Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/334/2012 z 24. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 24. októbra 2012, sp. zn. 2CoE/334/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3806210175.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/334/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3806210175.1 | 2012-10-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/afe7fbd6-032e-4929-bb93-c4b8f1e1f09b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3806210175.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/334/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3806210175
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3806210175.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, Pribinova č.
25, IČO 35807598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25,
proti povinnému: R. O., nar. X.XX.XXXX, M. N. XXX/X, XXX XX G., adresa na doručovanie: Š. T. XX/XX,
XXX XX G., o vymoženie 7,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Prievidza zo dňa 30. marca 2012, č.k. 9Er/2056/2006-28 a takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení z r u š u
j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Ďalej zaviazal oprávneného nahradiť poverenému exekútorovi trovy exekúcie vo výške 91,80 eura.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods.
2, § 203 ods. 1 Ex.por., § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia Smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, príslušné
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený návrhom
zo dňa 26.8.2006 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu, sp.zn. SR 2087/06 zo dňa 6.6.2006, ktorý zaväzoval povinného k
zaplateniu 8.880,- Sk spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 8.640,- Sk od 13.3.2006
do zaplatenia, ako i trov konania 3.350,- Sk. Oprávnený dňa 24.9.2010 navrhol zmenu súdneho
exekútora. Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu, Zmluvy o úvere zo dňa 5.1.2006, všeobecných
podmienok poskytnutia úveru /ďalej len VPPÚ/, súd prvého stupňa aj bez návrhu exekúciu zastavil
po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci
bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd prvého stupňa opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej
veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Z predloženého exekučného titulu
- vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil nasledovné skutočnosti.
Dňa 5.1.2006 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva o úvere /ďalej len zmluva/, na
základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť v dohodnutých
splátkach a lehotách. Oprávnený na výzvu súdu prvého stupňa doložil do spisu zmluvu, z ktorej vyplýva,
že oprávnený poskytol povinnému, ako dlžníkovi, sumu 6.000,- Sk za poplatok 2.640,- Sk, pričom
povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 8.640,- Sk v 4.mesačných splátkach
po 2.160,- Sk, počnúc dňom 8.2.2006. V zmluve je označený povinný svojím menom a priezviskom
a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis povinného s vyhlásením, že svojím podpisom potvrdzuje aj
prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ vyhotovené oprávneným
ako formulár. V článku 19. podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262
odst. 1 Obchodného zákonníka, sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom.



V článku 17. účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č. 244/2002 Z.z. s tým, že
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to pred jediným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu / zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok/. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou, ako zmluva
o úvere, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 odst. 1 Občianskeho
zákonníka. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje
povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom
konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia
povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných VPPÚ, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka“ vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom
zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.

V zmluvných dojednaniach v článku 17 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy,
jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným
je, podľa názoru súdu, len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu
a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo
spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník, ako spotrebiteľ, v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ podľa uvedenej zmluvnej úpravy, síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia
sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať
sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej
doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta za bodkočiarkou/, súd
posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd prvého stupňa zaoberal
aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. V
danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko
samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou
obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť
tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť
spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že
spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským
inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo,
ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán.
Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci
strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo
strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené
zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný.
Oprávnený, ako veriteľ, do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické
rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský
súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej
veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,
ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd,
ktorých si vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok,
ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností
uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť
tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza
k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka



nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto
uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie
považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul. Keďže súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, o
návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodovať nebude.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Súdny exekútor si trovy exekúcie vyčíslil vo výške 107,99
eur. Pozostávajú z odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky vo výške 46,48 eura za 7
hodín účelne vynaložených na exekúciu /14.9.2006 preštudovanie návrhu oprávneného, založenie a
registrovanie spisu, 20.9.2006 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 1 hod., t.j. 6,64
eur; 2.11.2006 upovedomenie o začatí exekúcie, výzva, 2.11.2006 žiadosť o poskytnutie súčinnosti
- dopravný inšpektorát 1 hod., t.j. 6,64 eur; 2.11.2006 žiadosť o poskytnutie súčinnosti - Sociálna
poisťovňa, 14.11.2006 žiadosť o poskytnutie súčinnosti - Mesto Prievidza 1 hod., t.j. 6,64 eur; 4.12.2006
žiadosť o poskytnutie súčinnosti a Príkaz na začatie exekúcie - Sociálna poisťovňa - ústredie 1hod., t.j.
6,64 eur; 10.10.2008 Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie Sociálna poisťovňa - ústredie 1 hod., t.j.
6,64 eur; 28.9.2010 predloženie návrhu na zastavenie exekúcie na OS, 11.10.2010 predloženie návrhu
na zastavenie exekúcie a predloženie špecifikácie trov exekúcie na OS 1 hod., t.j. 6,64 eur; vrátenie
poverenia, zaslanie faktúry a vyúčtovania na trovy exekúcie 1 hod., t.j. 6,64 eur/. Ďalej trovy pozostávajú
z paušálnej odmeny za 7 úkonov exekučnej činnosti po 3,32 eura, t.j. 23,24 eur /získanie poverenia
na vykonanie exekúcie 3,32 eur, doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie 3,32 eur, zisťovanie
hnuteľného majetku, vrátane motorových vozidiel 3,32 eur, zisťovanie nehnuteľného majetku povinného
- celoslovenský portál 3,32 eur, každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného - Sociálna poisťovňa 3,32
eur, doručenie Príkazu na začatie exekúcie - Sociálna poisťovňa 3,32 eur, doručenie Exekučného
príkazu na vykonanie exekúcie - Sociálna poisťovňa - ústredie 3,32 eur/. Súdny exekútor zaokrúhlil
vypočítanú odmenu v zmysle § 26 Exekučného poriadku na 70 €. Okrem odmeny si uplatnil aj náhradu
hotových výdavkov poštovné vo výške 19,79 eur, bankový poplatok vo výške 0,13 eur, použitý papier
a toner - 49 strán 3,25 eur, obálky - 14 ks 1,39 eur a spisový obal 0,13 eur. Súdny exekútor odmenu
zvýšil o DPH vo výške 13,30 eur. Z popisu jednotlivých úkonov uplatnených v špecifikácii dospel súd
prvého stupňa k záveru, že súdnemu exekútorovi prináležia trovy exekúcie v celkovej výške 91,80 eura.
Súd prvého stupňa musí konštatovať, že z popisu jednotlivých úkonov, ako to urobil súdny exekútor
vo svojom vyúčtovaní trov podľa § 14 ods. 2 cit. vyhlášky vyplýva, že časť činností, ktoré pokladá
za úkony exekučnej činnosti v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. predstavujú administratívne práce,
vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou (§ 25 cit. vyhl.). Za tieto úkony je potrebné považovať
predloženie návrhu na zastavenie exekúcie na OS a predloženie špecifikácie trov exekúcie na OS,
vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie a zaslanie faktúry a vyúčtovania na trovy exekúcie. Náhrada
administratívnych úkonov je zahrnutá v odmene súdneho exekútora, preto súd nepriznal trovy exekúcie
vo výške 13,28 eur. Súd prvého stupňa nepriznáva súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov -
bankový poplatok vo výške 0,13 eur, nakoľko z exekučného spisu EX 1538/2006 nie je preukázaný vznik
uvedeného výdavku. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd prvého stupňa priznáva súdnemu
exekútorovi trovy v celkovej výške 91,80 eura. Pozostávajú z odmeny vo výške 33,20 eura za 5 hodín
účelne vynaloženej exekučnej činnosti na exekúciu /podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky/ (14.9.2006
preštudovanie návrhu oprávneného, založenie a registrovanie spisu, 20.9.2006 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie 1 hod., t.j. 6,64 eur; 2.11.2006 upovedomenie o začatí exekúcie,
výzva, 2.11.2006 žiadosť o poskytnutie súčinnosti - dopravný inšpektorát 1 hod., t.j. 6,64 eur; 2.11.2006
žiadosť o poskytnutie súčinnosti - Sociálna poisťovňa , 14.11.2006 žiadosť o poskytnutie súčinnosti -
Mesto Prievidza 1 hod., t.j. 6,64 eur; 4.12.2006 žiadosť o poskytnutie súčinnosti a Príkaz na začatie
exekúcie - Sociálna poisťovňa - ústredie 1hod., t.j. 6,64 eur; 10.10.2008 Exekučný príkaz na vykonanie
exekúcie Sociálna poisťovňa - ústredie 1 hod., t.j. 6,64 eur/, z odmeny vo výške 23,24 eura za 7 úkonov
exekučnej činnosti /podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky/ (získanie poverenia na vykonanie exekúcie
3,32 eur, doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie 3,32 eur, zisťovanie hnuteľného majetku vrátane
motorových vozidiel 3,32 eur, zisťovanie nehnuteľného majetku povinného - celoslovenský portál 3,32



eur, každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného - Sociálna poisťovňa 3,32 eur, doručenie Príkazu na
začatie exekúcie - Sociálna poisťovňa 3,32 eur, doručenie Exekučného príkazu na vykonanie exekúcie
- Sociálna poisťovňa - ústredie 3,32 eur), ktorá bola v zmysle § 26 cit. vyhlášky zaokrúhlená na 56,50
eur. Ďalej priznal náhradu hotových výdavkov vo výške 24,56 eura /podľa § 22 cit. vyhlášky - poštovné,
papier, toner obálky, spisový obal/ a uplatnenú 19% DPH z odmeny vo výške 10,74 eura. S poukazom
na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku, k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd prvého stupňa
zaviazal oprávneného, pretože doložil nespôsobilý exekučný titul, čím zavinil zastavenie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názoru, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci, ako
exekučnému súdu, neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu totiž nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým,
že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku ani nepokračuje v konaní vo veci, v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný
súd musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45
ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zák. č.
244/2002 Z.z. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec
zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne
ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou,
a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol,
že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok,
bez reálneho zistenia skutočného stavu. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm.
c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je
v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že
predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Obč.zák. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom
úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba,
zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania,



odo dňa kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR, sp.zn.
3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju
povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu.
K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje
peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou, s tým spojenou. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012, ktoré doručil súdu prvého stupňa dňa
13.08.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej
argumentácie k podanému odvolaniu. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil,
že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä
z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať
povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu, ako takú, nemožno proti nemu odvolávať. Podľa jeho názoru
všeobecný súd nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Ďalej
uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Žiadal, aby odvolací súd exekučné
konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky,
a to, či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v
prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v
súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Nad rámec uvedeného, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť
členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných



opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že
vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu
silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ, ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej
zmluvy, nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný
presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná
spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou
je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo
spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené
opravné prostriedky.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací
súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú, vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede, je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený,
sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Pokiaľ išlo o odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení, krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušiť
a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a zastavení exekúcie, zrušil aj rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, nakoľko ide o na seba
nadväzujúce výroky.

Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09.08.2012, ak súd rozhoduje podľa odseku
g/ a k/, nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd
exekúciu zastaví.



Podľa § 243 ods. 1 citovaného zákona, tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom
účinnosti tohto zákona.

Odvolací súd konštatuje, že s účinnosťou od 09.08.2012 bolo do Exekučného poriadku zákonom č.
230/2012 Z.z. zavedené ustanovenie § 57 ods. 5, v zmysle ktorého, pokiaľ exekučný súd rozhoduje o
zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať
(§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), je v takomto prípade potrebné nariadiť pojednávanie.
Súd prvého stupňa v posudzovanom prípade, v odvolaní oprávneného napadnutých výrokoch, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,
nakoľko súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol vydaný na
základe rozhodcovskej doložky, ktorú posúdil, ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS.
Predmetné exekučné konanie začalo dňa 26.08.2006. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243 ods.
1 Exekučného poriadku v znení novely č. 230/2012 Z.z. je nevyhnutné aj v danom prípade nariadiť
pojednávanie. Z obsahu spisu je nepochybné, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania, avšak vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku v znení
novely č. 230/2012 Z.z. je nevyhnutné aj v danom prípade nariadiť pojednávanie, nakoľko uvedeným
spôsobom je účastníkom konania odňaté právo konať pred súdom.

Na základe uvedeného, odvolací súd uznesenie okresného súdu, v napadnutej časti vo výroku o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní okresný súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku opätovne posúdi otázku
prípustnosti, resp. neprípustnosti predmetnej exekúcie, a to aj v spojitosti s ustanovením § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a príslušnými ustanoveniami právneho poriadku
chrániacimi spotrebiteľa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .