Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/193/2013 z 17. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 17. februára 2014, sp. zn. 9Co/193/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2612206573.1 Krajský súd Trnava | 9Co/193/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2612206573.1 | 2014-02-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: OZ, § 451 OZ, OSP, § 99 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/151e2100-a016-4778-bfc0-d93c1911816d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2612206573.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/193/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612206573
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2612206573.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov
senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: U. P., narodená
XX.XX.XXXX, bytom W. P., T. XXXX/XX, proti žalovanému: F. W., narodený XX.XX.XXXX, bytom C.,
M. O. XX, o zaplatenie sumy 1.373,07 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Senica č.k. 11C/125/2012-65 zo dňa 6. februára 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že s c h v a ľ u j e zmier tohto znenia:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 686,- eur istiny a 125,- eur náhradu trov tohto konania a to
do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu na zaplatenie sumy 1.373,07 eura
zamietol a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 82,50 eura do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil
ten právny záver, že návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol podaný dôvodne. Žalobkyňa
tvrdila, že počas spolužitia so žalovaný za žalovaného uhradila zo svojich výlučných prostriedkov jeho
dlhy v sume 1.373,07 eura. Tvrdila, že tieto peniaze pochádzali výlučne z jej výplat, avšak pri porovnaní
príjmov žalobkyne až do obdobia nástupu do zamestnania v Lozorne (3/2011) s jej výdavkami (160,-
eur mesačne plyn + elektrina, 20,- eur mesačne kredit do telefónu, 150 - 200 eur mesačne strava) je
vylúčené, aby platila za žalovaného jeho dlhy, nakoľko na to nemala dostatok finančných prostriedkov.
Viac peňazí si priniesla až za prácu v Nemecku, kde bola podľa svojho vyjadrenia od 4/2011 do
6/2011. Na druhej strane sa nepreukázalo ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaný pri výkone živnosti zarábal
len okolo 200 - 300 eur mesačne, minimálne za roky 2009, 2010 zarábal viac. Bolo v možnostiach
žalovaného dlžné sumy hradiť z vlastných prostriedkov. V priebehu konania bolo preukázané, že väčšinu
platieb doložených ústrižkami poštových poukážok uhradil pán O., ktorý žalovanému v minulosti viedol
účtovníctvo a nie žalobkyňa. Žalobkyňa a svedok sa zhodli, že žalobkyňa v roku 2011 po návrate z
Nemecka, teda zhruba v 6/2011 vrátila pánovi O. z peňazí, ktoré svedok uhradil za žalovaného, sumu
580,- eur, ktoré žalovaný dlžil pánovi O. za rok 2010. Skutočnosť, že pán O. platil za žalovaného
niektoré šeky, žalovaný potvrdil. Žalobkyňa mala uvedenú dlžnú sumu vrátiť z 2000,- eur, ktoré si v
júni 2011 priniesla z výkonu práce v Nemecku. Zároveň ale uviedla, že z tejto sumy kúpila
auto za 1000,- eur, zaplatila dlh rodičom žalovaného 600,- eur a potvrdila aj výpoveď svedka, že mu
z tejto sumy vrátila tiež 500,- eur, ktoré jej svedok požičal na vodičské oprávnenie. Z
toho je ale jednoznačne zrejmé, že jej nemohla zostať k dispozícii suma 580,- eur,
ktorú by vrátila za žalovaného dlhy. Následnú zmenu jej výpovede v zmysle, že z Nemecka si doniesla
viacej peňazí, a to 2.600,- eur, žiadnym spôsobom nepreukázala, naopak, z potvrdenia zamestnávateľa
vyplýva, že za mesiace apríl 2011 až jún 2011, kedy žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia vykonávala



prácu v Nemecku, zarobila celkovo 1.790,05 eura netto. V priebehu dokazovania žalobkyňa viac krát
zmenila svoju výpoveď (najskôr uvádzala, že peniaze z výplat si vyberala z účtu, mala ich doma, z
toho vracala pánovi O. platby, ktoré hradil za žalovaného - neskôr zasa uvádzala, že peniaze vrátila
pánovi O. až po návrate z Nemecka v júni 2011). Žalovaný pripustil, že 3 až 4 krát mohla platbu za
neho uhradiť žalobkyňa, kedy a akú sumu, uviesť nevedel. Bolo však na žalobkyni, aby preukázala,
aké sumy, ktoré mal podľa zákona uhrádzať žalovaný, uhradila za neho ona zo svojich prostriedkov
a tiež kedy k tomu prišlo. Žalobkyňa ale nepreukázala, ani akú konkrétnu sumu peňazí mala uhradiť
za žalovaného (v priebehu dokazovania vyšlo najavo, že to rozhodne nemohla byť suma uvedená v
návrhu), a pokiaľ ide o sumu 580,- eur, ktorú mala vrátiť pánovi O., ak by aj súd pripustil, že túto
sumu pánovi O. uhradila, nepodarilo sa jej žiadnym spôsobom preukázať, že išlo o peniaze patriace
výlučne jej, pochádzajúce výlučne z jej výplaty. Tvrdenie svedka v tom zmysle, že peniaze museli patriť
žalobkyni, lebo mu ich dávala ona s tým, že ak by žalovaný peniaze mal, dal by mu ich on, v žiadnom
prípade nepreukazuje, odkiaľ tieto peniaze pochádzali, ohľadom pôvodu peňazí išlo výlučne o svedkovu
domnienku, nie vedomosť. Dôležitou skutočnosťou je aj to, že ústrižky poštových poukážok, ktoré
žalobkyňa súdu predložila ako dôkaz úhrady dlhov za žalovaného, nemala u seba z dôvodu, že by tieto
postupne uhrádzala, tieto jej odovzdal pán O.. Súd mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno,
relevantnými dôkazmi nepreukázala, akú sumu peňazí mala za žalovaného uhradiť, pokiaľ sa jedná o
sumu 580,- eur, ktorej prevzatie od žalobkyne potvrdil svedok, nepreukázala, že by sa jednalo výlučne o
jej peniaze. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdením, nepodarilo sa jej
preukázať vznik bezdôvodného obohatenia a preto návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania
rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý bol vo veci plne úspešný, priznal nárok
na náhradu trov konania, pričom tieto pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za odpor.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Poukázala na to, že v
konaní preukázala, že sporné platby uhrádzala zo svojich finančných prostriedkov za žalovaného, to
jednoznačne potvrdil svedeckou výpoveďou pán Q. O., ktorý vypovedal pred súdom dňa 09.01.2013.
Svedok potvrdil, že jednotlivé platby tak, ako sú uvedené na fotokópiách ústrižkov poštových poukážok,
platila sama žalobkyňa, alebo ich zaplatil svedok a žalobkyňa mu tieto peniaze následne za žalovaného
vrátila. Z tejto svedeckej výpovede jednoznačne vyplynulo, že bola naplnená skutková podstata
bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ, nakoľko tieto platby mal realizovať sám žalovaný. Bol to
žalovaný, ktorý mal povinnosť voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni Senica, Sociálnej poisťovni Senica,
ako aj záväzky voči Exekútorskému úradu JUDr. Pavla Šajánka Senica. Všetky tieto povinnosti
neboli právnymi záväzkami žalobkyne, ale uvedené platby plnila za žalovaného, čo vo svojej svedeckej
výpovedi potvrdil aj svedok pán O. a k týmto plneniam neprišlo proti vôli žalovaného, žalovaný o týchto
platbách vedel. Táto skutočnosť je zapísaná i v zápisnici z pojednávania. V rozsudku sa tiež uvádza,
že žalobkyňa nemala ústrižky poštových poukážok ako dôkaz úhrady dlhov za žalovaného pri sebe, ale
tieto jej odovzdal svedok O.. Táto skutočnosť však nepreukazuje, že by žalobkyňa tieto platby skutočne
nezaplatila. Svedok O. mal tieto ústrižky preto, že viedol žalovanému účtovníctvo a tieto ústrižky museli
byť v účtovníctve zaevidované. S žalovaným nikdy nehospodárili s finančnými prostriedkami a finančné
prostriedky, ktoré žalobkyňa platila za žalovaného, neboli ich spoločné, ale boli výlučne jej. Žalobkyňa
jednotlivé platby vykonávala v hotovosti alebo v hotovosti vracala svedkovi O. vtedy, ak platbu vykonal
za žalovaného on. Finančnú hotovosť mala žalobkyňa zo svojich výplat, nakoľko počas tohto obdobia
bola riadne zamestnaná. Výplaty si preberala z bankomatu, avšak vždy si vybrala celú výplatu naraz a
nie po častiach. Žalobkyňa dôverovala žalovanému, že jej finančné prostriedky vráti a vzhľadom k tomu,
že sa tak nestalo, žiadala prostredníctvom súdu o nápravu a vrátenie toho, čo za žalovaného zaplatila.
Poukázala na to, že v rozhodnom období disponovala finančnými prostriedkami na zaplatenie povinnosti
žalovaného, účastníci spolu nikdy nehospodárili, nejednalo sa teda o spoločné finančné prostriedky, ale
obaja mali svoje vlastné bankové účty. Žalovaný počas celého konania ani raz nepoprel, že by žalobkyňa
za neho tieto platby neuskutočnila, naopak, priznal, že niektoré platby za neho naozaj realizovala ona.
Svedok vo svojej výpovedi presne identifikoval, ktoré platby platila žalobkyňa za žalovaného, jedná sa
o platby, ktoré sú predmetom konania v celkovej sumu 1.373,07 eura. Preto žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.



Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v
zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. d) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP), a rozhodol
spôsobom uvedeným vo výrokovej časti, t.j. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 220 OSP) a schválil
zmier účastníkov uzavretý nimi na odvolacom pojednávaní (§ 211, § 99 OSP). Senát odvolacieho súdu
toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004
Z.z.).

Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 11C/125/2012 je žaloba žalobkyne
o zaplatenie 1.373,07 eura, pričom súd prvého stupňa jej žalobu v celom rozsahu zamietol.

Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobkyne, ktorá sa domáha predmetného
plnenia voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia.

Počas odvolacieho konania účastníci odvolaciemu súdu oznámili, že uzavreli zmier, na základe ktorého
sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobkyni polovicu spornej sumy, t.j. 686,- eur a náhradu trov konania v
sume 125,- eur a to všetko do 30 dní. Žiadali, aby odvolací súd predmetný zmier účastníkov schválil.

Podľa § 99 ods. 1 OSP ak to povaha vecí pripúšťa, môžu účastníci skončiť konanie súdnym zmierom.
O zmier sa má súd vždy pokúsiť. Ak to umožňujú okolnosti prejednávanej veci, môže súd pred prvým
pojednávaním a počas konania účastníkov vyzvať, aby sa o zmier pokúsili mediáciou a zúčastnili sa na
informatívnom stretnutí u mediátora zapísaného v registri mediátorov.

Podľa § 99 ods. 2 OSP súd rozhodne o tom, či zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore s právnymi
predpismi. V takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

V prípadoch, v ktorých to povaha vecí pripúšťa, zákon umožňuje skončenie sporu dispozitívnym úkonom
účastníkov, ktorým je zmier.

Povahou veci v zmysle § 99 ods. 1 treba rozumieť predovšetkým prípustnosť hmotnoprávnej dispozície
predmetom sporu účastníkmi konania.

Z hľadiska procesných dôsledkov má zmier účinky rozsudku. Preto sa vyžaduje jeho schválenie súdom.
Tieto dôsledky však umožňujú súdu, aby zmier schválil iba o takom predmete konania, o akom by inak
mal právomoc rozhodnúť. Ak je navrhovaný zmier v súlade s právnymi predpismi, súd ho
vždy schváli (§ 99 ods. 2 a contrario). Schválený zmier má účinky právoplatného rozsudku.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade uzavretie zmieru účastníkmi je v súlade s
ustanovením § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, pretože ani žalovaný
nepopieral, že žalobkyňa vykonala viaceré sporné platby za neho. Zmier účastníkov je v súlade s
procesným právom, keďže je určitý, zrozumiteľný a uložené povinnosti žalovanému sú poznateľne a
určito vyjadrené. Zmier účastníkov je v súlade s ich záujmami, je v ich prospech aj to, aby bol spor medzi
nimi vyriešený vzájomnou dohodou - zmierom, čím predmet sporu odpadol.

Preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 99 ods. 1, 2 s použitím § 211 ods. 2 OSP tento zmier
schválil, pričom v dôsledku toho, že ide o zmier v odvolacom konaní, rozhodoval vo veci rozsudkom,
pretože bolo potrebné zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol vo veci samej(§ 220 OSP).
Odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, zmier účastníkov, ktorý sa týkal nielen istiny,
ale i trov konania, schválil.



Preto bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výrokovej časti.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.