Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4CoE/92/2015 z 8. 12. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 8. decembra 2015, sp. zn. 4CoE/92/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6215201604.1 Krajský súd Banská Bystrica | 4CoE/92/2015 | ECLI:SK:KSBB:2015:6215201604.1 | 2015-12-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 52 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/67c03fa1-e8ff-4f3b-8431-5c7ea184ff9a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6215201604.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4CoE/92/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215201604
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bobor
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6215201604.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI, spol. s r.o., so sídlom 851 02
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: F. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXX/X, XXX XX V. A., na vymoženie pohľadávky v sume 477,59 Eur s príslušenstvom, v
exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorský
úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60, pod spisovou značkou EX 9733/15, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 2Er/146/2015-20 zo dňa 06.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou EX 9733/15. Súd rozhodol
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 53 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka, s
použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv
spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o poskytnutí pôžičky zo
dňa 26.10.2006 posúdil ako spotrebiteľský vzťah a okrem vnútroštátnej právnej úpravy aplikoval pri
právnom posúdení tohto vzťahu aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3 ods. 1 a čl. 6 smernice a prílohy
danej smernice, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu
danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci Oceáno Grupo Editorial a
Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci Cofidis (C-473/00). Exekučný súd konštatoval, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola dojednaná individuálne,
čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok poskytovania pôžičky, ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské konanie
nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej
zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi
rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej
zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v zmluvnom vzťahu. Exekučný súd tiež
podotkol, že uvedený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by spory rozhodoval, sídli v Košiciach, čo je
mesto značne vzdialené od trvalého bydliska spotrebiteľa, čo mu môže sťažiť účasť na rozhodcovskom
konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj rozhodcovská doložka reálne vopred
vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Takáto rozhodcovská doložka bola už od počiatku neplatnou
v zmysle ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul
za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou
vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.



Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v
nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať
vecnú správnosť exekučného titulu, skúma iba formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.
Oprávnený poznamenal, že súdy často zastávajú nesprávny názor, že rozhodnutie ASTURCOM ukladá
exekučnému súdu členského štátu imperatív skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, pričom oprávnený
poukázal na nesprávny preklad toho rozhodnutia do slovenského jazyka. Právoplatný rozhodcovský
rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť
povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v
danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu
právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a povinnému, ako strane ktorá
porušila zmluvu, je poskytovaná ochrana na úkor práv oprávneného. V závere odvolania oprávnený
na podporu svojho stanoviska poukázal na rozhodnutie NS SR č. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.
Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Veľký Krtíš. Zákonná sudkyňa predložila vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva:

Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o
rozhodcovskom konaní je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu vedenia exekúcie - je povinný dôsledne
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým, či
podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (obzvlášť v
štádiu pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora) musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie
aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v
judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice
93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou. V súvislosti s argumentom oprávneného ktorý poukázal na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, odvolací súd poznamenáva, že záver ktorý zdôrazňuje
odvolací súd vyplýva aj z početnej a už toho času konštantnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR,
ako aj Ústavného súdu SR. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených



v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj
materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011,
sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už
aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.
11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto
rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý už v rozhodnutí sp.
zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Návrhom datovaným dňa 23.02.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore so sídlom v Košiciach spisovej značky: EP 30113/12 zo
dňa 27.11.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 19.12.2014 a vykonateľnosť dňom 23.12.2014.
Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu
poskytnutej pôžičky na základe Zmluvy o poskytnutie pôžičky č. XXXXXXXXX zo dňa 26.10.2006
uzatvorenou medzi spoločnosťou Quatro, a.s. so sídlom v Kežmarku a povinným. Súd prvého stupňa
vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o pôžičke, ako
aj Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, obsahujúcich
rozhodcovskú doložku v čl. 15.23. - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice,
svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a
v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,
C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu ako vzťahu
spotrebiteľského odvolateľ namietané nebolo, preto ho považuje za nespochybnené.
Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 15.23. Všeobecných
obchodných podmienok, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s
ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v rozhodcovskom konaní, čím sa spotrebiteľ
vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom,
správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom
zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne
v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke sú vopred určené dva konkrétne rozhodcovské súdy, ktoré sú
oprávnené v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť, pričom spotrebiteľovi
bol aj takýto zúžený „výber“ len z dvoch rozhodcovských súdov prakticky znemožnený vzhľadom
na „dovetkom“ v závere rozhodcovskej doložky, podľa ktorého „podpisom zmluvy klient vyjadruje
spoločnosti svoj súhlas na výber jedného z uvedených rozhodcovských súdov“. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej



zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom,
kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú
väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo
osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo
strany rozhodcov.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.