Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoZm/3/2016 z 17. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 17. mája 2016, sp. zn. 6CoZm/3/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8113209408.2 Krajský súd Prešov | 6CoZm/3/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8113209408.2 | 2016-05-17 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: OSP, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3901aef-3cdb-4972-bf8a-a73dc711a2ec Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209408.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoZm/3/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209408
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209408.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovaným:
1/ Y. S., nar. XX.X.XXXX, bytom V. H. XXX, 2/ T. Q., nar. X.X.XXXX, bytom Š. N. XX, 3/ T. Q., W..
X.X.XXXX, bytom Ž. XXX, 4/ E. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. N. XX, ako právnym nástupcom po
pôvodne žalovanom Y. Q., nar. XX.X.XXXX, zomretom X.X.XXXX, naposledy bytom J.-T., o zaplatenie
728,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 19CbZm/103/2013-91
zo dňa 6.2.2015, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu, pokiaľ bol požadovaný zmenkový úrok nad 0,06 % denne, v tejto časti
ruší rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí tohto návrhu a v tomto rozsahu konanie zastavuje.

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zvyšnej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách
konania.

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení zmluvnej podmienky vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru k zmluve č. 8220686 uzavretej medzi Pohotovosťou s.r.o. a odporcom
dňa 6.3.2009 pod bodom č. 17 v znení: "Dohoda o vyplnení zmenky. Na zabezpečenie peňažného
záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky (ďalej aj ako vystaviteľ) vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy
voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako remitent) vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú
sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý
dlh splatný okamžite, t. j., keď dlžník neuhradí včas po sebe idúce splátky, poprípade uhradí len
časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť splátky. Zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu
vyplnenia zmenky. Dátum úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh", za neprijateľnú.

N e p r i z n á v a žalovaným náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom návrh zamietol. Súčasne vyhlásil zmluvnú podmienku vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k zmluve č. XXXXXXX, uzavretej medzi Pohotovosť s.r.o.
a odporcom dňa 6.3.2009 pod bodom č. 17 v znení: „Dohoda o vyplnení zmenky. Na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky (ďalej aj ako vystaviteľ) vyplývajúceho z tejto
úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako remitent) vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej



nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli,
že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok
stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, poprípade
uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť splátky. Zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude
deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh“, za neprijateľnú. Náhradu trov
konania odporcovi nepriznal.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že zmenka bola vystavená dňa 6.3.2009 (dátum
vystavenia) na sumu 728 eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok odporcu zaplatiť za túto zmenku pri
predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 15.11.2009.
Keďže zmenka bola vystavená pôvodne na spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorá je nebankovou
spoločnosťou a okrem iného poskytuje aj spotrebiteľské úvery, súd požiadal navrhovateľa formulárom
B, aby doplnil svoj návrh o predloženie zmluvy, nakoľko sa súdu javí, že by mohla byť zmluvou
spotrebiteľskou. Navrhovateľ je zapísaný do Obchodného registra dňom 24.1.2001, pričom v predmete
činnosti má okrem iného, až do 8.1.2013 činnosť ekonomických poradcov, sprostredkovateľská činnosť.
Obchodná spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. je zapísaná dňom vzniku 14.3.2001 a v predmete činnosti,
má okrem iného, poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Odporca je fyzická osoba. Dňa 6.3.2009
odporca uzavrel so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. Zmluvu o úvere č. 8220686, predmetom ktorej bolo
poskytnutie úveru vo výške 500,- eur s tým, že odporca sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 391,- eur, celkovo zaplatiť 891,- eur v 9 mesačných splátkach po 99,- eur
počnúc dňom 10.4.2009. Predmetom nároku navrhovateľa, ktorý ho uplatňuje v zmysle ustanovení čl.
4 ods. 1 Nariadenia č. 861/2007, je nárok vyplývajúci podľa neho z uzavretej vistazmenky. Domáha sa,
aby súd formálne posudzoval predmetný právny vzťah
výlučne podľa zásad zmenkového práva. Keďže sa však evidentne jedná o spotrebiteľský právny
vzťah, je potrebné sa vyporiadať aj s otázkou platnosti uzavretej zmluvy o úvere, ktorá bola kauzálnym
vzťahom na vystavenie tejto zmenky ako blankozmenky. Spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. uzavrela s
odporcom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej chýba podstatná náležitosť zmluvy podľa § 4
ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Blankozmenka, ktorá bola vyplnená ešte pôvodným veriteľom, zabezpečovala tak evidentne záväzok
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pojem blankozmenky v dohode o vyplňovanom práve a dôsledky
indosácie takejto zmenky súd zdôvodnil odkazom na odbornú literatúru (Josef Kotásek - Změnečné
právo, Vydavateľstvo: Prospektrum spol. s r.o. 2006). Navrhovateľ sa dovoláva abstraktnosti zmenky
a jej prísnej formálnosti, ale keďže zmenka zabezpečuje spotrebiteľský záväzok, neplatí s ohľadom
na ustálenú európsku spotrebiteľskú legislatívu všeobecne uznávaná teória o tom, že súdy nie sú
povinné skúmať kauzu zmenky a majú postupovať len z hľadiska dodržiavania predpisov zmenkového
práva. Odklon od tejto všeobecnej teórie je prezentovaný v Náleze Ústavného súdu Českej republiky
č. Pl.ÚS 16/12, v ktorom sa konštatuje, že zmenky, ktoré zabezpečujú spotrebiteľské záväzky, musia
byť prístupné na preskúmanie kauzy zmenky z hľadiska ochrany spotrebiteľa v záujme zachovania ich
práva tak, aby nedošlo k zneužitiu neznalosti prísne formalistických zákonných zmenkových ustanovení
veriteľmi v neprospech spotrebiteľov. Dňa 18.7.2013 vydal Ústavný súd Českej republiky Nález pod
sp. zn. IV.ÚS 457/10, kde potvrdil, že ochranu spotrebiteľa nemožno dosiahnuť prostredníctvom
legislatívnych zásahov do úpravy zmenkového práva, ale pomocou výkladu práva všeobecnými súdmi v
konkrétnych prípadoch ich rozhodovacej praxe. Na prvej strane zmluvy, ktorá je spotrebiteľom podpísaná
a ktorá by mala byť rozhodujúcou pre deklarovanie najdôležitejších zmluvných ustanovení, nie je o
zabezpečení záväzku blankozmenkou ani zmienky. Drobné písmo, ktorým je aj bod 14. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru písaný, je nepriehľadný. Táto zmluvná podmienka nebola individuálne
dojednaná a je zrejmé, že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Takéto zmluvné dojednanie je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú
podmienku a v rozpore tak s dobrými mravmi, ako aj poctivým obchodným stykom. Prvý nadobúdateľ
zmenky, obchodná spoločnosť Pohotovosť s.r.o., vyplnila zmenku v rozpore so skutočnou dlžnou sumou,
ktorá ku dňu vyplnenia blankozmenky pre neho vyplynula z uzavretej zmluvy o úvere vzhľadom na to,
že v zmluve nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov a tým nárok prvého nadobúdateľa
zmenky mohol v zmenke obsahovať iba sumu poskytnutého úveru bez poplatkov a bez úrokov. Následne
na to, čo sa spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. na základe takto vyplnenej zmenky nepodarilo uspieť v
rozhodcovskom konaní, zmenku rubopisom postúpila ďalšiemu nadobúdateľovi zmenky. Súdu sú z
iných súdnych sporov známe prípady, keď po indosácii blankozmenky Pohotovosť, s.r.o. vymáhala a



prijímala platby od dlžníka z titulu tohto kauzálneho vzťahu. V danom prípade došlo zo stany spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o., ako aj zo strany žalobcu, k nerešpektovaniu základných zásad ochrany spotrebiteľa
podľa ustálenej európskej spotrebiteľskej legislatívy. Oba subjekty zjavne jednali v snahe vedome na
škodu dlžníka, hoci je potrebné konštatovať, že to bol predovšetkým dlžník, ktorý neplnil povinnosti z
uzavretej zmluvy o úvere, aj keď by mal zaplatiť len požičanú istinu. Súd však zistil, že Pohotovosť, s.r.o.
napriek tomu, že dlžník neplnil svoje povinnosti zo zmluvy, neuplatňovala svoj nárok z titulu uzavretej
zmluvy o úvere v súdnom konaní, ale uplatnila vyplňovacie
právo blankozmenky a v rozhodcovskom konaní žiadala od dlžníka zaplatiť už vyplnenú zmenkovú
sumu na blankozmenke. Nový nadobúdateľ zmenky mal s odbornou starostlivosťou žiadať o poskytnutie
všetkých údajov týkajúcich sa uplatňovania vyplňovacieho práva blankozmenky a rovnako tento nárok
posúdiť s ohľadom na ochranu práv spotrebiteľa, ale tak neurobil. Odkazujúc na čl. 4 ods. 1 Nariadenia č.
861/2007, § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001, § 11 a § 17 zákona č. 191/1950 a § 53 Občianskeho zákonníka
súd nárok ako nedôvodný zamietol. Zároveň súd vyhlásil zmluvnú podmienku vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru k zmluve zo dňa 6.3.2009 pod bodom č. 17 za neprijateľnú podľa článku
153 ods. 4 O.s.p.. Ako dôvod uviedol, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná, t.j.
bola vopred navrhnutá a spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu tejto podmienky a toto zmluvné
dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe
zmluvy ku škode spotrebiteľa, nakoľko dodávateľ si zabezpečil svoju pohľadávku vzniknutú na základe
zmluvy o úvere na úkor práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy o úvere nebol schopný
posúdiť zákonné dôsledky dohody o vyplnení zmenky, a teda predovšetkým posilnenie práva a jeho
vymožiteľnosti na strane dodávateľa na úkor spotrebiteľa. Dotknuté zmluvné dojednanie narušuje
rovnováhu výhod poskytnutých dodávateľovi a spotrebiteľovi, pričom je úlohou súdu, aby zabránil
uplatňovaniu takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Nakoľko ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy
obsahujúce dohodu o vyplnení zmenky je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
je podľa Občianskeho zákonníka neplatná, súd mal za to, že dodávateľ nebol oprávnený takúto zmenku
vyplniť a tým si ani uplatniť nárok z tejto zmenky na súde (uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo
dňa 1.3.2011, č.k. 37Er/7273/2010-10).

Výrok o trovách konania súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p., kedy právo na náhradu trov
konania prináležalo odporcovi, ale tomu trovy konania nevznikli, preto mu ich súd nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a návrhu na
uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Ako
dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že
súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli.
Súd neuvádza, ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal
na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania iných, ako účastníkmi navrhnutých
dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán v spore. Navrhovateľ predložil
ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo
na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo
žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods.
3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd
samotný nie je
legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči
zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a
rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na
ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa.
Odporca sa tejto obrany nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky
uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho
dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je
neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd.
Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto
údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ



sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili. Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych
právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej
únie. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým
ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv.
kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky.
Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti
odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce
prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka
musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu.
Súd porušuje poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré
nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané
bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn.
25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná
aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je
dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane -
odporca vzniesol námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12
ide o postup podľa skráteného konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175
O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej
zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal aby
na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola
len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva,
že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia
zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase
vyplnenia“ zo slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť
neplatná a nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí
spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Z
ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že vyhlásenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je prípustné,
len ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. V tomto konaní sa prejednáva spor zo zmenky, a ak
súd sám vykonal dôkazy spotrebiteľskou zmluvou bez možnosti navrhovateľa sa k nim vyjadriť, nie je
možné uzavrieť, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade, ak by výrok o vyhlásení zmluvnej
podmienky za neprijateľnú nadobudol právoplatnosť, stane sa tak záväzným pre účastníkov konania,
ako aj pre všetky orgány, teda najmä súdy. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia. Uvádza, že odporca v
čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere nebol schopný posúdiť zákonné dôsledky uzavretej dohody o
vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej
veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo
dňa 21.11.2013.

Krajský súd zistil, že vo veci po rozhodnutí prvostupňovým súdom zomrel pôvodne žalovaný Y. Q. dňa
X.X.XXXX. V súlade s ustanovením § 107 ods. 1,3 O.s.p. súd pokračuje v konaní s jeho dedičmi, ktorými
sú 1/ Y. S., nar. XX.X.XXXX, bytom V. H. XXX, 2/ T. Q., nar. X.X.XXXX, bytom Š. N. XX, 3/ T. Q., nar.
X.X.XXXX, bytom Ž. XXX, 4/ E. Q.Á., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. N. XX.

Podaním doručeným súdu 22.12.2015 žalobca čiastočne zobral žalobu späť v rozsahu zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne a žiadal len zmenkový úrok 0,06 % denne. V ostatnom ponechal žalobný
petit bez zmeny.

Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby odvolací súd s poukazom na § 208 O.s.p. pripustil čiastočné
späťvzatie žaloby v časti zaplatenia zmenkového úroku nad 0,06 % denne, v tomto rozsahu zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a v rozsahu späťvzatia konanie zastavil.

Odvolací súd potom preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a
na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym



dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007
(ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe procesného práva
Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný
prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným
odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného
práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že:

a) odvolaniu žalobcu proti výroku rozsudku o vyhlásení zmluvnej podmienky za neprijateľnú je možné
vyhovieť
b) uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku vo
výrokoch o zamietnutí návrhu v jeho zvyšnej časti i o náhrade trov konania.

Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). Je možné čiastočne s odvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú aj
aktuálne závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015,
podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:



a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka bola
vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom rovnaké
číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje
znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa, alebo inej
osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek
na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a
zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského
úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný
ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky
alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka mohla byť
vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková suma
presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i
pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie
prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také
interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku
aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.



Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiadúce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z dôvodov
vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach ÚS SR.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako
abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na
abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom
mal by túto skutočnosť namietať. Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich
zo žalobného návrhu (bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na
strane žalovaného ide o spotrebiteľa, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane
spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky
v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12 zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené
ich nevhodných používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť špecifickej
a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález
Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom
všeobecného súdu, že nie je možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené
podmienky § 17 ZZŠ (ak nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade
spotrebiteľov nie je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú
svojvôľu, ak súd zobral za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície §
17 ZZŠ , nie je možné ku kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká judikatúra dokonca v konkrétnom
prípade označila odvolanie sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

Ak prvostupňový súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil záver
o tom, že na strane odporcu je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody
o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie
podaného návrhu, je jeho záver správny.



I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Dohody
o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej
zmluvy. Dohoda o vyplňovacom práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového
dlžníka nahrádza navrhovateľom zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na
aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001 Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky)
je preto možné v tejto veci sa stotožniť so súdom prvého stupňa v tom, že vo svojej podstate článok
17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a účelom obchádzaním zákona na
ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach (napr. NS SR 4Obo161/2007)
judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla
znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva
i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho
vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“
predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou
normou nepredvídaný a nežiadúci.

Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

Správny je aj výrok o trovách konania. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a
úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli, preto prvostupňový súd správne žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.

Z týchto dôvodov podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výrokoch o zamietnutí návrhu v jeho zvyšnej časti i o náhrade trov konania.

Za dôvodnú však treba vyhodnotiť odvolaciu námietku týkajúcu sa výroku o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky. Súd prvého stupňa rozsudkom vyhlásil za neplatnú zmluvnú podmienku používanú
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá nie je účastníkom tohto konania, preto v prejednávanej veci
takéto vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, kde dodávateľ na rozdiel od spotrebiteľa nie je
účastníkom konania neprichádza podľa odvolacieho súdu do úvahy. Nie sú preto splnené procesné
podmienky dané ust. § 153 ods. 4 O.s.p., aby súd aj bez návrhu uvádzal takúto zmluvnú podmienku
netýkajúcu sa navrhovateľa do rozsudku. Preto boli splnené podmienky pre postup podľa § 221 ods.1
písm. i) O.s.p. na zrušenie tohto výroku rozsudku.

Žalobca bol v odvolacom konaní v podstatnej miere neúspešný. Uspel len s odvolaním týkajúcim sa
výroku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Žalovaným preukázateľné trovy
v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl. 16 Nariadenia i ust.
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania žalovaným nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.