Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/161/2015 z 22. 9. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 22. septembra 2015, sp. zn. 13Cob/161/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5711200468.2 Krajský súd Žilina | 13Cob/161/2015 | ECLI:SK:KSZA:2015:5711200468.2 | 2015-09-22 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmluva o dielo Citované ustanovenia: § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 156 ods. 1 OSP, § 156 ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 205 ods. 3 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1bb2182-9dc6-4c9a-8a0b-0dd8e107dbdd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5711200468.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/161/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711200468
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5711200468.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a
členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: REANZA s.r.o.
v likvidácii, so sídlom Čimická 3, Praha 8, PSČ 180 00 Česká republika, IČO: 609 35 189, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Daliborom Záhorom, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX/X, F. X, PSČ
XXX XX, Česká republika, proti žalovanému: ŽOS TRADING s.r.o., so sídlom Dielenská kružná 2,
Vrútky 038 61, IČO: 31 574 653, zastúpenému splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Janou Burikovou,
nar. XX.XX.XXXX, bytom O. W. X, XXX XX P., v konaní o zaplatenie 22.517,68 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/79/2011-351 zo dňa
29.01.2015 a proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/79/2011-307 zo dňa 19.5.2014, takto

r o z h o d o l :

Opravné uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/79/2011-351 zo dňa 29.01.2015 p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/79/2011-307 zo dňa 19.5.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým opravným uznesením okresný súd výrokom I. opravil Zápisnicu z ústneho pojednávania
vo veci sp. zn. 17Cb/79/2011 zo dňa 19.05.2014, ktorá sa nachádza na č.l. 303 - 304 spisu tak, že
správny čas skončenia pojednávania je: „9,25 hod.“. Výrokom II. opravného uznesenia vyslovil, že
v ostatných častiach ostáva zápisnica nezmenená. V odôvodnení opravného uznesenia okresný súd
uviedol, že dvoma žalobami, doručenými okresnému súdu dňa 20.01.2011, sa žalobca domáhal, aby
okresný súd vydal rozhodnutie, ktorým by žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu spolu vo
výške 22.517,68 Eur s príslušenstvom. Dňa 19.05.2014 okresný súd vykonal ústne pojednávanie. V
zápisnici z konaného pojednávania okresný súd nesprávne uviedol čas skončenia tohto pojednávania,
keď čas skončenia pojednávania bol uvedený ako „12,35 hod.“ namiesto správneho „9,25“. Okresný
súd poukázal na ust. § 40 ods. 3 veta prvá O.s.p. a skonštatoval, že pri uvedení nesprávneho
času skončenia pojednávania došlo k chybe v písaní. Dňa 19.05.2014 sa v predmetnej veci konalo
ústne pojednávanie, ktoré začalo o 9,00 hod.. Žalobca ani splnomocnený zástupca žalobcu sa na
pojednávanie nedostavili napriek riadnemu predvolaniu. Okresný súd na tomto pojednávaní vykonal
dokazovanie prečítaním listín a odznel záverečný návrh prednesený žalovaným, a následne bol
vyhlásený rozsudok, ktorý bol odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Pojednávanie
trvalo 25 minút. Bezprostredne po týchto úkonoch vstúpil do pojednávacej miestnosti konateľ žalobcu
ešte za prítomnosti sudkyne a žalovaného, načo mu bolo oznámené, že pojednávanie skončilo a vo veci
bolo rozhodnuté. Po tomto oznámení žalobca opustil pojednávaciu miestnosť. Následne bol vyhotovený
prepis zápisnice, ktorú sudkyňa skontrolovala so zameraním na jej obsah, a podpísala ju, pričom uniklo
jej pozornosti, že ako čas skončenia pojednávania, zrejme pisárskou chybou, bolo uvedené 12,35 hod.,



avšak reálne pojednávanie skončilo o 9,25 hod. Túto chybu si všimla až na základe sťažnosti žalobcu a
ihneď dala pokyn na opravu zápisnice. Uvedené časové súvislosti potvrdzuje aj tá skutočnosť, že ihneď
po pojednávaní bol spis predložený do informačného centra okresného súdu, a to o 9,30 hod. na základe
žiadosti splnomocneného zástupcu žalobcu, o čom bol vyhotovený úradný záznam na č.l. 301 spisu.
Vzhľadom na to, že pri nesprávnom uvedení času skončenia konaného pojednávania v zápisnici z neho
ide o chybu v písaní, okresný súd v tejto časti opravil predmetnú zápisnicu.

Proti tomuto opravnému uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.
Namietal, že opravné uznesenie je v rozpore so skutočným priebehom pojednávania a je nepravdivé.
V plnom rozsahu trval na tom, že je potrebné vychádzať zo sťažnosti zo dňa 12.11.2014, ktorá bola
podaná k rukám JUDr. Aleny Káčerikovej, predsedníčke Okresného súdu Martin s tým, že obsah tejto
sťažnosti žalobca v odvolaní v plnom rozsahu uviedol. Žalobca poukázal na to, že skutočnosť bola
iná, pretože všetky úkony boli uskutočnené na nariadenom ústnom pojednávaní behom šiestich minút.
Konateľ žalobcu sa dostavil do pojednávacej miestnosti o 09.07 hod. a okamžite po jeho príchode mu
konajúca sudkyňa Mgr. Janotová oznámila, že pojednávanie bolo ukončené a bol vynesený rozsudok.
K pojednávaniu, ktoré bolo nariadené o 09.00 hod. sa konateľ žalobcu a zástupca žalobcu dostavili
pred budovu okresného súdu o 09.05 hod.. Konateľ žalobcu okamžite vstúpil a bez podkladov išiel
do pojednávacej miestnosti, kde dorazil o 09.07 hod. a okamžite po tomto príchode do pojednávacej
miestnosti sa ospravedlnil za oneskorený príchod s tým, že zástupca žalobcu príde hneď po zaparkovaní
auta a súčasne sa chystal sadnúť. Samosudkyňa mu však oznámila, že už bol vyhlásený rozsudok
a pojednávanie je skončené. V pojednávacej miestnosti bola splnomocnená zástupkyňa žalovaného
JUDr. Buriková. Medzitým zaparkoval splnomocnený zástupca žalobcu a do vestibulu okresného súdu
dorazil o 09.13 hod.. Po jeho príchode do vestibulu mu konateľ žalobcu oznámil, že došlo už k
ukončeniu pojednávania a bol vynesený vo veci rozsudok. Žalobca zotrval na tom, že Zápisnica z
pojednávania zo dňa 19. mája 2014 vôbec nezodpovedá skutočnému priebehu konania a žalobcovi
týmto postupom bolo zabránené predložiť okresnému súdu ďalšie dôkazy vo veci a predniesť záverečný
návrh. Súčasne žalobca v podanej sťažnosti, ktorá tvorila súčasť ním podaného odvolania, považoval
za nutné upozorniť na okolnosť, že po odstúpení od kúpnych zmlúv obdržal od niektorých pracovníkov
žalovaného upozornenie, aby sa so žalovaným nepúšťali do sporov, pretože ich zástupcom je JUDr.
Buriková, ktorá je manželkou sudcu Krajského súdu v Žiline. Na túto informáciu žalobca nebral zreteľ
až do 19. mája 2014, pretože sa spoliehal na objektívne súdne konanie. Žalobca ďalej poukázal na to,
že vzhľadom k rozsahu listín nebolo možné úkony vykonané pred okresným súdom zvládnuť ani za
25 minút, pričom v skutočnosti boli zvládnuté za 7 minút, kedy sa do pojednávacej miestnosti dostavil
konateľ žalobcu. Žalobca trval na časových údajoch príchodu konateľa žalobcu na Okresný súd Martin
dňa 19. mája 2014, a to Davida Záhoru o 09.07 hod. a Dalibora Záhoru o 09.13 hod.. Súčasne žalobca
nesúhlasil ani s predložením spisu do informačného centra v rovine časových súvislostí. Po tom, čo
samosudkyňa nenechala konateľa žalobcu o 09.07 hod. ani sadnúť s tým, že sa pojednávanie skončilo,
konateľ žalobcu odišiel zo súdnej miestnosti a v hale okresného súdu sa stretol so zástupcom žalobcu,
kde ho informoval o uvedenom stave a spoločne sa pozerali na odchádzajúcu zástupkyňu žalovaného.
Žalobca sa rozhodol nazrieť do spisu, takže približne o 09.15 hod. v podateľni bol vyžiadaný spis, na ktorý
15 minút čakali, ale o skončenom pojednávaní sa v spise nič nenachádzalo. Žalobca preto s navrhnutou
opravou zápisnice vrátane jeho odôvodnenia nesúhlasil.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/79/2011-307 zo dňa 19.5.2014 bola žaloba
žalobcu zamietnutá. Súčasne bolo rozhodnuté, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy
konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za odpor v sume 1.350,50 Eur a v zloženej zálohe
na znalecké dokazovanie v sume 150 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalovaného.
Súčasne bolo rozhodnuté, že žalobca je povinný nahradiť trovy štátu v sume 653,75 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Martin, ktorý bol vyjadrený v tejto výrokovej časti
rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodne sa viedli
dve konania pod sp. zn. 17Cb/79/2011 a pod sp. zn. 18Cb/77/2011. Vo veci sp. zn. 17Cb/79/2011 sa
žalobca domáhal zaplatenia sumy 16.605,72 Eur s prísl. a žalobu odôvodnil tým, že žalobca vyfakturoval
žalovanému za dodávku 6 kusov bezpečnostných skiel sumu 16.605,72 Eur faktúrou č. 300210 splatnou
dňa 6.6.2008, pričom žalovaný faktúru neuhradil. Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
18Cb/77/2011 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5.911,96 Eur a žalobu odôvodnil tým, že faktúrou
číslo 300206 splatnou dňa 6.6.2008 vyfakturoval žalovanému dodávku 4 kusov bezpečnostných skiel v



sume 5.911,96 Eur, pričom žalovaný svoj záväzok nesplnil. Podaním doručeným okresnému súdu dňa
26.9.2011 vo veci 17Cb/79/2011 žalobca požiadal o zmenu žaloby s tým, že sa plnenia domáha titulom
bezdôvodného obohatenia. O tomto návrhu žalobcu okresný súd rozhodol dňa 14.11.2011 uznesením
č.k. 17Cb/79/2011-52, ktorým pripustil zmenu žaloby a následne uznesením zo dňa 16.11.2011, č.k.
17Cb/79/2011-54 spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
17Cb/79/2011 a pod sp. zn. 18Cb/77/2011 s tým, že ďalej boli vedené pod sp. zn. 17Cb/79/2011. Vo
veci sp. zn. 18Cb/77/2011 dňa 20.9.2011 žalobca požiadal o zmenu žaloby s tým, že sa plnenia v sume
5.911,96 Eur domáha titulom bezdôvodného obohatenia. Okresný súd pripustil zmenu žaloby uznesením
zo dňa 23.2.2012 pod č.k. 17Cb/79/2011-60.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní, aplikácii Rímskeho Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky zo dňa 19.6.1980, aplikácii rozhodných ustanovení českého Obchodného zákonníka - ust. §
261 ods. 1, § 345 ods. 1, 2, § 349 ods. 1 v spojení s ust. § 409 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka Českej republiky, vo väzbe k ust. § 457, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka Českej
republiky účinného do 31.12.2013 dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Okresný
súd mal za preukázané, že vzťah medzi účastníkmi konania obsahuje medzinárodný prvok, pretože
žalobca má sídlo v Českej republike a žalovaný v Slovenskej republike. Dohoda medzi účastníkmi
konania o rozhodnom práve o voľbe práva nebola preukázaná, preto okresný súd aplikoval Rímsky
dohovor a skúmal, ku ktorému právnemu poriadku má tento vzťah najužšiu väzbu, pričom platí zásada,
že najužšiu väzbu má so štátom, v ktorom má ústrednú správu účastník, ktorý poskytol plnenie,
čo bola Česká republika. Bolo preto podľa záverov okresného súdu zrejmé, že záväzkový vzťah
medzi účastníkmi sa bude spravovať Českým právnym poriadkom. Vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že záväzkový vzťah možno kvalifikovať ako kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. ustanovenia
Obchodného zákonníka Českej republiky, predmetom ktorého bola dodávka čelných bezpečnostných
skiel do lokomotív. Pôvodne sa žalobca domáhal zaplatenia kúpnej ceny titulom zmluvného plnenia.
Po vyjadrení žalovaného v odpore, že žiada žalobu zamietnuť, a to z toho dôvodu, že to bol žalobca,
ktorý od zmluvy odstúpil, a teda nemôže žiadať zmluvné plnenie, žalobca požadoval, aby uvedená
suma mu bola prisúdená titulom bezdôvodného obohatenia, pričom dodal žalovanému 8 kusov čelných
bezpečnostných skiel do lokomotív. Za tieto čelné bezpečnostné sklá žalovaný nezaplatil a vzhľadom
k tomu, že tieto sa používali pri prevádzke lokomotív, nežiadal vydanie bezpečnostných skiel, ale
ekvivalent, teda peniaze zodpovedajúce hodnote týchto skiel. Vykonaným dokazovaním okresný súd
mal preukázané, že žalobca dňa 12.2.2009 odstúpil od zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny za dodaný
tovar. Ako vyplynulo z č.l. 18 spisu, toto odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovanému dňa 17.2.2009.
Dôvodom odstúpenia žalobcu od zmluvy bolo nezaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar žalovaným,
teda žalovaný bol dlžníkom, ktorý sa dostal s plnením svojho peňažného záväzku voči žalobcovi do
omeškania, čim došlo k podstatnému porušeniu zmluvy, pretože žalovaný musel vedieť v čase uzavretia
zmluvy, že žalobca nebude mať záujem na plnení svojich povinností, ak žalovaný za dodaný tovar
nezaplatí. Došlo k podstatnému porušeniu zmluvy zo strany žalovaného tak, ako to má na mysli § 345
ods. 2 Obchodného zákonníka Českej republiky a z toho dôvodu bolo možné považovať odstúpenie za
platné. Jeho účinky nastali dňom 17.2.2009, keď odstúpenie bolo doručené žalovanému.

Pred odstúpením od zmluvy, teda pred 17.2.2009 žalobca poskytol žalovanému plnenie, avšak žalovaný
žalobcovi plnenie neposkytol, potom vznikla povinnosť žalovanému podľa § 351 ods. 2 Obchodného
zákonníka Českej republiky toto žalobcom poskytnuté plnenie vrátiť. Túto povinnosť preukázateľne
žalovaný nesplnil, preto okresný súd skúmal, či na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Nepochybne bezdôvodné odôvodnenie je charakterizované
ako majetkový prospech, teda to, o čo sa majetok toho, kto sa bezdôvodne obohatil zväčšil, v danom
prípade teda bezpečnostné sklá do lokomotív, prípadne pokiaľ takéto bezdôvodné obohatenie nie
je možné vydať, tak potom bezdôvodným obohatením bola hodnota týchto bezpečnostných skiel, o
hodnotu ktorých sa žalovaný obohatil. Za týmto účelom dal okresný súd vypracovať znalecký posudok.
Znalecký posudok bol daný k vypracovaniu aj z toho dôvodu, že žalovaný sa bránil, že sa nemohol
bezdôvodne obohatiť, keďže uvedené bezpečnostná sklá vykazovali vady, ktoré bránili ich použiteľnosti
na daný účel a uviedol, že celkovo bolo dodaných 8 druhov bezpečnostných skiel, z toho bolo vykonaným
dokazovaním preukázané, že reálne bolo reklamovaných 6 kusov bezpečnostných skiel avšak ako
vyplynulo z vyjadrenia na čísle listu 51 spisu zo dňa 31.3.2009, tak aj zostávajúce sklá, ktoré neboli
predmetom predchádzajúcich reklamácií žalovaného, boli vadné. Vzhľadom na odstúpenie od zmluvy
zo strany žalobcu už ich žalovaný nereklamoval. Z č.l. 51 z oznámenia žalovaného žalobcovi vyplynulo,
že ak trvá na odstúpení od zmluvy, tak požaduje náklady aj za výmenu ďalších zatiaľ nereklamovaných



skiel, z čoho bolo nepochybné, že celá dodávka skiel na základe objednávok zo dňa 22.2.2008 a
6.5.2008 bola vadná. Z toho dôvodu odmietol žalovaný bezdôvodné obohatenie vydať, resp. jeho
ekvivalent v peniazoch. Znalecký posudok skúmal reprezentatívnu vzorku uvedených skiel a zo záverov
znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že bezpečnostné sklá, ktoré boli predložené k expertíze,
typovo zodpovedajú tým, ktoré dodával žalobca a jednoznačne vykazujú vady, ktoré boli spôsobené
priamo vo výrobe nesprávnou technológiou lepenia. Tieto vady robili sklá neupotrebiteľnými pre daný
účel a ich hodnota vzhľadom na druh poškodenia je nulová. Ak hodnota týchto skiel bola preukázaná
vykonaným dokazovaním ako nulová, nemohol sa žalovaný obohatiť na úkor žalobcu, a preto okresný
súd žalobu zamietol. Pokiaľ išlo o vznesenú námietku premlčania žalovaným na vydanie bezdôvodného
obohatenia, kde žalovaný argumentoval dvojročnou premlčacou lehotou podľa Občianskeho zákonníka,
tak okresný súd skonštatoval, že bezdôvodné obohatenie v obchodno-záväzkových vzťahoch sa
premlčuje v štvorročnej premlčacej lehote. Námietku premlčania vznesenú žalovaným preto okresný
súd nevyhodnotil ako opodstatnenú. O trovách súdneho konania okresný súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania voči
žalobcovi. Trovy žalovaného spočívali v zaplatenom súdnom poplatku za odpor v sume 1.350,50 Eur a
v zloženej zálohe na znalecké dokazovanie v sume 150 Eur. Rovnako štát mal právo na náhradu trov
konania voči neúspešnému účastníkovi, pričom tieto spočívali vo vyplatenej odmene znalca vo výške
504,64 Eur (č.l. 167) a v sume 149,11 Eur (č.l. 287 spisu).

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že rozhodnutie okresného
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a na neúplných skutkových zisteniach. Žalobca
zdôraznil, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Primárne v odvolaní proti rozsudku okresného súdu žalobca poukázal na priebeh pojednávania
pred okresným súdom dňa 19.05.2014, keď zo Zápisnice o pojednávaní z tohto dňa vyplýva, že
bolo začaté pojednávanie o 09.00 hod. za neprítomnosti konateľa žalobcu a jeho splnomocneného
zástupcu. V zápisnici je ďalej uvedené, že pojednávanie bolo ukončené o 12.35 hod.. S obsahom
zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom žalobca nesúhlasil, keďže konateľ žalobcu sa dostavil
do pojednávacej miestnosti o 09.07 hod. a okamžite po jeho príchode mu samosudkyňa Mgr. Janotová
oznámila, že pojednávanie bolo ukončené a vo veci bol vynesený rozsudok. K pojednávaniu konateľ
žalobcu a zástupca žalobcu dorazili pred budovu okresného súdu o 09.05 hod.. Konateľ žalobcu
okamžite vstúpil o 09,07 hod., avšak samosudkyňa mu oznámila, že vo veci už bol vynesený rozsudok a
pojednávanie je skončené. V pojednávacej miestnosti bola ešte zástupkyňa žalovaného JUDr. Buriková.
Splnomocnený zástupca žalobcu sa po zaparkovaní auta dostavil do vestibulu súdu o 09.13 hod., avšak
pri jeho vstupe mu konateľ žalobcu oznámil, že pojednávanie je už ukončené a vo veci bol vynesený
rozsudok. Žalobca z titulu týchto okolností neobvyklého konania súdu sa domáhal informácií ohľadne
obdržania zápisu z pojednávania, prípadne nahliadnutia do spisu. Konateľ žalobcu a jeho splnomocnený
zástupca asi o 10,30 hod. opustili budovu okresného súdu. Po tejto udalosti boli šokovaní, keď pri
dĺžke cesty 1.000 km a strávenia na ceste cez 14 hodín sa dozvedeli len to, že pojednávanie trvalo
v skutočnosti 7 minút. V ďalšom žalobca namietol nedodržanie poučenia podľa ust. § 120 ods. 4
O.s.p., čo vyústilo do porušenia princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ako aj do porušenia
princípu legitímneho očakávania súdneho rozhodnutia. K samotnej dodávke uviedol, že žalobca
dodával žalovanému bezpečnostné čelné sklá elektrických lokomotív a ku každej dodávke sa prikladal
nevyhnutný protokol. Od roku 2000 bolo dodaných žalovanému celkom 200 kusov bezpečnostných skiel.
Predmetom žaloby bola žalovaným neuhradená kúpna cena dvoch dodávok bezpečnostných skiel z roku
2008. Na tento tovar boli vystavené 2 faktúry s č. 300206 a č. 300210. Žalobca zdôraznil, že žalovaný
ako kupujúci nesplnil včas svoju povinnosť oznámiť vady tovaru podľa ust. § 428 ods. 2 Obchodného
zákonníka Českej republiky. Dodaný tovar bol žalovanému odovzdaný. Žalobca považoval za nutné
uviesť, že po odstúpení od kúpnych zmlúv získal od niektorých pracovníkov žalovaného upozornenie,
aby sa so žalovaným nepúšťali do sporov, pretože zástupcom žalovaného je JUDr. Buriková, ktorá
je manželkou sudcu Krajského súdu v Žiline. Na túto okolnosť žalobca nebral zreteľ až do momentu
neobvyklého konania samosudkyňou na okresnom súde pri vypočutí znalca dňa 11. apríla 2014 a
pri konaní dňa 19. mája 2014. Žalobca poukázal na to, že jeho pôvodnou právnou zástupkyňou bola
JUDr. Pikorová, avšak zo zdravotných dôvodov bolo zmenené zastupovanie žalobcu JUDr. Ščurym,
ktorý však nepostupoval podľa pokynov žalobcu. I cez výslovný príkaz žalobca napokon nepodal
námietky proti ustanoveniu znalca. Žalobca to vzhľadom na špecifický charakter bezpečnostných skiel
považoval za zbytočnú a komplikujúcu záležitosť. To sa však negatívne prejavilo v ďalšom konaní. Vo
vzťahu k znaleckému posudku žalobca uviedol, že je neodborne spracovaný a v záveroch vychádza z
predstáv a želaní žalovaného. Znalec bol buď nekvalifikovaný v tejto problematike alebo bol výrazne



ovplyvnený žalovaným pri prehliadke skiel v jeho priestoroch. Žalobca poukázal na niektoré nepodložené
tvrdenia znalca z odboru elektrotechniky a optiky. Znalec tvrdí, že pre dosiahnutie teploty vo vnútri
bezpečnostného skla cez 90o C by drôty elektrického vyhrievania museli byť rozžhavené do biela.
Znalec sa však vôbec nezaoberal veľkosťou inštalovaného výkonu elektrického vyhrievania a ani si
ako elektrotechnik nebol schopný jeho veľkosť zmerať a spočítať. Je známe, že v obyčajnom okennom
dvojskle dosahuje vnútorná teplota za slnečného svitu až 65o C. V bezpečnostnom skle je však naviac
inštalované trojstupňové vyhrievanie o výkone 400 W, ktoré musí zaručiť nezamrznutie čelného skla
lokomotívy pri snežení a i pri - 30o C a rýchlosti 90 km/h. Aj obyčajný laik uzná, že v letných obdobiach
pri lokomotíve, ktorá nie je v prevádzke za intenzívneho slnečného svitu a zapnutom vyhrievaní na
plný výkon, môže byť teplota 90o C prekročená. Žalobca uviedol, že v Zápisnici o pojednávaní zo dňa
11. apríla 2014 boli vynechané niektoré otázky zástupcu žalobcu na znalca, osobitne také, na ktoré
znalec nedokázal vôbec odpovedať. S výnimkou údaju číselného značenia skiel v znaleckom posudku,
by k tomuto znaleckému posudku nemalo byť súdom vôbec prihliadané, keďže znalec hodnotil iné
bezpečnostné sklá, než ktoré boli predmetom žaloby. Tieto žalobcom nikdy neboli dodané žalovanému.
Znalecký posudok preto nemôže byť použitý ako dôkaz nekvality bezpečnostných skiel dodaných
žalovanému v roku 2008. Zástupca žalobcu na záver výpovede znalca samosudkyni krátkou cestou
doručil doklad o fakte, že bezpečnostné sklá žalovaným predložené k znaleckému posudzovaniu,
nemôžu byť v žiadnom prípade dodané žalovanému ako súčasť dvoch dodávok bezpečnostných skiel z
roku 2008, ktorých sa týka napadnuté súdne konanie. Tento doklad, ktorý bol vydaný firmou SVOS spol.
s. r.o., Přelouč, však nie je v zápisnici z pojednávania vôbec uvedený. Bezpečnostné sklá, ktoré boli
znalcovi predložené k znaleckému posudku žalovaným, majú na polotovare používanom pri ich výrobe
výrobné čísla. Tieto výrobné čísla znalec uviedol v posudku na troch kusoch zo štyroch, a to
1. sklo s označením 0812853 ...
2. sklo s označením 0812844 ...
3. sklo s označením 0905468 ... .
Číslované polotovary sú pre výrobu bezpečnostných skiel používané až od roku 2009. Podľa potvrdenia
výrobcu SVOS spol. s. r.o., Přelouč bolo zrejmé, že ním vyrobené polotovary s číslami podľa znaleckého
posudku boli žalobcovi dodané dňa 30.12.2008 a dňa 06.05.2009, preto žalovaným predložené
bezpečnostné sklá ako dôkaz v tomto konaní nemohli byť v žiadnom prípade žalobcom dodané
žalovanému v apríli a v máji roku 2008. Žalobca od 06.05.2008 žiadne bezpečnostné sklá žalovanému
nedodal a všetky obchodné styky s ním prerušil práve pre neuhradenie kúpnej ceny dodávok, ktoré tvorili
predmet súdneho sporu.

Žalobca ďalej zdôraznil, že medzi účastníkmi konania nie je rozpor o tom, že žalovaný od žalobcu v roku
2008 obdržal 8 kusov bezpečnostných skiel, za ktoré dohodnutú cenu neuhradil. Ako bolo preukázané,
3 kusy bezpečnostných skiel, predložené ako vadné, z uvedenej dodávky žalobcu nepochádzali,
štvrtý kus predloženého bezpečnostného skla s vysokou pravdepodobnosťou takisto nie. Ďalšie 4
kusy bezpečnostných skiel neboli žalovaným predložené vôbec. Tvrdenie o ich zničení, či rozbití je
nevierohodné. Žalovaný žiadne zo svojich tvrdení o rozbití a zničení skiel nedoložil. Okresný súd
nesprávne hodnotil dôkazy a chybne aplikoval právo, keď nesprávne vyhodnotil dôkazy o údajnej
nekvalite skiel. Súčasne žalobcovi bola odňatá možnosť predložiť súdu ďalšie dôkazy a predniesť
záverečné návrhy. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 29.09.2014. K odvolaniu
žalobcu v rovine odňatia možnosti konať pred súdom žalovaný uviedol, že všetky zúčastnené strany
boli na pojednávanie dňa 19.05.2014 riadne a včas predvolané. Dňa 19.05.2014 vošiel žalobca do
pojednávacej miestnosti po riadnom ukončení pojednávania v predmetnej právnej veci a po vyhlásení
rozsudku v danej veci. Procesné pochybenie okresného súdu žalobca vidí aj v tom, že nebol poučený
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaný uviedol, že každé
písomné predvolanie účastníkov na pojednávanie vo veci samej obsahovalo v texte aj poučenie podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Predpísaná certifikácia výrobkov - čelných skiel lokomotív nemá vplyv na
prejednávanú právnu vec, keďže certifikát nie je vydávaný ku každému jednému čelnému sklu ako
ku samostatnému výrobku, ale certifikát je vydávaný výrobcovi na to, aby všetky jeho výrobky spĺňali
predpísané technické normy a predpisy, v opačnom prípade je ich výroba nedovolená. Aj výrobky v
rámci certifikovanej výroby predsa nemusia spĺňať požadovanú kvalitu a môžu byť vadné. Certifikát
na výrobu určitého druhu výrobkov preto nie je zárukou kvality každého jedného výrobku. Práve pre
opakujúce sa reklamácie a nevyhovujúci stav kvality čelných skiel lokomotív, dodávaných žalobcom,
bol žalobca vylúčený zo zoznamu schválených subdodávateľov pre Železničnú spoločnosť Slovensko



a.s. ako prevádzkovateľa železničných koľajových vozidiel. Poslednú dodávku pre žalovaného žalobca
zrealizoval v mesiaci máj 2008 a ďalej žalovaný začal čelné sklá
lokomotív odoberať od iného dodávateľa, a to od spoločnosti Akumulátory Táborský. Žalovaný poukázal
na to, že žalobca zmenil svoj petit žaloby na bezdôvodné obohatenie. Žalovaný uskutočnil viaceré
reklamácie ohľadom dodaných čelných skiel lokomotív zo strany žalobcu, ktorý však nemal záujem ich
riešiť, keďže ich odmietol posudzovať až do úhrady kúpnej ceny vadnej dodávky. Žalobca ignoroval
aj ust. § 439 ods. 4 Obchodného zákonníka ČR. Berúc do úvahy bezpečnosť koľajovej prepravy bolo
neprípustné a nedovolené, aby čelné sklá lokomotív vykazovali akékoľvek vady skresľujúce a vôbec
ovplyvňujúce viditeľnosť, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj znalec pribratý do konania. Odvolanie
žalobcu v časti o zmene jeho právnych zástupcov a postupe týchto právnych zástupcov nemá žiaden
vplyv na prejednávanú právnu vec. Práve pre špecifický charakter tovaru, o ktorom sa pojednávalo, a
to čelné sklá lokomotív, okresný súd rozhodol o pribratí znalca a o vypracovaní znaleckého posudku.
Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi znalca. Znalec zistil poškodenie skiel tak, ako ich
udával žalovaný. Išlo o vady v spojení kaleného skla a polykarbonátu, priamo v polyuretnovom lepidle,
poškodenie tmelu bolo s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote spôsobené priamo vo výrobe, t.j.
nesprávnou technológiou lepenia a nie prehriatím skiel ako to uviedol žalobca. Vady - kruhy boli zistiteľné
pri všetkých skúmaných sklách a bolo to spôsobené nesprávnou technológiou lepenia, kedy dochádzalo
ku znižovaniu viditeľnosti cez sklo, na ktorom sa tvorili kruhy - mapy, ktoré sú viditeľné pod určitým uhlom
dopadu svetla. Vytváranie „kruhov“ sa dialo nepredvídateľne, čím dochádzalo k zhoršeniu viditeľnosti -
priehľadnosti skla, čo bolo považované za veľmi nebezpečné v súvislosti na čo je sklo používané, a to
čelné sklo v lokomotíve. Znalec konštatoval poškodenie predmetných skiel v rozsahu, ktorý robí tieto sklá
neupotrebiteľnými pre účel, na aký boli vyrobené. Hodnota skiel pre druh ich poškodenia bola nulová.
Žalovaný potvrdil postup žalobcu na nariadenom pojednávaní, ktorého otázky smerované k znalcovi
boli snahou preverovať jeho kvalifikáciu, vzdelanie, odbornosť, pričom dochádzalo k slovným útokom
žalobcu adresovaným znalcovi na pojednávaní, ktoré boli hrubo urážajúce. Kladené otázky žalobcu na
znalca nesúviseli s meritom veci.

Bolo nesporné a dodacími listami preukázané, že 2 kusy čelných skiel boli dodané 18.04.2008 a 6 kusov
čelných skiel bolo dodaných 23.05.2008. V dodacích listoch ani vo faktúrach sa žiadne výrobné čísla ani
iné číselné označenia dodaných čelných skiel neuvádzalo. Pokiaľ by bola možná identifikácia skiel podľa
číselného označenia, tak by bola uvedená už v dodacích listoch a na faktúrach. Žalobca však v konaní
pred okresným súdom tvrdil, že identifikácia jednotlivých skiel podľa číselného označenia nie je možná a
na druhej strane poukázal na závery znaleckého posudku, z ktorých táto číselná identifikácia pri určitom
počte dodaných skiel vyplývala, ktorú obranu účelovo žalobca použil na to, že sklá s týmto číselným
označením boli žalobcovi dodané od výrobcu SVOS spol. s r.o. dňa 30.12.2008 a 6.5.2009, a teda
tieto sklá nemohli byť žalobcom dodané žalovanému v apríli a v máji 2008. Vzhľadom k tejto námietke
žalobcu však žalovaný poukázal na nesporné listinné dôkazy, a to dodacie listy, ktoré preukázali dodanie
skiel dňa 18.04.2008 a 23.05.2008, pričom žalovaný dodané sklá písomne reklamoval dňa 25.07.2008,
ktorá reklamácia žalovaného obsahovala jasnú diagnostiku a popis závady, keď na sklách sa vytvárali
okrúhle fľaky a postupne sa znižovala priehľadnosť skiel. Žalovaný zotrval na tom, že posudzovaním
zo strany znalca boli hodnotené dodávky realizované žalobcom žalovanému, keďže je nemožné, aby
diagnostika a popis vád v reklamácii žalovaného zo dňa 25.07.2008 bola totožná so závermi Znaleckého
posudku, ak by znalec skúmal sklá, ktoré boli v dispozícii žalobcu od 30.12.2008 a 6.5.2009 a tieto sklá
by znalec vyhodnotil s totožným popisom vád. Ak by sa aj pripustila úvaha žalobcu, a to, že vadné sklá,
ktoré boli predmetom znaleckého skúmania, boli žalobcovi dodané od výrobcu SVOS spol. s r.o. dňa
30.12.2008 a 6.5.2009, a teda až po reklamácii žalovaného zo dňa 25.07.2008, tak neexistuje možnosť,
akým spôsobom by sa sklá, ktoré boli v dispozícii žalobcu od 30.12.2008 a 6.5.2009, dostali od žalobcu k
žalovanému, pretože medzi žalobcom a žalovaným neexistovali od mája 2008 žiadne obchodné vzťahy,
čo zhodne tvrdí žalobca aj žalovaný. Pri tejto úvahe žalovaný poukázal na to, že ako mohol reklamovať
s presným popisom vád také sklá, ktoré ešte neboli vôbec vyrobené a následne by výrobca SVOS spol.
s r.o. vyrobil také sklá, aby tieto sklá vykazovali rovnaké vady ako žalovaným reklamované vady. Čelné
sklá dodané žalobcom boli reklamované z dôvodu, že v prevádzke, keď boli namontované na lokomotíve,
sa pri určitom uhle dopadu svetla vytvárali na sklách okrúhle fľaky, čím dochádzalo ku skresľovaniu a
ku znižovaniu viditeľnosti, čo bolo považované za veľmi nebezpečné, a tým neprípustné pri prevádzke
lokomotívy. Preto boli čelné sklá z lokomotívy demontované a ku ich poškodeniu došlo pri samotnej
demontáži. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na záver znalca ...„teda ako už bolo uvedené, že
polykarbonátové sklo je prakticky nerozbitné, tvrdené sklo, ktoré je súčasťou skiel do lokomotív, rozbitné
je, z čoho je možné vyvodiť len ten záver, že slabším článkom, čo sa týka mechanických vlastností skiel



do lokomotív od žalobcu, je tvrdené sklo, ktoré mohlo byť pri demontáži poškodené“. Po pripustenej
zmene žalobného petitu sa žalobca nedomáhal vydania dodaných vadných skiel, ale domáhal sa
ekvivalentu v peniazoch, teda peňažnej čiastky, ktorá má zodpovedať hodnote dodaných skiel, teda
pôvodne vystavených faktúr vo výške 16.605,72 Eur a 5.911,96 Eur. Bezdôvodným obohatením, ktorého
sa žalobca domáhal, je majetkový prospech, ktorý predstavuje bezdôvodné obohatenie, t.j. zväčšenie
majetku u obohateného. S prihliadnutím na nevyvrátiteľný fakt preukázaný písomnými listinami, a to
reklamáciami a najmä znaleckým posudkom, že čelné sklá dodané žalobcom žalovanému vykazovali
také vady, ktoré bránili ich použiteľnosti na svoj účel a ich hodnota bola vzhľadom na druh poškodenia
nulová, žalovaný sa nemohol na úkor žalobcu obohatiť. Pokiaľ nebolo oneskorene podané odvolanie
žalobcom, tak žalovaný navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Odvolacie dôvody
žalobcu nepreukazujú žiadne pochybenie prvostupňového súdu. Argumenty žalobcu nemajú žiaden
vplyv na navrhovanú zmenu rozhodnutia v prejednávanej veci, keďže dokazovanie bolo vykonané v
dostatočnom rozsahu a vec bola správne právne posúdená.

Krajský súd poukazuje na obsah spisového materiálu, keď vyjadrenie k odvolaniu podľa č.l. 341, 342
spisu bolo doručované v zmysle doručenky na č.l. 341 spisu tak žalobcovi, ako aj zástupcovi žalobcu
(obálka na č.l. 343 spisu zväzok č. 2).

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. za rešpektovania ust. § 156
ods. 1, 3 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku bolo napadnuté opravné uznesenie okresného súdu
a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutia podľa ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu proti opravnému uzneseniu
okresného súdu a proti rozsudku okresného súdu bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/161/2015-366 zo
dňa 15.07.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania
prostredníctvom ich splnomocnených zástupcov, ako i samotnému žalobcovi s tým, že podľa ust. § 156
ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského
súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu
dňa 14.09.2015, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským
súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

V súvislosti s vecnou správnosťou napadnutého opravného uznesenia okresného súdu č.k.
17Cb/79/2011-351 zo dňa 29.01.2015 krajský súd poukazuje v súhrnnosti nielen k spôsobu vybavenia
sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Martin v podaní zo dňa 12.01.2015 (č.l. 348 spisu) práve
vo vzťahu k námietke postupu samosudkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb/79/2011, ale aj na
obsah úradného záznamu k sp. zn. súdneho konania 17Cb/79/2011, ktorý sa nachádza na č.l. 301 spisu
(zväzok č. 1) o predložení spisového materiálu k jeho nazretiu splnomocnenému zástupcovi žalobcu
dňa 19.05.2014 od 09.30 hod. do 10.00 hod. v spojení aj s vyjadrením splnomocnenej zástupkyne
žalovaného k odvolaniu žalobcu zo dňa 29.09.2014 (č.l. 336 - 340 spisu zväzok č. 2), v ktorom
sa vyjadrila, že dňa 19.05.2014 vošiel žalobca do pojednávacej miestnosti až po riadnom ukončení
pojednávania v predmetnej právnej veci a po vyhlásení rozsudku v danej veci. Krajský súd uvádza, že
pri identifikácii listín s uvedením čísla listu spisového materiálu vychádzal z číslovania, ktoré vyplývalo
zo spisového materiálu k dátumu konania a rozhodovania krajským súdom. Opravným uznesením č.k.
17Cb/79/2011-351 zo dňa 29.01.2015 došlo k oprave Zápisnice z ústneho pojednávania vo veci sp.
zn. okresného súdu 17Cb/79/2011 zo dňa 19. mája 2014, ktorá sa nachádza na č.l. 303 - 304 spisu
tak, že správny čas skončenia pojednávania je 09.25 hod.. Okresný súd v odôvodnení napadnutého
opravného uznesenia poukázal na ust. § 40 ods. 3 veta prvá O.s.p., keď súčasne skonštatoval, že
nariadené ústne pojednávanie dňa 19.05.2014 sa začalo o 09.00 hod. a k jeho ukončeniu došlo
za 25 minút, pričom bezprostredne po ukončení pojednávania a po verejnom vyhlásení rozhodnutia
do pojednávacej miestnosti vstúpil konateľ žalobcu ešte za prítomnosti sudkyne a splnomocnenej
zástupkyne žalovaného, na čo mu bolo oznámené, že pojednávanie sa skončilo a vo veci bolo
rozhodnuté. Samosudkyňa ďalej v odôvodnení opravného uznesenia uviedla, že pri kontrole zápisnice
z pojednávania konaného dňa 19.05.2014 prehliadla, že len chybou v písaní bolo uvedené ukončenie
pojednávania o 12.35 hod., pričom reálne pojednávanie skončilo o 09.25 hod.. Pri zistení tejto chyby
dala pokyn na opravu zápisnice, keď dátum skončenia pojednávania potvrdzuje aj okolnosť predloženia



spisového materiálu do informačného centra okresného súdu dňa 19.05.2014 o 09.30 hod. na základe
žiadosti splnomocneného zástupcu žalobcu, o čom bol vyhotovený úradný záznam na č.l. 301 spisu.

K tomuto opravnému uzneseniu a jeho zdôvodneniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca
namietal, že hodina skončenia pojednávania konaného dňa 19.05.2014 pred okresným súdom bola o
09.07 hod. a nie o 09.25 hod.. K tomuto odvolaciemu dôvodu žalobca poukázal na to, že konateľ žalobcu
vstúpil do pojednávacej miestnosti o 09.07 hod. a už mu bolo oznámené, že je skončené pojednávanie.
Ďalej splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že trvá na časovom údaji príchodu žalobcu na Okresný
súd Martin, a to Davida Záhoru o 09.07 hod. a Dalibora Záhoru o 09.13 hod.. Vo vzťahu k odvolaciemu
dôvodu žalobcu o týchto časových intervaloch a o námietke, že pojednávanie konané pred okresným
súdom dňa 19. mája 2014 nebolo skončené o 09.25 hod., krajský súd uvádza, že neboli preukázané.
Žalobcom a ani jeho splnomocneným zástupcom nebolo preukázané, že by pojednávanie konané dňa
19. mája 2014 pred okresným súdom trvalo len 7 minút, t.j. od 09.00 hod. a bolo ukončené o 09.07
hod.. Oproti tomu čas trvania pojednávania pred okresným súdom dňa 19.05.2014 o 09.00 hod. a jeho
ukončenia o 09.25 hod. vyplynul z viacerých dokladov. Jedným z nich bolo vyjadrenie k sťažnosti podanej
žalobcom na postup v konaní, ktorá sťažnosť žalobcu predsedníčkou Okresného súdu Martin pod Spr
2214/14 zo dňa 12.01.2015 nebola vyhodnotená ako opodstatnená. V odpovedi na sťažnosť v postupe
samosudkyne v konaní sp. zn. 17Cb/79/2011 predsedníčka okresného súdu uviedla, že nezistila postup
sudkyne, či už počas alebo v priebehu pojednávania, ktorý by bol v rozpore s občianskym súdnym
poriadkom a vedením konania. Ďalším dôkazom potvrdzujúcim časovú súvislosť trvania pojednávania
konaného pred okresným súdom dňa 19.05.2014 od 09.00 hod. do 09.25 hod. je úradný záznam
o nazeraní do súdneho spisu, ktorý sa nachádza na č.l. 301 spisu (zväzok č. 1), v zmysle ktorého
dňa 19.05.2014 bol splnomocnenému zástupcovi žalobcu Daliborovi Záhorovi predložený v prítomnosti
zamestnanca okresného súdu spis o 09.30 hod. do 10.00 hod.. Potvrdením časových súvislostí trvania
pojednávania konaného pred okresným súdom dňa 19.05.2014 o 09.00 hod. do 09.25 hod. okrem
spôsobu vybavenia sťažnosti žalobcu predsedníčkou Okresného súdu Martin a obsahu úradného
záznamu o nazeraní do súdneho spisu je v konečnom dôsledku aj samotné vyjadrenie žalovaného k
odvolaniu žalobcu, keď splnomocnená zástupkyňa žalovaného poukázala na to, že žalobca vstúpil do
pojednávacej miestnosti až po ukončení pojednávania a po verejnom vyhlásení rozhodnutia.

V súhrnnosti z týchto skutočností krajský súd vychádzal pri konštatovaní vecnej správnosti napadnutého
opravného uznesenia okresného súdu, ktoré bolo vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdené podľa
ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Z titulu záveru vecnej správnosti opravného uznesenia okresného súdu
potom nebolo konštatované ani odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom, a to v nadväznosti
aj na celý priebeh súdneho konania, ktoré bolo začaté v zmysle ust. § 82 ods. 1 O.s.p. doručením
žaloby žalobcom na Okresný súd Martin dňa 20.01.2011 a trvaním súdneho konania až do 19.05.2014,
keď vo veci bol okresným súdom vyhlásený rozsudok. Nemožno sa stotožniť so žalobcom, že by
mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ak sa konštatovala vecná
správnosť napadnutého opravného uznesenia a súčasne sa konštatuje krajským súdom, že priebeh,
postup konania pred okresným súdom vytvoril žalobcovi dostatočný časový priestor k preukazovaniu
svojho nároku, k poskytovaniu jeho vyjadrení, ako aj plnenia si dôkaznej povinnosti v súvislosti s
uplatneným žalobným nárokom. V konečnom dôsledku možnosť konania pred súdom nie je možné
reštriktívne vzťahovať len na jedno pojednávanie v danej veci, konkrétne na záverečné pojednávanie
pred okresným súdom dňa 19.05.2014. Predsa od momentu začatia súdneho konania, a to doručením
žaloby žalobcom na Okresný súd Martin dňa 20.01.2011 až do jeho skončenia pred okresným súdom dňa
19.05.2014, žalobca mal umožnené konať pred súdom v rozsahu plnenia si svojej povinnosti tvrdenia,
ako aj dôkaznej povinnosti. Vo veci v zmysle obsahu spisového materiálu bolo vytýčených viacero
súdnych pojednávaní a ak niektoré z nich boli odročované, tak z dôvodu vyhovenia návrhu žalobcu
jeho splnomocneného zástupcu. Príkladmo krajský súd poukazuje na to, že prebehlo pojednávanie
pred okresným súdom dňa 23. februára 2012, 13.09.2012, 11. apríla 2014, na ktorých nariadených
pojednávaniach mal žalobca umožnenú realizáciu procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V súvislosti s postupom okresného
súdu, ktorý umožnil žalobcovi konať pred súdom a ktorému bola umožnená realizácia práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, sa
poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„Zmyslom procesných
garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania,
na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a



dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv
za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom
konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor
uplatniť tieto procesné práva, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na
súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie“. Vzhľadom k vyššie popísanému spôsobu a priebehu konania pred
okresným súdom krajský súd konštatuje, že žalobcovi nebolo odňaté jeho právo konať pred súdom,
keďže právo na spravodlivý súdny proces bolo zabezpečené tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného.

V súvislosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu, vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu, ktoré
boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote, krajský súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého
rozsudku okresného súdu za aplikácie ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. V konaní pred krajským súdom pri
odvolacích dôvodoch žalobcu bolo podstatné a relevantné to, že krajský súd bol viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa podľa ust. § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebol preukázaný
žiaden dôvod výnimky vyplývajúci z odsekov 2 až 7 ust. § 213 O.s.p.. To, že krajský súd bol viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, vyplývalo aj zo skutočností vykonaného
poučenia žalobcu a žalovaného pred okresným súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Nebolo relevantné
namietanie žalobcom, že nebolo vykonané poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. K splneniu
poučenia okresným súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi sa poukazuje na č.l.
59 spisu, keď obsahom upovedomenia o odročení alebo zrušení pojednávania, ktoré bolo doručené
žalobcovi, bolo poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Mimo akúkoľvek pochybnosť k poučeniu
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. došlo aj v zmysle predvolania a poučenia pre účastníkov konania,
ktoré sa nachádza na č.l. 212, 213 spisu. Išlo o predvolanie na pojednávanie na deň 28.02.2014,
keď doručenka na č.l. 213 rub spisu preukazuje doručenie termínu pojednávania na deň 28.02.2014
spolu aj s poučením v zmysle relácie doručovaných písomností na predmetnej doručenke a podpisu
Dalibora Záhoru ako splnomocneného zástupcu žalobcu pri prevzatí týchto súdnych zásielok. Práve
v poučení pre účastníkov konania na č.l. 213 spisu, ktoré bolo doručené žalobcovi prostredníctvom
jeho splnomocneného zástupcu, je obsiahnuté poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že
všetky dôkazy musia byť predložené alebo označené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr už súd neprihliada.
Opätovne k poučeniu okresným súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. došlo aj v obsahu upovedomenia
o odročení alebo zrušení pojednávania na č.l. 283 spisu, ktorá zásielka v zmysle č.l. 282 spisu, podľa
obsahu úpravy bola doručovaná žalobcovi. Vzhľadom k poučeniu žalobcu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
mimo akúkoľvek pochybnosť spôsobom, ktorý je preukázaný na č.l. 212, 213 spisu spolu s doručenkou
od splnomocneného zástupcu žalobcu, nachádzajúcou sa na č.l. 213 rub spisu, nebolo možné až v
odvolacom konaní prihliadať k tvrdeniam a argumentácii žalobcu, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
okresným súdom. K novo tvrdeným skutočnostiam, ktoré uplatnil žalobca až v podanom odvolaní, nebol
preukázaný žiaden z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z ust. § 205a ods. 1 O.s.p. k tomu, aby tieto
nové tvrdenia uvádzané v písomne podanom odvolaní žalobcu mohli tvoriť relevantný odvolací dôvod za
konštatovania vykonaného poučenia žalobcu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Preto, ak žalobca až v
písomne podanom odvolaní namietal, že žalovaný vady dodávky nereklamoval bez zbytočného odkladu,
tak pri tejto námietke žalobcu išlo o novo tvrdenú skutočnosť, ktorú žalobca nepoužil v konaní pred
súdom prvého stupňa. Z uvedeného, za stavu poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a nepreukázania
žiadneho z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z ust. § 205a ods. 1 O.s.p., táto námietka nemohla tvoriť
relevantný odvolací dôvod, a to ani zo spôsobu vymedzeného žalobcovho nároku, keď žalobca sa
domáhal proti žalovanému z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy vydania bezdôvodného obohatenia,
ktoré malo spočívať vo finančnom ekvivalente dodávky žalobcom pre žalovaného.

K námietke žalobcu ako odvolateľa o nepredvídateľnosti súdneho rozhodnutia a k zásahu do
legitímneho očakávania výsledku súdneho rozhodnutia je potrebné uviesť, že predsa žalobca, pôvodní
právni zástupcovia žalobcu, potom splnomocnený zástupca žalobcu účasťou na pojednávaniach
mali vedomosť o priebehu konania, záveroch Znaleckého posudku č. 36/14/2013. V súvislosti aj
s vymedzeným nárokom žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo vyjadrení finančného
ekvivalentu mali vedomosť, že hodnota dodávky pre vadnosť čelných skiel do lokomotív bola nulová, a
tým nebolo možné hovoriť o obohatení na strane žalovaného. Žalobca, jeho pôvodní právni zástupcovia
a posledný splnomocnený zástupca mali vedomosť o výsledkoch dokazovania, priebehu konania, mali
vedomosť o záveroch znalca, preto nemožno akceptovať, že by došlo k nepredvídateľnému súdnemu
rozhodnutiu, ktoré malo svoj základ v priebehu konania, výsledkoch dokazovania, a tým nemohlo dôjsť



ani k neočakávanému súdnemu rozhodnutiu. Skutočnosť, že JUDr. Ján Burik je sudcom Krajského
súdu v Žiline a JUDr. Jana Buriková vystupovala podľa Splnomocnenia zo dňa 11.07.2011 (č.l. 21
spisu) ako splnomocnený zástupca žalovaného, nesúvisela s konaním zákonnej sudkyne Mgr. Kataríny
Janotovej. Žalobca v tomto smere zistených skutočností, a to, že splnomocnená zástupkyňa žalovaného
má manžela, ktorý je sudcom, nevzniesol v tejto rovine žiadne námietky zaujatosti. Žalobca neuplatnil
v konaní pred okresným súdom, ani pred odvolacím súdom námietku zaujatosti s náležitosťami
vyžadovanými ust. § 15a ods. 3 O.s.p.. Naviac nebolo zistené, že by vo veci konal vylúčený sudca.
Ani v tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu len v poukaze na skutočnosť, že manžel
splnomocnenej zástupkyne žalovaného je sudcom Krajského súdu v Žiline. Pokiaľ žalobca v odvolaní
poukazoval na svojich právnych zástupcov a na konanie právneho zástupcu JUDr. Ščuryho, tak uvedené
predstavuje vzťah medzi žalobcom a týmto právnym zástupcom. Ani prípadné námietky k tomuto vzťahu
medzi žalobcom a pôvodným právnym zástupcom JUDr. Ščurym sa nemohli dotknúť vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu. K dôkazu Znaleckého posudku č. 36/14/2013, vypracovaného
znalcom Ing. Jánom Hučkom, ktorý bol okresným súdom ustanovený na vykonanie znaleckej úlohy
uznesením č.k. 17Cb 79/2011-115 zo dňa 21.9.2012, krajský súd zdôrazňuje, že žalobca voči tomuto
súdnemu znalcovi nepodal námietky. Znalec bol z odboru Optika, odvetvie Prístrojová optika a Špeciálna
optika, teda so znalosťami potrebnými na vypracovanie znaleckého posudku. Za tohto stavu bolo
nevyhnutné vychádzať zo záverov Znaleckého posudku č. 36/14/2013, vypracovaného okresným súdom
ustanoveným znalcom Ing. Jánom Hučkom (§ 17 ods. 1 O.s.p.) v spojení s poučením uznesenia
Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb 79/2011-115 zo dňa 21.9.2012.

K odvolacím dôvodom žalobcu v rovine znaleckého zhodnotenia a posúdenia, primárne krajský súd
uvádza, že k odborným námietkam žalobcu, obsiahnutým v odvolaní nebolo možné prihliadať ako k
námietkam relevantným, pretože žalobca od doručenia znaleckého posudku dňa 08.11.2013 (č.l. 160 rub
spisu) až do rozhodnutia okresným súdom dňa 19.5.2014 mal dostatočný časový priestor na vyjadrenie
sa k odborným otázkam o to viac, keď bolo vykonané pojednávanie, na ktorom bol prítomný žalobca,
jeho splnomocnený zástupca a znalec v zmysle č.l. 260 spisu, konané dňa 11. apríla 2014. Okresný
súd podaním, ktoré sa nachádza na č.l. 161 spisu, vyzval žalobcu prostredníctvom jeho pôvodného
právneho zástupcu JUDr. Ladislava Ščuryho v zmysle doručenky na č.l. 160 rub spisu, aby sa vyjadril
k znaleckému posudku v lehote 10 dní. Žalobca sa však k danej možnosti okresným súdom, a to k
možnosti vyjadrenia sa k znaleckému posudku, nevyjadril. Písomné vyjadrenie k znaleckému posudku
zaslal len žalovaný v podaní zo dňa 28.10.2013 (č.l. 170 - 171 spisu). O tom, že žalobcovi bol doručený
znalecký posudok, svedčí obsah relácie na doručenke, ktorá sa nachádza na č.l. 160 rub spisu, súčasťou
ktorej je uvedené doručenie znaleckého posudku a prípis okresného súdu, ktorý sa nachádza na č.l.
161 spisu. Z tohto postupu okresného súdu, v spojení aj s vyššie uvedeným Nálezom Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 153/07 zo dňa 18. októbra 2007 vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania
bol poskytnutý priestor uplatniť svoje námietky a argumentáciu voči znaleckému posudku, čo však
bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil. Naviac, žalobcovi prostredníctvom jeho pôvodného
právneho zástupcu bolo doručené aj vyjadrenie žalovaného k znaleckému posudku podľa č.l. 172 a
doručenky na č.l. 172 rub spisu. Žalobca až do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 28. februára 2014
(č.l. 224 rub spisu) prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedol, že sa nestotožňuje so závermi
znaleckého posudku a že trvá na výsluchu znalca. Za týmto účelom bolo nariadené pojednávanie pred
okresným súdom dňa 11. apríla 2014 (č.l. 260 - 266 spisu), kde bol prítomný nielen žalobca, ale aj
jeho splnomocnený zástupca, p. Dalibor Záhora, splnomocnená zástupkyňa žalovaného a vypočutý
znalec. K odvolacím dôvodom žalobcu, k obsahu Zápisnice o pojednávaní konanom dňa 11. apríla 2014
krajský súd uvádza, že bolo nevyhnutné z obsahu zápisnice o pojednávaní vychádzať, keďže žalobca
nevzniesol relevantné námietky, resp. návrh na opravu tejto zápisnice, doplnenie. Pokiaľ takýmto
spôsobom žalobca nepostupoval, teda nepodal návrh na opravu, doplnenie zápisnice o pojednávaní,
nemohlo byť relevantné namietanie žalobcu v odvolaní, že v zápisnici nie sú zaprotokolované všetky
údajné otázky zástupcu žalobcu na znalca. V tejto súvislosti záveru krajského súdu, ktorý vychádza z
obsahu Zápisnice o pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 11. apríla 2014, sa poukazuje
na ust. § 40 ods. 3 O.s.p. v spojení so zistením, že nebol zo strany žalobcu, ani jeho splnomocneného
zástupcu podaný návrh na doplnenie predmetnej zápisnice a neboli vznesené pred okresným súdom
ani námietky proti jej zneniu, o ktorých by mal konať okresný súd.

Krajský súd konštatuje, že žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani v rovine predkladania
dôkazov. Vo vzťahu k tomuto záveru krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
350/08 zo dňa 30. septembra 2010, z ktorého vyplýva, že ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň



procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak okresný
súd a následne ani krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania, nemôže sama o sebe
táto skutočnosť viesť k záveru o porušení práv účastníka súdneho konania“. Ďalej krajský súd poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...„Dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97)“.

Vzhľadom aj k uvedeným rozhodnutiam Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR bolo nevyhnutné
zo strany krajského súdu konštatovať, že žalobca mal možnosť označovať a predkladať dôkazy, a
pokiaľ vykonané dôkazy boli vyhodnotené okresným súdom, tak k tomuto hodnoteniu došlo za dôslednej
aplikácie ust. § 132 O.s.p., naviac, keď pri odborných otázkach a ich zhodnoteniach súd vychádza zo
znaleckého posudku, čo zodpovedá aj postupu súdu, ktorý podľa ust. § 127 ods. 1 O.s.p. ustanoví
na posúdenie odborných skutočností znalca. Žalobca podľa postupu konania pred okresným súdom
mal vytvorené podmienky k označovaniu dôkazov, k plneniu si dôkaznej povinnosti, keďže na ňom
ako žalobcovi bolo bremeno preukázania uplatneného nároku. Nevykonanie navrhnutých dôkazov,
alebo spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov súdom podľa ustálenej judikatúry súdov SR nemožno
považovať za postup, ktorý by mal za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov,
ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli, budú vykonané, rozhoduje súd. Z uvedeného je zrejmé, že
Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť.
Toto procesné oprávnenie žalobca v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy,
resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv žalobcu nie
je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd preto svojim postupom nevylúčil žalobcu ako odvolateľa z realizácie žiadneho procesného
práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva, a to ani v rovine označovania dôkazov, ich
vykonania a ani v prejednaní veci na poslednom nariadenom pojednávaní pred okresným súdom dňa
19.05.2014 v neprítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu. K úplnosti sa uvádza, že odňatie
možnosti konať pred súdom sa výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho
právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Žalobca mal v konaní pred okresným súdom
zabezpečené právo predkladať svoje návrhy, označovať dôkazné prostriedky, vyjadrovať sa k dôkazom,
zaujať stanovisko k vykonávaným dôkazom, uviesť svoje skutkové závery a právne zhodnotenia, preto
ak na poslednom pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 19.05.2014 bola prejednaná vec
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu za splnenia
zákonných podmienok podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., tak ani uvedeným postupom nebolo odňaté právo
žalobcu konať pred súdom. Pri závere, že bolo žalobcovi zaručené jeho právo konať pred súdom, krajský
súd zvýrazňuje, že sa musí vychádzať z celého priebehu a postupu konania pred okresným súdom.
Nie je možné zužujúco celý priebeh konania a postup pred okresným súdom viazať len na posledné
pojednávanie konané dňa 19. mája 2014, naviac, u ktorého boli splnené podmienky k prejednaniu veci
v neprítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu za aplikácie ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a ich
riadneho predvolania (č.l. 283, 284, 285 spisu zväzok č. 1).

Krajský súd uvádza, že nemohol viať do úvahy tvrdenia a dôkazy, ktoré žalobca nepoužil v konaní pred
okresným súdom za stavu poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Krajský súd posudzoval rozsudok
okresného súdu na základe skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa



ust. § 213 ods. 1 O.s.p., pretože nebol preukázaný žiaden dôvod výnimky cez ustanovenie ods. 2
až 7 § 213 O.s.p.. Krajský súd ďalej bol viazaný vymedzenou žalobou - nárokom pri posudzovaní
napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalobca z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy žiadal vydať
ekvivalent peňažného plnenia za dodávku, ktorú zrealizoval žalovanému, pretože žalovaný sa mal
bezdôvodne obohatiť, avšak výsledky znaleckého posudku ustálili nulovú hodnotu plnenia. Vzhľadom k
charakteru bezdôvodného obohatenia, ktoré má v podstate predstavovať majetkový prospech na strane
žalovaného a výsledky znaleckého dokazovania, ktoré vyjadrili z titulu vadnosti čelných skiel dodávaných
žalobcom žalovanému nulovú hodnotu, tak nebolo možné konštatovať majetkový prospech na strane
žalovaného, a tým ani povinnosť vydať žalobcovi ekvivalent peňažného plnenia za takúto dodávku, preto
pokiaľ okresný súd žalobu zamietol, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne za aplikácie ust. § 219
ods. 1 O.s.p..

K úplnosti sa k odvolaniu žalobcu dodáva aj to, že listinné dôkazy, a to dodacie listy č. 300206/1
a č. 300210/1 mali nepochybnú výpovednú hodnotu o dátume dodania čelných bezpečnostných
skiel žalovanému v dňoch 18.04.2008 a 23.05.2008. Z týchto listinných dôkazov, ktoré v podstate
doložil a označil žalobca, sa vychádzalo pri ustálení dodania čelných bezpečnostných skiel žalobcom
žalovanému. Podľa znaleckého záveru o nulovej hodnote týchto čelných bezpečnostných skiel dodaných
žalobcom žalovanému z titulu ich vadnosti sa potom žalobca nemohol s úspechom domáhať na
žalovanom vydania bezdôvodného obohatenia. Žiadnym z relevantných dôkazov zo strany žalobcu
nebola vyvrátená dôkazná sila znaleckého posudku, preto z jeho záverov bolo nevyhnutné vychádzať
aj vo vyvolanom odvolacom konaní podaným odvolaním zo strany žalobcu. K posudzovaniu, ktoré
vykonal znalecký posudok, bolo okrem iného pri nedostatočnej identifikácii dodávky zo strany žalobcu
nevyhnutné konštatovať, že nebolo možné ani potvrdiť, ale ani vylúčiť skutočnosť, že sa jedná o sklá
dodané žalovanému žalobcom v roku 2008, ktoré boli hodnotené znalcom. V znaleckom posudku
č. 36/14/2013 (ďalej len „znalecký posudok“) sa na str. 5 konštatuje, že v identifikácii posudzovania
dodávky žalobcom žalovanému bol žalobca, ako aj jeho splnomocnený zástupca, resp. predchádzajúci
právny zástupca opakovane vyzývaní znalcom, aby poskytli doklady, resp. informáciu k identifikácii
dodávky žalobcom žalovanému, pričom žalobca na žiaden pokus o informáciu nereagoval a na
položené otázky znalca neodpovedal, preto bolo potrebné vychádzať zo záveru, že pri hodnotení
čelných bezpečnostných skiel boli posudzované sklá dodané žalobcom žalovanému. Ako bolo správne
skonštatované znalcom, identifikácia posudzovaných skiel prebehla na základe spisového materiálu
okresného súdu a fyzickou ohliadkou a z nej treba vychádzať. Je potrebné k správnosti posudzovania
bezpečnostných skiel poukázať aj na to, že znalcovi podľa znaleckej úlohy v zmysle uznesenia
Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/79/2011-115 zo dňa 21.9.2012 vyplynulo, že pri vykonanej ohliadke
má sa zistiť, či ide o sklá dodané žalobcom, resp. či ide o sklá, ktoré typovo zodpovedajú dodacím
listom vystaveným žalobcom a k tomu aj zo strany znalca došlo. V ďalšom postupe znalec konštatoval
poškodenie čelných bezpečnostných skiel tak, ako to tvrdil žalovaný, ktoré bolo spôsobené priamo
vo výrobe, resp. nesprávnou technológiou lepenia a nie prehriatím skiel ako to uvádzal žalobca.
Tento odborný záver znalca nebol vyvrátený žiadnym relevantným dôkazom zo strany žalobcu. Pre
túto vadnosť, resp. poškodenie skiel sa stali podľa záveru znalca neupotrebiteľnými a v prípade
neupotrebiteľnosti pre účel, na ktorý boli vyrobené, potom nebolo možné stanoviť ich hodnotu.
Ak žalobca, na ktorom bolo dôkazné bremeno, keďže sa domáhal plnenia titulom bezdôvodného
obohatenia, nezabezpečil identifikáciu svojej dodávky, a ani údaje (informácie) potrebné k ohliadke
vykonanej znalcom, tak bol správny postup znalca, ktorý pri zodpovedaní uložených znaleckých úloh
posudzoval čelné bezpečnostné sklá, ktoré zodpovedali tým čelným bezpečnostným sklám, ktoré typovo
dodával žalobca žalovanému. Vo vzťahu k záverom znalca sa poukazuje aj na odpoveď k otázke č. 6,
keď znalec uviedol, že vytváranie „kruhov“ v tmeli medzi sklami sa deje nepredvídateľne, dochádza k
zhoršeniu viditeľnosti - priehľadnosti skla, čo je považované za veľmi nebezpečné v súvislosti na čo je
sklo používané, a to čelné sklo v lokomotíve.

V zhrňujúcom závere krajský súd zvýrazňuje, že bolo rozhodné to, čo si uplatnil žalobca proti žalovanému
vo väzbe k záverom znaleckého posudku. Žalobca si na základe vyjadrenia na pojednávaní konanom
pred okresným súdom dňa 9. septembra 2011 (č.l. 39 - 40 spisu) uplatnil nárok z titulu bezdôvodného
obohatenia a súčasne žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne žiadal pripustiť zmenu žaloby podľa
ust. § 95 ods. 1 O.s.p. v spojení s písomným podaním o pripustenie zmeny žaloby zo dňa 26.9.2011 (č.l.
43 - 44 spisu) s vymedzením podstatných tvrdení, čo vyústilo do právoplatného uznesenia Okresného
súdu v Martine č.k. 17Cb 79/2011-52 zo dňa 14.11.2011, ktorým bola pripustená zmena žaloby v zmysle
podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 26.9.2011. Žalobca mal za to, že žalovaný sa mal obohatiť



vo finančnom ekvivalente za dodávku, ktorú žalovaný žalobcovi nezaplatil a od ktorej dodávky žalobca
odstúpil, avšak výsledky znaleckého posudku potvrdili, že hodnota dodávky čelných bezpečnostných
skiel z titulu ich vadnosti a nepoužiteľnosti na určený účel je nulová. Uvedený vymedzený nárok žalobcu a
záver znaleckého posudku v nulovej hodnote boli rozhodné k záveru krajského súdu o vecnej správnosti
rozhodnutia okresného súdu, ktorý žalobu žalobcu zamietol. Preto, ak žalobca sa domáhal na žalovanom
vydania bezdôvodného obohatenia, v ekvivalente peňažného plnenia za dodávku, vo vzťahu ku ktorej
znalec vyjadril nulovú hodnotu podľa znaleckého posudku, tak uvedené bolo určujúce ku konštatovaniu,
že nemohlo na strane žalovaného nastať obohatenie v majetkovom prospechu, ktorý by bol povinný
žalobcovi vrátiť. Tieto výsledné zhodnotenia potvrdili vecnú správnosť záverov napadnutého rozsudku
okresného súdu, ktorý bol krajským súdom potvrdený podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Krajský súd
nezistil ani nesprávne právne posúdenie veci, keďže okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
vyjadril, na základe ktorých rozhodných zákonných ustanovení posudzoval žalobcov nárok a tieto aj
v požadovanom rozsahu v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ
žalobca neposkytol súčinnosť pri vypracovaní znaleckého posudku, tak sám svojim postupom sa vzdal
možnosti aktívne zasiahnuť do vypracovaného znaleckého posudku a podieľať sa na zistení a záverov
znalca, preto nie je možné, aby až v štádiu odvolacieho konania, bez relevantných dôkazov žalobca
vyvrátil odbornú hodnotu znaleckého posudku a závery z neho plynúce. Žalobca preto nepreukázal, že
by znalec hodnotil dodávku, ktorá by typovo nezodpovedala dodávkam čelných bezpečnostných skiel
zrealizovaných žalobcom žalovanému.

Pokiaľ žalobca požadoval kontrolný znalecký posudok, ktorému návrhu žalobcu nebolo vyhovené, tak
ani týmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom, keď len súd je oprávnený
rozhodnúť, či navrhnutý dôkaz vykoná alebo nie. V danom prípade neboli poskytnuté zo strany žalobcu
také argumenty a dôkazy, ktoré by spochybnili závery znaleckého posudku, resp. by ich do tej miery
spochybnili, že by bolo dôvodné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Žalobca nepreukázal, že
by znalec vo svojom posudku zhodnocoval čelné bezpečnostné sklá, ktoré netvorili predmet dodávky
žalobcom žalovanému. V období realizovanej dodávky žalobcom žalovanému v zmysle dodacích listov
č. 300210/1, č. 300206/1, nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by okrem žalobcu v rozhodnom
období žalovanému dodával čelné bezpečnostné sklá iný dodávateľ, než žalobca. Na výzvu okresného
súdu zo dňa 23.04.2014 (č.l. 278 zväzok č. 1 spisu) zaslala vyjadrenie spoločnosť Rudos Ružomberok,
s.r.o. v podaní zo dňa 30.04.2014 (č.l. 281 zväzok č. 1 spisu), podľa ktorého táto spoločnosť nedodávala
žalovanému čelné bezpečnostné sklá do lokomotív. Sám žalobca vo svojich vystavených dokladoch
(faktúrach, dodacích listoch) neuviedol identifikačné údaje k dodaným sklám, preto sa s úspechom
nemohol domáhať obrany, že by znalec hodnotil sklá, ktoré nedodal žalobca žalovanému. Ak vo vzťahu
k tejto, podľa názoru krajského súdu nepreukázanej obrane žalobcom, žalobca poukázal na to, že
sklá mohli byť žalovanému dodané aj prostredníctvom iných firiem, tak uvedené nebolo žalobcom
dokázané. Nebol relevantný ani odvolací dôvod žalobcu (str. 7 odvolania, č.l. 322 spisu zväzok č. 2),
že by v Zápisnici z pojednávania konaného dňa 11. apríla 2014 nebol zaznamenaný dôkaz potvrdenia
od spoločnosti SVOS spol. s r.o., Přelouč, keďže v zmysle obsahu zápisnice č.l. 264 spisu zväzok
č. 1 je uvedený tento dôkaz s číselným označením skiel. Uvedený dôkaz bol aj vykonaný. Tento
dôkaz vo vzťahu k znaleckému postupu však nemožno posudzovať izolovane od ostatných dôkazov
vykonaných pred okresným súdom, pretože by došlo k porušeniu ust. § 132 O.s.p.. Naviac, v súhrnnosti
výsledky celého dokazovania preukázali len to, že znalec posudzoval sklá, ktoré boli dodávané žalobcom
žalovanému. V komplexnosti dôkazného stavu preto tieto číselné údaje z dôkazu potvrdenia a uvádzané
v znaleckom posudku bez ďalšieho neznamenali, že by znalec posudzoval sklá žalobcom žalovanému
nedodané, a to aj za stavu viazanosti znalca znaleckou úlohou uloženou uznesením okresného súdu
č.k. 17Cb 79/2011-115 zo dňa 21.9.2012.

V zmysle vyššie uvedených záverov a zhodnotení bol preto rozsudok okresného súdu potvrdený
ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Krajský súd v súvislosti so svojim
odôvodnením uvádza, že vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 zo
dňa 25.04.2012, z ktorého vyplýva ...„Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa,
neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“. Vo vzťahu k ostatným výrokom
napadnutého rozsudku okresného súdu žalobca nezadefinoval odvolacie dôvody, t.j. ani k výroku o
trovách prvostupňového konania, ani k výroku o trovách štátu, preto tieto výrokové časti rozsudku
okresného súdu boli zo strany krajského súdu potvrdené ako závislé výroky od rozhodnutia vo veci
samej.



K podaniu žalobcu zo dňa 19.9.2015, doručenému krajskému súdu dňa 23.09.2015, označenému
ako „Doplnenie odvolania žalobcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17Cb/79/2011“ sa uvádza
nasledovné. Podľa ust. § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Za akceptovania uvedeného zákonného
ustanovenia a uplynutia odvolacej lehoty žalobcovi pri doručení napadnutého rozsudku okresného
súdu dňa 19.1.2015 (č.l. 350 spisu, zväzok 2), tak nebolo možné na doplnenie dôvodov odvolania,
obsiahnutých v podaní žalobcu zo dňa 19.9.2015 prihliadať, ak boli uvedené až po uplynutí odvolacej
lehoty. Z tohto dôvodu ani krajskému súdu nebol daný zákonný priestor, aby ich hodnotil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý neuskutočnil návrh na
priznanie trov odvolacieho konania ako jednej z kumulatívnych podmienok vyžadovaných ust. § 151
ods. 1 O.s.p., preto žalovanému ako úspešnému účastníkovi náhrada trov odvolacieho konania nebola
priznaná. V konečnom dôsledku ani vznik takýchto trov odvolacieho konania na strane žalovaného nebol
preukázaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.