Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/799/2015 z 28. 6. 2016
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2016, sp. zn. 5Cdo/799/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:7813203567.1
Najvyšší súd | 5Cdo/799/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:7813203567.1 | 2016-06-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 218 ods. 1 písm. c) OSP, § 243b ods. 5 OSP, § 239 OSP, § 237 ods. 1 OSP, OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/942e1097-4127-4ede-9ca4-457fb424b29b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7813203567.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/799/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813203567
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7813203567.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne CD Consulting, s.r.o., so sídlom v Prahe,
Politických vězňů č. 1272/21, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti žalovanej N. M., bývajúcej v C.,
za účasti Spolku právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS) so sídlom v Košiciach, Čajakova č. 1, IČO:
42244552, ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej, o zaplatenie 1 000,64 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp.zn. 10 C 341/2013, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 5. decembra 2014 sp.zn. 11Co 232/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie  o d m i e t a.

Žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007
(ďalej len „nariadenie“) sa žalobkyňa v konaní domáhala plnenia zo zmenky.

Spolok právnej ochrany spotrebiteľa so sídlom v Košiciach, Čajakova č. 1, IČO: 42 244 552 (ďalej len
„SPOS“) oznámil súdu prvého stupňa písomne, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane
žalovanej. Okresný súd Rožňava doručil oznámenie o vstupe do konania účastníkom konania s tým,
aby sa k vstupu vyjadrili, prípadne vzniesli námietky.

Žalovaná sa k tomuto procesnému úkonu SPOS nevyjadrila.

Žalobkyňa vo vyjadrení k predmetnému úkonu SPOS uviedla, že v danom prípade ide o európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, na ktoré sa vzťahuje nariadenie. Podľa názoru žalobkyne
je v takejto veci vedľajšie účastníctvo neprípustné.

Okresný súd Rožňava uznesením z 9. januára 2014 č.k. 10 C 341/2013-51 pripustil vstup SPOS do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. V odôvodnení uviedol, že európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu je upravené nariadením, pričom to, čo nie je upravené v nariadení,
je upravené v procesnom práve členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. Text nariadenia nevylučuje
účasť vedľajšieho účastníka a nariadenie ani nemá ustanovenie upravujúce účasť vedľajšieho účastníka
v takomto konaní. Preto pri rozhodovaní o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania treba
aplikovať § 93 ods. 1 až 4 O.s.p. Vstup SPOS do konania pripustil, lebo v danom prípade boli splnené
všetky podmienky na to, aby tento subjekt mohol v konaní vystupovať ako vedľajší účastník. Námietky
žalobkyne o neprípustnosti vstupu SPOS ako vedľajšieho účastníka považoval súd prvého stupňa za
neopodstatnené a nemajúce podklad v ustanoveniach nariadenia.



Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením z 5. decembra 2014 sp.zn. 11Co 232/2014
napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s názorom
súdu prvého stupňa, že otázku prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné riešiť podľa ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy (t.j.
Občianskeho súdneho poriadku), lebo nariadenie nemá v tomto smere osobitnú úpravu. S prihliadnutím
na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáha plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovacia
zmenka k spotrebiteľskej zmluve o úvere a procesný úkon vyjadrujúci vôľu vstúpiť do tohto konania
prejavilo občianske združenie zamerané na ochranu spotrebiteľa a žalovaná súhlasila so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania, došlo k vstupu SPOS do konania v súlade s § 93 ods. 1 a 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa preto rozhodol správne. K odvolacím námietkam odvolací súd uviedol, že európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu predstavuje osobitný druh sporového konania, ktoré sa
vyznačuje predovšetkým tým, že prebieha písomne a za použitia vzorových tlačív. Nejde však o také
konanie, v ktorom by bola vylúčená účasť vedľajšieho účastníka.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie tvrdiac, že jej v konaní bola
odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Nesúhlasila s postupom súdov, ktoré
v rozpore s nariadením pripustili vstup SPOS do konania ako vedľajšieho účastníka. Svoje rozhodnutia
založili na nesprávnom právnom závere, že  nariadenie neobsahuje úpravu vedľajšieho účastníctva,
preto nevylučuje uplatnenie tohto inštitútu v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu. V
súlade s novým znením ustanovenia § 93 ods. 5 a 6 O.s.p. bol potrebný na vstup vedľajšieho účastníka
do konania súhlas žalovanej, ktorý jej nebol doručený. Pokiaľ tento súhlas nebol daný, žiadala, aby súd
na oznámenie o vstupe vôbec neprihliadal. Zdôraznila, že predmetom konania je plnenie zo zmenky,
pričom zmenkový vzťah je abstraktný, preto nemožno prihliadať na kauzálny vzťah medzi indosantom
a majiteľom zmenky. Z tohto dôvodu nejde o konanie, v ktorom by vystupoval spotrebiteľ a v ktorom
by bola dôvodná účasť právnickej osoby založenej na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho účastníka.
Poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 357/2012, podľa ktorého neprichádza do
úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom. Uvedené je potrebné analogicky
aplikovať aj na  podanie odvolania proti rozsudku v európskom konaní s nízkou hodnotou sporu. Z týchto
dôvodov žiadala napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaná a SPOS sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.
(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky rozhodnutia, proti
ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Dovolanie žalobkyne by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 ods.1 O.s.p.



O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie
je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods.1
O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R
117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 ods.1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 ods.1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom
konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu prvostupňového a
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni bola odňatá možnosť pred
súdom konať.

O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.  ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle  § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich
práv - napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k
všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na
to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Dovolateľka svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. však nezaložila
na tvrdení, že súdy jej odňali či upreli niektoré z procesných oprávnení priznaných občianskym súdnym
poriadkom, ale na tom názore, že vstup SPOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej
neposudzovali správne, lebo pri skúmaní podmienok vstupu SPOS nesprávne aplikovali ustanovenie §
93 ods. 1 a 2 O.s.p. v situácii, v ktorej tieto podmienky mali skúmať podľa ustanovení nariadenia (ktoré
navyše nesprávne interpretovali) a na dôvažok v konaní, ktorého predmetom nebol nárok vyplývajúci
zo spotrebiteľskej zmluvy. Tieto námietky sa však z hľadiska obsahového týkajú správnosti právneho
posúdenia, na ktorom sú založené rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu pripúšťajúce vstup
SPOS do konania.
Dovolací súd preto považuje za potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Dovolanie totiž nie
je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 237 ods. 1 O.s.p., § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§
241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Súčasne právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných predpisov zo strany
súdov nižšieho stupňa, žalobkyni neboli odňaté jej procesné práva, čo napokon ani netvrdila. Samotné
rozhodnutia súdov o (ne)pripustení vstupu vedľajšieho účastníka bez ďalšieho nezakladajú vadu v
zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. Námietky dovolateľky z hľadiska ich obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
smerujú voči právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci spočíva v činnosti súdu, pri ktorej
zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy (v danom prípade §
93 O.s.p.), na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Touto činnosťou súdu



ale nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením
veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v konaní v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 112/2001 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 1/2003). Vzhľadom na procesnú neprípustnosť podaného dovolania sa preto dovolací súd obsahom
týchto námietok nezaoberal.

K námietkam žalobkyne o nesprávnom procesnom postupe súdov, nezodpovedajúcom novému zneniu
ustanovenia § 93 ods. 5 a 6 O.s.p., dovolací súd uvádza, že k vstupu vedľajšieho účastníka do konania
ako aj k vydaniu napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa došlo pred účinnosťou zákona č.
353/2014 Z.z., ktorým boli vložené odseky 5 a 6 ustanovenia § 93 O.s.p., t.j. pred 1. januárom 2015 a
preto sú tieto námietky žalobkyne bezpredmetné. Súd prvého stupňa postupoval procesne v súlade s
ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p.

Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že postupom súdov v preskúmavanej veci nebola
žalobkyni odňatá možnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 239 O.s.p. ani § 237 ods. 1 O.s.p. procesne
prípustné, dovolací súd odmietol dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní nemala žalobkyňa úspech a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd nepriznal procesne úspešnej strane náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na
rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b   ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.