\nÚstavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa\nv celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n\n9\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. júna 2012\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}