{"guid": "ussr:034fc4c6-a3fa-44b9-82de-e82d105a2f1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 161/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 161/03 z 9. 7. 2003", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júla 2003, sp. zn. III. ÚS 161/03", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Eduard Bárány", "sudca_id": 1091, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/eduard-barany-1091", "datum_vydania": "2003-07-09", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/034fc4c6-a3fa-44b9-82de-e82d105a2f1f", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:034fc4c6-a3fa-44b9-82de-e82d105a2f1f", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:034fc4c6-a3fa-44b9-82de-e82d105a2f1f", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:034fc4c6-a3fa-44b9-82de-e82d105a2f1f/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 161/03-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003\npredbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. P., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š.,\nB., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv spojení s porušením čl. 1\n\nÚstavy\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nrozsudkom\n\nOkresného\n\nsúdu Bratislava V č. k. 8 C 210/01-40 z 30. októbra 2002 a rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 6 Co 2/03-57 z 13. marca 2003, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť MUDr. J. P.\n\nod m ie t a\n\npre nedostatok právomoci Ústavného súdu\n\nSlovenskej republiky na jej prerokovanie.\nOdôvodnenie:\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2003\ndoručená sťažnosť MUDr. J. P., bytom P., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného\nadvokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1\na 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu\n\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol\nk dohovoru“) v spojení s porušením čl. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava\nV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 210/01-40 z 30. októbra 2002 a rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 2/03-57 z 13. marca 2003.\nPorušenie svojich uvedených práv vidí navrhovateľ v nasledovnom, ním opísanom\nskutkovom stave. Uvedenými rozsudkami bola zamietnutá jeho žaloba proti Všeobecnej\nzdravotnej poisťovni Bratislava (ďalej len „VZP“) o zaplatenie 108 303,91 Sk\ns príslušenstvom. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 14. apríla 2003.\nDružstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“) dlhovala\nnavrhovateľovi 108 303, 91 Sk s príslušenstvom z toho titulu, že navrhovateľ ako\nprevádzkovateľ neštátneho zdravotníckeho zariadenia poskytoval v rokoch 1998 a 1999\nzdravotnú starostlivosť aj poistencom Perspektívy, ale náklady na zdravotnú starostlivosť\nv zákonnej lehote 30 dní neboli uhradené.\nDňa 1. júla 1999 bolo rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky\nPerspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť\n17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol na majetok Perspektívy\nvyhlásený súdom konkurz. Tým nastala u zrušenej poisťovne zákonom predpokladaná\nprávna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky. Došlo\ntým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.\nSúdy zamietli žalobu sťažovateľa s odôvodnením, že žalovaná VZP nie je priamo zo\nzákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho\nnástupcu. Na prechod záväzkov a pohľadávok Perspektívy na VZP musí byť splnená\npodmienka, že zostávajúce záväzky a pohľadávky neboli v rámci likvidácie uspokojené\nz majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na\nprávneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto\nsúd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.\n\n2\n\nNavrhovateľ uviedol v sťažnosti hlavne nasledovné právne argumenty:\nTvrdenie všeobecného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, treba\npovažovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona\nč. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení\nVšeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových\na občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť\nihneď po prechode záväzku. Súd nemôže v dôsledku prijatia zákona č. 233/2001 Z. z.\ndodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého v čase pred účinnosťou tohto\nzákona. Právne normy v podmienkach demokratického štátu pôsobia a majú pôsobiť\nv zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Pritom zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje\nžiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola stanovená výnimka z princípu zákazu\nretroaktivity, a preto jeho použitie nie je dôvodné.\nOkrem toho podľa názoru navrhovateľa všeobecný súd pochybil aj pri právnom\nposúdení použitého zákona č. 233/2001 Z. z. V tomto zákone sú stanovené lehoty na\nuhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade\nmá dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do\nlikvidácie alebo do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na\nPerspektívu. Z toho vyplýva, že záväzky Perspektívy museli prejsť na VZP najneskôr\nvyhlásením konkurzu a VZP ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa\nkonkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je\nkonkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.\nNavrhovateľ považuje aplikáciu zákona č. 233/2001 Z. z. za porušenie inštitútu\nprávnej istoty, ktorý je súčasťou právneho štátu, za aký treba považovať Slovenskú\nrepubliku v zmysle čl. 1 ústavy. V danom prípade došlo k odňatiu už legálne\nnadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1\na 2 ústavy, ako aj čl. 1 listiny, ktoré deklarujú neodňateľnosť, nescudziteľnosť,\nnepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd, ako aj zákaz diskriminácie. Je\n\n3\n\ntomu tak o to viac, že podľa právneho stavu účinného pred vydaním zákona č. 233/2001\nZ. z. prechádzal na VZP zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom rozsahu, teda\nnielen dlžná istina, ale aj majetkové sankcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001\nZ. z. však VZP zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.\nSamotné ustanovenie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení\nVšeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových\na občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení zákona\nč. 233/2001 Z z. je porušením čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1\ndodatkového protokolu k dohovoru, resp. všeobecné súdy vyložili toto ustanovenie\nv rozpore s uvedenými ustanoveniami. Navrhovateľ totiž nemôže svoje základné právo\npodnikať a vlastniť majetok riadne vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za\nsvoje pohľadávky, pričom\n\nna druhej strane je on sám povinný poistencom\n\nzákonom predpokladané zdravotnícke služby poskytnúť.\nZamietnutie návrhu na zaplatenie úhrad považuje navrhovateľ za zvláštny druh\nvyvlastnenia jeho vlastníctva nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky\npodľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Navrhovateľovi takýmto postupom vznikajú bezprostredné\nškody na majetku.\nNavrhovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práv, zrušil oba\nuvedené rozsudky všeobecných súdov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie\n100 000 Sk.\nPre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné ustanovenia ústavy,\niných zákonov a jeho vlastné predchádzajúce rozhodnutia.\nČl. 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n4\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“\nUstanovenie § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“): „Návrhy vo\nveciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky\nupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.“\nÚstavný súd predbežne preskúmal oba napadnuté rozsudky všeobecných súdov\na zistil, že navrhovateľova žaloba zo 17. septembra 2001 bola zamietnutá v celom rozsahu.\nPodľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z.\nv znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné\nuspokojiť jej záväzky, prechádzajú tieto na VZP alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala\npoistencov. Zrušením povolenia na zriadenie Perspektívy vstupuje táto do likvidácie.\nUrčený likvidátor musí majetkový zostatok, ktorý vznikne z likvidácie po uspokojení\nzáväzkov a pohľadávok, vrátiť zriaďovateľovi. O tom, či prejdú záväzky a pohľadávky\nPerspektívy na VZP, bude možné zaujať stanovisko až po ukončení likvidácie. Skutočnosť,\nže na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje. Žalobu\nnavrhovateľa treba považovať za predčasnú, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov\nVZP ešte nebola pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj námietka týkajúca sa retroaktivity,\npretože podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre rozhodovanie súdu je\nrozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.\n\n5\n\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného\nsúdu alebo krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo\narbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci okresného súdu aj krajského súdu príslušné\nzákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad\nvšeobecných súdov z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. V tejto\nsúvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie\nžaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky\nnavrhovateľa za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa\nsťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií.\nÚstavný súd vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní\nzdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní\nrezortných, odvetvových, podnikových a občianskych poisťovní v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o poisťovniach“). Ústavný súd nemôže v rámci konania\no ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov, ale musí vychádzať\nz prezumpcie ich ústavnosti. Navrhovateľ ako fyzická osoba nepatrí medzi subjekty, ktoré\nsú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov,\nktorých taxatívny výpočet obsahuje čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd\nneskúmal navrhovateľovu argumentáciu týkajúcu sa údajnej protiústavnosti niektorých\nustanovení zákona o poisťovniach.\nPodľa doterajšej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\n\n6\n\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).\nNapadnuté rozsudky všeobecných súdov nie sú zjavne svojvoľné a neodôvodnené.\nOkresný súd aj krajský súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia\nplatného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili. Ústavný súd teda na\nzáklade zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc konať ako\nsúd ďalšieho stupňa o napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\ntohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júla 2003\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}