{"guid": "ussr:0619e5e8-b701-49e5-ab8d-e054e44e1047", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2010 z 14. 12. 2010", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 480/2010", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2010-12-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-3", "nazov": "čl. 40 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-40", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0619e5e8-b701-49e5-ab8d-e054e44e1047", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:0619e5e8-b701-49e5-ab8d-e054e44e1047", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:0619e5e8-b701-49e5-ab8d-e054e44e1047", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:0619e5e8-b701-49e5-ab8d-e054e44e1047/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 480/2010-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra\n2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Č., B., Ing. P. B., N., Ing. M. K., N., S. D., N.,\nJ. L., N., a Ing. M. A., N., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného\nporušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 To 36/2004 zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 36/90 z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim\npostupom a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D., J. L. a Ing. M. A. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2009\ndoručená sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D., J. L. a Ing. M. A. (ďalej spolu len\n„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia\nich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40\nods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a\n3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 36/2004 zo 4.\ndecembra 2006 (ďalej aj „rozsudok zo 4. decembra 2006) a jemu predchádzajúcim\npostupom, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1\nT 36/90 z 20. januára 2004 (ďalej aj „rozsudok z 20. januára 2004“) a jemu\npredchádzajúcim postupom.\nPodaním z 29. septembra 2009 sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom krajského súdu\nz 20. januára 2004 uznaní vinnými „z trestnej činnosti v rámci tzv. Kauzy C.“. Proti\nrozsudku sťažovatelia podali odvolanie, ktoré následne odôvodnili podaním zo 14. júla\n2004 a doplnili podaním z 25. augusta 2004. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľov svojím\nrozsudkom zo 4. decembra 2006 zamietol. Sťažovatelia proti rozsudku najvyššieho súdu zo\n4. decembra 2006 podali dovolanie, ktoré odôvodnili tým, že „bolo zásadným spôsobom\nporušené právo na obhajobu (ust. § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) a rozhodnutie je založené\nna dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (ust. § 371 ods. 1 písm. g)\nTr. por.)“. Z informácií zverejnených v tlači sa sťažovatelia dozvedeli, že ich dovolanie\nmalo byť už začiatkom júna 2009 zamietnuté. Právny zástupca sťažovateľov následne\ntelefonicky v trestnej kancelárii najvyššieho súdu zistil, že „dovolací senát NS SR dňa 1. 6.\n2009 rozhodol tak, že nevyhovel dovolaniu žiadneho zo sťažovateľov, pričom pracovníčka\ntr. kancelárie odmietla oznámiť, či naše dovolanie bolo zamietnuté alebo odmietnuté“.\nPísomné vyhotovenie rozhodnutia o dovolaní sťažovateľom do dňa podania sťažnosti\nústavnému súdu nebolo doručené.\n\n2\n\nPodľa sťažovateľov boli rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006\na rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim\npostupom porušené v sťažnosti označené práva. Ochrana uvedených práv im podľa nich\nnebola poskytnutá „ani na základe podaného dovolania, čo takisto predstavuje porušenie\ntýchto základných práv a slobôd, a to v takom istom rozsahu, pričom však vzhľadom na\nnedoručenie rozhodnutia o dovolaní ku dňu vyhotovenia tejto ústavnej sťažnosti môže byť\nrozsah tejto ústavnej sťažnosti rozšírený, príp. môže byť jej odôvodnenie doplnené.\nPorušenie našich základných práv a slobôd rozhodnutím NS SR o dovolaní - či už\nzamietnutím alebo odmietnutím dovolania - vyplýva fakticky aj z rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR o našej predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sp. zn. III ÚS 276/08-30 zo dňa 24. 9.\n2008.“.\nV rámci konania v uvedenej veci sťažovatelia najvyššiemu súdu preukázali, že\nv archíve Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v L. sa nachádza „obrovské množstvo\nsvedeckých výpovedí, ktoré boli uskutočnené zákonným procesným postupom po začatí\ntrestného stíhania vo veci 14. 7. 1976 až do jeho prerušenia 31. 3. 1977, ako aj veľké\nmnožstvo listinných dôkazov, ktoré zhromaždili vo veci vyšetrovatelia v tomto období“.\nTieto dôkazy boli vykonané v predmetnej trestnej veci pôvodne vedenej pod sp. zn.\nČVS: VV-38/76, nikdy sa však nestali súčasťou trestného spisu. Podľa sťažovateľov bez\nuvedených dôkazov, ktoré „z hľadiska času, kedy boli vykonané (napr. svedecké výpovede\núčastníkov diskotéky vykonané bezprostredne po začatí trestného stíhania vo veci), majú\nveľkú dôkaznú hodnotu, sú akékoľvek skutkové zistenia súdu neúplné, a teda bez ich\nvykonania pred súdom (v rámci zásady bezprostrednosti a ústnosti) nie je možné uskutočniť\nzákonné vyhodnotenie dôkaznej situácie, predchádzajúce vyneseniu rozsudku.\nTým, že tieto v danej trestnej veci zákonne vykonané dôkazy neboli zaradené do\nnášho spisového materiálu, došlo k predbežnej selekcii dôkazov. Právny poriadok SR však\npredbežný výber dôkazov neumožňuje.“.\nPodľa sťažovateľov nezaradenie týchto dôkazov do vyšetrovacieho spisu\n„predstavuje zásadné porušenie nášho práva na obhajobu bez ohľadu na to, či tieto dôkazy\n\n3\n\nobsahujú skutočnosti svedčiace proti nám, alebo v náš prospech, keďže oprávnený hodnotiť\nich s dôsledkami právoplatného odsúdenia je výlučne súd, ktorý však túto možnosť nemal“.\nVo vzťahu k neexistencii predbežnej selekcie dôkazov sťažovatelia okrem iného\npoukázali aj na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“)\nsp. zn. II. ÚS 173/01 zo 7. januára 2004 a sp. zn. III. ÚS 617/2000 zo 4. októbra 2001.\nOrgány činné v trestnom konaní, krajský súd i najvyšší súd svojím postupom\nv uvedenom konaní sťažovateľov „obrali o možnosť, aby tieto dôkazy boli hodnotené\nnezávislým a nestranným súdom. K týmto dôkazom sme nikdy nemali možnosť vyjadriť sa\na súdy ich nemohli hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Táto skutočnosť\nmala reálny vplyv na zistenie skutočného stavu veci a následne na správne právne\nposúdenie veci. Takýto postup je nevyhnutné považovať za zásah do nášho práva na\nspravodlivý proces (právo na ochranu nezávislým a nestranným súdom) a práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom. Zároveň, tým, že tieto dôkazy boli ignorované, hoci\nmnohé z nich obsahujú okolnosti svedčiace v náš prospech, došlo k porušeniu nášho práva\nna obhajobu.\nNS SR tým, že odmietol prihliadnuť na vykonané dôkazy nezákonne nezaradené do\nsúdneho spisu, zároveň pokračoval v posudzovaní veci na základe dôkazov predložených\nstranou v procese neopodstatnene zvýhodnenou, a preniesol tak porušovanie zásady\nrovnosti zbraní do ďalšieho stupňa konania. Porušením tejto zásady takisto došlo\nk porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSR, čl. 37 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných\npráv a slobôd, a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.“.\nV tejto súvislosti došlo aj k zásahu do ich práva nahliadať do spisu, ktoré je\nzabezpečené plne iba v prípade, ak spis je úplný, inak dochádza k obmedzeniu možnosti\nprípravy obhajoby. Požiadavka úplnosti vyšetrovacieho spisu vyplýva napokon aj\nz ústavného princípu uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý neumožňuje orgánom činným\nv trestnom konaní vykonávať selekciu dôkazov, ktoré zaradia do spisu.\n\n4\n\nNa základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd ČSFR v trestnej veci\nvedenej pod sp. zn. 2 Tzf 5/90 rozsudkom z 19. októbra 1990 rozhodol, že uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 To 17/83 z 25. apríla 1983 a v konaní, ktoré mu prechádzalo, bol\nporušený zákon v neprospech sťažovateľov, a uznesenie najvyššieho súdu z 25. apríla 1983\ni krajského súdu v tejto veci zrušil, pričom krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom\nrozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd ČSFR v uvedenom rozhodnutí\nkonštatoval potrebu „oboznámiť sa s celým spisovým materiálom a so všetkými dôkazmi od\nzačiatku trestného stíhania...“.\nKrajský súd vo svojom rozsudku z 20. januára 2004 na viacerých miestach\nkonštatuje, že predmetné dôkazy vykonať nemohol, „nikdy neboli vypočutí spoluväzni,\nktorí mohli potvrdiť výpovede odsúdených o nátlaku zo strany spoluväzňov pri získavaní\npriznávajúcich výpovedí, nebol vypočutý príslušník vnútornej ochrany väznice M. Z., ktorý\nnezákonnosti vo väznici organizoval, nebol vypočutý hlavný vyšetrovateľ mjr. H., ktorý\nvyšetroval tak skupinu H. a spol. v roku 1976, ako aj skupinu B. a spol. v roku 1981, nebol\nvypočutý korunný svedok A. N. K. – posledný svedok, ktorý odprevádzal Ľ. C. pri odchode z\ninternátu. Neboli získané analýzy vzoriek vody, ktoré mohli vyvrátiť vyšetrovaciu verziu o\nutopení poškodenej v jazierku...“.\nPodľa sťažovateľov „Ak teda NS ČSFR konštatoval, že skutkový stav nebol\ndostatočne objasnený a na jeho objasnenie nariadil vykonať určité procesné úkony, bez ich\nvykonania (bez ohľadu na to, či je to možné alebo nie) nemôže byť skutkový stav ani teraz\ndostatočne objasnený. Za takéhoto stavu dokazovania a vzhľadom na zásadu in dubio pro\nreo je nutné považovať rozsudky KS v Bratislave a NS SR bez ďalšieho za nezákonné a ide\no porušenie nášho práva na spravodlivý proces a ústavou zaručeného práva na súdnu\nochranu, ako aj práva v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru, keďže naša vina nebola v dôsledku\ntoho preukázaná zákonným spôsobom.“.\nK porušeniu v sťažnosti označených práv malo dôjsť aj v dôsledku nerešpektovania\npožiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako krajským súdom, tak\ni najvyšším súdom v predmetnej veci.\n\n5\n\nOdôvodnenie rozsudku krajského súdu z 20. januára 2004 „takmer celé pozostáva\nlen z opísania výpovedí svedkov a obžalovaných, ktoré boli urobené v jednotlivých štádiách\nkonania (s. 12 až 85). KS v Bratislave zúžil hodnotenie dôkazov na konštatovanie, že\nvýpovede svedkov obhajoby nepovažuje za dôveryhodné... Pri hodnotení dôkazov sa súd\nnevysporiadal s tým, že títo svedkovia vypočutí v prípravnom konaní alebo na prvom\nsúdnom pojednávaní svoje výpovede po roku 1989 zmenili, spochybnili, resp. vypovedali, že\nvyšetrovatelia sa im vyhrážali, vyvíjali na nich rôzne formy nátlaku či sugescie...\nSúd sa v rámci odôvodnenia opiera o výpovede jednotlivých svedkov a obžalovaných,\nneuvádza však konkrétne, o ktoré, keďže jednotliví svedkovia a obžalovaní boli vypočúvaní\nopakovane (v rámci prípravného konania, na hlavnom pojednávaní v rámci pôvodného\nkonania, na hlavnom pojednávaní v rámci konania o sťažnosti pre porušenie zákona a na\nhlavnom pojednávaní v rámci nového prejednania veci).\nTakéto odôvodnenie rozsudku nemôže zodpovedať požiadavkám kladeným na jeho\nobsah. Súd sa iba formálne vysporiadal s jednotlivými vykonanými dôkazmi. V odôvodnení\núplne absentuje vysvetlenie, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných\ndôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, čo nepochybne je aj tento prípad. Súd nepreveril\ntvrdenia odsúdených o psychickom a fyzickom nátlaku a nevypočul osoby, ktoré mali byť\npriamym nástrojom tohto nátlaku na odsúdených. Naopak, dôkazné bremeno vynúteného\npriznania a nezákonne pod nátlakom získaných dôkazov preniesol ako v roku 1981, tak aj\nv roku 2004 na odsúdených. Nezabezpečenie dôkazov v tomto smere napriek príkazu NS\nČSFR mu však nebránilo konštatovať, že tvrdeniam odsúdených neverí!“.\nTaktiež rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 podľa sťažovateľov\nnezodpovedá požadovaným kritériám. Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že «ďalšie,\núdajne nami (sťažovateľmi pozn.) navrhované dôkazy (hoci s výnimkou znaleckého posudku\nMUDr. Fialu, ktorého vyhotovenie sme zabezpečili v zmysle záverov NS ČSFR namiesto\nsúdov, išlo len o už vykonané dôkazy nachádzajúce sa v archíve) nie je potrebné vykonať,\n„pretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového\nstavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Táto reťaz dôkazov by\nnebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov... “\n\n6\n\nNS SR teda fakticky vyhodnotil „novo navrhované“ dôkazy bez toho, aby boli ním\nvykonané, a teda bez toho, aby sme sa mali právo k nim vyjadriť. Tým porušil zásadu\nbezprostrednosti a ústnosti trestného konania a naše práva na prístup k súdu, spravodlivý\nproces a obhajobu. Súd môže hodnotiť len dôkazy, ktoré sú pred ním vykonané a dôkazy\nvyplývajúce z výpovedí osôb majú byť vykonané ústne, to znamená, že tieto osoby musí súd\nvypočuť, pričom obžalovaný musí mať právo sa k tomu vyjadriť. Rozsudky súdov sú\nvzhľadom na absenciu zákonných náležitosti nepreskúmateľné, čim hrubo zasahujú do\nnášho práva na obhajobu.».\nPrávo na obhajobu bolo podľa sťažovateľov porušené v danej veci aj tým, že\n„o konaní mnohých výsluchov obvinených či svedkov neboli obhajcovia upovedomení, čím\nbola ich účasť na nich znemožnená“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v rokoch\n1982, 1983, 2004 a 2006 označili za jednoznačný a zákonný dôkaz o vine obžalovaných\nvýsluchy M. K. zo 16. júna 1981 a 18. júna 1981, na ktorých sa doznal k spáchaniu\nuvedeného trestného činu, ktoré sa však konali bez vedomia a prítomnosti jeho obhajcu, ako\nto vyplýva aj zo sťažnosti jeho obhajcu z 24. júna 1981 založenej v policajnom spise, avšak\nnie súdnom spise v tejto veci. Vyšetrovatelia pritom v tom čase dosiahli súhlas M. K. s\nvýsluchom bez prítomnosti jeho obhajcu tým, že ho uviedli do omylu tvrdením, že jeho\nustanovený obhajca bol o výsluchu upovedomený. Odsúdený M. K. už pri ďalších\nvýsluchoch konaných 30. júna 1981 a 2. júla 1981 v prítomnosti svojho obhajcu spáchanie\ntrestného činu poprel. Neskôr sa v ďalších výpovediach, avšak nikdy nie na hlavnom\npojednávaní pred súdom, opäť „doznával k spáchaniu trestného činu“, avšak len preto, že\nboli na neho vyvíjané „sadistické metódy nátlaku“ zo strany konfidenta nasadeného do cely\na psychickému tlaku, ktorým mu hrozili, že pokiaľ sa neprizná, bude popravený.\nPodľa sťažovateľov v predmetnom konaní došlo aj k nezákonnému postupu orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdov, pretože „odsúdený K. bol vypočutý celkom 24-krát,\nodsúdený A. len v rokoch 1978 – 1980 vypovedal asi 30-krát a po jeho zadržaní vypovedal\n33-krát. Odsúdený L. bol celkovo vypočutý 17-krát, odsúdený Č. 19-krát, odsúdený D. 8krát a odsúdený B. 14-krát. Po oboznámení sa s obsahom všetkých týchto výpovedí je\nzrejmé, že absolútna väčšina všetkých výsluchov sa robila iba preto, aby sa dosiahlo\n\n7\n\ndoznanie odsúdených. Odsúdení teda neustále sa opakujúcimi výsluchmi boli donucovaní k\nsvojmu doznaniu.“.\nS poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 20. januára 2004\nsťažovatelia uviedli, že krajský súd sa v odôvodnení „otázkou neustále sa opakujúcich\nvýsluchov nezaoberal a aj jeho odôvodnenie vo vzťahu k možnosti použitia násilia je\nv rozpore s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozsudku...“.\nSúdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci si podľa sťažovateľov nesplnili ani\nriadne povinnosť vyhodnotiť dôkazy, keď sa nedôsledne vyrovnali s rozpormi\nv doznávajúcich výpovediach odsúdeného M. K., ktoré podľa nich boli vykonštruované\n(nevyrovnali sa s tým, že si odsúdený M. K. v doznávajúcich výpovediach nepamätal\nprítomnosť B. a D. na znásilnení a vražde, ako ani s tým, že si vo výpovediach pomýlil vilu\nna S. s rodinným domom v P...).\nV danom prípade podľa sťažovateľov rozsudku najvyššieho súdu predchádzal\n„nezákonný postup KS v Bratislave a celej sústavy orgánov činných v trestnom konaní.\nPritom najmä k doznaniu odsúdených opreli súdy svoj záver o ich vine, čím sa ich\nnezákonný postup stal súčasťou súdnych rozhodnutí, a teda bolo porušené naše právo na\nspravodlivý proces.“.\nSťažovatelia taktiež poukázali na skutočnosť, že najvyšší súd svoj rozsudok zo\n4. decembra 2006 vo vzťahu k uloženiu prísnejších trestov odôvodnil tým, že krajský súd\núdajne „zabudol na odškodnenie obžalovaných, ktorí za prieťahy v tomto konkrétnom\ntrestnom konaní boli odškodnení rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vo\nforme peňažnej náhrady...“, a preto podľa názoru najvyššieho súdu „Dvojnásobné\nodškodnenie z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, t. j. finančná náhrada, ako aj skrátenie\ntrestu odňatia slobody tak neprichádza do úvahy.“.\nUvedené odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 je podľa\nsťažovateľov výsledkom nesprávnej aplikácie právnych noriem, pretože „v trestnom konaní\n\n8\n\nsa neodškodňuje, ale sa ukladajú tresty, a to na základe zásad upravených právnymi\npredpismi. V danom prípade KS v Bratislave ako súd prvostupňový mohol existenciu\nprieťahov, t. j. existenciu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty v postavení sťažovateľov\npojať za poľahčujúcu okolnosť pri výmere trestu (najmä za okolností, kedy sťažovatelia\nvedú po celý život po ich prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bezúhonný život). NS\nSR potom mal možnosť inak posúdiť existenciu a význam takejto poľahčujúcej okolnosti,\nčomu však nezodpovedá uvedenie, že ide o neprípustné dvojnásobné odškodnenie. Uvedená\nnesprávna aplikácia právnej normy predstavuje ďalšie porušenie nášho práva na\nspravodlivý proces.“.\nV doplnení svojej sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli, že 4. augusta 2009 im\nbolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ToV 9/2007 z 1. júna 2009, ktorým bolo\nich dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté. V tejto súvislosti\nsťažovatelia opätovne poukázali na právne závery vyslovené v uznesení ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 276/08 z 24. septembra 2008, podľa ktorých povaha nimi uplatnených\nnámietok „zjavne napĺňa danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 383 Trestného\nporiadku (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku)“. Napriek tomu\nnajvyšší súd v uznesení z 1. júna 2009 uzavrel, že uvedený dovolací dôvod, ako ani ďalšie\nsťažovateľmi uplatnené dovolacie dôvody, nie sú dané.\nNajvyšší súd v uznesení z 1. júna 2009 zúžil výklad dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku na „porušenie práva na nutnú obhajobu alebo stav, kedy\nobvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať,\npričom práve v tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony\nsmerujúce k meritórnemu rozhodnutiu“. Podľa sťažovateľov takýto výklad práva na\nobhajobu zo strany najvyššieho súdu je len formálny a v rozpore s účelom tohto práva.\nV závere sťažovatelia poukázali opätovne na skutočnosť, že súdy zúčastnené na\nrozhodovaní v predmetnej veci rozhodli o ich vine napriek tomu, že v konaní nevykonali\nvšetky dôkazy nariadené Najvyšším súdom ČSFR v jeho rozhodnutí, čím porušili zásadu\nprezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Neúplnosť skutkových zistení konštatovaná\n\n9\n\nNajvyšším súdom ČSFR podľa nich nebola odstránená, pretože ním nariadené dôkazy\nneboli vykonané. Z tohto dôvodu možno mať pochybnosti o zistenom skutkovom stave, v\ndôsledku neúplnosti zisteného skutkového stavu by sa mala uplatniť zásada in dubio pro reo\na sťažovatelia by mali byť oslobodení spod obžaloby. Hoci ústavnému súdu neprináleží\nhodnotiť skutkové zistenia, podľa sťažovateľov „takéto exemplárne porušenie viazanosti\nprávnym názorom súdu vyššieho stupňa nepochybne je porušením práva na spravodlivý\nproces“.\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vyslovil, že ich\nzákladné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36\nods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3\ndohovoru boli rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim\npostupom, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 36/90 z 20. januára 2004 a jemu\npredchádzajúcim postupom porušené, zrušil uvedené rozsudky a vrátil vec krajskému súdu\nna ďalšie konanie a rozhodnutie, ako aj zaviazal najvyšší súd a krajský súd uhradiť im\nspoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n\n10\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to\ntak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za\ndodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/2000,\nI. ÚS 17/01).\n\n11\n\nV zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za\nprotiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj\nextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci.\nSťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38\nods. 2, čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj\nrozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim postupom.\nK porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy\nzúčastnené na rozhodovaní v ich veci nevykonali v rámci procesu dokazovania pred súdom\ndôkazy, ktoré boli orgánmi činnými v trestnom konaní zákonne získané v období od začatia\ntrestného stíhania v tejto veci 14. júla 1976 až do jeho prerušenia 31. marca 1977, pričom\nmnohé z nich svedčia v prospech sťažovateľov. Uvedeným postupom súdov zúčastnených\nna rozhodovaní v tejto veci došlo k predbežnej selekcii dôkazov, ktoré nikdy neboli\nv konaní pred súdom vykonané, následkom čoho došlo k odobratiu možnosti sťažovateľov\nvyjadriť sa k týmto dôkazom, a tým aj k zásahu do zásady bezprostrednosti a ústnosti\nvykonávania dôkazov súdom. Skutočnosť, že tieto dôkazy neboli súčasťou vyšetrovacieho\nspisu, znamená, že nemohli byť posúdené nezávislým a nestranným súdom, čo malo\nnásledne vplyv na zistenie skutkového stavu veci a ďalej aj na jej právne posúdenie,\nv dôsledku čoho došlo v predmetnom konaní k porušeniu princípu rovnosti zbraní, práva na\nspravodlivé súdne konanie i práva na obhajobu sťažovateľov. Rozsudok krajského súdu\nz 20. januára 2004 a rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 považujú sťažovatelia\nza arbitrárne, nezodpovedajúce požiadavkám kladeným na ich obsah zákonom,\npredovšetkým vzhľadom na ich nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k vyhodnoteniu\n\n12\n\nrozporností vo výpovediach, neprevereniu tvrdení o psychickom a fyzickom nátlaku na\nsťažovateľov počas konania a aj vzhľadom na nezákonnosť opakovaných výsluchov\nsťažovateľov v uvedenom konaní.\nII.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom\nnajvyššieho súdu zo 4. decembra 2006\nArgumentácia sťažovateľov spočívala v namietanom porušení ich práva na obhajobu\nselekciou dôkazov vykonanou súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci,\nv dôsledku čoho došlo k upretiu ich práva vyjadriť sa k týmto dôkazom, nesprávnemu\nzisteniu skutkového stavu veci a následne aj jej nesprávnemu právnemu posúdeniu.\nSťažovatelia v argumentácii poukazujú na závery vyslovené v uznesení ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 276/08 z 24. septembra 2008, z ktorých s poukazom na odmietnutie ich\ndovolania najvyšším súdom uznesením sp. zn. 1 To V 9/2007 z 1. júna 2009 odvodzujú\nnamietané porušenie nimi označených práv. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že aj\nkeď sťažnosť sťažovateľov bola vo vzťahu k ich argumentácii v tom čase ústavným súdom\nv uvedenej časti odmietnutá z dôvodu nedostatku jeho právomoci na jej prerokovanie\na rozhodnutie (vzhľadom na existenciu opravného prostriedku – dovolania, ktorý mohli\nv záujme ochrany svojich práv využiť), samotný výklad ustanovení zákona, v tomto prípade\nTrestného poriadku, patrí výlučne najvyššiemu súdu. Vzhľadom na to ústavný súd mohol\nk preskúmaniu uvedenej argumentácie sťažovateľov pristúpiť až po jej preskúmaní\na rozhodnutí o nej najvyšším súdom.\nViazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým\nvo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa\nčl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu\ndomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia\nzastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom sa vo svojej sťažnosti ani v jej doplnení\nnedomáhali preskúmania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To V 9/2007 z 1. júna 2009,\n\n13\n\nktorým bolo ich dovolanie odmietnuté, ústavný súd sa otázkou porušenia nimi označených\npráv uvedeným rozhodnutím nemohol zaoberať.\nÚstavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006,\nv ktorom tento súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa nevykonania\ndôkazov, na ktoré v konaní poukázali, uviedol: «Dospel tiež k záveru, že ďalšie dôkazy,\nktorých vykonanie navrhli obžalovaní vo svojich odvolaniach, po ich preskúmaní, ako aj\nobsahu k nim pripojených listín (napr. znalecké posudky, odborné vyjadrenia, odpisy\nzápisníc o výpovediach svedkov, ktoré sú uložené v archíve v L...) nie je potrebné vykonať,\npretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového\nstavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Táto reťaz dôkazov by\nnebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov a ďalšie zabezpečovanie\na vykonávanie výsluchov jednotlivých svedkov navrhovaných obhajobou a vykonanie\nďalších navrhovaných dôkazov, by viedlo len k ďalšiemu neprimeranému predlžovaniu\ntohto trestného konania.\nTu treba uviesť, že v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por. (zák. č. 141/1961 2b. v znení\nneskorších predpisov) nie je nutné vykonať každý jeden známy, resp. navrhnutý dôkaz, ale\nstačí vykonať dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie\nsúdu. Senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že doposiaľ vykonané dôkazy sú vykonané\nv zmysle skôr citovaného ustanovenia v takom rozsahu, ktorý je postačujúci pre zistenie\nskutkového stavu a rozhodnutie súdu v tejto trestnej veci.\nNavrhované dôkazy (osobný výsluch všetkých svedkov, záznamy ktorých výpovede sa\nnachádzajú v archíve v L.), by nepochybne ako už bolo skôr uvedené, viedli k ďalšiemu\nzbytočnému predĺženiu tohto trestného konania. Takémuto záveru vedie i poznámka\nobhajoby prezentovaná v záverečných návrhoch na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu,\nže je možné, že navrhovaní svedkovia nemusia hovoriť pravdu, ale treba ich vypočuť priamo\nna hlavnom pojednávaní. Na podklade ich tvrdení o nutnosti osobne vypočuť priamo na\nhlavnom pojednávaní, ako svedkov sestry C., ktoré mali potvrdiť alibi obžalovaných (tento\nnávrh bol základným kameňom podnetu na podanie a rozhodnutie o mimoriadnom\nopravnom prostriedku) bolo potrebné zabezpečiť ich účasť, avšak po ich vypočutí na\nhlavnom pojednávaní v obnovenom konaní, tieto svedkyne nepotvrdili pred súdom alibi\n\n14\n\nobžalovaných, uvedený dôkaz obhajoba v tomto odvolacom konaní už ani nespomínala.\nObhajoba v rámci spochybnenia zákonnosti postupu vyšetrovania v pôvodnom konaní\npoukazovala na mimoriadny záujem médií v čase vyšetrovania posudzovaného činu a tlak\nna orgány činné v trestnom konaní za účelom odhalenia a potrestania práve týchto\nobžalovaných z N. Zo spisu však tiež vyplýva, že rodinní príslušníci obžalovaných boli na\nvýznamných postoch vtedajšej spoločnosti, mali svoj vplyv a ukazuje sa, že zasahovali, resp.\npokúšali sa zasiahnuť cez svoj vplyv, okrem oficiálnych sťažností a podaní, ako to bolo\npodané, resp. prezentované obhajobou, na zamedzenie trestného stíhania obžalovaných.\nPo zrušení pôvodného odsudzujúceho rozsudku v konaní o sťažnosti pre porušenie\nzákona sa tiež rozbehla rozsiahla mediálna kampaň, ktorá v podstate jednostranne\nz pohľadu obžalovaných informovala o nezákonnostiach pri stíhaniach obžalovaných\nvtedajšom políciou a súdmi, uvádzala vyjadrenia obžalovaných, ako aj rozprávania „ich\npríbehu“. V tejto súvislosti zostala nezodpovedané otázka, tu však treba zdôrazniť, že\nodpovedať na ňu nebolo úlohou krajského súdu a ani najvyššieho súdu, a to či pri realizácii\nmimoriadneho opravného prostriedku v roku 1990 sa neprejavil, resp. nevznikol stret\nzáujmov, keď osoby, ktoré do pôvodného rozhodnutia o vine stáli na strane obhajoby\nobžalovaných, prešli na stranu obžaloby, resp. stranu s právom realizovať mimoriadny\nopravný prostriedok.\nJe nepochybné, že obvinený má právo obhajovať sa tak, ako uzná za vhodné, teda\nmôže sa priznať, popierať, klamať, odoprieť vypovedať, uvádzať rôzne skutočnosti, atď.\nAvšak, aj toto právo má svoje obmedzenie, keď obvinený svojimi výpoveďami, tvrdeniami\nnesmie spáchať trestný čin, ohovárať, ovplyvňovať svedkov, spoluobvinených a pod.\nVyjadrenia obžalovaných prostredníctvom vybraných médií a redaktorov po zrušení\npôvodného odsudzujúceho rozsudku počas dlhej doby (v právoplatne ešte neskončenej\ntrestnej veci) mohli nepochybne ovplyvňovať verejnosť, a tým aj prípadných svedkov, ktorí\nmali a mohli byť v tejto trestnej veci vypočutí. Pričom, ako to už bolo skôr uvedené niektoré\nzmeny vo svedeckých výpovediach vykonané na hlavnom pojednávaní po zrušení pôvodného\nrozsudku boli zrejme urobené aj pod vplyvom aj tejto mediálnej kampane. Je len na úvahu,\nči takéto konanie ktorému napomáhali niektoré vybrané médiá nehraničilo s konaním, ktoré\nzakladá väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení\nneskorších predpisov).»\n\n15\n\nSťažovatelia v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa predbežnej selekcie dôkazov\npoukazovali okrem iného i na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 617/2000,\nv ktorom ústavný súd rozhodoval o prípade, v ktorom vyšetrovateľ zamietol návrh\nobvineného na doplnenie dokazovania iba preto, že usúdil, že navrhovaný dôkaz by vyznel\npravdepodobne v prospech obvinených, jeho vykonaním by nedošlo k zásadnému zvratu\ndôkaznej situácie a naďalej by tu stáli dve tvrdenia proti sebe. Podľa Ústavného súdu ČR v\ndanom prípade išlo o postup a rozhodnutie, ktoré sú nielen v rozpore so základnými\nprincípmi trestného konania, ale navyše porušuje ústavne zaručené zásady a blíži sa až\nk hranici ľubovôle v rozhodovaní. Ani toto rozhodnutie však nepopiera, že všeobecné súdy\nnemajú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhne. Rozhodnutie\nnajvyššieho súdu o ďalšom postupe v konaní, resp. o tom, že z pred ním vykonaných\ndôkazov je dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci, a preto ďalšie dôkazy\nv konaní nie je potrebné vykonať, je zákonný procesný postup súdu, ktorý je potrebné\nodlíšiť od selekcie dôkazov, v rámci ktorej je výber vykonávaných dôkazov motivovaný\nsnahou ovplyvniť dôkaznú situáciu v prospech/neprospech obžalovaných. Sťažovatelia\nnepreukázali, že by sa rozhodnutím najvyššieho súdu o nevykonaní ďalších dôkazov menila\ndôkazná situácia v tejto veci, resp. že by najvyšší súd z dôkazov v konaní preferoval tie,\nktoré potvrdzujú zvolenú skutkovú verziu. Nevykonanie uvedených dôkazov najvyšší súd\nriadne odôvodnil nielen poukazom na možnosť neprimeraného predĺženia konania, čo bola\nvzhľadom na to, že od doby spáchania trestného činu vraždy uplynula značne dlhá doba\n(približne 28 rokov do začatia konania pred krajským súdom), úvaha opodstatnená, navyše\ns ohľadom na uvedený časový odstup od predmetnej udalosti (vraždy poškodenej) je\nodôvodnený predpoklad, že i celá rada navrhovaných svedkov by nevedela túto udalosť\npopísať hodnoverne. Za vecne správnu a logickú v tomto smere možno považovať aj\nargumentáciu najvyššieho súdu, v ktorej konštatoval, že samotná mediálna kampaň\nv prospech sťažovateľov týkajúca sa tohto prípadu nepochybne mohla výrazným spôsobom\novplyvniť prípadných svedkov, ktorí mali a mohli byť v tejto veci vypočutí. Z uvedeného\nvyplýva, že podľa názoru ústavného súdu bol návrh sťažovateľov na vykonanie ďalších\ndôkazov v predmetnom konaní najvyšším súdom neprijatý, resp. zamietnutý na základe\nvecne adekvátneho odôvodnenia. Sťažovatelia mali v spise v predmetnej veci k dispozícii\n\n16\n\nvšetky dôkazy, ktoré všeobecné súdy v predmetnom konaní riadne vykonali a na ktorých\nsvoje rozhodnutie založili. K porušeniu zásady ústnosti a bezprostrednosti vykonávania\ndôkazov v rámci súdneho konania môže dôjsť v prípade, ak súd založí svoje rozhodnutie na\ndôkazoch, ktoré v konaní riadne nevykonal, avšak rozhodnutím najvyššieho súdu\no nevykonaní ďalších dôkazov k porušeniu tejto zásady dôjsť nemohlo.\nÚstavný\n\nsúd\n\ntaktiež\n\npreskúmal\n\nodôvodnenie\n\nrozsudku\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nzo 4. decembra 2006 z pohľadu námietky sťažovateľov týkajúcej sa jeho arbitrárnosti, ako\naj rozsudok krajského súdu z 20. januára 2004 v rozsahu, v ktorom na jeho odôvodnenie\nodkazuje rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006. V rámci odôvodnenia svojho\nrozsudku zo 4. decembra 2006 najvyšší súd uviedol: «Po preskúmaní rozsiahlych odvolaní\nobžalovaných a ich príloh, ako i vypočutí konečných návrhov, ktoré zo strany obhajcov\nobžalovaných trvali niekoľko hodín a odvolania prokurátora, senát odvolacieho súdu\ndospel k záveru, že základným sporom týchto strán trestného konania, t. j. obhajoby a\nprokurátora, ktorý ako zástupca štátu podal obžalobu, je otázka zákonnosti výpovedí tých\nobžalovaných, ktorí sa v prípravnom konaní priznali k spáchaniu žalovaných činov ako aj\nhodnovernosti svedkov, ktorých priamo či nepriamo obžalovaných usvedčovali a z toho\nvyplývajúca potreba vykonať ďalšie dôkazy, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v archíve v L.\nOdvolací súd po záverečnom súhrnnom vyhodnotení vykonaných dôkazov ako aj\npodaných odvolaní a obsahu k ním pripojených listín dospel k záveru, že priznania\nobžalovaných Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. F. Č. a J. L. v prípravnom konaní neboli získané\nnezákonným spôsobom – pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov. Pokiaľ obhajoba a\nobžalovaní tvrdili, že vyšetrovateľa pred výsluchom sa im vyhrážali trestom smrti, ak sa\nnepriznajú, tieto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo záznamov o\nvýpovediach obžalovaných, a to aj tých, v ktorých sa priznali, ako aj v tých, kde svoje\nkonanie, v ktorých bolo kladené za vinu pri vznesení obvinenia a neskôr i obžalobou\npopreli, ako aj z výpovedi vyšetrovateľov na hlavnom pojednávaní pred senátom na\nhlavnom pojednávaní, je zrejmé, že obžalovaní boli pred každým výsluchom poučení o tom,\npre aký trestný čin sú stíhaní a za ktorý im hrozí trest smrtí, prípadne iný prísny trest, a že\npriznanie sa a spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasňovaní tohto\ntrestného činu je poľahčujúca okolnosť, na ktorú súd prihliadne pri ukladaní trestu. Takéto\n\n17\n\npoučenie podané v zmysle platného zákona nie je možné hodnotiť ako psychický nátlak zo\nstrany vyšetrovateľa, ako to tvrdí obhajoba. Spolupráca a dohoda obžalovaného s políciou,\nresp. prokurátorom pri objasňovaní trestných činov a usvedčovaní spolupáchateľov je\nmožná aj podľa teraz platného Trestného poriadku. Keby bol tlak na obžalovaných taký\nveľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným\ntrestným činom, no nestalo sa tak. Je tiež zaujímavé, že obžalovaní, ktorí sa priznali, po\nčase odvolali svoje priznanie, a to ešte v prípravnom konaní, hoci hrozba trestom smrti\nuvedená v zákone a uvádzaná pri každom poučení pred výsluchom trvala naďalej. Pričom\nsvoje priznávajúce výpovede urobili aj za prítomnosti obhajcu. Tiež treba uviesť, že\nobžalovaní, najmä obžalovaný Ing. M. K. vo svojich priznávajúcich sa výpovediach uviedol\nniektoré skutočnosti, ktoré neboli ani po rokoch vyšetrovateľom známe. Ako tiež vyplýva zo\nzáznamu výpovede obžalovaného Ing. M. A. na otázku vyšetrovateľa, resp. jeho tvrdenie, že\nho usvedčuje svedok, obžalovaný sa vyjadril: „Svedok kecá voloviny“. Takáto odpoveď\npolicajtom sa predsa nedá hodnotiť ako odpoveď človeka zlomeného nezákonným\npsychickým nátlakom vyšetrovateľa, ktorý ho vyšetroval.\nKrajský súd preto nepochybil, keď pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal\nz výpovedí obžalovaných, ktorí sa v prípravnom konaní priznali a výpovede obžalovaných,\nv ktorých popreli spáchanie nezákonného konania, ktoré im bolo kladené za vinu, hodnotil\nako účelové, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti.\nJednotlivé výpovede obžalovaných podrobne rozviedol v odôvodnení napadnutého\nrozsudku (str. 12 až 34), a preto odvolací súd na ich obsah poukazuje. Tieto výpovede sú\ntiež podporené aj výpoveďami svedkov (I. U., J. Š., P. O.atď.), ktoré podporujú a dopĺňajú\nskôr uvedené priznania sa obžalovaných. Odvolací súd po preskúmaní týchto svedeckých\nvýpovedí (str. 35 až 85 napadnutého rozsudku), ako aj ďalších dôkazov, ktoré boli\nzamerané na preskúmanie ich hodnovernosti dospel k záveru, že tieto podporné a\nusvedčujúce výpovede svedkov boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom.\nNeskoršie výpovede svedkov vykonané po rokoch v novom konaní pred senátom krajského\nsúdu vzhľadom na časový odstup ako aj mediálny tlak, ktorý bol vytváraný v prospech\nobžalovaných, sa zmiernili, resp. zmenili v prospech obžalovaných. Takéto zmeny krajský\nsúd správne hodnotil ako účelové, resp. vykonané pod tlakom médií, v snahe pomôcť\nobžalovaným. Zo spisu, najmä výpovedí niektorých svedkov tiež vyplýva, že bol na nich\n\n18\n\nvytváraný tlak tiež formou anonymných vyhrážok, aby nevypovedali v neprospech\nobžalovaných. Pokiaľ v tejto veci vypovedala ako priama svedkyňa MUDr. B. (rodená Z.,\nrozvedená V.), treba uviesť, že krajský súd správne vychádzal z jej výpovedi prípravného\nkonania, v ktorom usvedčovala obžalovaných a popisovala priebeh násilného konania zo\nstrany obžalovaných a ich jednotlivý podiel a aktivitu útokov voči poškodenej nebohej Ľ. C.\nJej neskoršiu zmenu výpovede v prospech obžalovaných, keď odvolala svoje tvrdenia voči\nobžalovaným hodnotil ako účelovú zmenu, pričom správne vychádzal aj zo skutočnosti, že\ntáto svedkyňa bola odsúdená za trestný čin krivej výpovede práve vzhľadom na skôr\nuvádzanú zmenu svojich výpovedí v tejto posudzovanej trestnej veci.\nSo zreteľom na záver, že výpovede, v ktorých sa niektorí obžalovaní (Ing. M. K., Ing.\nM. A., Ing. F. Č. a J. L. - tento na svojej výpovedi zotrval aj pred súdom na hlavnom\npojednávaní v pôvodnom konaní a neskôr vzal svoje odvolanie proti pôvodnému\nodsudzujúcemu rozsudku späť) priznali k žalovanému protizákonnému konaniu a v nich\nusvedčovali seba ako aj ďalších spoluobžalovaných, neboli získané vynútene, a teda\nnezákonne, spolu s usvedčujúcou výpoveďou svedkyne MUDr. B. a ďalších vyššie\nuvedených svedkov, ktorí tieto priznania doplňujú, či už priamo alebo nepriamo, o\nzákonnosti o ktorých nemá pochybnosti ani odvolací súd, je možné prijať taký skutkový\nzáver, aký uviedol Krajský súd v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nako súd odvolací, nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení, že obžalovaní sa\ndopustili protizákonného konania tak, ako je uvedené v bodoch 1/ až 4/ skutkovej vety\nnapadnutého rozsudku.»\nV odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd podrobne skonštatoval, ktoré\nskutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými\núvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, predovšetkým pokiaľ si vzájomne\nodporovali. Existencia rozporov medzi dôkazmi sama osebe neznamená, že by nebolo\nmožné uznať sťažovateľov vinnými zo spáchania trestného činu a že by akékoľvek rozpory\nmedzi dôkazmi museli nutne viesť k ich oslobodeniu spod obžaloby. Aj napriek rozporom\nmedzi dôkazmi všeobecné súdy dospeli podľa konkrétnej dôkaznej situácie k spoľahlivému\nzáveru o spáchaní trestného činu sťažovateľmi, predovšetkým dôsledným odôvodnením\nvzniknutých rozporov v doznávajúcich výpovediach sťažovateľov, pričom prijatá skutková\n\n19\n\nverzia bola navyše potvrdená aj zo strany ďalších v predmetnom konaní vykonaných\ndôkazov. Vykonaným dokazovaním a jeho zhodnotením neboli ako pravdivé preukázané\ntvrdenia sťažovateľov o psychickom a fyzickom nátlaku vyvíjanom na nich zo strany\nvyšetrovateľov, v dôsledku ktorého došlo k vynúteniu ich priznania (okrem výsluchu\nvyšetrovateľov, v tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutočnosť, že priznania\nniektorých sťažovateľov sa uskutočnili aj za prítomnosti ich obhajcu a vo svojich\nvýpovediach uviedli skutočnosti súdu i vyšetrovateľom neznáme, ako aj zo spôsobu\nsprávania sťažovateľa A., resp. jeho verbálneho prejavu zaznamenaného pri výsluchu).\nVšeobecné súdy sa zaoberali podstatnými námietkami obhajoby, za preukázanú\npovažovali skutkovú verziu, ktorá má dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní.\nZ odôvodnenia napadnutých rozsudkov je zrejmé, ako sa všeobecné súdy vysporiadali\ns obhajobou sťažovateľov, prečo nevyhoveli návrhom na vykonanie ďalších dôkazov,\na akými právnymi úvahami sa riadili, keď posudzovali preukázané skutočnosti podľa\npríslušným ustanovení Trestného zákona. Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní\nv predmetnej veci sa podľa ústavného súdu podarilo odstrániť pochybnosti zhodnotením\ndôkazov voľne podľa ich vnútorného presvedčenia a po starostlivom, objektívnom\na nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Podľa názoru\nústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 nie je poznačený takými\nnedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho arbitrárnosti.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004\nÚstavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity\nsvojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,\n\n20\n\npodľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nV tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho\nzačiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých\núkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných\nv trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho\nskončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv\na slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.\nZívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).\nPodľa § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo veciach,\nv ktorých bola podaná obžaloba okresnému súdu pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto\nzákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom\nopravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd podľa doterajších\npredpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania\nnepríslušný súd.\nPodľa § 245 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len\n„Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je\nodvolanie.\nPodľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253,\npreskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže\nodvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,\nprihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.\nPodľa § 258 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý\nrozsudok tiež\n\n21\n\na) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto\nkonaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo\nobhajoby,\nb) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení\nalebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,\nc) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba\ndôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom\nby znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa.\nZ uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti rozsudku krajského\nsúdu z 20. januára 2004 mali sťažovatelia možnosť podať odvolanie najvyššiemu súdu,\nv právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych\nokolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení krajského\nsúdu v konaní. Sťažovatelia realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mali ako\nobžalovaní možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti\nrozsudku z 20. januára 2004, a preto ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre\nnedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.\n\nII.C Záver\nNa základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní\npodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. decembra 2010\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}