{"guid": "ussr:12fd6acb-e1d2-4ab1-8ddd-9dfde9d6978d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/2010 z 23. 9. 2010", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. septembra 2010, sp. zn. II. ÚS 383/2010", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2010-09-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "nazov": "čl. 36 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 36", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/12fd6acb-e1d2-4ab1-8ddd-9dfde9d6978d", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:12fd6acb-e1d2-4ab1-8ddd-9dfde9d6978d", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:12fd6acb-e1d2-4ab1-8ddd-9dfde9d6978d", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:12fd6acb-e1d2-4ab1-8ddd-9dfde9d6978d/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 383/2010-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2010\npredbežne prerokoval sťažnosť A. B., T., a Ing. Ľ. B., T., zastúpených Advokátskou\nkanceláriou, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a\nna súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd v konaniach vedených Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 12 C 268/2004,\nKrajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 311/2009 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť A. B. a Ing. Ľ. B. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010\ndoručená sťažnosť A. B., T., a Ing. Ľ. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“, „sťažovateľ“, spolu\nlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na\nsúdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ústavy v konaniach vedených Okresným\nsúdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 268/2004, Krajským súdom\n\nv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 311/2009. Sťažnosť bola\nodovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2010.\nZ textu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia v skutočnosti mali na mysli porušenie\nčl. 20 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“).\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 268/2004-127\nz 30. januára 2006 bola zamietnutá žaloba sťažovateľov ako žalobcov proti žalovaným 1 a 2\no určenie, že kúpna zmluva uzavretá medzi sťažovateľkou a žalovaným 1 týkajúca sa kúpy\nnehnuteľností v kat. území S. je neplatná a že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností je\nsťažovateľka s tým, že žalovaný 2 je povinný vydať sťažovateľovi bezdôvodné obohatenie\nvo výške 13 362 Sk s príslušenstvom. Podľa názoru okresného súdu kúpna zmluva sa\nuzavrela 30. decembra 1998 a na jej základe mal do osobného vlastníctva prejsť majetok\nzo socialistického (štátneho) vlastníctva. Preto podľa vtedy platného práva k prevodu\nvlastníctva postačovala písomná zmluva bez potreby jej registrácie štátnym notárstvom.\nSkutočnosť, že novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 1. januára 1992 došlo k zmene,\npodľa ktorej sa požadoval zápis do evidencie nehnuteľností s následkom neplatnosti,\na ďalšou novelou z roku 1995 bol predpísaný vklad vlastníctva v katastri nehnuteľností,\nnemá vplyv na platnosť zmluvy uzavretej v roku 1988. Nebolo ani preukázané, že by sa\nkúpna zmluva uzavrela v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Proti rozsudku\nokresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n16 Co 120/2009 z 21. mája 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku\nkrajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom namietali nesprávne právne\nposúdenie veci z hľadiska posúdenia platnosti kúpnej zmluvy a nevenovanie náležitej\npozornosti navrhnutým dôkazom a vyhodnoteniu vykonaného dokazovania. Podľa názoru\nsťažovateľov rozhodnutia nižších súdov tak, čo sa týka posúdenia otázky tiesne\na nevýhodných podmienok, ako aj námietky, že zmluva mala byť pod hrozbou absolútnej\nneplatnosti vložená do katastra nehnuteľností najneskôr 31. decembra 1995, sú v rozpore\ns bližšie neoznačeným nálezom ústavného súdu. Sťažovatelia považovali za nesporné, že\n\n2\n\ndovolacím dôvodom je nesprávne právne posúdenie veci zo strany nižších súdov, čím je\nnaplnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2009 z 31. marca 2010 bolo dovolanie\nodmietnuté. Najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého namietané nevykonanie dôkazov\nnie je postupom, ktorým by sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom, lebo\nrozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom\nkonania. S otázkou vykonania dôkazov súvisí problematika ich vyhodnotenia, pričom\nnesprávne hodnotenie dokazovania nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\npodľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Hoci nesprávne právne posúdenie veci je\ndovolacím dôvodom, nezakladá prípustnosť dovolania, keďže nemá základ vo vade konania\nv zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia.\nPodľa názoru sťažovateľov okresný súd a krajský súd im odňali právo na spravodlivé\nprerokovanie veci tým, že ju nesprávne právne posúdili, čím došlo k porušeniu čl. 6\ndohovoru (sťažovatelia nesprávne uviedli čl. 6 ústavy, správne má byť dohovoru, pozn.).\nZároveň najvyšší súd dovolanie odmietol aj z dôvodu, že nespĺňalo podmienky v zmysle\n§ 237 Občianskeho súdneho poriadku, čo vraj vylučovalo jeho oprávnenie posúdiť,\nči konanie nebolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Podľa názoru sťažovateľov\ntakýmto postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 36 ústavy (správne má byť čl. 46,\npozn.). Je to tak z dôvodu, že hoci zákon dáva možnosť zaoberať sa otázkou správnosti\nprávneho posúdenia veci, najvyšší súd napriek tomu takýto postup výslovne odmietol, a tým\nsťažovateľom odňal ich právo na súdnu ochranu. Rozhodnutia všeobecných súdov zároveň\nzasiahli aj do základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ústavy.\nSťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie\noznačených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.\n12 C 268/2004, krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn.\n2 Cdo 311/2009 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 30. januára 2009, krajského\nsúdu z 21. mája 2009 a uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2010 zrušené a vec bola\nvrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.\n\n3\n\nZ rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 120/2009-154 z 21. mája 2009, ktorý si\nústavný súd vyžiadal od právneho zástupcu sťažovateľov, vyplýva, že ním bol potvrdený\nrozsudok okresného súdu č. k. 12 C 268/2004-127 z 30. januára 2009. Podľa názoru\nkrajského\n\nsúdu\n\nsa\n\nsťažovateľka\n\ndomáhala\n\nurčenia\n\nneplatnosti\n\nkúpnej\n\nzmluvy\n\nz 27. decembra 1988 a určenia svojho výlučného vlastníckeho práva. Sťažovateľ zase\npožadoval vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 13 362 Sk s prísl. Sťažovateľka\nv priebehu celého konania tvrdila, že predmetná kúpna zmluva je neplatná preto, že bola\nuzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Treba poukázať na správnosť\nstanoviska žalovaných, podľa ktorého tieseň nezakladá neplatnosť právneho úkonu, je iba\ndôvodom na odstúpenie od právneho úkonu, pričom odstúpiť možno iba od zmluvy platnej.\nNavyše na určení neplatnosti zmluvy nemala sťažovateľka ani naliehavý právny záujem,\nlebo takýmto určením by nedošlo k spätnému zápisu jej vlastníckych práv. Keďže\nsťažovateľ sa domáha zaplatenia bezdôvodného obohatenia z titulu neexistencie nájmu,\nbolo možné vyriešiť otázku platnosti kúpnej zmluvy aj prejudiciálne. Preto je návrh\nsťažovateľov na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nedôvodný. Pokiaľ ďalej sťažovateľka\nžiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, keďže uzavretá kúpna\nzmluva je neplatná, mala uviesť, či ide o absolútnu alebo relatívnu neplatnosť. Neplatnosť\nodvodzovala z ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak zákon\nustanovuje, že k zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná\ntýmto rozhodnutím. Ak sa do troch rokov od uzavretia zmluvy nepodal návrh na\nrozhodnutie, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili. Toto ustanovenie teda nezakotvuje\nneplatnosť právneho úkonu, ale jeho zrušenie od počiatku odstúpením účastníkov od neho.\nSťažovateľka však nepreukázala ani netvrdila, že by od spornej zmluvy jednostranne\nodstúpila. Z ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvodzovala iba neplatnosť\nzmluvy, avšak tento právny názor nebolo možné akceptovať vzhľadom na už uvedené.\nJe nepochybné, že sporný prevod bol prevodom do socialistického vlastníctva, ktorý podľa\n§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31. decembru 1988 nevyžadoval\npre svoju účinnosť registráciu bývalým štátnym notárstvom. Preto sa zmluva stala platnou\na účinnou jej uzavretím, keď došlo aj k nadobudnutiu vlastníckeho práva zo strany\nkupujúceho. Odvolacia námietka sťažovateľov, podľa ktorej s účinnosťou od 1. januára\n\n4\n\n1992 bolo potrebné všetky kúpne zmluvy o prevode nehnuteľností zapísať do katastra\nnehnuteľností, neobstojí. Okresný súd v danej veci správne aplikoval intertemporálne\nustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka účinné od 1. januára 1992, podľa ktorého\nvlastnícke vzťahy v tejto veci bolo potrebné posudzovať podľa práva účinného do\n31. decembra 1991. Preto ani nebolo potrebné spornú zmluvu registrovať, resp. vložiť do\nkatastra (povinnosť vkladu do katastra bola totiž zakotvená až od 1. januára 1993).\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2009 z 31. marca 2010 vyplýva, že\nním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n16 Co 120/2009 z 21. mája 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu v prerokovávanej veci\nsmeruje dovolanie proti rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého\nstupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd\nodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, pretože dovolací súd v tejto veci dosiaľ\nnerozhodol. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho\nporiadku ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú\nvadu uvedenú v ustanovení § 237 (či to už účastník namieta, alebo nie), najvyšší súd sa\nneobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 Občianskeho\nsúdneho poriadku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa\nustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd však existenciu žiadnej\nz vád uvedených v tomto ustanovení nezistil. Vzhľadom na námietky sťažovateľov týkajúce\nsa vykonaného dokazovania treba uviesť, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo\npredstáv účastníkov konania nie je postupom, ktorým by im súd odňal možnosť konať pred\nsúdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie\núčastníkom konania. S otázkou vykonania dôkazov súvisí problematika ich vyhodnotenia,\npričom nesprávne hodnotenie dokazovania (namietané sťažovateľmi) nie je dôvodom\nzakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu\ndovolania možno vyvodiť, že sťažovatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci\n[§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Nesprávne právne posúdenie veci je\nnepochybne dovolacím dôvodom, nezakladá ale prípustnosť dovolania (nemá základ vo\nvade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku a nespôsobuje zmätočnosť\nrozhodnutia). Aj keby toto tvrdenie sťažovateľov bolo opodstatnené, nezakladalo by\n\n5\n\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku toho by\nposúdenie, či krajský súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo\nči zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy\niba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad však v danej veci nešlo).\nObdobne to platí aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b)\nObčianskeho súdneho poriadku, t. j. ak by konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za\nnásledok nesprávne právne posúdenie veci. Keďže v danej veci dovolanie nebolo prípustné,\nnajvyšší súd ho odmietol. Nezaoberal sa pritom otázkou správnosti napadnutého rozsudku\nkrajského súdu.\nZ rukou písanej poznámky na uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že uznesenie bolo\nprávnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 14. mája 2010, keď predtým bol spis spolu\ns uznesením vrátený okresnému súdu z najvyššieho súdu 3. mája 2010, ako o tom svedčí\ndátumová pečiatka okresného súdu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\n\n6\n\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nNa rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným\nsúdom pod sp. zn. 12 C 268/2004, nie je daná právomoc ústavného súdu.\nZ už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nak takúto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.\nProti rozsudku okresného súdu z 30. januára 2009 bolo prípustné odvolanie ako\nriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam\nsťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc\nústavného súdu. Navyše treba dodať, že sťažovatelia možnosť podať odvolanie využili,\na preto ich námietky posudzoval krajský súd v odvolacom konaní.\nOdlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu\nvedenému krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn.\n2 Cdo 311/2009. Podľa názoru ústavného súdu túto časť sťažnosti treba považovať za\nzjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n\n7\n\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nTak s ohľadom na rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co 120/2009-154 z 21. mája\n2009, ako aj s ohľadom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2009 z 31. marca\n2010 treba uviesť, že sťažovateľmi spochybňované právne posúdenie veci nemožno\nz pohľadu ústavného súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.\nNiet preto ani dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasahoval.\nNámietky sťažovateľov týkajúce sa neplatnosti spornej zmluvy boli krajským súdom\nodmietnuté na základe ucelených a presvedčivých argumentov, ktorých obsah plne\nzodpovedá zneniu a výkladu dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka. Na tomto\nzávere nič nemení skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný právny názor.\nPodľa názoru sťažovateľov bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať správnosť\nprávneho posúdenia veci krajským súdom, resp. okresným súdom, a pokiaľ tak najvyšší súd\nneurobil, porušil tým označené práva sťažovateľov.\n\n8\n\nÚstavný súd považuje aj odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu za plne\npostačujúce a presvedčivé. Navyše treba konštatovať, že argumentácia zodpovedá\ndlhoročnej ustálenej praxi najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania smerujúceho\nproti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nNavyše je potrebné poznamenať, že sťažovatelia v podanom dovolaní prípustnosť\ndovolania pre niektorú z vád uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku\nvýslovne ani neuviedli. Dovolanie považovali za prípustné na základe argumentu, že nižšie\nsúdy ich právnu vec nesprávne právne posúdili. V danej procesnej situácii však uvedená\nnámietka prípustnosť dovolania nezakladá.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. septembra 2010\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}