{"guid": "ussr:007fd1a8-e3cc-42e1-8ba8-ec017f24816e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 167/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 167/2011 z 29. 4. 2011", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 29. apríla 2011, sp. zn. IV. ÚS 167/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2011-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/007fd1a8-e3cc-42e1-8ba8-ec017f24816e", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:007fd1a8-e3cc-42e1-8ba8-ec017f24816e", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:007fd1a8-e3cc-42e1-8ba8-ec017f24816e", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:007fd1a8-e3cc-42e1-8ba8-ec017f24816e/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 167/2011-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011\npredbežne prerokoval sťažnosť M. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nKrajského súdu v Nitre č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť M. A. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. apríla 2011\ndoručené podanie M. A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Podnet SŤAŽNOSTI\nPodľa § 20 zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR. Návrh na\nzačatie konania na Ústavnom Súde SR“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie\nsťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 S\n31/2009-53 z 30. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr\n13/2010 z 22. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).\nSťažovateľ vo svojom podaní (sťažnosti) okrem iného uvádza:\n«Dňa 23. 03. 2011 som prevzal UZNESENIE č. k. 1 Sžr/13/2010 z Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa v Bratislave 22. februára 2011, ktoré mi doručil Krajský súd\nv Nitre.\nNeverím tomu, že o tomto uznesení 1 Sžr/13/2010 konal a rozhodoval senát\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nPodľa § 36c O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky koná a rozhoduje\nv senátoch.!!!\nV uznesení nie je uvedený ani jeden člen senátu v odvolacích konaniach\nrozhoduje senát.\nDoposiaľ, keď som obdržal doporučenú zásielku alebo vyrozumenie z Najvyššieho\nsúdu SR vždy tam bol štátny znak. V tomto uznesení nie je znak.\nUznesenie je dôkazom podvodu, korupcie, ponižovania mojej dôstojnosti\na porušovanie mojich ľudských práv, v našom súdnictve (česť výnimkám).\nZo dňa 02. 02. 2009 som zaslal prostredníctvom Okresného súdu Topoľčany na\nKrajský súd v Nitre ODVOLANIE proti uzneseniu č. k. 5 C/113/2008-34 IČS: 4608205849.\nO mojom ODVOLANÍ Krajský súd vôbec nekonal, ani v uznesení z Najvyššieho súdu nie je\nnič uvedené.\nTak som dňa 29. 06. 2009 zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky vec: Návrh\nŽALOBY, kde som pripojil aj pravdivé dôkazy. Najvyšší súd o mojej žalobe vôbec nekonal\na odstúpil ju správnemu orgánu Krajskému súdu v Nitre až dňa 29. 10. 2009, jednoducho sa\ntoho zbavil.\nSprávny orgán Krajský súd v Nitre mi zaslal doručenú zásielku dňa 23. 7. 2010,\nktoré som zo zdravotných dôvodov neprebral. Ako mohol túto zásielku opakovane zaslať už\ndňa 26. 7. 2010., až 3 dni po prvom dátume?! Klamstvo. Kto robí podvody, sa zvykne aj\nmýliť.\n\n2\n\nNásledne mi Krajský súd v Nitre zaslal zo dňa 30. septembra 2010 UZNESENIE\nč. k. 15 S/31/2009-53, ktoré som prevzal dňa 3. 11. 2010.\nV uznesení z Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S/31/2009-53 v Poučení, bolo uvedené,\nže Citujem: „Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho\ndoručenia na podpísanom súde v dvoch vyhotoveniach.“ Čo som aj v stanovenej lehote\nučinil podľa mojich vedomosti a schopnosti, ako ma Krajský súd poučil.\nPodal som odvolanie zo dňa 07. 11. 2010 v dvoch vyhotoveniach o ktorých Správny\norgán Krajský súd nekonal. O tomto sa Najvyšší súd v uznesení vôbec nezmienil.\nO mojom odvolaní v uznesení nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení\nz Najvyššieho súdu 1 Sžr/13/2010, ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011.\nNie je pravdou, ako je uvedené v uznesení z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nže žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu\nbrániace jeho vecnému vybaveniu.\nĎalší dôkaz podvodu, korupcie a ponižovanie mojej dôstojnosti a ľudských práv\nv našom súdnictve. ALE, kto chce psa biť palicu si vždy nájde.\nNesprávnosť konania a rozhodnutia správneho orgánu Najvyššieho súdu SR.\nNa Najvyšší súd SR som podal Návrh na obnovu konania. Najvyšší súd o mojom\nnávrhu vôbec nekonal. Ani sa nevyjadril...\nNajvyšší súd o mojej žalobe nekonal ani nerozhodol, všetky moje podania odstúpil\nnižšiemu správnemu orgánu.\nALE: O uznesení č. k. 15 S/31/2009-53 Krajského súdu v Nitre už konal. PARADOX. Radový občan už nemá také práva ako má Krajský súd v Nitre.?!?!?!\nRadový občan tohto právneho štátu, keď pošle podnet, kde poukazuje nesprávnosť\nv konaní a rozhodnutí našich správnych orgánov a súdov, ktoré bolo podľa § 228 ods. 1)\npísm. c) O. s. p. rozhodnuté v môj neprospech v dôsledku trestného činu sudcu, tak potom\nvšetky správne orgány a súdy idú proti nemu, ponižujú ho na dôstojnosti, diskriminujú ho\na všetko mu z a mi e t a j ú, aby sa nemohol dovolať svojich práv zaručené zákonom aj\nÚstavov Slovenskej republiky.\nNie je predsa mysliteľné, aby parcela vo vložke 13 číslo 269/4 rola vo výmere 1791\nm2 v časti označené geometrickým plánom, Geodézie B. PS 262 T. číslo 244-262-143/93 ako\nparcelné číslo 269/3 orná pôda vo výmere 1501m 2 nevedeli naše správne orgány a súdy\n\n3\n\nvysporiadať ani za 55 rokov.??? Len preto, ako som uviedol, keď došlo k trestného činu\nsudcu.\nPreto sa Domáham a súčasne Navrhujem:\nAby Ústavný súd konal a rozhodol aj o mojej ŽALOBE, zo dňa 29. 06. 2009, ktorú\nsom zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky o ktorej sa vôbec nekonalo ani nerozhodlo\nani na správnom orgáne Krajského súdu v Nitre.»\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť (podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, pozn.) môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva\nalebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či\nnie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n4\n\nSťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde musí obsahovať\njednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné\nnáležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému\nsúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne\nproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\na navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)\nzástupca.\nPodľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí\npripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným\nprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že\nsa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.\nV súlade s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných\nnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,\na) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,\nb) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili\nzákladné práva alebo slobody,\nc) proti komu sťažnosť smeruje.\nVychádzajúc z ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať,\nže podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané\nzákonom o ústavnom súde, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod na\njeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom\npredpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený\nkvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa obsahu.\n\n5\n\nVychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatenú argumentáciu\nústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,\nktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu\ngarantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu\nč. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011 vo veci „žaloby z 29. júna 2009“.\n1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je\nprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť\nvyužitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.\nIV. ÚS 115/07).\nZ dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd namietaným\nuznesením zastavil konanie o podaní („žalobe“) sťažovateľa z 29. júna 2009, ktoré právne\nkvalifikoval\n\nako\n\nžalobu\n\no preskúmanie\n\nzákonnosti\n\nrozhodnutia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 6 Co 107/2009-67 z 21. mája 2009; z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že\nkrajský súd zastavil konanie z dôvodu, že „žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých\n\n6\n\nodstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby...“. V poučení krajský\nsúd uviedol, že odvolanie proti jeho uzneseniu je prípustné.\nZ uvedeného vyplýva, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53\nz 30. septembra 2010 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol\noprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom\nprípade vylučuje právomoc ústavného súdu.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa\nv časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nuznesením krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010, odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.\n2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že podstatou námietok sťažovateľa, na základe ktorých\npovažuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011 za\n„neústavné“, je jeho tvrdenie, že „... Nie je pravdou, ako je uvedené v uznesení\nz Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil\nv stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu.“, a že „O mojom\nodvolaní nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení z Najvyššieho súdu 1 Sžr/13/2010,\nktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011.“.\nZ dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním z 29. júna\n2009 (doručeným najvyššiemu súdu 3. júla 2009) označeným ako „návrh žaloby“ domáhal\nzrušenia uznesenia Štátneho notárstva v T. sp. zn. 900/60 zo 6. februára 1961, uznesenia\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 Co 314/61 z 20. júla 1961, rozsudku Okresného súdu\n\n7\n\nTopoľčany č. k. 5 C 16/97-70 zo 14. októbra 1996 a uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co\n107/2009-687 z 21. mája 2009, ako aj ďalších obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí. Po\noboznámení sa so spisom najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sž 44/2009 z 29. októbra 2009\npostúpil vec na konanie a rozhodnutie krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému.\nKrajský súd následne predložil najvyššiemu súdu predmetný súdny spis vedený pod sp. zn.\n15 S 31/2009 na rozhodnutie o vylúčení sudcov krajského súdu z prerokúvania\na rozhodovania vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd 25. júna 2010 vrátil označený spis\nkrajskému súdu bez meritórneho rozhodnutia o námietke zaujatosti z dôvodu, že bol\npredložený predčasne, pričom zároveň vo svojom prípise sp. zn. 6 Ndz 3/2010 z 21. júna\n2010 poukázal na nejasnosť podania (žaloby) sťažovateľa a krajskému súdu uložil, aby\nvyzval sťažovateľa na odstránenie nejasností jeho podania, resp. oznámenie „čoho sa\nvlastne domáha“.\nNásledne v zmysle označeného prípisu najvyššieho súdu krajský súd uznesením\nč. k. 15 S 31/2009-47 zo 14. júla 2010 určil sťažovateľovi lehotu 10 dní odo dňa doručenia\ntohto uznesenia na odstránenie nedostatkov podania a výslovne ho vyzval, aby uviedol,\nčoho sa domáha; či žiada uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 107/2009-67 z 21. mája 2009\nzrušiť na základe mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 236 a nasl.\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), alebo či žiada preskúmať rozhodnutie\nkrajského súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. či\npodáva žalobu proti rozhodnutiu krajského súdu ako správneho orgánu. Vzhľadom na\nskutočnosť, že sťažovateľ nedostatky neodstránil v stanovenej lehote, krajský súd\nuznesením č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010 konanie zastavil.\nV odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:\n«Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením vo výroku tohto rozhodnutia podľa\n§ 250d ods. 3 OSP zastavil konanie o žalobe z dôvodu, že žalobca napriek výzve a poučeniu\nneodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu.\nProti uvedenému uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia\nnapadnutého uznesenia a pokračovania v konaní. Uviedol, že odvolanie smeruje proti\nrozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch sp. zn. 5 C/16/97-70 zo dňa 14. 10. 1996 v spojení\n\n8\n\ns uznesením správneho orgánu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co/107/2009-67 zo dňa\n21. 5. 2009. Namietal postup okresného súdu pri dedičskom konaní a v súvislosti so\nzamietnutím vydržania nehnuteľností. Tvrdil, že sa domáhal vlastníckeho práva\nk vymedzenej nehnuteľnosti podľa vydržania, podľa dedičskej dohody a podľa podielu na\nmajetku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c OSP, § 10 ods. 2 OSP)\npo preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu\nodvolacích dôvodov, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\nOdvolací súd zo spisu súdu prvého stupňa zistil, že žalobca podal dňa 3.7.2009 na\nNajvyššom súde Slovenskej republiky „návrh, žalobu“, v ktorej uviedol, že napáda tam\nšpecifikované uznesenia štátneho notárstva v Topoľčanoch, Krajského súdu v Bratislave,\nKrajského súdu v Nitre a Okresného súdu v Topoľčanoch.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sž 44/2009 zo dňa 29. 10.\n2009 postúpil vec Krajskému súdu v Nitre ako súdu vecne a miestne príslušnému. Krajský\nsúd v ďalšom konaní v intenciách prípisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n6 Ndz 3/2010 zo dňa 21. 6. 2010 uznesením č. k. 15 S/31/2009-47 zo dňa 14. 7. 2010 vyzval\nžalobcu na odstránenie vád a nejasností jeho podania v lehote 10 dní. Poučil ho, aby\nšpecifikoval, či svojím podaním mienil podať mimoriadny opravný prostriedok alebo či sa\ndomáhal preskúmania rozhodnutia a postupu podľa piatej časti OSP. Zároveň ho poučil\no následku zastavenia konania v zmysle § 250d ods. 3 OSP spojenom s márnym uplynutím\nposkytnutej lehoty.\nUznesenie krajského súdu bolo žalobcovi doručované do vlastných rúk na ním\nuvedenú adresu bydliska prvýkrát dňa 23. 7. 2010, opakovanie dňa 26. 7. 2010. Dňa 26. 7.\n2010 bola zásielka uložená na pošte. Zásielka bola dňa 17. 8. 2010 vrátená krajskému súdu\ns poznámkou, že adresát - žalobca ju neprevzal v odbernej lehote. Preto s poukazom na\n§ 47ods. 2 OSP sa považuje deň, keď bola zásielka vrátená súdu (17. 8. 2010), za deň\ndoručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.\nPodľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala\noneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže\nbyť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých\n\n9\n\nodstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je\nzastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2).\nPodľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci boli dané podmienky\nodôvodňujúce zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP. Krajský súd vyzval žalobcu\nk odstráneniu vád, ktoré bránili vecnému vybaveniu žaloby. Žalobca však výzvu na\nodstránenie vád s náležitým poučením o tom, ako to má urobiť, i o následkoch zastavenia\nkonania v prípade márneho uplynutia lehoty, neprevzal v odbernej lehote. Preto platí\nzákonná fikcia o náhradnom doručení, podľa ktorej bola zásielka – výzva doručená\núčastníkovi v deň jej vrátenia súdu, teda 17. 8. 2010 napriek tomu, že sa o tom žalobca\nnedozvedel. Lehota na odstránenie vád teda začala žalobcovi plynúť 18. 8. 2010 a posledný\ndeň lehoty pripadol 27. 8. 2010. K odstráneniu vád podania však nedošlo. (Odvolací súd\npoznamenáva, že ani z odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu nemožno\njednoznačne ustáliť, čoho sa žalobca domáhal.)\nPodľa názoru odvolacieho súdu preto krajský súd postupoval v súlade so zákonom,\nkeď konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, pretože žaloba trpela vadami brániacimi jej\nvecnému vybaveniu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené odvolaním napadnuté\nuznesenie krajského súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»\nV nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade\nso svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\n\n10\n\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nZ citovaného vyplýva, že najvyšší súd založil namietané uznesenie najmä na\ninterpretácii a aplikácii § 250 ods. 3 OSP, ako aj § 47 ods. 1 a 2 OSP.\nPodľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala\noneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže\nbyť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých\nodstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je\nzastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti\nuzneseniu je prípustné.\nPodľa § 47 ods. 1 OSP do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak\nustanovuje zákon, iné písomnosti, ak to nariadi súd.\nPodľa § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných\nrúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom\nupovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak\nzostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte\nalebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát\nzásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu\nza deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127\nods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia\nvšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“\n(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.\n\n11\n\nÚstavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci\npostupoval ústavne súladným spôsobom, keď na doručovanie uznesenia krajského súdu\nč. k. 15 S 31/2009-47 zo 14. júla 2010, ktorým tento vyzval sťažovateľa na odstránenie\nnedostatkov „návrhu žaloby“, aplikoval § 47 ods. 2 OSP, ktorý upravuje doručovanie\npísomností v súdnom konaní. Námietka sťažovateľa, podľa ktorej „Správny orgán Krajský\nsúd v Nitre mi zaslal doručenú zásielku dňa 23. 7. 2010, ktoré som zo zdravotných dôvodov\nneprebral. Ako mohol túto zásielku opakovane zaslať už dňa 26. 7. 2010, až 3 dni po prvom\ndátume...“, v okolnostiach posudzovanej veci neobstojí. V danom prípade totiž išlo o tzv.\nnáhradné doručovanie tej istej písomnosti prostredníctvom príslušného doručovateľa\nv dôsledku toho, že prvé doručovanie nebolo úspešné, ako to sám sťažovateľ aj priznal\nz dôvodov na jeho strane, pričom sťažovateľ neuvádza dôvody, pre ktoré neprevzal\npísomnosť pri opätovnom doručovaní, resp. v úložnej dobe.\nNeobstojí a nie je pravdivé ani tvrdenie sťažovateľa, že „O mojom odvolaní\nv uznesení nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení z Najvyššieho súdu\n1 Sžr/13/2010, ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011“. Z citovanej časti odôvodnenia\nnamietaného uznesenia najvyššieho súdu totiž zjavne vyplýva, že najvyšší súd sa ním\n(odvolaním proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010,\npozn.) meritórne zaoberal a vo veci rozhodol, pričom namietané uznesenie krajského súdu\nako vecne a právne správne potvrdil.\nSťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd o jeho odvolaní nerozhodoval v senáte,\nkeďže z § 36c OSP vyplýva, že najvyšší súd koná a rozhoduje v senáte. Táto námietka\nsťažovateľa je tiež zjavne neopodstatnená. Z písomného vyhotovenia uznesenia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011, ktorého kópiu sťažovateľ priložil\nk sťažnosti, totiž zjavne vyplýva, že vo veci rozhodoval senát, ktorého predsedom bol\nJUDr. Igor Belko; išlo pritom o postup, ktorý bol v súlade s opatrením podľa § 52 ods. 4\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a čl. 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku najvyššieho súdu z 23. marca\n2006, ktorým bol vydaný rozvrh práce najvyššieho súdu.\n\n12\n\nZ konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie\nvšeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,\nv zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,\nI. ÚS 6/97). V danom prípade najvyšší súd konal v senáte, ktorý bol na konanie\na rozhodovanie vo veci sťažovateľa príslušný podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu, pričom\npríslušný senát najvyššieho súdu (senát 6 Co, pozn.) ústavne konformným spôsobom\ninterpretoval a aplikoval pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa príslušné ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku o náhradnom doručovaní, ako aj § 250d ods. 3 OSP\nupravujúci podmienky zastavenia konania a na tomto základe rozhodol. Z uvedeného\ndôvodu nemožno považovať namietané uznesenie najvyššieho súdu ani za arbitrárne, ani za\nzjavne neodôvodnené, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy ani žiadneho iného základného práva\nvyplývajúceho z ústavy.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za\nzjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nNa základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou\nnamietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011, ako zjavne neopodstatnenú\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n13\n\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa\nďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.\nNad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné\nvyjadriť sa aj k námietke sťažovateľa, podľa ktorej „Najvyšší súd o mojej žalobe („žalobe“\nz 29. júna 2009, pozn.) vôbec nekonal a odstúpil ju správnemu orgánu Krajskému súdu\nv Nitre až dňa 29.10.2009, jednoducho sa toho zbavil“. Ústavný súd v tejto súvislosti\npoukazuje na skutočnosť, že po doručení sťažovateľovej „žaloby“ z 29. júna 2009 najvyšší\nsúd v súlade s § 246 OSP v spojení s § 244 OSP, podľa ktorých na preskúmanie rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej správy sú vecne príslušné krajské súdy, ak zákon neustanovuje\ninak, postúpil uznesením sp. zn. 5 Sž 44/2009 z 29. októbra 2009 vec na konanie\na rozhodnutie krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému, t. j. aj v tomto prípade\nkonal v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravenými v Občianskom súdnom poriadku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. apríla 2011\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}