{"guid": "f7ada3cd-d5bf-4f8a-933d-6d62ded2cde4:48d2d570-ffed-4c2f-a915-2601ca3864fd", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2515201898.1", "spisova_znacka": "25Co/196/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/196/2016 z 29. 11. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. novembra 2016, sp. zn. 25Co/196/2016, ECLI:SK:KSTT:2016:2515201898.1", "identifikacne_cislo": "2515201898", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Sopoliga", "sudca_id": 1287, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-sopoliga-1287", "datum_vydania": "2016-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/48d2d570-ffed-4c2f-a915-2601ca3864fd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2515201898.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2515201898.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2515201898.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/196/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2515201898
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2515201898.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35
724 803 so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO:
36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: L. X., nar. X.X.XXXX, trvale bytom X.,
F. XXX/X, toho času X. č. XX, o zaplatenie 6.121,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 12C/95/2015-89 zo dňa 31.3.2016 - v časti zamietnutia žaloby
(výrok II.) a náhrady trov konania (výrok III.), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II., ktorým bola žaloba
zamietnutá a v závislom výroku III. o náhrade trov konania  p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti zaplatenia istiny 222,32 Eur
zastavil, II. výrokom žalobu zamietol, III. výrokom žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 52 ods.  1, ods. 2, ods. 3,
ods. 4, § 39, § 524 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, s poukazom aj na procesné ust. § 96  a § 142 ods. 2, § 146 ods.
2, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že
dňa 25.1.2008 uzatvoril žalovaný ako fyzická osoba (nepodnikateľ) s právnym predchodcom žalobcu
(Slovenská sporiteľňa, a.s.) zmluvu              o splátkovom úvere, na základe ktorej mu veriteľ poskytol
úver vo výške 4.979,09 Eur (150.000,- Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v pravidelných 120
mesačných splátkach po 74,65 Eur (2.249,- Sk) splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná
splatnosť úveru bola do 20.1.2018, pri úrokovej sadzbe 12,35 % ročne a pri ročnej percentuálnej
miere nákladov vo výške 14,63 %. Výzvou zo dňa 15.6.2010 oznámil právny predchodca žalobcu
žalovanému, že pri splácaní predmetnej pohľadávky je v omeškaní ku dňu 31.5.2010 vo výške 296,83
Eur a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 10 dní od doručenia výzvy. Zmluvou
o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE zo dňa 27.6.2013 bola pohľadávka právneho predchodcu
žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uplatňovaná v konaní vo výške 7.199,80 Eur postúpená na žalobcu,
pričom v zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE zo dňa 27.6.2013 bol
počet dní omeškania žalovaného 1221. Výzvou k úhrade zo dňa 19.7.2013 žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru ku dňu 19.7.2013 a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej čiastky vo výške 7.377,70 Eur
do 3.8.2013.



4. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd uzavrel, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 25.1.2008 platne uzavretá zmluva o splátkovom úvere,
ktorú súd, podriadil pod úverovú zmluvu, avšak súčasne na ňu nahliadal ako na zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd poukazujúc na § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015 aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré
musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu a v to v
zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Pričom predpoklady   musia byť
splnené v čase postúpenia pohľadávky (obdobne napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa
29.5.2014 sp. zn. 6Co/119/2013). Žalobca  súdu predložil výzvu postupcu - Slovenská sporiteľňa, a.s.
na žalovaného zo dňa 15.6.2010, avšak nepreukázal, že uvedená výzva bola žalovanému aj skutočne
zaslaná (keďže zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách predpokladá, aby výzva bola písomná, banka sa musí
aspoň pokúsiť o jej zaslanie žalovanému na poslednú známu adresu), a to napr. poštovým podacím
lístkom, doručenkou a podobne (obdobne napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.2.2015
sp. zn. 6Co/757/2015). Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE zo dňa 27.6.2013 je absolútne
neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej
podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Súd žalobu zamietol z
dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia
§ 142 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 1 a § 146 ods. 2  veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, keď
žaloba žalobcu bola v časti sumy 5.898,98 Eur s príslušenstvom zamietnutá a v časti 222,32 Eur bolo
konanie zastavené na základe správania sa žalovaného. Konečný úspech žalovaného je 92,74 % (hrubý
úspech žalovaného 96,37 % a hrubý úspech žalobcu 3,63 %), keďže si však žalovaný náhradu trov
konania neuplatnil, súd rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia žalobca v časti
zamietnutia žaloby a rozhodnutia o náhrade trov konania, z dôvodov podľa      § 205 ods. 1 písm.
c), f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovieť
žalobe v celom rozsahu, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia na súde prvej inštancie a odvolacom súde
spolu 263,27 Eur. Argumentoval tým, že ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len
zákon o bankách) nemožno spájať s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť
právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol
žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1221 dní, teda súčet všetkých omeškaní
žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok.
Omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva názor, že právny predchodca žalobcu
by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v prípade,
ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky
spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto
oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení. V odvolaní odkázal na doklad o zaslaní k oznámeniu o postúpení pohľadávky, ktorý však ako
prílohu k odvolaniu nedoložil.

6. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase
jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm.
e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) -
teda s výnimkou zastavenej časti a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný



skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo v
napadnutej zamietajúcej časti posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu
zamietol z  dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a to s poukazom na odvolacie
argumenty uplatnené odvolateľom.

9. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil.

10. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam,          a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

11. Odvolací súd s prihliadnutím na relevantnú odvolaciu argumentáciu dopĺňa iba nasledovné:

12. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013 uzavretú medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v spore sa niekto
môže stať bez toho, aby bol  účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak
podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v
takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

13. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je
napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči



banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy     o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

15. Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

16. Podľa § 132 OSP, dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

17. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

18. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

19. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

20. V danom prípade súd prvej inštancie zistil, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho 27.6.2013), boli podmienky
postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že výzva zo dňa
15.6.2010 bola žalovanému aj skutočne zaslaná (keďže § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby
bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný), čo žalobca v konaní nepreukázal,
keď nepredložil súdu doklad o vykonaní pokusu o doručenie na adresu žalovaného, a to napr. poštovým



podacím lístkom, doručenkou a podobne (obdobne napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
sp. zn. 6Co/757/2015, na ktorý už odkázal v rozhodnutí aj súd prvej inštancie). Žalobca teda nedokázal,
že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je
platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu
o postúpení pohľadávky (čo však v konaní preukázané nebolo), a že žalobca je oprávnený pohľadávku
voči žalovanému uplatňovať pred súdom.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len
po tom, ak bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovaného.
V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie
nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku
ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o
postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným
právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je
treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky,
teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu
zamietnuť, tak to už uzavrel súd prvej inštancie.

22. K námietke odvolateľa, že ak bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1221
dní (v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok), teda súčet všetkých omeškaní žalovaného
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, právny
predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové
tajomstvo) aj v prípade, by písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza nasledovné:

23.  Interpretácia, resp. výklad právnej  normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha
aplikácie práva.  Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov
prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel.  Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a
objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom
výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých
prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti
sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka
racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v
súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu
zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad
právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak,
ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

24. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať systematicky a nemožno jeho
obsah vykladať iba vyňatím určitej vety či časti vety bez toho, aby sa táto  vybratá časť posudzovala
a vykladala v korelácii celého ustanovenia. Takto nesprávne k výkladu pristupuje odvolateľ, ktorý má
za to, že ak bol žalovaný v omeškaní po dobu 1221 dní (že súčet všetkých omeškaní žalovaného
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok), právny
predchodca žalobcu by konal v súlade s obsahom citovaného ustanovenia aj vtedy ak by písomnú
výzvu nezasielal (a teda by neporušil bankové tajomstvo). Podľa názoru odvolacieho súdu citované
ustanovenie treba vykladať v celom kontexte tak, že banka môže postúpil pohľadávku aj bez súhlasu
klienta v prípade, ak je klient napriek písomnej výzve banky, v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Ak však klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva, a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka peňažný záväzok postúpiť.
Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže banka peňažný záväzok (ešte
nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka predchádzajúcej bezvýslednej



písomnej výzvy  klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade. V prípade, že  tieto podmienky
kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako právny úkon, je pre rozpor so
zákonom absolútne neplatné (§ 39 OZ). Následkom toho je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu.

25. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou
odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím  § 387 ods. 1   a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v zamietnutej časti, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania, (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

26. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

28. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

29. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/95/2015", "guid": "b13067e8-479f-4cc0-a309-a74996e02052:755c0f6c-9cd5-496e-86ac-b02a96e59dc2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "d5643429-70cc-44bb-8166-d265287eeb0c:0d7715f6-07e7-4f2e-91f7-a0347800c261", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3715200141.1", "spisova_znacka": "6Co/757/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/757/2015 z 22. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-02-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3715200141.1"}, {"guid": "e2802484-6d93-493f-82a9-80ec20e0ffca:29f9f70b-4804-4d38-9910-a5a4dcb02bc8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3611203208.2", "spisova_znacka": "6Co/119/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/119/2013 z 4. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-05-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3611203208.2"}], "citovane_v": []}