Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/138/2015 z 24. 6. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2015, sp. zn. 10Co/138/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1311203311.2 Krajský súd Bratislava | 10Co/138/2015 | ECLI:SK:KSBA:2015:1311203311.2 | 2015-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 262 ods. 1 ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/143e35a8-ab0e-42dd-8a53-87906541f5d1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1311203311.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/138/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311203311
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311203311.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci navrhovateľa: Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, Dostojevského rad č. 4, Bratislava, proti odporkyni: K.. Q.
C., G.. XX.XX.XXXX, K. O. Š. Č.. XX, K., o zaplatenie istiny 5.001,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie
odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. januára 2015, č. k. 9C/35/2011 -
969, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu
5.000,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.729,45 eur od 01.04.2011 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 131,65 eur od 01.09.2011 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 138,91 eur od 01.12.2012 do zaplatenia, a nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 299 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 652 ods. 1, § 659 ods. 1, 2, 3, § 659a, § 662 ods. 1, 2, 3 zák.
č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník), § 517 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) v
spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., článkom 2, bod 2.2, bod 6.2 Obchodnej politiky Životnej
siete 2010 navrhovateľa, článkom V. body 1, 3, 4, 5 Zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi
účastníkmi dňa 09. februára 2010, vrátane jej prílohy č. 1 a vecne dôvodnosťou podaného návrhu,
keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol dňa 09. 02. 2010
záväzkovoprávny vzťah na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení pri sprostredkovaní poistenia osôb,
na základe ktorého sa odporkyňa zaviazala ako finančný poradca vykonávať pre navrhovateľa finančné
sprostredkovanie prostredníctvom uzatvárania poistných zmlúv a keďže listom zo dňa 27. 08. 2010
požiadala o zrušenie zápisu v registri, vznikol navrhovateľovi voči odporkyni nárok na vrátenie alikvotnej
časti ním vyplatenej provízie, nakoľko sa obchod medzi zastúpeným (navrhovateľom) a treťou osobou
neuskutočnil a za neuskutočnenie tohto obchodu zastúpený nezodpovedal. Poukázal na skutočnosť,
že odporkyňa listom zo dňa 27. augusta 2010 požiadala o zrušenie zápisu v registri, podregister
poistenia, zo zoznamu viazaných finančných agentov vedený Národnou bankou Slovenska, pričom
na výzvu navrhovateľa zo dňa 20. januára 2011 (uložený na pošte dňa 25. januára 2011), aby vrátila
vyplatenú províziu vo výške 4. 508,97 eur z dôvodu zániku sprostredkovaného poistenia alebo zníženia
výšky ročného poistného v priebehu trvania poistenia nereagovala, pričom žalovaná istina vyplývala z
jednotlivých províznych listov (za obdobie júl 2010 - 156,81 eur, august 2010 - 48,51 eur, september
2010 - 868,98 eur, október 2010 - 337,56 eur, november 2010 - 2. 895,06 eur, december 2010 - 202,05
eur, január 2011 - 142,93 eur, február 2011 - 77,55 eur, marec 2011 - 85,20 eur, jún 2011 - 46,35 eur,



júl 2011 - 11,23 eur, september 2011 - 16,20 eur, február 2012 - 15,84 eur, apríl 2012 - 14,83 eur, máj
2012 - 56,63 eur, jún 2012 - 9,93 eur, september 2012 - 14,25 eur, spolu v sume 5. 000,01 eur) s
tým, že spôsob výpočtu výplaty a výpočtu storna provízie vyplýval z ustanovení Zmluvy o obchodnom
zastúpení pri sprostredkovaní poistenia uzavretej medzi účastníkmi dňa 9. februára 2010, konkrétne
z článku V bod 1, 3, 4, 5 a prílohy č. 1 tejto zmluvy v zmysle ktorých, poisťovňa zaplatí finančnému
poradcovi províziu, ktorá je odmenou finančného poradcu za výkon činnosti dohodnutej v zmluve, a
podmienky vzniku tohto nároku a jeho splatnosť sú špecifikované v prílohe č. 1 tejto zmluvy, keďže
podľa článku V bod 3 je finančný poradca povinný vrátiť províziu poisťovni aj po ukončení tejto zmluvy,
ak zanikne finančným poradcom sprostredkované poistenie alebo v priebehu trvania poistenia dôjde k
zníženiu výšky ročného poistného, pričom výška a spôsob storna provízie je špecifikovaný v tejto zmluve
a Províznom poriadku. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že medzi
účastníkmi bola uzavretá zmluva o obchodnom zastúpení pre sprostredkovanie poistenia a pre prípad,
že dôjde k zániku zmluvy v priebehu roka alebo k zníženiu výšky poistného, mala odporkyňa vedomosť,
že bude musieť alikvotnú časť tejto provízie poisťovni vrátiť, keďže takýto nárok navrhovateľa priamo
vyplýval z Provízneho poriadku, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení, ako
i z ustanovenia § 662 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého nárok obchodného zástupcu
na províziu zanikne za predpokladu, že sa obchod medzi zastúpeným a treťou osobou neuskutoční
a za neuskutočnenie tohto obchodu nezodpovedá zastúpený s tým, že pod pojmom „neuskutočnenie
obchodu“ medzi zastúpeným a treťou osobou sa v zmysle uzavretej zmluvy rozumie predčasný zánik
poistnej zmluvy, respektíve zníženie výšky ročného poistného. Uviedol, že navrhovateľ odporkyňu
vyzval na vrátenie dlžnej sumy osobitne listom zo dňa 20. januára 2011 s tým, že jej boli mailom
doručované všetky provízne listy za jednotlivé mesiace, odporkyňa mala vedomosť o stornovaní provízií
i počas trvania ich zmluvného vzťahu, keďže sa stávalo, že navrhovateľ si storno províziu započítaval
s nárokom na vyplatenú províziu a rozdiel zasielal na účet odporkyne, pričom bolo preukázané, že
odporkyňa počas trvania jej spolupráce s navrhovateľom túto skutočnosť nikdy nenamietala. Poukázal
na skutočnosť, že na námietku odporkyne, že bola ako zástupca navrhovateľa v zmluvnom vzťahu
znevýhodnená, vzhľadom na obchodnoprávny vzťah uzavretý medzi účastníkmi neprihliadol, nakoľko
odporkyňa si už pri jeho uzatváraní musela byť vedomá znášania podnikateľského rizika, ako i nákladov
za prenájom kancelárskych priestorov a ďalších nákladov súvisiacich s podnikaním, a preto bola bez
právnej relevancie tá skutočnosť, že dané zmluvy uzatvárali i členovia jej obchodnej skupiny, za činnosť
ktorých nemohla odporkyňa bezvýhradne zodpovedať, keďže systém vyplácania a stornovania provízií
bol nastavený vo vzťahu k nej bez ohľadu na to, kto konkrétne z jej obchodnej skupiny zmluvu podpisoval,
prípadne ukončil, keď medzi účastníkmi nebol dohodnutý spôsob „ručenia" za činnosť členov jej
obchodnej skupiny. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil súd prvého stupňa
vecne tým, že navrhovateľovi patrí aj zákonný úrok z omeškania uplatnený v správnej výške 9 % ročne
zo sumy 4. 729,45 eur od 1. apríla 2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 131,65 eur od
1. septembra 2011 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 138,91 eur od 1. decembra 2012 do
zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že
navrhovateľovi, úspešnému v konaní priznal náhradu trov konania vo výške 299 eur za zaplatený súdny
poplatok za návrh na začatie konania a jeho rozšírenie v zmysle pripustení zmien návrhu zo dňa 17.
októbra 2011 a 07. marca 2013.

Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), a doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené
(§ 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p.) a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) s tým, že je nepreskúmateľný a nie
je riadne odôvodnený a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alebo
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal
povinnosťou vrátiť províziu z dôvodu zníženia výšky ročného poistného v priebehu trvania poistenia, keď
z podania navrhovateľa zo dňa 11. marca 2014 jednoznačne vyplynulo, že v jej prípade ani pri jednej
poistnej zmluve nedošlo k zníženiu výšky ročného poistného. Namietla nesprávnosť skutkového zistenia



a nadväzujúceho právneho záveru súdu prvého stupňa, že nárok na vrátenie alikvotnej časti vyplatenej
provízie vyplýval z Provízneho poriadku, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o obchodnom
zastúpení, ako i z ustanovenia § 662 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým, že predmetom sporu bolo,
okrem vrátenia provízií z dôvodu zániku poistných zmlúv, aj vrátenie mimoriadnych, tzv. vstupných
provízii, ktoré jej boli vyplatené podľa ustanovení Obchodnej politiky Životnej siete 2010 za výkon
činnosti v pozícii unit manažéra, pričom podľa provízneho listu 11/2010, t.j. po ukončení Zmluvy o
obchodnom zastúpení, navrhovateľ žiadal vrátenie vyplatených mimoriadnych provízii - bonifikácia
OP - vstupná provízia v sume 2. 600 eur; stornované mimoriadne provízie predstavovali viac ako
polovicu žalovanej istiny a preto bolo povinnosťou navrhovateľa presne a úplne špecifikovať jednak
konečnú sumu stornovaných mimoriadnych provízii (po odpočítaní (pripočítaní) iného typu stornovaných
mimoriadnych provízií), ako aj uviesť titul, na základe ktorého navrhovateľ žiadal ich vrátenie (t.j. uviesť
príslušné ustanovenia zmluvy, ktoré upravujú nárok navrhovateľa na vrátenie vyplatených mimoriadnych
vstupných provízií, keďže Provízny poriadok tieto nároky neriešil), čo navrhovateľ realizoval až na
základe jej opakovaných námietok vo svojom vyjadrení na pojednávaní dňa 10. júna 2014. Uviedla, že
pre navrhovateľa vykonávala činnosť v pozícii unit manažéra (popis činnosti je špecifikovaný v časti
2. bod 2. 2 Obchodnej politiky Životnej siete 2010) a za výkon tejto činnosti mala nárok na zaplatenie
mimoriadnych vstupných provízii, pričom ich vyplácanie bolo viazané jednak na vykonávanie činnosti
obchodného zástupcu v pozícii unit manažéra, ako aj na dosiahnutie produkcie v rozsahu nad minimálne
štandardy fixne určené navrhovateľom a napriek tomu, že činnosť unit manažéra nezahŕňala priamo
uzatváranie poistných zmlúv, navrhovateľ podmienil vznik nároku na vstupnú províziu (mimoriadnu
províziu) platnosťou a účinnosťou Zmluvy o obchodnom zastúpení počas 12 mesiacov s možnosťou (nie
povinnosťou) navrhovateľa domáhať sa vrátenia vyplatených mimoriadnych provízií, ak táto podmienka
nebude splnená. Poukázala na skutočnosť, že nakoľko jej navrhovateľ vyplatil mimoriadne vstupné
provízie, musela vykonať činnosť, ktorá jej vyplývala z pozície unit manažéra a dosiahnuť produkciu, na
ktorú bolo vyplatenie mimoriadnych provízií viazané, pričom počas obdobia trvania Zmluvy o obchodnom
zastúpení, ju navrhovateľ ani raz neupozornil na porušovanie alebo neplnenie povinností unit manažéra,
či iných zmluvných povinností s tým, že ak podmienkou pre vznik nároku na vstupnú províziu bola
platnosť a účinnosť Zmluvy o obchodnom zastúpení 12 mesiacov, navrhovateľ nezdôvodnil, prečo jej
vyplatil vstupnú províziu pred splnením tejto podmienky, t. j. pred vznikom samotného nároku. Odporkyňa
v dôvodoch svojho odvolania namietla rozpor ustanovenia bodu 6. 2. Obchodnej politiky Životnej siete
2010, podľa ktorého si navrhovateľ uplatňoval nárok na vrátenie mimoriadnych vstupných provízii
výlučne z dôvodu, že Zmluva o obchodnom zastúpení trvala kratšie ako 12 mesiacov, s ustanovením
§ 662 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého dohodou len v prospech obchodného zástupcu
možno upraviť aj inak zánik nároku na províziu podľa odseku 1 s tým, že súd prvého stupňa sa s touto
jej námietkou nezaoberal a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné. Uviedla, že úprava zániku nároku
na províziu v zmysle vrátenia storno provízie upravená v Províznom poriadku (ako aj v Obchodnej
politike Životnej siete 2010) je v zjavnom rozpore s ustanovením § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého len dohodou v prospech obchodného zástupcu možno upraviť aj inak zánik nároku
na províziu podľa odseku 1 a nakoľko dohoda, podľa ktorej sa časť vyplatenej provízie považovala
za storno províziu a obchodnému zástupcovi vznikla povinnosť storno províziu vrátiť poisťovni, a to
aj po ukončení zmluvného vzťahu medzi obchodným zástupcom a poisťovňou v prípade, že počas
stanoveného časového obdobia (určeného odlišne pre jednotlivé typy storno provízie, napr. typ A 12
mesiacov, typ B 36 mesiacov, typ C 3 mesiace, typ D a E celá doba trvania poistenia) odo dňa uzavretia
poistnej zmluvy došlo k jej zániku, zjavne tomuto ustanoveniu odporuje. Uviedla, že takúto dohodu
nie je možné za žiadnych okolností považovať za dohodu v prospech obchodného zástupcu, nakoľko
zakladá jeho právnu neistotu ohľadne existencie a trvania jeho už vzniknutého nároku na províziu, a
to dokonca aj v prípade ukončenia zmluvného vzťahu medzi obchodným zástupcom a zastúpeným
(poisťovňou) a poukázala na závery rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 21. januára 2010,
sp. zn. 29Cb/65/2006, z ktorého vyplýva, že ani dispozitívny charakter ustanovenia § 662 Obchodného
zákonníka neanuluje úmysel zákonodarcu, ktorým je ochrana obchodného zástupcu pri dohode o zániku
nároku na províziu aj inak ako v ustanovení § 662 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odporkyňa vo svojom
odvolaní ďalej poukázala na to, že uzavretím poistnej zmluvy medzi obchodným zástupcom, a to v mene
zastúpeného, a poistencom vzniká priamy zmluvný vzťah medzi zastúpeným a poistencom, pričom
za ďalší priebeh a trvanie vzťahu nesú plnú zodpovednosť títo zmluvní účastníci, avšak v danej veci
zastúpený celú zodpovednosť za trvanie zmluvného vzťahu preniesol na obchodného zástupcu na dobu
až 36 mesiacov, čo je v rozpore s charakterom Zmluvy o obchodnom zastúpení. Nesúhlasila s tvrdením
prvostupňového súdu, ktorý na jej námietku, že bola znevýhodnená v zmluvnom vzťahu neprihliadol,
nakoľko znášanie podnikateľského rizika sa rovnakou mierou vzťahuje aj na navrhovateľa, ktorý bol v



danom obchodnoprávnom vzťahu jednoznačne ekonomicky silnejším subjektom a celé riziko spojené
s činnosťou obchodného zástupcu preniesol výlučne na obchodného zástupcu ako fyzickú osobu -
podnikateľa, a iba jeho sankcionoval za prípadný zánik poistných zmlúv uzatvorených s tretími osobami
s tým, že nakoľko sa jej námietkou týkajúcou sa existencie rozporu so zásadou rovnosti zmluvných strán,
ako aj zásadou poctivého obchodného styku súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nevysporiadal, je jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Uviedla, že trvá na tom, že za obdobie
od 9. februára 2010 do 8. septembra 2010 mala legitímny nárok na odmenu za činnosť obchodného
zástupcu v pozícií unit manažéra, a to minimálne v rozsahu mimoriadnych, tzv. vstupných provízii, ktoré
jej boli vyplatené za výkon činnosti unit manažéra podľa bodu 2. 2. Obchodnej politiky Životnej siete
2010. Poukázala na to, že napriek tomu, že namietala jednotlivé čiastky, z ktorých pozostávala žalovaná
istina (napr. suma 82,98 eur nebola storno províziou, ale tzv. iným záväzkom), ako aj titul, na základe
ktorého sa navrhovateľ domáhal ich vrátenia, súd prvého stupňa nezohľadnil zistený skutkový stav a
nerozlíšil charakter jednotlivých súm tvoriacich žalovanú istinu, ako aj rozdielnosť titulov odôvodňujúcich
prípadný nárok navrhovateľa, z dôvodu ktorého nie je napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené,
pričom poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo/7/2009 a 5
Cdo/106/2010, ako i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010, pojednávajúcich
o náležitostiach odôvodnenia rozhodnutia súdu.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť s tým, že argumentácia právnej zástupkyne odporkyne vyjadrená v odvolaní bola na súde
prejednávaná a bola aj predmetom písomných vyjadrení odporkyne, ktoré boli súdu prvého stupňa
doručené ako listinný dôkaz a odprezentované v rámci jej výsluchu na pojednávaní, pričom opakovane
tvrdí skutočnosti a fakty, ktoré sú v rozpore s dôkaznými prostriedkami, v ktorých odporkyňa jednoznačne
potvrdila, že si bola vedomá povinnosti vrátiť vyplatenú províziu v zmysle zmluvných dojednaní, t. j.
Zmluvy o obchodnom zastúpení a jej neoddeliteľných príloh, ktorú na znak súhlasu podpísala, pričom v
tomto smere spôsobilosť odporkyne nebola žiadnym spôsobom spochybnená ani vyvrátená. Poukázal
na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania preukázal a vyvrátil nesprávne právne domnienky
odporkyne, predložil súdu prvého stupňa ako súčasť žalobného návrhu Zmluvu o obchodnom zastúpení
pri sprostredkovaní poistenia osôb, prílohu č. 1 k Zmluve o obchodnom zastúpení - Provízny poriadok,
žiadosť o zrušenie zápisu v registri, podregister poistenia alebo zaistenia vedenom Národnou bankou
Slovenska, oznámenie o zrušení zápisu, výzvu na zaplatenie storno provízie a provízne listy, v ktorých
bola vyšpecifikovaná žalovaná suma a dokument - Obchodná politika Životnej siete 2010, scany
poistných zmlúv zaradených v poistnom kmeni v správe odporkyne spolu so súvisiacou dokumentáciou,
ako i Provízne listy za mesiac február až jún 2010 a výpisy z účtu o jednotlivých úhradách na účet
odporkyne z jeho strany, špecifikáciu poistných zmlúv s tým, že sa v konaní pred súdom prvého stupňa
vyjadril aj k storno provízií, resp. mimoriadnej provízie (vyjadrením k odporu zo dňa 27. júna 2011 a
vyjadrením zo dňa 10. decembra 2013), k doručovaniu províznych listov odporkyni a k jej argumentácii
o dispozitívnosti ustanovenia § 662 Obchodného zákonníka, ako aj k jej námietke, týkajúcej sa
sumy 82,98 eur a k popisu provízneho listu za mesiac 01. november 2010 - 30. novembra 2010.
Uviedol, že preukazovanie tvrdení odporkyne Zmluvou o nájme nebytových priestorov a Zmluvou o
nájme hnuteľných vecí, jednotlivými platbami za služby poskytované spoločnosťou Orange a daňovým
priznaním za rok 2010, sú z hľadiska merita veci irelevantné, keď odporkyňa žiadnym relevantným
spôsobom nespochybnila počas celého súdneho konania oprávnenosť uplatňovania storno provízií
z jeho strany s tým, že oprávnenosť žalovanej istiny potvrdzuje aj vyjadrenie právnej zástupkyne
odporkyne, že uznáva svoj dlh z titulu storna provízie vo výške cca 2. 400 eur, t. j. dlh z titulu storna
provízie a storna superprovízie nebol zo strany odporkyne rozporovaný. Poukázal na skutočnosť, že
odporkyňa od počiatku súdneho konania neakceptovala, že vzťah medzi účastníkmi bol obchodnoprávny
a tento si zamieňala s pracovnoprávnym vzťahom, a preto nepochopila princíp vyplácania a storno
provízie v zmysle zmluvných dojednaní medzi účastníkmi. K tvrdeniu odporkyne, že sa súd prvého
stupňa nevysporiadal so žiadnou jej námietkou uviedol, že v priebehu súdneho konania prvostupňový
súd bezvýhradne akceptoval všetky požiadavky jej právnej zástupkyne na predloženie dôkazových
materiálov z jeho strany, a to aj napriek tomu, že s tým nesúhlasil, avšak predmetné dôkazy predložil,
pričom právna zástupkyňa odporkyne mala problém sa s predmetnými dôkazmi vôbec oboznamovať,
a teda jej námietky, na ktoré v odvolaní poukázala, boli riešené na jednotlivých pojednávaniach ústne
a zároveň sa k nim vyjadroval v písomných podaniach. Poukázal na ustanovenie § 120 ods. 1 prvá
veta O. s. p., upravujúce dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, ako i na zásadu voľného
hodnotenia dôkazov súdom v zmysle § 132 O. s. p. s tým, že odporkyňa síce predložila dôkazy, avšak



hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa vyústilo do takého záveru, že sa nepotvrdila
pravdivosť jej tvrdení, ale naopak sa potvrdila pravdivosť skutkových a právnych jeho tvrdení a zároveň
poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 251/2004, sp.
zn. III. ÚS 209/2004) v zmysle ktorých, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu, ktorým návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa v
rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval
naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané odporkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,



navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov.

V konaní nebolo sporným, že medzi účastníkmi bola platne uzavretá Zmluva o obchodnom zastúpení,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou bola príloha č. 1 (Provízny poriadok), v ktorej boli dohodnuté podmienky
pre vznik, splatnosť a zánik nároku finančného poradcu za sprostredkovanie poistenia na vyplatenie,
resp. vrátenie vyplatených provízií, ako aj spôsob vyčíslenia storno provízií s tým, že príloha č.
3 - Obchodná politika Životnej siete 2010 upravovala jednotlivé typy (druhy) provízií, a upravovala
podmienky, po splnení ktorých, vzniklo finančnému poradcovi (obchodnému zástupcovi) právo na ich
vyplatenie s tým, že provízie sa delili na províziu získateľskú, províziu za starostlivosť a superprovíziu.
Z článku 5 Obchodnej politiky vyplýva, že všetky typy provízie (t.j. získateľská provízia, provízia za
starostlivosť a superprovízia) podliehali storno provízii v zmysle ustanovení Provízneho poriadku, ktorý
bol neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom v Prílohe č. 1. v článku V bod 3
Zmluvy o obchodnom zastúpení bolo dohodnuté, že obchodný zástupca bol povinný vrátiť vyplatenú
províziu poisťovni, a to aj po ukončení tejto zmluvy (tzv. „storno provízie„), ak zaniklo obchodným
zástupcom sprostredkované poistenie alebo v priebehu trvania poistenia došlo k zníženiu výšky ročného
poistného, pričom výška a spôsob storna provízie boli špecifikované v samotnej zmluve a Províznom
poriadku, z ktorého vyplýva, že obchodný zástupca bol povinný vrátiť vyplatenú províziu, a to aj v
prípade zániku zmluvy o obchodnom zastúpení, ak zaniklo obchodným zástupcom sprostredkované
poistenie alebo v priebehu trvania poistenia došlo k zníženiu výšky ročného poistného. Pod pojmom
vyplatená provízia sa na účely zmluvy a jej príloh rozumela celá vyplatená provízia, ktorá zahŕňala tak
províziu získateľskú, ako i províziu za starostlivosť a superprovíziu, pričom nebolo sporné, že takýto
systém uplatňovania storno celej vyplatenej provízie, t. j. vrátane storno vyplatenej superprovízie bol
navrhovateľom uplatňovaný voči odporkyni nielen počas celej doby trvania platnosti zmluvy, ale aj pred
jej uzatvorením, pričom príjem provízií obchodného zástupcu predstavoval súčet jeho získateľských
provízií a kmeňových provízií (provízií za starostlivosť o klienta), znížený o storno provízie s tým, že
odporkyňa počas celej doby vzájomnej spolupráce s navrhovateľom v oblasti sprostredkovania poistenia
nikdy žiadnym spôsobom nespochybňovala takto uplatňovaný princíp storno vyplatenej provízie.

V prejednávanej veci je predmetom sporu nárok navrhovateľa na vrátenie provízií, ktoré
odporkyni vyplatil za výkon činnosti finančného sprostredkovania z dôvodu, že niektoré odporkyňou
sprostredkované poistné zmluvy zanikli alebo bola u nich znížená výška poistného, čím sa alikvotne
ponížila výška provízie a následne vznikla (v zmysle zmluvných dojednaní) odporkyni povinnosť vrátiť
vyplatenú províziu (systém storno provízie bol upravený v Províznom poriadku, ako súčasť zmluvy o
obchodnom zastúpení).

Odporkyňa v podanom odvolaní namietala, že úprava zániku nároku na províziu v zmysle vrátenia
storno provízie upravená v Províznom poriadku bola v zjavnom rozpore s ustanovením § 662 ods.
3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého len dohodou v prospech obchodného zástupcu bolo možné
upraviť aj inak zánik nároku na províziu podľa odseku 1, pričom poukazovala na to, že medzi účastníkmi
dohodnutý spôsob zániku nároku na províziu (resp. vrátenia storno provízie) nebolo možné považovať
za dohodu v prospech obchodného zástupcu, keďže zakladala právnu neistotu obchodného zástupcu
ohľadne existencie a trvania už vzniknutého nároku na províziu, a to dokonca aj v prípade ukončenia
zmluvného vzťahu medzi obchodným zástupcom a poisťovňou, kedy už obchodný zástupca na ním
dohodnuté obchody nemal žiaden dosah.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zo Zmluvy o obchodnom zastúpení a jej príloh vyplýva,
že obchodný zástupca bol povinný vrátiť vyplatenú províziu poisťovni, a to aj po ukončení zmluvy, ak
zaniklo obchodným zástupcom sprostredkované poistenie alebo v priebehu trvania poistenia došlo k
zníženiu výšky ročného poistného, keď stornu provízie podliehali všetky typy provízie (získateľská, za
starostlivosť, superprovízia), pričom navrhovateľ žiadal storno províziu voči odporkyni len v prípadoch,
kedy jej bola reálne vyplatená s tým, že pri poisteniach, u ktorých bol upravený typ storna B sa
uplatňovalo storno provízie 36 mesiacov od uzatvorenia poistnej zmluvy, a to v prípade storna alebo



zníženia ročného poistného na poistení z čoho vyplýva, že ak odporkyňa uzatvorila poistnú zmluvu a
zmluva bola stornovaná po ukončení jej spolupráce s navrhovateľom, bolo voči odporkyni uplatnené len
alikvotné storno provízie.

K dojednanému spôsobu zániku nároku na províziu, odvolací súd uvádza, že v zákonnej úprave Zmluvy
o obchodnom zastúpení (§ 652 až § 672 Obchodného zákonníka) prevažujú povinnosti obchodného
zástupcu, čo je dané najmä typom zmluvy, pri ktorom väčšie riziká znáša práve zastúpený. Vzhľadom
na predmet zmluvy, t. j. výkon finančného sprostredkovania boli potom jednotlivé ustanovenia Zmluvy o
obchodnom zastúpení a jej príloh, upravujúce storno provízie pre prípad, že obchod medzi zastúpeným
a treťou osobou sa neuskutočnil, a ak jeho neuskutočnenie nebolo dôsledkom okolností, za ktoré
zodpovedá zastúpený, v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 662 ods. 1 Obchodného
zákonníka). Ustanovenie § 662 Obchodného zákonníka je totiž dispozitívnym ustanovením a preto
umožňuje, aby si zmluvné strany v záujme právnej istoty určili podmienky, ktoré budú pre účely zániku
nároku na províziu považované za okolnosti, z ktorých bude zrejmé, že obchod s treťou osobou sa
neuskutočnil.

Zo Zmluvy o obchodnom zastúpení a jej príloh, uzavretej medzi účastníkmi, jednoznačne vyplýva, že pod
neuskutočnením obchodu medzi zmluvnými stranami sa rozumel aj predčasný zánik poistnej zmluvy,
respektíve zníženie výšky ročného poistného, keďže následkom nezaplatenia poistného je zánik poistnej
zmluvy.

Podľa § 662 ods. 1 Obchodného zákonníka, nárok na províziu zanikne, ak je zrejmé, že obchod medzi
zastúpeným a treťou osobou sa neuskutoční a ak jeho neuskutočnenie nie je dôsledkom okolností, za
ktoré zodpovedá zastúpený, ak z obchodu nevyplýva niečo iné.

Podľa § 662 ods. 2 Obchodného zákonníka, provízia, ktorá už bola uhradená, musí sa vrátiť, ak nárok
na ňu zanikol podľa odseku 1.

Podľa § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka, dohodou len v prospech obchodného zástupcu možno
upraviť aj inak zánik nároku na províziu podľa odseku 1.

Citované zákonné ustanovenie je dispozitívnym ustanovením zákona a strany (účastníci) sa mohli od
neho odchýliť, alebo jeho jednotlivé ustanovenia vylúčiť (§ 263 Obchodného zákonníka), nakoľko v
prípade dispozitívnych noriem majú účastníci právneho vzťahu možnosť podľa svojej vôle upraviť svoje
vzťahy právnym úkonom alebo v súlade s dispozitívnou normou (obsah tejto normy pojmú do svojho
právneho úkonu, alebo tak, že sa o otázke riešenej v dispozitívnej norme vo svojom právnom úkone
vôbec nezmienia a v takom prípade platí pre tento právny úkon dispozitívna norma priamo), alebo si
ich môžu upraviť inak.

Z uvedeného teda vyplýva, že oprávnenia a povinnosti, stanovené v dispozičnom ustanovení zákona,
sa na strany vzťahujú vtedy, ak sa na jeho obsahu sami nedohodli inak.

Z obsahu zmluvných ustanovení o zániku nároku na províziu (článok V bod 3 Zmluvy o obchodnom
zastúpení) vyplýva, že zmluvné strany si sami určili podmienky, ktoré budú pre účely zániku nároku na
províziu považované za okolnosti, z ktorých bude zrejmé, že obchod s treťou osobou sa neuskutočnil,
keď pod neuskutočnením obchodu mali zmluvné strany na mysli prípady predčasného zániku poistnej
zmluvy, respektíve zníženie výšky ročného poistného a nakoľko uvedené dojednanie neodporovalo
ustanoveniu § 662 Obchodného zákonníka, navrhovateľovi vzniklo právo na vrátenie provízií pri
splnení týchto predpokladov (t.j. pre prípad predčasného zániku poistných zmlúv sprostredkovaných
odporkyňou, resp. pri znížení ročného poistného).



Nebolo možné sa stotožniť s námietkou odporkyne, že takéto dojednanie ju znevýhodňovalo, prípadne
neznamenalo dohodu o zániku nároku na províziu v prospech obchodného zástupcu, keďže článok V
bod 3 Zmluvy o obchodnom zastúpení predstavoval len spresnenie pojmu „neuskutočnenie obchodu
medzi zastúpeným a treťou osobou, ktoré nebolo dôsledkom okolnosti, za ktoré zodpovedal zastúpený“
vymedzenom v dispozitívnom ustanovení § 662 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom okrem
uvedeného, takto dohodnuté podmienky pre možnosť stornovania vyplatených provízii (zánik trvania
poistnej zmluvy v určitom časovom období, respektíve zníženie ročného poistného) sú typické pre
činnosť poistných spoločností a preto je logickým dôsledkom a legitímnym nárokom poisťovne, aby v
prípade, ak poistná zmluva, ktorej uzavretie sprostredkoval obchodný zástupca, a ktorá napr. trvala len
1 mesiac, resp. došlo k zníženiu výšky poistného, požadovať vrátenie provízie, resp. jej alikvotnej časti,
keďže možno dôvodne mať za to, že v takýchto situáciách sa obchod medzi zastúpeným (a teda v jeho
záujme) a treťou osobou neuskutočnil.

Odvolací súd považuje za potrebné zároveň uviesť, že zmluva o obchodnom zastúpení je absolútnym
obchodom, kde na oboch stranách vystupujú subjekty v pozícii podnikateľov a v súlade s princípom
autonómie zmluvných strán ovládajúcim obchodnoprávne vzťahy (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka)
a preto nemožno hovoriť o zvýhodňovaní, resp. znevýhodňovaní jednej z nich. Tento zmluvný vzťah
nie je vzťahom pracovnoprávnym, ani spotrebiteľským, ktorý by vyžadoval zvýšenú ochranu jednej zo
zmluvných strán s tým, že odporkyňa pri uzatváraní zmluvného vzťahu s navrhovateľom bola s obsahom
Zmluvy o obchodnom zastúpení, vrátane jej príloh, riadne oboznámená a bolo výlučne na jej rozhodnutí,
či do tohto zmluvného vzťahu s navrhovateľom (za podmienok v zmluve uvedených) vstúpi, alebo nie.

Odporkyňa bola so systémom vzniku nároku, splatnosti, zániku nároku a storno provízií oboznámená
a počas trvania zmluvného vzťahu s navrhovateľom (zanikol na základe žiadosti odporkyne, ktorým
požiadala o zrušenie jej zápisu v registri finančných agentov vedenom Národnou bankou Slovenska)
ho nikdy nerozporovala, vyplácanie provízií a ich storno (ku ktorým dochádzalo aj počas trvania
zmluvného vzťahu) nenamietala, nereklamovala, keď rozpor so zásadou rovnosti zmluvných strán,
ako aj so zásadou poctivého obchodného styku začala spochybňovať až po zániku zmluvného vzťahu
s navrhovateľom, napriek tomu, že medzi účastníkmi konania bolo dohodnuté, že ak budú splnené
podmienky pre storno provízie, bude povinná vrátiť vyplatenú províziu aj po ukončení zmluvy.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odporkyne v podanom odvolaní, že navrhovateľ výšku
žalovanej istiny, t.j. výšku storno provízie presne a úplne nešpecifikoval, nakoľko žalovaná istina bola
riadne preukázaná listinnými dôkazmi (províznymi listami), predloženými navrhovateľom s tým, že takto
vyčíslenú sumu (s výnimkou sumy storna tzv. „vstupnej provízie“ vo výške 2. 600 eur a sumy 82,98 eur,
titulom vrátenia tzv. iného záväzku) odporkyňa v odvolaní nenamietala, a preto ju za nespornú považoval
aj odvolací súd.

Právne bezvýznamnou je aj námietka odporkyne, že sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal s nárokom na vrátenie vyplatenej, tzv. vstupnej provízie vo výške 2. 600
eur, keďže prvostupňový súd, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku právne posúdil aj túto
námietku odporkyne, nakoľko ju vzniesla aj v priebehu prvostupňového konania.

K tvrdeniu odporkyne poukazujúcej na nesúlad bodu 6.2. Obchodnej politiky Životnej siete 2010 s
ustanovením § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka z dôvodu, že v súlade s touto dohodou bolo, že
podmienkou pre vznik nároku na vstupnú províziu bola platnosť a účinnosť zmluvy unit manažéra počas
12 mesiacov odo dňa vymenovania do pozície unit manažéra s tým, že ak bude s unit manažérom
v priebehu týchto 12 mesiacov ukončená zmluva alebo bude preradený na pozíciu obchodného
zástupcu, navrhovateľ si môže uplatniť nárok na vrátenie vyplatenej vstupnej provízie v plnej výške a
tento je povinný vstupnú províziu navrhovateľovi vrátiť, bola dohodnutá v jej neprospech (obchodného
zástupcu, unit manažéra), odvolací súd dáva opätovne odporkyni do pozornosti, že ustanovenie § 662
Obchodného zákonníka je ustanovením dispozitívnym, a preto si zmluvné strany, v rámci zmluvnej
autonómie, mohli dohodnúť aj takýto spôsob storna (vstupnej) provízie, keď jej nárok viazali na trvanie
zmluvy.



Je nesporné, že odporkyňa mala od vzniku zmluvného vzťahu s navrhovateľom vedomosť o tom,
že ak tento vzťah bude kratší ako 12 mesiacov, vznikne navrhovateľovi právo požadovať vrátenie
aj tejto vstupnej provízie, a nakoľko k jeho ukončeniu došlo práve na žiadosť odporkyne (zrušením
jej zápisu v registri finančných agentov vedenom Národnou bankou Slovenska počas prvých 12
mesiacov trvania zmluvného vzťahu), nebolo možné dojednanie zmluvných strán považovať za dohodu
v neprospech obchodného zástupcu, keďže sumu vyplatenej vstupnej provízie vo výške 2. 600 eur
nemožno považovať za nízku hodnotu, a bolo legitímnym očakávaním navrhovateľa, že zmluvný vzťah
medzi ním a odporkyňou bude trvať minimálne 12 mesiacov.

Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že dohodnutá doba trvania zmluvného vzťahu
12 mesiacov medzi účastníkmi konania bola nesporne primeraná, pričom odporkyňa bola aj s týmto
ustanovením zmluvy jednoznačne oboznámená uzavretím Zmluvy o obchodnom zastúpení, jeho znenie
v priebehu trvania zmluvného vzťahu nenamietala s tým, že v prípade stotožnenia sa s jej tvrdením,
že ide o dojednanie v neprospech obchodného zástupcu, by došlo k absurdnej situácii, že obchodný
zástupca by v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom zotrval napr. iba jeden mesiac, avšak zároveň by
mal zachovaný nárok na vstupnú províziu vo výške 2. 600 eur, napriek tomu, že by pre navrhovateľa
nevykázal žiadnu činnosť.

K argumentácii odporkyne, že súd prvého stupňa nezohľadnil zistený skutkový stav a nerozlíšil charakter
jednotlivých súm tvoriacich žalovanú istinu, napr. sumu 82,98 eur, ktorá storno províziou nebola,
odvolací súd uvádza, že táto časť žalovanej istiny predstavovala mimoriadnu províziu typu „Bonifikácia
Preregistrácie VSP“, ktorá bola odporkyni navrhovateľom prioritne poskytnutá na úhradu poistného na
poistnú zmluvu poistenia zodpovednosti (podľa platnej legislatívy každý obchodný zástupca musel mať
dojednané poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone sprostredkovateľskej činnosti a
vedenie poisťovne rozhodlo, že poisťovňa poskytne obchodnému zástupcovi príspevok - mimoriadnu
províziu, ktorú prostredníctvom provízie použije na úhradu poistnej zmluvy poistenia zodpovednosti,
pričom poistné bolo potrebné uhradiť za každý kalendárny rok, v ktorom bola platná a účinná Zmluva o
obchodnom zastúpení), ale keďže zároveň bola odporkyni stornovaná mimoriadna provízia, tzv. vstupná
provízia vo výške - (mínus) 2. 600 eur, súčtom a vzájomným započítaním týchto typov mimoriadnych
provízii (Bonifikácia Preregistrácie VSP vo výške 82,98 eur a vstupnej provízie vo výške 2. 600 eur),
vznikla celková dlžná suma storno mimoriadnych provízií - 2. 517,02 eur, čiže o + 82,98 eur sa odporkyni
znížilo storno mimoriadnej provízie, tzv. vstupnej provízie, avšak zároveň sa neznížil „Iný záväzok“ s
tým, že tento takzvaný „Iný záväzok“ bol za príslušné obdobie odporkyni vytvorený tak, že mimoriadnu
províziu typu „Bonifikácia Preregistrácie VSP“ bolo potrebné zinkasovať a uhradiť na „Iný záväzok“
a následne poukázať na účet poisteného a prostredníctvom „Iného záväzku“ sa uhradilo poistné na
poistnú zmluvu odporkyne na poistenie zodpovednosti za rok 2010, čím bola poistná zmluva poistenia
zodpovednosti za rok 2010 vysporiadaná a uhradená, avšak mimoriadna provízia na to určená (tzv.
Bonifikácia Preregistrácie VSP vo výške 82,98 eur) sa započítala na mimoriadnu províziu, tzv. vstupnú
províziu vo výške 2. 600 eur, ktorá sa znížila na sumu - 2. 517,02 eur a „Iný záväzok “ v sume - 82,98
eur, ostal otvorený.

Odvolací súd považuje za potrebné, vzhľadom na odvolacie námietky odporkyne, poukázať na
skutočnosť, že navrhovateľ túto sumu v priebehu prvostupňového konania nielen riadne špecifikoval,
konkretizoval, ale najmä preukázal listinným dôkazom, províznym listom za obdobie 01. novembra 2010
do 30. novembra 2010, ktorý bol súčasťou príloh k žalobnému návrhu (č. l. 22 spisu), t.j. nárok na
zaplatenie tejto sumy bol navrhovateľom uplatnený už v samotnom návrhu na začatie konania, pričom
odporkyňa v ďalšom priebehu konania jeho výšku ani titul nenamietala.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou odporkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už



uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich
právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v posudzovanej
veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných
a účastníkmi navrhnutých dôkazov a keď odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd preto v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.
p., potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s §
142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že navrhovateľovi úspešnému v odvolacom konaní
právo na náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani
žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.