{"guid": "ff1194e9-db98-48d4-9999-dbaab87b5ad2:1b003ba9-1a3b-4b8d-a275-533e8306b9a3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1405222385.4", "spisova_znacka": "10Co/164/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/164/2015 z 25. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. mája 2016, sp. zn. 10Co/164/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1405222385.4", "identifikacne_cislo": "1405222385", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2016-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "nazov": "§ 420 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442.odsek-1", "nazov": "§ 442 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-442"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-442"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b003ba9-1a3b-4b8d-a275-533e8306b9a3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1405222385.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1405222385.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1405222385.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/164/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405222385
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1405222385.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľky: V.
R., N.. XX. XX. XXXX, A. A. L.. Č.. XX, A., zastúpená: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o.,
Mostová ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 724 111, proti odporcovi: W. W., N.. XX. XX. XXXX, A. V. L.. Č..
XX, A., zastúpený advokátom: Mgr. Milan Valla, Kempelenova ul. č. 1, Bratislava, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu: Generali poisťovňa, a. s., Lamačská cesta č. 3/A, Bratislava, IČO: 35 709
332, o náhradu škody, na odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 08. júla 2014, č. k. 12C/388/2005 - 474, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľke sumu 787 eur so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 787 eur od 14. 02. 2006 do
zaplatenia,   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 787
eur so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 787 eur od 14. 02. 2006 do zaplatenia, vo zvyšnej
časti návrh zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka, článkom III. bod 2 písm. j) Zmluvy č. 20256 uzavretej medzi navrhovateľkou
a poisťovňou Union, a. s., článkom III. bod 1, 7, článkom IV. bod 1, 3, 6, článkom IV. bod 4 písm. a),
článkom VIII. bod 1 prílohy k zmluve č. 20256 a vecne tým, že mal vykonaným dokazovaním preukázané,
že odporca dňa 18. 02. 2005 spôsobil dopravnú nehodu, následkom ktorej vznikla na motorovom vozidle
navrhovateľky EČ: A. XXX K. škoda, ako aj na jej zdraví, ktorá si vyžiadala jej práceneschopnosť od 18.
02. 2005 do 23. 04. 2005 s tým, že za škodu zodpovedá odporca, nakoľko ju spôsobil porušením právnej
povinnosti pri vedení svojho motorového vozidla. Uviedol, že Česká poisťovňa likvidovala poistnú
udalosť ako totálnu škodu na motorovom vozidle navrhovateľky, pričom jej vozidlo bolo ohodnotené na
sumu 10. 965,- Sk (363, 97 eur), hodnota predajných zvyškov 3. 283,-Sk (108, 97 eur), spoluúčasť 300,-
Sk (9, 95 eur), a teda celkové plnenie poisťovne navrhovateľke predstavovalo sumu 7. 382,- Sk (259,
97 eur) s tým, že vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 01. 03. 2012, č. k. 3Co/147/2010 - 342, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok 02.
06. 2010, č. k. 12C/388/2005 - 289 v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľke sumu 1. 361, 78 eur s úrokom z omeškania 6 % ročne z uvedenej sumy od 14.
02. 2006 do zaplatenia a priznal navrhovateľke náhradu trov konania, zamietol návrh navrhovateľky na
zaplatenie sumy 3. 283,- Sk (108, 98 eur) uplatnenú  titulom náhrady škody za predajné zvyšky vozidla,
ktorých hodnotu poisťovňa odpočítala od poistného plnenia, keď odvolací súd vyslovil, že predajné
zvyšky vozidla mali majetkovú hodnotu a spôsobilosť poškodeného subjektu naložiť s touto hodnotou
nie je rozhodujúca. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka dňa 28. 01. 2004 uzatvorila s poisťovňou



Union, a.s. zmluvu č. XXXXX na vykonávanie sprostredkovateľskej činnosti ako rodinný poistný poradca
na dobu neurčitú, počnúc dňom 01. 02. 2004, ktorú ukončila výpoveďou, keď jej výpovedná lehota
začala plynúť dňa 01. 01. 2011 a skončila dňa 31. 01. 2011, pričom si v konaní uplatnila aj nárok
na zaplatenie ušlého zisku počas práceneschopnosti, kedy nemohla vykonávať sprostredkovateľskú
činnosť pre poisťovňu s tým, že navrhovateľka v konaní preukázala, že činnosť sprostredkovateľky pre
poisťovňu reálne dlhodobo od 01. 02. 2004 vykonávala nepretržite a preukázala svoje dosiahnuté príjmy
z predchádzajúceho obdobia, skutočnosti, ktoré vyhodnotil ako reálne existujúce okolnosti, z ktorých
možno vyvodiť, že ak by nedošlo ku škodovej udalosti, k zamýšľanému zisku by došlo, keď tento záver
podporili aj dôkazy o výške vyplatených provízií za obdobie bezprostredne nadväzujúce na skončenie
práceneschopnosti, aj za obdobie ďalších kalendárnych rokov 2006, 2007. Uviedol, že skutočnosť, že
odporca zasiahol do výkonu sprostredkovateľskej činnosti navrhovateľky a jeho konaním bola jej činnosť
prerušená, preukazuje to, že v tejto činnosti pokračovala po skončení PN až do roku 2011, pričom sa
stotožnil s obranou odporcu, že zisky dosahované navrhovateľkou záviseli od viacerých okolností, ktoré
svojím konaním nemohol ovplyvniť, avšak prioritne vychádzal z toho, že odporca spôsobil dopravnou
nehodou navrhovateľke zranenie, ktoré malo za následok práceneschopnosť, okolnosť ktorá bola
prvotnou príčinou toho, že sa navrhovateľka sa sprostredkovateľskej činnosti, ktorú vykonávala za
účelom dosiahnutia zisku, venovať nemohla, t. j. odporca svojím konaním ovplyvnil, že navrhovateľka
bola práceneschopná a v tom čase nevykonávala žiadnu činnosť. Poukázal na závery súdneho
znalca, ktorý zhodnotil, že ťažkosti a príznaky poškodenej vyplývajú jednoznačne z poúrazového
stavu a vyhodnotil  ich za natoľko vážne, že jej znemožnili vykonávať svoje obvyklé pracovné
aktivity, ako vedenie motorového vozidla, cestovanie za klientmi a zároveň vyjadril presvedčenie, že
v plnej miere nemohla vykonávať ani všetky domáce práce. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia ďalej uviedol, že ďalšie okolnosti, od ktorých závisela výška zisku sú sekundárne a
mohli sa premietnuť do hodnotenia výšky ušlého zisku s tým, že z tohto hľadiska posudzovať nárok
navrhovateľky a ustáliť, že aj keby bola práce schopná, nemusela by dosiahnuť zisk, pretože je závislý
od viacerých okolností, a nepriznať nárok navrhovateľke na ušlý zisk vôbec, by bolo nespravodlivé,
pričom v konaní mal preukázané, akú konkrétnu prácu navrhovateľka nemohla vykonať a tým prišla
o ušlý zisk. Uviedol, že je nesporné, že navrhovateľka čerpala dávky nemocenského poistenia za
dobu práceneschopnosti vo výške 333 eur, ale táto skutočnosť sama o sebe nezakladá dôvod na
zamietnutie nároku na ušlý zisk, keďže bola zohľadnená pri určovaní výšky ušlého zisku a v časti
333 eur odpočítaná s tým, že sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že navrhovateľka participovala na
vzniku škody tým, že nemala motorové vozidlo vybavené bezpečnostnými opierkami, čím porušila
prevenčnú povinnosť, nakoľko poškodenie zdravia navrhovateľky vyžadujúce si práceneschopnosť,
je v príčinnej súvislosti so zranením a spoluzavinenie navrhovateľky nebolo ničím preukázané, z
dôvodu ktorého na tieto argumenty odporcu neprihliadol. Poukázal na skutočnosť, že v súlade s
uznesením odvolacieho súdu za účelom stanovenia doby práceneschopnosti ustanovil do konania
znalca, zo znaleckého posudku ktorého mal nesporne preukázané, že dĺžka práceneschopnosti
nebola neprimeraná, bola adekvátna a z dostupnej dokumentácie vyplývala snaha navrhovateľky
začať pracovať a neboli zrejmé tendencie neúmerne predlžovať práceneschopnosť s tým, že pri
dĺžke práceneschopnosti, resp. jej ukončenia je ukončenie práceneschopnosti k určitému dátumu do
budúcnosti, vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. Malinovského, ktorý v znaleckom posudku k tejto
otázke uviedol, že je to ojedinelý postup, avšak v odôvodniteľných prípadoch možný s tým, že napriek
tomu, že znalec konštatoval, že ukončenie PN navrhovateľky od 13. 04. 2005 ku dňu 23. 04. 2005
nebolo veľmi vhodné, nemal pochybnosti o dĺžke trvania práceneschopnosti navrhovateľky, nakoľko zo
znaleckého posudku vyplýva, že dĺžka práceneschopnosti bola adekvátna zraneniu a zdravotnému stavu
navrhovateľky, keď znaleckým posudkom bolo preukázané, že dĺžka trvania PN nebola ovplyvnená,
resp. bola ovplyvnená v minimálnej miere faktormi popísanými znalcom MUDr. Vicianom v trestnom
konaní, (degeneratívne spondylartrotické zmeny v oblasti krčnej chrbtice, vek, biologický stav), nakoľko
rozhodujúcim faktorom bol úrazový dej a jeho intenzita v momente nárazu a preto v zmysle uvedených
záverov znalca, ustálil dobu práceneschopnosti zhodne s dobou práceneschopnosti určenou praktickou
lekárkou navrhovateľky. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka si ušlý zisk uplatnila za dobu
práceneschopnosti, keď odvolací súd vyslovil (v uznesení, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zrušený, pozn. odvolacieho súdu), že sa javí podľa provízneho
systému, že nárok na ušlý zisk za dobu február a marec 2005 nie je daný vzhľadom na splatnosť provízie
s tým, že je nesporné, že v mesiaci apríl 2005 nebola navrhovateľke vyplatená žiadna odmena, keďže
bola práceneschopná, ktorej by nárok na províziu vznikol v prípade, ak by vo februári, resp. marci 2005
uzatvorila poistné zmluvy, pričom tým, že k uzatvoreniu žiadnych zmlúv v marci, apríli 2005 nedošlo,
nevznikol jej nárok na vyplatenie provízie a uviedol, že pri posudzovaní, z čoho jednotlivé provízie plynuli,



vychádzal z výpovede navrhovateľky a z jednotlivých provízií vyplatených za rok 2004 a január 2005
a z prílohy k zmluve č. XXXXX, keď mal preukázané, že zmluvy boli uzatvárané na rok, 5, 10 rokov a
provízia bola splatná rozpočítateľne, čo znamenalo, že ak klient platil poistné mesačne, navrhovateľka
dostávala províziu mesačne a ak klient zaplatil jednorázovo, aj jej provízia bola jednorazová s tým, že
zo sto zmlúv sa zrušili tri a odpočet provízie sa vykonával v závislosti od toho, kedy klient zmluvu zrušil,
napr. keď zrušil na začiatku mesiaca, provízia sa mohla zrušiť už v danom mesiaci, ak na konci mesiaca,
tak sa zrušila až v nasledujúcom období.  Uviedol, že mal z jednotlivých vyúčtovaní provízií preukázané,
že okrem mesiaca január 2005, kedy bola provízia vyplatená aj za neživotné a za životné poistenie a
mesiac október 2004, kedy bola provízia nulová, boli provízie vyplatené za uzatvorenie zmlúv životného
poistenia a paušálne odmeny s tým, že sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľky, ktorá poukázala
v podaní zo dňa 19. 10. 2009 na rozhodnutie NS ČR 25Cdo/965/99, v zmysle ktorého je ušlý ziskom
podľa § 442 Občianskeho zákonníka i akákoľvek strata na zárobku, či odmene, ktorú možno odškodniť,
ak škoda spôsobená na veci  znemožnila poškodenému vykonávať činnosť smerujúcu k dosiahnutiu
prospechu, ktorý by  mu podľa zmluvy prináležal a ktorého by sa mu iste dostalo v prípade, že by
nenastala škodová udalosť. Nie je podstatné ako je tento prospech vyplývajúci zo zmluvného vzťahu
štruktúrovaný a definovaný (odmena hodinová, paušálna), preto aj strata nároku na zaplatenie zmluvnej
paušálnej odmeny v dôsledku nemožnosti dostať sa k svojim zmluvným záväzkom predstavuje, bez
ohľadu na mieru podnikateľského rizika plynúceho zo zmluvy, ušlý zisk poškodeného v rozsahu v akej
je v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním a z uvedeného právneho názoru vychádzal
a ustálil, že je daný nárok navrhovateľky na ušlý zisk, ktorý predstavuje stratu na provízii, bez ohľadu
na jej štruktúru, pričom je irelevantné z čoho provízia pozostáva, či sa jedná o odmenu za uzavretie
zmluvy, paušálnu odmenu, odmenu za udržanie poistného kmeňa, nakoľko navrhovateľka mala zmluvou
s poisťovňou Union, a.s. dohodnuté vyplácanie provízie, ktorej súčasťou boli aj paušálne odmeny a v
dôsledku úrazu a poškodenia motorového vozidla nemohla svoje zmluvné záväzky plniť. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací súd vyslovil záver, že za ušlý zisk nemožno
považovať províziu, ktorá bola navrhovateľke vyplácaná za udržanie provízneho kmeňa a preto pri určení
ušlého zisku vychádzal z priemeru provízií za obdobie február 2004 až január 2005, v ktorých následná
provízia nemohla byť zahrnutá, keďže podľa provízneho systému určeného v článku III. bod 7 prílohy k
zmluve a článku IV. bod 4 písm. a) prílohy, následná provízia sa vypláca až od druhého poistného roku, a
keďže navrhovateľka začala s činnosťou rodinného poistného poradcu vo februári 2004, nemohla jej byť
v prvom roku činnosti za uzatvorené zmluvy vyplatená následná provízia a následná provízia, t. j. provízia
za udržanie poistného kmeňa, mohla byť prvýkrát vyplácaná až od februára 2005  za zmluvy uzatvorené
vo februári 2004, avšak provízie za február 2005 pri výpočte nezohľadňoval. Poukázal na to, že odvolací
súd v uznesení, ktorým jeho v poradí prvý rozsudok v napadnutej časti zrušil uviedol, že navrhovateľka
pre preukázanie ušlého zárobku neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že v období
práceneschopnosti nemala možnosť uzatvárať žiadne zmluvy, prípadne sprostredkovateľskú činnosť
s tým, že dôkazom o tejto nemožnosti je jednoznačne znalecký posudok MUDr. Malinovského, ktorý
zhodnotil, že ťažkosti a príznaky poškodenej vyplývajú z poúrazového stavu a hodnotil ich za natoľko
vážne, že jej znemožnili vykonávať svoje obvyklé pracovné aktivity, ako vedenie motorového vozidla,
cestovanie za klientmi, a podobne, pričom vyjadril presvedčenie, že nemohla v plnej miere ani vykonávať
všetky domáce práce, tak ako bolo uvedené v predošlom znaleckom dokazovaní a poúrazové ťažkosti
ju aj v tomto výraznejšie obmedzili. K dôkazu o predjednaných zmluvách pred práceneschopnosťou
navrhovateľky uviedol, že tento dôkaz nepredložila, nakoľko s odstupom času nemala k dispozícii
všetky zmluvy, ktoré mala rozpracované a poukázala na to, že ukončila sprostredkovateľskú činnosť pre
poisťovňu a z tohto dôvodu nemôže mať žiadne údaje o klientoch ani k dispozícii s tým, že tvrdenie
navrhovateľky preukazuje aj správa Union, a.s., ktorá potvrdila ukončenie spolupráce s navrhovateľkou,
z ktorej mal preukázané, že poisťovňa nevedie, ani neviedla centrálny register rozpracovaných poistných
zmlúv jednotlivých sprostredkovateľov poistenia. Súd prvého stupňa uviedol, že splatnosť provízie
dohodnutá zmluvou v znení prílohy k zmluve zo dňa 26. 01. 2004 nemá vplyv na posúdenie nároku na
ušlý zisk, nakoľko navrhovateľka žiadala priznať ušlý zisk za dobu práceneschopnosti t. j. február až apríl
2005, pričom nie je rozhodujúce, že v mesiaci február a marec 2005 jej boli vyplatené provízie za zmluvy
uzatvorené pred práceneschopnosťou, nakoľko škodová udalosť nastala dňa 18. 02. 2005 a zasiahla
do výkonu sprostredkovateľskej činnosti navrhovateľky, pričom tento zásah trval do 23. 04. 2005, keď
je potrebné rozlišovať medzi vznikom nároku a splatnosťou provízie, ktorá bola súčasťou dohody medzi
navrhovateľkou a poisťovňou, pričom zmluvné podmienky sa mohli meniť a preto dospel k záveru, že
nárok navrhovateľky na náhradu ušlého zisku je daný a o jeho výške rozhodol na základe voľnej úvahy,
a pri výpočte vychádzal z reálne dosiahnutých provízií za obdobie pred práceneschopnosťou, ktorých
výška nebola sporná a bola preukázaná vyúčtovaniami za jednotlivé mesiace za obdobie február 2004



až január 2005 s tým, že z dôvodu objektívneho posúdenia priemernej provízie, do výpočtu nezahrnul
províziu za mesiac február 2005, nakoľko v tomto mesiaci bola už navrhovateľka práceneschopná a
výšku ušlého zisku ustálil z provízií a odmien vyplatených za obdobie od februára 2004 do januára 2005,
predstavujúcich sumu 6. 301, 83 eur. Uviedol, že priemerná provízia za uvedené obdobie predstavuje
sumu 525, 15 eur, z ktorej vypočítal priemernú dennú províziu 17, 50 eur a po vynásobení počtom dní
PN 64, dospel k sume 1. 120 eur s tým, že po odpočítaní dávok nemocenského poistenia zostáva k
úhrade suma 787 eur a nakoľko  predmetom konania zostala po predchádzajúcom rozhodnutí suma 1.
361, 78 eur, do ktorej pôvodne zahrnul aj sumu 108, 97 eur za predajné zvyšky, a návrh v tejto časti, ako
aj návrh vo zvyšnej časti ušlého zisku bol nedôvodný, zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy
prevyšujúcej sumu 787 eur. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k priznanej istine odôvodnil právne
ust. § 121 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že dobu omeškania ustálil ku dňu
nasledujúcom po dni doručenia návrhu na začatie konania 13. 02. 2006 s tým, že ku dňu 14. 06. 2006
bola úroková sadzba určená nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov vo
výške 6 % ročne. Výrok, ktorým rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím
po právoplatnosti vo veci samej, nakoľko predmetom trov sú nielen trovy účastníkov, ale aj trovy štátu,
odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu
787 eur so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 787 eur od 14. 02. 2006 do zaplatenia, podal
odporca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.
2 písm. c/ O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť
a návrh navrhovateľky zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Uviedol, že nárok navrhovateľky na náhradu ušlého zisku neuznával, nakoľko navrhovateľkina činnosť
spočívala v značnej miere v náhodilosti s tým, že na unesenie svojho dôkazného bremena bola povinná
preukázať, že nebyť škodovej udalosti, sprostredkovala by pre poisťovňu Union poisťovňa, a.s. uzavretie
konkrétnych poistných zmlúv s konkrétnymi osobami, pričom za ich sprostredkovania by jej bola zo
strany poisťovne vyplatená provízia v konkrétnej výške, avšak do dnešného dňa nepreukázala, aké
konkrétne zisky a
na základe akých konkrétnych skutočností by dosiahla v prípade, ak by nenastala škodová
udalosť a poukázal na totožné právne závery uvedené v uznesení odvolacieho súdu zo dňa
01. 03. 2012, sp. zn. 3Co/147/2010 - 342 (správne číslo konania, pozn. odvolacieho súdu). Namietol, že
pri určení výšky ušlého zisku navrhovateľky nie je možné mechanicky vychádzať z jej zárobkov z iných
období jej podnikateľskej činnosti, nakoľko aj z
ňou predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že výška jej ziskov bola veľmi nestabilná a
náhodná, pričom za niektoré mesiace, počas ktorých nebola práceneschopnou, nedosiahla
svojou podnikateľskou činnosťou žiaden zisk, ba dokonca dosiahla stratu a preto bola povinná na
unesenie svojho dôkazného bremena preukázať, že nebyť škodovej
udalosti, sprostredkovala by pre poisťovňu Union poisťovňa, a.s. uzavretie konkrétnych
poistných zmlúv s konkrétnymi osobami, pričom za ich sprostredkovania by jej bola zo strany
Union poisťovne, a.s. vyplatená provízia v konkrétnej výške, avšak navrhovateľka nepreukázala, aké
konkrétne zisky a na základe akých konkrétnych skutočností by dosiahla v
prípade, ak by škodová udalosť nenastala. Vytkol súdu prvého stupňa, že napriek tomu, že rovnaký
právny záver vyslovil aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení (zo dňa
01. 03. 2012, č. k. 3Co/147/2010 - 342), prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vyhodnotil
neschopnosť navrhovateľky uniesť svoje dôkazné bremeno v jeho neprospech a navrhovateľke
priznal nárok na náhradu ušlého zisku, ktorého reálnosť nebola žiadnym dôveryhodným spôsobom
preukázaná a v rozpore s právnymi závermi vyslovenými odvolacím súdom vyhodnotil neschopnosť
navrhovateľky uniesť dôkazné bremeno v jej prospech, teda rozhodol na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu v prospech účastníka, ktorý neuniesol svoje dôkazné bremeno. Namietol,
že v tejto časti napadnutý rozsudok odôvodnil nepresvedčivo a nedostatočne, v rozpore s požiadavkami



na odôvodnenie súdneho rozhodnutia reglementovanými v § 157 ods. 2 O. s. p., nakoľko žiadnym
spôsobom neuviedol, z akého dôvodu považoval, napriek právnym názorom odvolacieho súdu za
nepodstatné, aby navrhovateľka preukazovala že nebyť škodovej udalosti, sprostredkovala by pre
poisťovňu Union poisťovňa, a.s. uzavretie konkrétnych poistných zmlúv s konkrétnymi osobami.
K príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a tvrdeným vznikom ušlého zisku namietol, že
prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k tejto otázke iba stručne uviedol, že zranenie
spôsobené navrhovateľke v dôsledku dopravnej nehody bolo príčinou jej práceneschopnosti, čo bola
prvotná príčina, že nemohla vykonávať sprostredkovateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku a
zároveň poukázal na znalecký posudok vypracovaný MUDr. Malinovským, podľa ktorého navrhovateľku
spôsobené zranenie obmedzilo vo vedení motorového vozidla a pri výkone domácich prác s tým, že
uvedené právne závery prvostupňového súdu sú nesprávne a nedostatočne odôvodnené, nakoľko
spôsobené zranenie mohlo obmedziť navrhovateľku pri vo výkone manuálnych prác a vo vedení
motorového vozidla, avšak navrhovateľka nevykonávala podnikateľskú činnosť, ktorej esenciálnou
súčasťou boli manuálne práce, vedenie motorového vozidla alebo dobrá fyzická kondícia, keďže
jej činnosť spočívala v kontaktovaní potenciálnych klientov Union poisťovne, a.s. a v následnom
uzatváraní poistných zmlúv. Uviedol, že napriek poškodeniu krčnej chrbtice navrhovateľky a ňou tvrdenej
nemožnosti viesť motorové  vozidlo, nebolo jej znemožnené pokračovať vo výkone podnikateľskej
činnosti, nakoľko jej žiadne skutočnosti nebránili komunikovať s potenciálnymi klientmi Union poisťovne,
a.s., dopraviť sa na obchodné rokovania verejnou dopravou, ktorú využívajú pri svojej podnikateľskej
činnosti aj iné fyzické osoby a na týchto obchodných rokovaniach ústne komunikovať a podpísať
poistnú zmluvu. Poukázal na skutočnosť, že ani zo záverov znaleckého dokazovania nevyplynulo, že by
navrhovateľke bolo v dôsledku zranenia znemožnené alebo obmedzené vykonávanie takých činností,
ktoré nevyžadujú dobrú fyzickú kondíciu, alebo by bola inak obmedzovaná pri verbálnej komunikácii,
ale bola
obmedzená iba pri výkone manuálnych činností a preto jedinou a priamou príčinou dočasného
pozastavenia zárobkovej činnosti navrhovateľky nebola škodová udalosť (dopravná nehoda), nakoľko
pri nej neutrpela zranenie takej intenzity, ktoré by jej  úplne znemožnilo výkon jej zárobkovej
činnosti, z dôvodu ktorého vychádza rozsudok v tejto časti z nesprávnych právnych záverov, je
nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol,
že navrhovateľka nedodržala svoju prevenčnú povinnosť (§ 415 Občianskeho zákonníka) tým, že
nemala v čase dopravnej nehody svoje motorové vozidlo vybavené opierkami hlavy, čím značne zvýšila
riziko, že v prípade dopravnej nehody dôjde k nežiaducemu pohybu a následnému zraneniu hlavy
a krčnej chrbtice, pričom každý vodič je povinný dbať na to, aby jeho motorové vozidlo malo také
vybavenie, ktoré znižuje alebo zabraňuje riziku vzniku škody na zdraví, majetku, prírode a životnom
prostredí, pokiaľ je takéto vybavenie bežným vybavením iných motorových vozidiel a vytkol súdu
prvého stupňa, že v napadnutom rozsudku k tomuto argumentu iba stručne uviedol, že dané tvrdenie
preukázané nebolo. Namietol, že skutočnosť, že navrhovateľka nemala svoje motorové vozidlo v čase
dopravnej nehody vybavené opierkami hlavy vyplýva z viacerých listinných dôkazov nachádzajúcich
sa v spise (aj v trestnom), pričom okolnosť, že zranenie navrhovateľky bolo spôsobené nežiaducim
pohybom jej hlavy a krčnej chrbtice, ktorému by opierka hlavy zabránila, bola preukázaná znaleckým
dokazovaním.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke
istinu 787 eur so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 787 eur od 14. 02. 2006 do zaplatenia, podal
v zákonnej lehote odvolanie aj vedľajší účastník na jeho strane  z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods.
2 písm. d), f) O. s. p. a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť
a priznať mu náhradu trov konania. Namietol, že nárok navrhovateľky na ušlý zisk je nedôvodný,
keďže hodnota ušlého zisku musí byť jednoznačne vyčísliteľná a ide o hodnotu, ktorú by poškodený pri
normálnom chode vecí mal k dispozícii v určitom časovom okamihu, ktorý predchádza uplatneniu tohto
nároku v konaní pred súdom s tým, že uplatnenie ušlého zisku navrhovateľkou je hypotetické rovnako,
ako aj určenie samotnej výšky ušlého zisku s tým, že existenciu tohto nároku v konaní nepreukázala.
Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že existencia tohto nároku bola preukázaná dĺžkou
vykonávania činnosti navrhovateľkou na základe zmluvy so spoločnosťou Union poisťovňa a.s., a
dokumentmi o výške provízií vyplácaných za nasledujúce obdobia, nakoľko tieto doklady a skutočnosti
nie sú dostačujúce pre určenie, že za obdobie PN vznikol navrhovateľke nárok na ušlý zisk, resp.,
že preukazujú požiadavku pravidelného chodu vecí, keďže z predložených dokladov zo spoločnosti
Union poisťovňa, a.s., ako aj samotnej navrhovateľky vyplýva, že neuzatvárala nové zmluvy v každom
kalendárnom mesiaci, resp., že by jej v každom mesiaci vznikol nárok na províziu a poukázal na



mesiac október 2004, kedy navrhovateľke nielenže nevznikol nárok na žiadnu províziu, ale ešte jej
bola provízia aj odpočítavaná kvôli stornu poistných zmlúv uzatvorených v predchádzajúcom období
s tým, že to isté platí aj pre mesiac november 2005. Uviedol, že nie je možné na základe prehľadu
uskutočnených obchodov pred a po PN považovať za jednoznačne preukázané, že navrhovateľka
jedine v dôsledku PN neuzavrela žiadnu zmluvu a prípadné ďalšie okolnosti, ktoré mohli ovplyvniť jej
úspešnosť v uzatváraní zmlúv, považovať za sekundárne príčiny s tým, že navrhovateľka v priebehu
celého konania nepreukázala, že by mala pre dané obdobie rozpracované nejaké zmluvy, alebo aspoň
dohodnuté termíny s klientmi, pričom bez týchto dokladov nie je možné nárok navrhovateľky na ušlý zisk
jednoznačne preukázať. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka podávala návrh dňa 02. 12. 2005,
t. j. iba 10 mesiacov od dopravnej nehody, a bola od začiatku sporu zastúpená advokátom a preto v
čase začatia súdneho konania musela mať tieto dokumenty k dispozícii, čo vyplýva aj z vyjadrenia Union
poisťovne, a.s., ktorá uviedla, že každý sprostredkovateľ si viedol evidenciu rozpracovaných poistných
zmlúv sám s tým, že ak by ich predložila už pri podaní žaloby, resp. v priebehu konania, mohli byť
v spise ešte pred ukončením jej činnosti pre poisťovňu Union a.s., z dôvodu ktorého nemôže ísť jej
nečinnosť na ťarchu odporcu, a v konečnom dôsledku aj na jeho ťarchu, pričom tento nedostatok nie
je možné zhojiť ani poukazovaním na to, že navrhovateľka v období pred a po pracovnej neschopnosti
vykonávala svoju činnosť, a to aj z toho dôvodu, že napr. nie je zrejmé, či zmluvy z obdobia po PN neboli
napr. zmluvami, ktoré počas PN presunula na neskoršie obdobie, resp., či a v akom rozsahu provízie
vyplácané v nasledujúcich obdobiach (rok 2006 a nasl.) obsahovali začiatočné, resp. následné provízie
podľa zmluvy s Union poisťovňou, a.s., ako aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti. K spôsobu
výpočtu ušlého zisku prvostupňovým súdom uviedol, že nie je úplne zrejmé, aké provízie do tohto
výpočtu zahŕňal (napr. výška provízií za rok 2004 je iná než je súčet provízií predložený Union poisťovňou
a.s na č. l. 274) s tým, že do výpočtu prípadného ušlého zisku nie je možné automaticky zahrnúť provízie
podľa dokladov predložených navrhovateľkou, resp. Union poisťovňou, a.s. (rozpis provízií za jednotlivé
mesiace na č. l. 142 a nasl., príp. č. l. 274) s tým, že doklady predložené navrhovateľkou obsahujú
vyčíslenie provízií ako celku bez toho, aby bolo zrejmé, aká časť z tejto provízie predstavuje sumu za
novú zmluvu (ktorá teoreticky mohla navrhovateľke počas PN ujsť) a aká časť provízie predstavuje sumu
za zmluvy uzatvorené v predchádzajúcom období (tzv. následná provízia), nakoľko tieto položky nie je
možné zamieňať. Uviedol, že okolnosť, že suma uvedená v potvrdeniach zo strany Union poisťovňa
a.s. obsahuje obe položky provízie, potvrdzuje aj skutočnosť, že za mesiac marec 2005, kedy bola
navrhovateľka celý mesiac PN, obdržala províziu vo výške 2. 046,- Sk, a to aj napriek tomu, že podľa
prehľadu doručeného Union poisťovňou a.s. (č. l. 239) v tomto mesiaci neuzatvorila žiadnu zmluvu
s tým, že zároveň nie je možné do výpočtu zahŕňať paušál vo výške 1. 500,- Sk, resp. 2. 000,- Sk,
nakoľko nárok na paušál vznikol podľa čl. II zmluvy v prípade: a) paušál 1. 500,- Sk - pri uzatvorení
5 poistných zmlúv životného poistenia alebo 6 poistných zmlúv neživotného poistenia; b) paušál 2.
000,- Sk - bez ohľadu na počet uzatvorených zmlúv, ak bola ročná produkcia v mesiaci minimálne 40.
000,- Sk, pričom z prehľadu zo strany Union poisťovne a.s. a z dokladov doložených navrhovateľkou
vyplýva, že tieto predpoklady nespĺňala vždy, a to ani v mesiacoch, v ktorých nebola PN, keď tento
paušál nebol navrhovateľke vyplácaný ani v mesiacoch máj 2004, október 2004, november 2004, jún
2005, august 2005, september až november 2005, z dôvodu ktorého nie je možné ani túto položku
automaticky považovať za ušlý zisk. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, ktorý uviedol, že je
bezpredmetné, o aký typ provízií išlo s poukazom na rozhodnutie NS ČR 25Cdo/965/99, nakoľko toto
rozhodnutie nie je možné aplikovať na daný prípad, pretože je zrejmé, že na priznanie paušálu musela
navrhovateľka spĺňať zmluvné predpoklady, ktoré sa jej plniť nepodarilo ani v iných mesiacoch. Poukázal
na skutočnosť, že vznik nároku na províziu sa neodvíjal od momentu uzatvorenia poistnej zmluvy, ale
až od momentu zaplatenia poistného, t. j. reálne nemusel navrhovateľke zisk ujsť v období PN, ale až v
nasledujúcich mesiacoch, avšak navrhovateľka si uplatnila ušlý zisk, ktorý jej mal ujsť za obdobie PN s
tým, že na túto skutočnosť poukazoval už odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 01. 03.
2012. Uviedol, že do výpočtu nie je možné zahrnúť ani mimoriadne provízie, ktoré sa vyplácali v prvých
štyroch mesiach (zrejme mesiacoch, pozn. odvolacieho súdu) trvania zmluvy o sprostredkovaní, nakoľko
išlo o mimoriadne odmeny slúžiace na motivovanie rodinného poistného poradcu (čl. II bod 1 Zmluvy č.
20 256) a zároveň nie je možné do výpočtu zahrnúť ani iné mimoriadne motivačné provízie, na ktoré nie
je zmluvný nárok (boli priznané napr. za december 2004) a preto pre výpočet prípadného ušlého zisku
bolo a stále je nevyhnutné, aby navrhovateľka predložila minimálne doklad o dohodnutých schôdzkach,
prípadne predjednaných zmluvách, ku ktorých uzavretiu nedošlo v dôsledku jej PN, a z ktorých by bolo
možné ušlý zisk vypočítať a až v prípade, ak by navrhovateľka týmto spôsobom preukázala svoj nárok,
bolo by možné súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa, že ostatné príčiny, ktoré by mohli spôsobiť
neuzavretie týchto zmlúv, sú irelevantné a prioritnou príčinou ušlého zisku bolo protiprávne konanie



odporcu s tým, že ak však ale nie je k dispozícii ani len približný rozsah zmlúv, ktoré boli predjednané, nie
je možné považovať prípadný nárok navrhovateľky na náhradu ušlého zisku za preukázaný a už vôbec
nie v prípade, ak navrhovateľka mala k dispozícii doklady, ktorými by tento nárok preukázala, avšak
tieto nepredložila už pri podaní návrhu. Namietol, že vo vzťahu k spôsobu výpočtu ušlého zisku neboli
zohľadnené prípadné výdavky, ktoré by navrhovateľka musela reálne vynaložiť na to, aby potenciálne
prejednené zmluvy reálne uzatvorila s tým, že napr. z daňového priznania za rok 2004 vyplýva, že
síce príjmy navrhovateľky boli vo výške 200. 832,- Sk, ale výdavky boli vo výške 115. 608,- Sk, t. j.
reálny zisk navrhovateľky za rok 2004 bol iba 85. 224,- Sk a z daňového priznania za rok 2005 vyplýva,
že príjmy navrhovateľky zo živnosti boli v sume 178. 086,- Sk, výdavky vo výške 107. 500,- Sk, t. j.
reálny zisk navrhovateľky za rok 2005 bol 70. 586,- Sk, t.j. 2. 343, 06 eur, pričom je nereálne, aby
ušlý zisk navrhovateľky za 64 dní pracovnej neschopnosti predstavoval takmer tretinu celkového zisku
navrhovateľky za rok 2005 a poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 28. 08. 2008, sp. zn. 25 Cdo 1233/2006
a uznesenie NS SR zo dňa 28. 04. 2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008 a uznesenie zo dňa 21. 12. 2009, sp.
zn. 4 M Cdo 23/2008. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní namietol aj priznanie úroku z omeškania od
14. 02. 2006 z dôvodu, že v tom čase bol k dispozícii iba znalecký posudok MUDr. Viciana, z ktorého
vychádzal aj pri posudzovaní odôvodnenosti dĺžky PN navrhovateľky s tým, že o dôvodnosti dĺžky PN
sa odporca, ako aj on dozvedeli až na základe znaleckého posudku MUDr. Malinovského, ktorý sám
v posudku uviedol, že: „Znalcom uvedené odborné stanoviská je možné chápať aj ako iný, odbornejší
pohľad na diagnózu poškodenej vzhľadom aj na medicínsky pokrok od roku 2005 do roku 2013, ako
aj podrobnejšie rozoberanie problematiky úrazu krčnej chrbtice lége artis - podľa poznatkov súčasnej
doby\", z čoho vyplýva, že jeho pôvodné závery o primeranosti dĺžky pracovnej neschopnosti boli v čase,
keď vypracovával stanovisko k nároku navrhovateľky, odôvodnené a správne.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu a vedľajšieho účastníka uviedla, že navrhuje
napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň si uplatnila právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Uviedla, že odporca vo svojom odvolaní úplne odignoroval závery súdneho
znalca MUDr. Malinovského, ale aj podrobné odôvodnenie prvostupňového rozsudku, v ktorom sa
dôsledne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými v odvolaní vznesenými námietkami
týkajúcimi sa výšky škody, t. j. ušlého zisku, keď ani jeden z odvolateľov argumenty prvostupňového súdu
nevyvrátil, a ani nespochybnil. Poukázal na skutočnosť, že zo znaleckého posudku MUDr. Malinovského
jednoznačne vyplýva, že si dĺžku PN, ani závažnosť diagnózy umelo nezväčšovala s cieľom získať vyššiu
náhrady škody s tým, že aj v otázke jej poúrazovej schopnosti vrátiť sa k štandardnej aktivite všetky
argumenty odporcu a vedľajšieho účastníka na jeho strane vyvrátil, keď uviedol, že jej  ťažkosti s úrazom
boli natoľko vážne, že jej znemožnili vykonávať obvyklé pracovné aktivity, ako je vedenie motorového
vozidla, cestovanie za klientmi a pod., a je na hranici cynizmu jeho tvrdenie, že žiadne skutočnosti jej
nebránili s potenciálnymi klientmi komunikovať, dopraviť sa na rokovanie verejnou dopravou, keď táto
predstava úplne ignoruje charakter jej práce poisťovacieho makléra, ktorý potrebuje okrem iného aj
duševnú pohodu na to, aby úspešne a najmä osobne mohol kontaktovať svojich klientov a komunikovať
s nimi tak, aby ich presvedčil o vhodnosti ním ponúkaných produktov, pričom rovnako dôležitá jej aj
flexibilita a mobilita, ktorá nemôže byť závislá od harmonogramu verejnej dopravy. Namietla, že nie
je možné rozumne predpokladať, že poistný maklér úspešne presvedčí náhodilého klienta cez telefón
o vhodnosti uzavretia poistnej zmluvy a preto je argumentácia odporcu, že tento druh práce mohla
vykonávať aj napriek, resp. počas PN alebo využívaním verejnej dopravy, neúnosná. Uviedla, že sa
súd prvého stupňa správne vyporiadal aj s okolnosťami, ktoré časovo predchádzali škodovej udalosti a
tvorili základ pre jej príjmy v predchádzajúcom období s tým, že odporca tieto úvahy súdu prvého stupňa
žiadnym spôsobom nevyvrátil. Poukázala na skutočnosť, že v zmysle princípu spravodlivosti, ktorým sa
prvostupňový súd pri rozhodovaní riadil je nepochybné, že jej odporca svojim konaním spôsobil úraz, v
dôsledku ktorého pracovať nemohla (zarábať) a preto by bolo nespravodlivé, ak by nebol zaviazaný k
náhrade škody. K požiadavke odvolateľov, že mala detailne preukázať, aké konkrétne poistné zmluvy
mala v čase dopravnej nehody rozpracované a aké z nich vyplývali provízie uviedla, že je po 10 - tich
rokoch od úrazu nenáležitá a nespravodlivá s tým, že obaja odporcovia dobre vedia, že vzhľadom na
odstup času a jej povinnosti voči Union, a.s. ich k dispozícii nemá, v dôsledku čoho nedokázala presne
preukázať každú časť uplatneného nároku. K odporcom vznesenej námietke o jej spoluzodpovednosti
za vzniknutú škodu, spočívajúcu v tom, že používala motorové vozidlo bez hlavových opierok, čím sa
vedome vystavovala riziku úrazu, uviedla, že to považuje za cynizmus, nakoľko si odporca vedome
zamieňa príčinu s následkom, keďže, ak by do nej nebol narazil, samotný technický nedostatok auta,
by jej úraz nespôsobil.



Vedľajší účastník na strane odporcu sa k jeho odvolaniu vyjadril tak, že sa s ním stotožňuje, námietky
voči použitej právnej argumentácii nemá a súhlasil so záverom, že prvostupňový súd pochybil, rozhodol
nesprávne a nezákonne.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.
p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214
ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. mája 2016 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd  nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  samej, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu, ktorým návrhu navrhovateľky vyhovel.

K námietke odporcu a vedľajšieho účastníka na jeho strane, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny  predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na
obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa  ust. § 132 O. s. p.  dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého
stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil;  z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti  a s hodnotiacou väzbou



k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané odporcom a vedľajším účastníkom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa  všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď prvý rozsudok zo dňa
02. júna 2010, č. k. 12C/388/2005 - 289, ktorým rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke sumu 1. 361, 78 eur s úrokom z omeškania 6 % ročne z uvedenej sumy od 14. 02. 2006
do zaplatenia a priznal navrhovateľke náhradu trov konania, návrh o zaplatenie sumy 1. 061, 79 eur a
úroku z omeškania 6 % ročne zo sumy 2. 423, 57 eur od 26. 10. 2005 do 13. 02. 2006 zamietol, konanie
o zaplatenie úroku z omeškania 6 % ročne zo sumy 2. 423, 57 eur od 24. 04. 2005 do 25. 10. 2005
zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia a odporcovi uložil zaplatiť súdny poplatok vo výške 81, 50 eur
na účet Okresného súdu Bratislava IV, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 01. marca 2012,
č. k. 3Co/147/2010 - 342 vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrhu vyhovel a priznal navrhovateľke
náhradu trov konania (1. 361, 78 eur s úrokom z omeškania 6 % ročne z uvedenej sumy od 14. 02. 2006
do zaplatenia a trovy konania v sume 1. 150, 05 eur) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 787 eur so 6 % úrokom z omeškania
ročne z tejto sumy od 14. 02. 2006 do zaplatenia, titulom ušlého zisku za dobu jej práceneschopnosti
trvajúcej od 18. 02. 2005 do 23. 04. 2005 v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil odporca dňa 18.
02. 2005.

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Základnou zákonnou požiadavkou vzniku zodpovednosti za škodu je príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou ako vzťahom príčiny a následku. Predpokladom všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka  je 1) porušenie
právnej povinnosti, 2) existencia škody (majetková ujma) a 3) príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti škodcu a vznikom škody (tzv. kauzálny nexus). Zavinenie sa predpokladá, avšak
za podmienok ustanovenia § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa škodca môže zodpovednosti
zbaviť. Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne  vzniknutý  rozpor medzi tým, ako škodca
skutočne konal (prípadne opomenul konať) a tým, ako konať mal,  aby jeho konanie zodpovedalo
povinnosti uloženej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou alebo zmluvou. Okrem porušenia
povinnosti zákonnej a zmluvnej, zákon zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu),
ukladajúcu každému konať takým spôsobom, aby svojim konaním nespôsobil škodu na zdraví, majetku,
či iných hodnotách (§ 415 Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a
škodcom existuje právny vzťah alebo neexistuje. Porušenie tejto  povinnosti je rovnako porušením
právnej povinnosti v zmysle ustanovení § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Príčinná súvislosť medzi
kvalifikovanou škodnou udalosťou a vznikom škody je jednou zo základných podmienok zodpovednosti
za škodu. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak nebyť konkrétnej škodnej udalosti, by ku škode nedošlo.
Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu by nenastala, príčinou vzniku
škody môže byť iba tá okolnosť, bez ktorej existencie by škodlivý následok nenastal, pričom nemusí
ísť o príčinu jedinú ale stačí, aby išlo o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom výsledku, o
odškodnenie ktorého ide, a to príčinu podstatnú. Príčinná súvislosť však musí byť bezpečne preukázaná
a nie je možné ju iba predpokladať. Posúdením otázky príčinnej súvislosti sa rozumie posúdenie
všetkých okolností, ktoré vyvolali vznik škody. Zákonné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka



subsumuje požiadavku dodržiavať zákonné ustanovenia a zmluvy, ako i požiadavku takého konania,
ktoré nemá za následok vznik škôd na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, má teda
charakter, ako už odvolací súd vyššie uviedol, generálnej prevencie a iba v prípade, ak si niektorý
účastník občianskoprávneho vzťahu neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z daného
ustanovenia, je možné vyvodiť, že si neplní svoju právnu povinnosť, koná teda protiprávne a zároveň
zodpovedá za škodu, ktorá vznikne v príčinnej súvislosti s týmto  opomenutím.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.

Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení)
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť
škodnej udalosti. Doktrína teda vysvetľuje ušlý zisk ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá
na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu
majetku poškodeného, ktoré poškodený mohol odôvodnene, teda dokladovateľným spôsobom očakávať
vzhľadom na pravidelný, normálny chod vecí, t. j. nestačí iba hypotetický ušlý zisk, ale musí ísť vždy
o zisk, ktorý sa dal reálne očakávať, a preto je povinnosťou poškodeného vznik škody preukázať, v
súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Z hľadiska vzniku ušlého zisku nestačí iba všeobecný, resp. pravdepodobný predpoklad, ale musí
vždy ísť o prospech, ktorý sa dal podľa obvyklého priebehu vecí na základe dostatočne overených
(doložených) a vyčíslených vecných podkladov očakávať s tým, že judikatúra z tohto dôvodu považuje
za ušlý zisk majetkovú ujmu spôsobenú tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k
určitému zisku a prax vychádza z toho, že každý prípad je nutné posudzovať individuálne tak, aby bola
zistená ako vysoko pravdepodobná výška ušlého zisku, t. j. výška, ktorá sa podľa bežného uvažovania
v praktickom styku blíži už k istote (rozsudok NS ČR, sp. zn. II. Odon 15/1996).

K odvolací námietkam odporcu a vedľajšieho účastníka v podanom odvolaní, odvolací súd uvádza, že
Občiansky zákonník neustanovuje kogentné pravidlá, akým spôsobom je súd povinný postupovať pri
zisťovaní výšky ušlého zisku, nakoľko je vždy rozhodujúci stav, aký tu bol pred vznikom škody, teda
predtým, ako poškodenému škoda vznikať začala, pričom spôsob zisťovania výšky ušlého zisku potom
v každom jednotlivom prípade závisí od skutkových okolností a tvrdení poškodeného o konkrétnych
okolnostiach, z ktorých vyvodzuje, že by v žalovanom období dosahoval pri svojej bežnej činnosti zisk,
o ktorý prišiel.

V posudzovanej veci navrhovateľka vykonávala činnosť rodinného poistného poradcu, t. j.  činnosť,
ktorou pre obchodnú spoločnosť Union poisťovňu, a.s. sprostredkovávala uzatváranie poistných zmlúv
na produkty životného poistenia a iné, t. j. vzťah medzi navrhovateľkou a poisťovňou bol na základe
zmluvy č. XX XXX uzavretej dňa XX. XX. XXXX založený zmluvou o obchodnom zastúpení, keď jej
predmetom bolo sprostredkovanie obchodov v prospech poisťovne, uzatváranie rôznych poistných
zmlúv za odplatu (províziu).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka
v čase, keď odporca zavinil vznik škody na jej zdraví (dňa 18. 02. 2005) nebola začínajúca
sprostredkovateľka, keďže činnosť pre poisťovňu vykonávala už rok (od 01. 02. 2004), pričom zároveň
preukázala aj príjmy, ktoré dosiahla pred vznikom škody, t. j. výšku vyplatených provízií, a zároveň sa
nebolo možné stotožniť s argumentáciou vedľajšieho účastníka v podanom odvolaní, že navrhovateľka
nevykonávala podnikateľskú činnosť, ktorej esenciálnou súčasťou bolo vedenie motorového vozidla
a ani dobrá fyzická kondícia, a preto mohla naďalej v sprostredkovateľskej činnosti pokračovať, t.
j. kontaktovať klientov a následne uzatvárať poistné zmluvy, na stretnutia sa dopravovať mestskou
hromadnou dopravou z dôvodu, že zo znaleckého posudku č. XXXXX-XX/XX vypracovaného MUDr.
Dušanom Vicianom dňa 10. 08. 2005, na účely trestného konania jednoznačne vyplýva, že zranenia,
ktoré utrpela, podvrtnutie v oblasti krčnej chrbtice, otras mozgu 1. stupňa, pomliaždeniny v oblasti
pravého predlaktia a pravého predkolenia s krvným výronom do podkožia si vyžadovali liečbu 10 - 14



dní (otras mozgu), podvrtnutie v segmente krčnej chrbtice (21 - 28 dní) s tým, že súdny znalec MUDr.
Peter Malinovský, PhD. vo svojom znaleckom posudku č. XXXXXX - XX/XX D. F. XX. XX. XXXX uviedol,
že zranenia navrhovateľky neboli bežným podvrtnutím alebo pomliaždením krčnej chrbtice, ale išlo o
závažnejší typ poranenia spojeného aj s poškodením mäkkých tkanív krčnej chrbtice, z dôvodu ktorého
dĺžka jej PN zodpovedala charakteru a povahe zranenia, ktoré navrhovateľka utrpela.

K tvrdeniu vedľajšieho účastníka, že navrhovateľka zanedbala svoju prevenčnú povinnosť tým, že
nemala v čase dopravnej nehody svoje motorové vozidlo vybavené opierkami hlavy, čím značne zvýšila
riziko, že v prípade dopravnej nehody dôjde k nežiaducemu pohybu a následnému zraneniu hlavy
a krčnej chrbtice, odvolací súd považuje za nutné uviesť, že zo znaleckého posudku č. XX/XXXX,
vypracovaného súdnym znalcom Ing. Vladimírom Hopkom, na účely trestného konania (Č.:Y.-XX/DI-
A.-XXXX) nielen jednoznačne vyplýva, že motorové vozidlo navrhovateľky stálo, keď doňho narazil
odporca, ktorý jazdil rýchlosťou vyššou ako bola primeraná vzdialenosti, na ktorú mal rozhľad, vzhľadom
na klimatické podmienky v čase dopravnej nehody, nedodržal teda bezpečný pozdĺžny odstup od pred
ním sa nachádzajúceho vozidla, na ktoré reagoval oneskorene s tým, že jeho konanie, nevhodnou
technikou jazdy, s prihliadnutím na klimatické podmienky a adhézne podmienky povrchu cesty spolu
s rýchlosťou jeho jazdy, bolo bezprostrednou príčinou kolízie, ale najmä, že osobné motorové vozidlo
navrhovateľky, Š. XXX R., rok výroby 1983, opierky hlavy ani vo výbave nemalo a preto je tvrdenie
vedľajšieho účastníka právne irelevantné.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým návrh vo zvyšku zamietol odvolaním napadnutý nebol a
preto nadobudol právoplatnosť.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď odporca a vedľajší účastník na jeho strane v odvolaní neuviedli žiadne
skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil,
tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd preto, v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.
p., potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O. s. p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/388/2005", "guid": "b0e202d6-b906-4efa-bf18-668025cb0338:28ec8095-8052-4308-ab23-a1c4ed88d70e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}