Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8CoE/9/2016 z 29. 6. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 29. júna 2016, sp. zn. 8CoE/9/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4115211714.1
Krajský súd Nitra | 8CoE/9/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4115211714.1 | 2016-06-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2128b362-e71e-4fa0-b057-b38d78d83449
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4115211714.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/9/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115211714
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115211714.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,
advokátka so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti povinnej: K. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. Z.
XX/XX, B., zastúpený: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova 57, Nitra, IČO: 47 237 252,
o vymoženie sumy 470,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra č.k. 34Er/438/2015-11 zo dňa 26. júna 2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Oprávnený je povinný zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho konania, ktorá pozostáva z trov
právneho zastúpenia vo výške 49,98 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho
zástupcu povinného KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova 57, Nitra, IČO: 47 237 252.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Erika Tótha, so sídlom exekútorského úradu Piaristická 2, Nitra, o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 243d ods. 1,
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 - 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 1 ods. 1, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5, § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa
uviedol, že oprávnený žiadal súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha o vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2014-744, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
Slovenskej bankovej asociácie dňa 25.03.2014. Súdny exekútor doručil súdu spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie predmetný rozhodcovský rozsudok, zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č.
000778511160209 zo dňa 20.02.2009 spolu s všeobecnými obchodnými podmienkami (VÚB, a.s.), ktoré
boli neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. Pri ich preskúmaní súd zistil, že exekučný titul sa vzťahuje
na spotrebiteľský právny vzťah a jeho účastníci uvedení aj v exekučnom titule sú tzv. veriteľ - oprávnený
a spotrebiteľ - dlžník - povinný a preto sa používajú právne normy spotrebiteľského práva. Právomoc
rozhodcu na rozhodovanie sporu bola daná rozhodcovskou doložkou v Zmluve, konkrétne v článku II
bod 5, v zmysle ktorej banka navrhla, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté
prednostne v rozhodcovskom konaní a dlžník vyjadril súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym
rozhodcovským súdom. Ďalej zo Všeobecných obchodných podmienok, z článku IX bod 3, vyplývalo,
že sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy,



budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Po
posúdení veci súd zistil, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto
musí použiť spotrebiteľské právo. Z obsahu zmluvy vyplývalo, že ide o spotrebiteľský úver, lebo veriteľ -
oprávnený je podnikateľom v danom predmete (podľa výpisu z obchodného registra) a považuje sa teda
za dodávateľa a dlžník - povinný je jednoznačne spotrebiteľom. Súd považoval rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Táto doložka spôsobila
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tým že
znemožňovala spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na
vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Doložka bola v obchodných
podmienkach formulovaná tak, že splynula s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská
doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému
konaniu. Podpis na zmluve, podľa súdu nebolo možné považovať zároveň aj za prejav súhlasu s
rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny
prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Uvedené
skutočnosti bránia tomu, aby rozhodcovský rozsudok mohol byť relevantným exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. Preto súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa prekročil
zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny ako pripúšťa
výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že súd prvého stupňa bol oprávnený
skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci a
skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Exekučný súd bol oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach, pričom o platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Namietal ďalej, že súd svojim konaním
nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na
nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl. VIII. bodu
3 Všeobecných obchodných podmienok, VÚB, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách,
ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom klient rozhodcovskú doložku
neodmietol. Dôvodil aj, že súd prvého stupňa porušil zákaz retroaktivity vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ v znení pred účinnosťou tohto znenia tým, že OZ v čase
uzavretia zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava OZ
vzťahuje. Tiež uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 OZ, porušil § 153
ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého
stupňa alebo samotný exekučný súd. Taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že exekučný súd pri skúmaní
žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený
pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému
stavu, čím exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastníkom konania. V súvislosti s aplikáciou
sekundárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ sa vyjadril, že záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky nemožno oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a
jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretačný.
V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru
Súdneho dvora EÚ, keďže sa podľa oprávneného vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne,
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania. Za porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní označil skutočnosť, keď
exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia vydávajú aj zamietajú. Záverom
uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len
na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013. Uzavrel, že exekučný súd mu svojim



postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Povinný vo svojom vyjadreniu k odvolaniu oprávneného uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Oboer/39/2014, kde sa v podobnej veci rozhodlo a ktoré rozhodnutie
je nespochybniteľné žiadnym nižším súdom. Žiadal, aby sa súd pridržiaval uvedeného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného vyjadril aj prostredníctvom právneho zástupcu, kde uviedol, že sa
s tvrdeniami oprávneného nestotožňuje s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011,
sp. zn. 3Cdo/146/2011, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa a podľa ktorého ak oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Tiež mal za to, že exekučný súd je už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre vydanie poverenia súdneho exekútora oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Svoje argumenty oprel aj o uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 21.08.2013 sp. zn. 6Cdo/214/2012 v exekučnej veci totožného oprávneného.
Nestotožnil sa s tvrdením oprávneného, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva
exekučnému súdu oprávnenie skúmať rozhodcovskú doložku, keďže toto oprávnenie súdu vyplýva z
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. K argumentu oprávneného, že jeho právny predchodca musel
postupovať podľa § 93b zákona o bankách uviedol, že pokiaľ jeho právny predchodca týmto spôsobom
nepostupoval, súd správne konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, keďže rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Namietal,
že oprávnený ako dátum uzatvorenia zmluvy o úvere mylne uviedol deň 09.12.2007, hoci predmetná
úverová zmluva bola uzavretá dňa 20.02.2009. Súd preto správne aplikoval a interpretoval ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže boli účinné v čase uzavretia úverovej zmluvy, teda nedošlo
k porušeniu zákazu retroaktivity. Taktiež mal za to, že pri skúmaní návrhu na vykonanie exekúcie
súd nevykonáva žiadne osobitné dokazovanie, keďže skúma len listiny predložené oprávneným, ktoré
sú samotnému oprávnenému známe, a teda nevykonáva žiadne nové dôkazy, ktoré by oprávnený
nepoznal, resp. ku ktorým by sa mal osobitne vyjadriť. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil, pričom si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania v sume 49,98 eur.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 31.03.2015, kedy
bol súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie, sp. zn. II/2014-744 zo dňa 25.03.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2014 a
vykonateľnosť dňa 02.05.2014. Súdny exekútor predložil súdu prvého stupňa spolu so žiadosťou o
udelenie poverenia aj návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, plnomocenstvo, zmluvu o poskytnutí
spotrebného úveru zo dňa 20.02.2009, vrátane všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. na
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom. Následne súd prvého stupňa obsadený
vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto
zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať.



Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, banky a pobočky zahraničných bánk
sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.
Podľa § 93b ods. 2 citovaného zákona návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom v znení účinnom do 31.12.2014, konaní exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre
toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský
rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej
veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto
sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.



Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

Ak súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúma súlad exekučného titulu (v tomto prípade rozhodcovského
rozsudku), žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a aj návrhu na vykonanie exekúcie so
zákonom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy)
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého
stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo
k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvého stupňa si taktiež neosvojoval ani postavenie odvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky
nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého
stupňa bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,
či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Formuláciou rozhodcovskej doložky v článku II bod 5 zmluvy a čl. IX bod 3 všeobecných obchodných
podmienok došlo aj k rozporu s ustanovením § 93b ods. 2 zákona o bankách, ktoré ukladalo bankám
povinnosť dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku. Tým, že prijatie riešenia sporu v
rozhodcovskom konaní bolo zakomponované priamo do textu príslušnej formulárovej zmluvy a aj v rámci
všeobecných obchodných podmienok, povinný nemal reálnu možnosť rozhodcovskú doložku neprijať.
Podpisom zmluvy povinný automaticky súhlasil aj so znením rozhodcovskej doložky, bez toho, aby si



znenie zmluvy (a teda aj rozhodcovskej doložky) mohol s právnym predchodcom oprávneného (VÚB,
a.s.) individuálne dojednať.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z uvedených podstatných dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené. Súd prvého stupňa ako exekučný súd správne v štádiu posudzovania rozporu žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného a exekučného
titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože exekučný titul, na základe ktorého
žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a povinnému,
ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho
zastúpenia v sume 49,98 eura. Povinný si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 49,98 eura za
dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie vyjadrenia k odvolaniu), keď si podľa §
13a ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov vyúčtoval odmenu za 1 úkon
právnej služby sumu 16,60 eur a režijný paušál v sume 8,39 eur. Odvolací súd zistil, že trovy odvolacieho
konania sú vyčíslené v súlade s § 10 ods. 1 a § 13a ods. 2 citovanej vyhlášky, keď základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavovala sumu 33,20 eura (čo znamená, že odmena
vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny bola 16,60 eur) a režijný paušál za rok 2015
predstavoval sumu 8,39 eura.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.