Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/88/2016 z 22. 1. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. januára 2018, sp. zn. 31Cob/88/2016, ECLI:SK:KSTT:2018:2114208173.1 Krajský súd Trnava | 31Cob/88/2016 | ECLI:SK:KSTT:2018:2114208173.1 | 2018-01-22 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f58add03-03a4-4228-a928-7961e6f3cc8f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2114208173.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/88/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114208173
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114208173.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu: Miroslav Čimbora, Kalinov 1530,
Krásno nad Kysucou, IČO: 41 073 355, zastúpený: JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s
r.o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej spoločnosti koná konateľ a advokát JUDr. Bohuslav Majchrák,
proti žalovanému: H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Vajda,
Hviezdoslavovo nám. č. 201, Námestovo, o zaplatenie 25.736,75 eur s prísl. o odvolaní žalovaného a
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 36Cb/86/2014-236 zo dňa 13.04.2016,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť 25.736,75
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.050 eur od 1.4.2012 do 26.3.2013, zo
sumy 5.050 eur od 27.3.2013 do 3.4.2013, zo sumy 50 eur od 4.4.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50
% ročne zo sumy 9.345 eur od 24.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 12.863,25 eur od 12.11.2013 do
zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.478,50 eur od 3.12.2013 do zaplatenia p o t v r d z u j e.

V časti rozhodnutia o náhrade trov konania rozsudok z r u š u j e a vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25.736,75 eur s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.050 eur od 1.4.2012 do 26.3.2013, zo sumy 5.050 eur od
27.3.2013 do 3.4.2013, zo sumy 50 eur od 4.4.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy
9.345 eur od 24.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 12.863,25 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, vo výške
9,25 % ročne zo sumy 3.478,50 eur od 3.12.2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania výške 1.544
eur za zaplatený súdny poplatok a vo výške 1.027,15 eur titulom trov právneho zastúpenia, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal priznať mu
uplatnený nárok s poukazom na to, že na základe objednávky žalovaného mu dodal tovar - dosky a
hranoly, na zaplatenie kúpnej ceny vystavil faktúry č. 032012 na sumu 10.050 eur splatnú 31.3.2012, č.
072013 na sumu 9.345 eur splatnú 23.9.2013, č. 082013 na sumu 12.863,25 eur splatnú 11.11.2013, č.
102013 na sumu 3.478,50 eur splatnú 2.12.2013. Žalovaný čiastočne plnil a dňa 26.3.2013 uhradil sumu
5.000 eur a dňa 3.4.2013 sumu 5.000 eur. Nezaplatená zostala kúpna cena vo výške 25.736,75 eur,
ktorý do podania žaloby žalobca neuhradil a preto bol žalobca nútený podať predmetnú žalobu na súd.

3. Žalovaný poprel, žeby mal záväzok spočívajúci v nezaplatení kúpnej ceny voči žalobcovi a tvrdil, že
všetky nároky, ktoré voči nemu mal riadne vyrovnal.



4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich právnych zástupcov,
svedkyne H. K., oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi a to faktúrami a k nim vyhotovenými
dodacími listami,, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť uplatňovaného nároku, vzal do úvahy
obsah zápisnice z pojednávania konaného dňa 09.03.2016, na Okresnom súd Trnava v konaní vedenom
po sp. zn. 23Cb/96/2014, na ktorom bola vypočutá ako svedkyňa T. T., svedok L. U., ktorý je synom
žalovaného a dospel k záveru, že nárok žalobcu v rozsahu podaného návrhu je dôvodný.

5. Z hľadiska právneho posúdenia súd prvej inštancie na vec aplikoval právnu úpravu uvedenú v § 407
ods. 3, § 409 ods. 1, § 411, § 450 ods. 1 a § 323 ods. 1 Obchod. zák.

6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že existencia záväzkového vzťahu, na základe ktorého sa žalobca
domáha plnenia nebola medzi účastníkmi sporná. Žalobca predával žalovanému na píle spracovanú
guľatinu na hranoly a dosky, za ktoré mu žalovaný uhrádzal kúpnu cenu. Účastníci uzatvárali kúpne
zmluvy neformálnym spôsobom a to tak, že žalovaný si objednal telefonicky, faxom alebo písomne
množstvo reziva vo vopred dohodnutej kvalite a cene. žalobca jeho objednávku akceptoval a tovar
žalovanému dodal. Dopravu tovaru zabezpečoval niekedy žalobca, ale zvyčajne žalovaný. Vodičovi bolo
po naložený tovaru vystavený tzv. priebežný čiastkový dodací list, ktorý po dodaní odovzdal žalovanému,
ktorý ho skontroloval a porovnal s objednávkou. Kúpnu cenu za jednotlivé dodávky žalovaný neuhrádzal
pri každej osobitne, ale za určité obdobie, keď žalobca čiastkové dodacie listy zosumarizoval a
vypracoval tzv. združený dodací list , ku ktorému bola vystavená faktúra. Takéto účtovné doklady boli
doručené žalovanému ktorý ich prevzal, podpísal a bezhotovostným prevodom uhradil kúpnu cenu za
dodané rezivo.

7. Žalovaný k dokladom, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť návrhu namietal, že faktúry, ktoré
sú predmetom súdneho konania boli vyhotovené až s odstupom času a nimi fakturovaný tovar mu nikdy
nebol dodaný, i keď je uvedený v dodacích listoch. Ide o doklady, ktoré boli vyhotovené iba za účelom
zosúladenia stavu účtovníctva u žalobcu, pretože tento podľa tvrdenia žalovaného predával rezivo i iným
odberateľom bez dokladov a nakoľko medzi stranami sporu bol priateľský vzťah, tak žalovaný dodacie
listy, ako aj k nim vystavené faktúry podpísal, hoci vo faktúrach uvádzaný tovar nikdy neprevzal.

8. Prvoinštančný súd vyhodnotil jednotlivé dodacie listy a faktúry v súvislosti s úhradami, na ktoré
poukazoval žalovaný a z výpisu z účtu žalobcu ako aj z výpisu z knihy pohľadávok žalobcu mal
preukázané, že žalovaný na účet žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo P. banky dňa 26.3.2013
uhradil sumu 5.000 eur a dňa 19.7.2012 sumu 5.000 eur, ktorú platbu žalovaný identifikoval variabilným
symbolom „XXXXX“, ktorý údaj nepopieral, ale nesúhlasil, že by sa jednalo o úhradu faktúry č.
032012. Takéto popieranie súd vyhodnotil ako nedôveryhodné a nelogické, pretože žalovaný platbu
jednoznačne identifikoval , čím mal súd preukázané, že žalovaný ňou uhrádzal kúpnu cenu za tovar
uvedený v predmetnej faktúre a tak iné vysvetlenie žalovaného vyznieva nedôveryhodne, nepresvedčivo
a tak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nevyvrátil, že plnil na inú faktúru a dospel k záveru, že
žalovaný uhradil žalobcovi čiastočne vo výške 10.000 eur kúpnu cenu za dodaný tovar, ktorá kúpna cena
bola žalovanému fakturovaná faktúrou č. 032012 zo dňa 19.3.2012 vo výške 10.050 eur. Úhradami po
5.000 eur žalovaný podľa § 407 ods. 3 Obchod. zák. uznal svoj dlh aj vo zvyšnej časti 50 eur, ktorej
zaplatenie žiadnym spôsobom relevantne nepreukázal a preto je povinný žalovaný za tovar fakturovaný
vo faktúre č. 032012 zo dňa 19.3.2012 uhradiť aj zvyšok dlhu 50 eur.

9. K faktúre č. 072013 vystavenej na sumu 9.345, č. 082013 na sumu 12.863,25 a č. 102013 na sumu
3.478,50 eur žalobca súdu predložil i dodacie listy preukazujúce dodanie reziva. Všetky dodacie listy
pripojené k predmetným faktúram sú podpísané žalovaným a opatrené jeho pečiatkou, čím žalovaný
dodanie tovaru ako aj vyfakturovanie kúpnej ceny potvrdil a tak mal prvoinštančný súd jednoznačne
preukázané, že žalovaný potvrdil a odsúhlasil množstvo a druh dodaného tovaru žalobcom, potvrdením
faktúr odsúhlasil aj žalobcom fakturovanú cenu za dodaný tovar. Žiadna faktúra ani dodací list nebola
žalovaným namietaná alebo vrátená ako nedôvodná. Uvedené dôkazy súd vo vzájomných súvislostiach
posúdil, vyhodnotil a a označil za zásadné, rozhodujúce, ktoré pri rozporných tvrdeniach oboch strán
sporu bezpochyby preukazujú dodanie reziva žalovanému, existenciu záväzkového vzťahu a povinnosť
žalovaného uhradiť kúpnu cenu, ktoré žalovaný riadne a včas nesplnil, preto žalobe v celom rozsahu
vyhovel.



10. Súd prvej inštancie sa zaoberal i okolnosťami súvisiacimi s vystavením faktúr, ku ktorým žalovaný
uvádzal, že žalobca manipuloval s účtovníctvom a podpísanie faktúr a dodacích listov bola len jeho
priateľská pomoc žalobcovi. K uvedenému súd vzal do úvahy, že ďalšie skutkové zistenia a právne
posúdenie už neboli medzi stranami sporné, žalovaný ani odkazom na svedecké výpovede syna L. U.
a T. T. žalobcom predložené doklady nespochybnil, pričom vzhľadom na vzťah svedkov k žalovanému,
keď svedkyňa T. je jeho známou a svedok L. U. synom ich nestrannosť a mieru hodnovernosti
výpovede znižujú.. Rovnako však súd hodnotil aj výpoveď svedkyne H. K., ktorá je manželkou žalobcu,
ktorá súdu síce vo všeobecnosti predložila spôsob neformálneho obchodovania účastníkov, ale v
sporných skutočnostiach na ňu súd neprihliadol pre nižšiu mieru hodnovernosti z dôvodu ekonomických
a rodinných vzťahov so žalobcom a naviac jej výpoveď nebola pri zohľadnení ostatných dôkazov
rozhodujúca.

11. Navrhovanie dôkazov má priamu súvislosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže
účastník v konaní plniť od jeho samotného začiatku, pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
všetky tvrdenia účastníka s tým, že nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou hrozbu takého
rozhodnutia súdu, ktoré vychádza so skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo dostatočne nesplnil svoju dôkaznú
povinnosť. Dôkazným bremenom pritom rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V prípade dôkaznej núdze sa neúspech pričíta
tomu účastníkovi, na ktorom podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Nakoľko sa žalovaný dostal s
plnením svojej povinnosti voči žalobcovi do omeškania, súd podľa § 365 a § 369 ods. 1 Obchod. zák.
uložiť žalovanému mu povinnosť zaplatiť úrok z omeškania, ktorého výšku posúdil podľa § 3 nar. vlády
SR č. 87/1995 Z.z.

12. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, čo zdôraznil v odôvodnení rozsudku
vzhľadom k požiadavke žalovaného vypočuť ako svedkov L. U. a T. T.. Ich výsluch súd označil za
nadbytočný a neúčelný a strany sporu oboznámil s ich svedeckými výpoveďami vykonanými v konaní
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23Cb/96/2014, predmetom ktorého je skutkovo veľmi
podobný spor, a v ktorom svedkovia vypovedali aj ku skutočnostiach, ktoré súvisia a objasňujú vzťah
žalovaného so žalobcom. Súd vzal do úvahy, že žalovaný žiadal oboch svedkov vypočuť k takmer
k totožným okolnostiam, ku ktorým títo vypovedali v spomenutom konaní , preto strany sporu len s
výpoveďami týchto svedkov oboznámil, vyhodnotil ich aj v súvislosti s mierou ich hodnovernosti, keď ani
tieto výpovede nevyvrátili listinné dôkazy. Súd nevykonal ani ďalšie žalovaným navrhnuté dôkazy a to
napr. zabezpečiť doklady o pôvode dreva a pod., ktoré podľa názoru súdu nemali zásadný význam a bez
pochybností a jednoznačne by nevyvrátili stav preukázaný z iných dôkazov. Súd postupoval v súlade
zo zásadou čo možno najrýchlejšieho prejednania a rozhodnutia súdneho sporu, bez neodôvodnených
prieťahov a v súlade zo zásadou hospodárnosti konania a zásadou poskytnutia včasnej spravodlivosti,
bez porušenia akéhokoľvek procesného práva žalovaného, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom.

13. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., a procesne plne úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 1.544 eur za zaplatený súdny poplatok a 1.027,15 eur za
trovy právneho zastúpenia a to za 2 úkony právnej služby po 419,94 eur /prevzatie a príprava, podanie
žaloby/, 2 x režijný paušál po 8,04 eur, odmenu a náhradu zvýšené podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004
Z. z. o daň z pridanej hodnoty). Poukazom na § 151 ods. 1,2 O.s.p. uviedol, že žalobca bol v konaní
právne zastúpený advokátom, preto mu patrí podľa procesného úspechu náhrada trov konania aj za
úkony právnej pomoci po podaní žaloby, túto mu ale nepriznal s tým, že v zákonnej lehote troch dní
od vyhlásenia rozsudku nebolo súdu doručené jej vyčíslenie a tak priznal žalobcovi iba náhradu trov za
zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vyčíslené v žalobe.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania podal v zákonnej
lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd v tejto časti rozhodnutie z dôvodu existencie
odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. zmenil, ak nie sú podmienky pre
jeho zrušenie. V odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p., keď mu ako procesne úspešnému účastníkovi priznal nárok na náhradu, ale iba
v rozsahu trov vyplývajúcich zo spisu, s odôvodnením že ich v zákonnej lehote 3 dní od vyhlásenia
rozsudku súdu predložil a vyčíslenie nedoručil. K uvedenej skutočnosti odvolateľ dal do pozornosti



právnu úpravu uvedenú v § 150 ods. 1 veta druhá O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1, 3 O.s.p. s tým, že
rozsudok bol vyhlásený dňa 13.04.2016, čo bola streda a podľa príslušnej právnej úpravy mal právny
zástupca žalobca lehotu 3 pracovných dní na vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktorá mu začala
plynúť dňom 14.04.2016 a skončila dňa 18.04.2016, pričom dňa 18.04.2016 trovy právneho zastúpenia
vyčíslil a špecifikoval a v písomnej forme adresoval konajúcemu súdu, čo je preukázané i poštovou
zásielkou podanou na poštovú prepravu Slovenskej pošte a.s. pod č. RP60284595 SK, pričom i podľa
záznamu o pohybe zásielky je preukázané, že táto bola podaná na pobočke pošty v Čadci na poštovú
prepravu a Okresnému súdu Trnava riadne doručená dňa 20.04.2016, z čoho vyplýva, že žalobca si
riadne splnil svoju povinnosť, prislúchajúce trovy právneho zastúpenia riadne a včas vyčíslil, preto nie je
zrejmé, z akého dôvodu na túto skutočnosť konajúci súd neprihliadol a skonštatoval, že si túto povinnosť
súvisiacu s vyčíslením trov konania nesplnil.

15. Uvedené odvolanie bolo doručené žalovanému na vyjadrenie. Právny zástupca zásielku prevzal
04.07.2016, vyjadrenie nepodal /č.l.281).

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženej povinnosti zaplatiť žalované plnenie podal
v zákonnej lehote odvolanie i žalovaný a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolacích dôvodoch namietal,
postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dôvod pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď vo veci konajúci sudca jeho právneho
zástupcu opakovane prerušoval pri jeho záverečnej reči, neumožnil mu, aby sa ďalej k veci vyjadroval,
čím prekročil rozsah zákonných oprávnení, ktoré mu ako konajúcemu sudcovi príslušný procesný
predpis poskytuje. Ďalej namietol, že zápisnica z pojednávania konanom dňa 13.04.2016 nie je obrazom
skutočného priebehu pojednávania, čo preukazuje i zvuková nahrávka z pojednávania, z ktorej je zrejmé,
že vo veci konajúci sudca JUDr. Martin Smolko opakovane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
v neprospech odvolateľa porušoval.

17. Poukázal i na započítaciu námietku súvisiacu s náhradou jemu vzniknutej škody vo výške
10.000,- eur, k tomu úrok z omeškania, ktorú vzniesol v odvolaní zo dňa 13.06.2016, podanom voči
uzneseniu Okresného súdu Trnava vydanom pod sp.zn. 36Cb/86/2014-249 dňa 20.05.2016. Škoda
mu bola spôsobená vydaním predbežného opatrenia, ktorou skutočnosťou sa prvostupňový súd vôbec
nezaoberal, preto sa ňou musí zaoberať odvolací súd.

18. Za ďalší odvolací dôvod označil neakceptovanie výpovede žalobcu, ktorý bol v konaní vedenom
na Okresnom súde Trnava vedenom pod sp.zn. 23Cb/96/2014 vypočutý ako svedok a ktorý priznal,
že mu žalovaný žiadne finančné prostriedky nedlhuje, pričom súd v rozhodnutí neodôvodnil, ako sa s
touto skutočnosťou vyporiadal a prečo neakceptoval tvrdenie žalobcu, ktorý v inom konaní vypovedal
ako svedok, pričom výpoveď svedka má vyššiu dôkaznú hodnotu ako tvrdenie účastníka konania, čo
vyplýva z § 126 ods. 1 O.s.p. Odvolateľ tiež namietal, že vo veci konajúci sudca žalobcu na pojednávaní
konanom dňa 13.04.2016, na ktorom predniesol svoje tvrdenie nepoučil podľa § 131 O.s.p., čo znamená,
že uvedené bolo iba tvrdením žalobcu a nie tvrdením účastníka konania a jeho výpoveďou. Súd prvej
inštancie sa tak vôbec neodstránil rozpory, ktoré vznikli medzi výpoveďou žalobcu a tvrdeniami žalobcu
v procesnom postavení účastníka konania a výpoveďou žalobcu v procesnom postavení svedka, ktorú
predniesol v inom konaní. Okrem toho bol žalobca povinný preukázať pravdivosť svojich tvrdení i
predložením originálnych listinných dokladov a nie ich fotokópií, čo v konaní pred prvoinštančným
súdom ale neurobil a v odvolacom konaní tak už urobiť nemôže.

19. Odvolateľ tiež namietal, že súd rozhodol predčasne a bez dostatočne zisteného skutkového stavu,
keď nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci , neoboznámil strany sporu s
listinnými dôkazmi, ktoré sú v súdnom spise založené v súlade s postupom podľa § 129 ods. 1 O.s.p.,
konkrétne neoboznámil výpisy z účtov, ktoré boli predložené na pojednávaní, pričom nebolo povinnosťou
odvolateľa súd prvej inštancie na tento nedostatok upozorňovať, ale z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že všetky listinné doklady, ktoré sú obsahom súdneho spisu súd pokladal za dôkazy, vychádzal z
nich bez ohľadu na to, že ich podľa § 129 ods. 1 O.s.p. neoboznámil, čím porušil právo odvolateľa
vyjadriť sa k nim a tak rozhodnutie je založené na nezákonných dôkazoch. Súd nemohol vychádzať pri
rozhodnutí o veci ani zo zápisníc vyhotovených v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp.zn.
23Cb/96/2014, pretože tieto nie sú podpísané zákonnou sudkyňou ani asistentkou, neboli postupom
podľa § 129 ods. 1 O.s.p. oboznámené, výsluch žalobcu a výsluch žalovaného neboli na jednotlivých



pojednávaniach vykonané procesne správnym spôsobom a pri rešpektovaní § 131 ods. 1 O.s.p., pretože
s výnimkou prvého výsluchu neboli už účastníci na ďalších výsluchoch poučovaní podľa § 131 ods. 1
O.s.p., preto sa nejedná ani o výpovede účastníkov ale iba o ich tvrdenia, čo znamená že všetky dôkazy
vykonané prvoinštančným súdom sú vykonané nezákonným spôsobom. Súd odmietol vykonať výsluch
svedkov L. U., T. T., L. X. a T. W., čím by sa preukázala nepravdivosť výpovede žalobcu. Svedkyňa
K. je manželkou žalobcu, preto je zaujatou, napriek tomu jej výpoveď súd považoval za pravdivú.
Odvolateľ namietal, že súd bezdôvodne nepožiadal Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca o podanie
správny z daňových kontrol vykonaných v rokoch 2011-2014 u žalobu, ktorým by tiež bola preukázaná
pravdivosť tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca drevnú hmotu predával bez príslušných príjmových
a výdavkových dokladoch, všetky príjmy reálne nezdaňuje, súd bezdôvodne nevyžiadal ani od žalobcu
doklady o pôvodne dreva a preukazy o pôvode dreva, ktoré musia spĺňať náležitosti vyžadované vyhl.
č. 244/1997 Z.z., súd si nevyžiadal účtovné výpisy z knihy vystavených faktúr za roky 2011-2014, ani
výpisy z knihy záväzkov, dostatočným spôsobom sa teda nezaoberal jednotlivými návrhmi na vykonanie
dokazovania a preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, čím je založený
odvolací dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.

20. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 24.02.2017 vyjadril žalobca, ktorý žiadal, aby
odvolací súd predmetné rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaným uvádzané odvolacie dôvody považuje za neopodstatnené, pretože
prerušenie záverečnej reči právneho zástupcu odvolateľa nemôže znamenať odňatie možnosti konať
pred súdom, takýto dôvod označil za absurdný, pričom treba vziať do úvahy i hospodárnosť, plynulosť
a vecnosť celého konania. Započítaciu námietku, ktorú vzniesol žalovaný v odvolaní podanom voči
rozhodnutiu prvoinštančného súdu o predbežnom opatrení označil tiež za absurdnú požiadavku. Ak sa
žalovaný domnieva, že mu bola nariadením predbežného opatrenia spôsobená škoda, neuviedol žiaden
konkrétny dôvod z čoho mu mala táto vzniknúť vo výške 10.000,- eur s úrokom z omeškania. Ak sa
má jednať o vzájomný návrh žalovaného tak takéto podanie nespĺňa procesným predpisom vyžadované
náležitosti, je nepodložené a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že by sa jednalo o vzájomný návrh,
ktorým by sa bolo potrebné zaoberať. Rovnako za nesprávne označil žalobca tvrdenie žalovaného, ktoré
je zavádzajúcim, keď odkazuje na konania vedené na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 23Cb/96/2014,
keď práve zo zápisnice zo dňa 09.03.2016 vyplýva text: „pán U. sa vyhýba zaplatiť môjmu synovi aj mne
finančnú čiastku, ktorú nám dlží“. K námietke, že sa súd prvej inštancie nezaoberal každým jednotlivým
návrhom na vykonanie dokazovania žalobca uviedol, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s
názorom účastníka konania, nemusí akceptovať všetky jeho návrhy na vykonanie procesných úkonov
a nemusí dať odpoveď na všetky otázky, ktoré sú nastolené účastníkmi konania, k čomu poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sa uvedenom problematikou zaoberajú a ktoré vo
vyjadrení k odvolaniu žalovaného konkretizoval. V súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania
žalobca uviedol, že predmetný výrok i on napadol odvolaním, preto má za to, že nie je potrebné, aby sa
k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaného osobitne vyjadroval.

21. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo doručené na podanie odvolacej repliky odvolateľovi,
ktorý podaním zo dňa 23.03.2017 zaujal k uvedenému vyjadreniu stanovisko, v ktorom opäť poukázal
na skutočnosti a dôvody, pre ktoré podal odvolanie, zdôraznil, že v žiadnom ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nie je zakotvené právo konajúceho sudcu prerušiť záverečnú reč advokáta účastníka,
rozsah záverečnej reči nie časovo imitovaný, pričom konajúci sudca nielen záverečnú reč právneho
zástupcu odvolateľa prerušoval, ale ju aj bezdôvodne ukončil, čím hrubým spôsobom zasiahol do
procesných práv žalovaného, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a tým
dôvody, pre ktoré musí byť takéto rozhodnutie zrušené podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.. Námietka,
ktorú vzniesol žalovaný v konaní v súvislosti s návrhom na započítanie je len procesnou obranou a
nie vzájomným návrhom, ktorý by bolo možné vylúčiť na samostatné konanie, preto ak by súd takto
postupoval dopustil by sa procesnej chyby, ktorou by tak tiež došlo k upretiu práva účastníka realizovať
jemu prislúchajúce procesné práva, preto odvolací súd takúto započítaciu námietku nemôže vylúčiť na
samostatné konanie. Rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, čím je porušená právna úprava uvedená
v § 157 ods. 2 O.s.p. a rozsudok tak je nepreskúmateľný. Pri zohľadnený aktuálnej právnej úpravy
uvedenej v § 220 ods. 2 C.s.p. treba ustáliť, že uvedené ustanovenie kladie prísnejšie požiadavky
na odôvodnenie rozsudku, k čomu poukázal na rozhodnutia a Nálezy Ústavného súdu SR, z ktorých
podstatné časti citoval v odvolacej replike a v súvislosti s právom na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia dal do pozornosti i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a príkladmo niektoré
uviedol. Svedkyňu K. označil za zaujatú, pretože je manželkou žalobcu, spolu s ním podniká, jej



svedecká výpoveď nemôže byť pravdivá, súd sa vierohodnosťou jej výpovede osobitne zaoberať a
zotrval na tvrdení, že žalobcovi ani jeho synovi nedlhuje žiadne finančné prostriedky a v súdnom konaní
vymáhajú iba fiktívne dlhy z obchodného vzťahu, ktorý nevznikol a tým vzniká dôvodné podozrenie, že
sa dopúšťajú podvodu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. pretože nepreukázal existenciu splatných
pohľadávok a nevyvrátil tvrdenia, ktoré žalovaný voči týmto pohľadávkam vzniesol.

22. Na odvolaciu repliku reagoval žalobca podaním odvolacej dupliky zo dňa 18.04.2017,v ktorej
zotrval na tom, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k žiadnemu pochybeniu, ktoré
by zakladalo dôvodnosť podaného odvolania. V súvislosti s prednesom záverečnej reči právnym
zástupcom žalovaného uviedol, že ak prednes strany nie je vecný a je príliš dlhý, a zbytočný, môže
súd zasiahnuť, pretože inak by dochádzalo k zaťaženiu a to najmä finančnému strán sporu, čo by bolo
možné považovať za zjavné zneužitie práva na záverečnú reč, ktoré nepožíva právnu ochranu v súlade
s čl. 5 Základných princípov C.s.p.

23. Dňa 22.01.2018 bolo odvolaciemu súdu doručené elektronicky doručené podanie žalovaného zo
dňa 22.01.2018, označené ako Ďalšie stanovisko žalovaného vo veci, v ktorom žalovaný poukazoval
na to, že dňa 31.12.2014 ukončil podnikateľskú činnosť, je starobným dôchodcom a tak mal žalobca
zmeniť jeho označenie čo nevykonal, zmenu vykonal súd prvej inštancie, čo je neprípustné,. Poukázal na
princíp rovnosati zbraní a na rozhodnutie NS SR vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo 122/2010
zo dňa 21.07.2010 a príkladmo na viaceré rozsudky ESĽP. Namietol, že žalobca nepreukázal, že by
jeho odvolanie voči výroku o trovách konania bolo podané včas a zotrval na tvrdením že žalobcovi ani
jeho synovi nedlhuje žiadnu sumu a žiadal rozhodnutie zrušiť a vrátiť prvoinštančnému sudu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
24. Odvolací súd o odvolaní rozhodol podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len C.s.p.) účinnom od 01.07.2016, ktorý nahradil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Z
prechodných ustanovení zák. č. 160/2015 Z.z. obsiahnutých v ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. vyplýva, že ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované. Znenie prechodných ustanovení znamená, že nová právna úprava vychádza z princípu
okamžitej aplikácie procesnoprávnych noriem, a že sa použije na všetky konania a to i na konania
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti nového zákona. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd
prvej inštancie rozhodoval podľa právneho predpisu účinného v čase začatého súdneho konania, ktorým
bol zák. č. 99/1963 Zb., za účinnosti ktorého začalo konanie vo veci samej a podľa tohto zákona boli
vykonané i súvisiace procesné úkony, bolo vedené dokazovanie a vyhlásené rozhodnutie. Za účinnosti
tohto zákona začalo aj odvolacie konanie.

25. Odvolací súd musel rešpektovať daný stav, ktorý zodpovedá princípu právnej istoty a legitímnemu
očakávaniu strán, že ich vec bude posúdená podľa predpisov platných v čase vykonania procesných
úkonov a rozhodnutia súdu v danej veci ako i začatého odvolacieho konania, k čomu odvolací súd
poukazuje na článok 8 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z., a to v súvislosti s potrebou podľa
§ 470 ods. 1, 2 C.s.p. aplikovať tie ustanovenia nového procesného predpisu, ktoré boli v čase
rozhodovania použiteľné na dané konanie, ale nemohol opomenúť ani ustanovenia O.s.p., ktoré boli
použité súdom prvej inštancie.

26. Podľa § 470 C.s.p.

(1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti.
(2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

27. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vec prejednal podľa § 379 C.s.p., (Civilný sporový poriadok),
podľa ktorého je rozsahom odvolania viazaný a podľa § 380 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorého je odvolacími
dôvodmi viazaný, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., ktoré ustanovenie jeho
nariadenie neukladalo, ak nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd



oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.
Stranám miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil i elektronicky a právnemu
zástupcovi žalovaného aj i poštou, ktorú zásielku tento prevzal dňa 03.01.2018.

28. Podľa § 387 C.s.p.

(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Základné princípy Civilného sporového poriadku
Čl.8
Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

29. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo a zistil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel v časti
žalovaného nároku k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a tak odvolací súd
poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje
(§ 387 ods. 2 C.s.p.).

30. Výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti trov konania však nemožno označiť za vecne správny,
pretože odvolanie podané žalobcom voči tejto časti rozhodnutia obsahuje odvolacie dôvody zakladajúce
opodstatnenie pre jeho zrušenie a vrátenie prvoinštančnému sudu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou bola uložená povinnosť zaplatiť
žalovanému v nadväznosti na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), sa odvolací súd v prvom rade zaoberal námietkou, ktorú
podradil pod odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., ktorý sa týka chyby v zisťovaní
skutkového veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
sú nesprávne. Uvedené znamená, že musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec
posúdil po právnej stránke, ale ktoré je nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku
čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá
vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli
najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú i také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím
nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

32. Z vykonaného dokazovania a následného rozhodnutia prvostupňového súdu mal odvolací súd
preukázané, že medzi stranami sporu existoval záväzkový vzťah definovaný ako kúpna zmluva, na
základe ktorého žalobca predával žalovanému hranoly a dosky podľa jeho objednávky, za dodanie
ktorého tovaru žalovaný priebežne uhrádzal kúpnu cenu. Predmetom žaloby je nárok na zaplatenie
kúpnej ceny za dodávku tovaru, ku ktorým žalobca predložil dodacie listy i fakturovanú kúpnu cenu,
ktoré ale žalovaný nezaplatil. Žalovaný na svoju obranu poukazoval na to, že faktúry, ktorými si žalobca
fakturoval kúpnu cenu a dodacie listy sú ním síce podpísané, ale urobil tak iba z dôvodu priateľstva so
žalobcom, ktorý na predmetné dodávky nemal potrebné účtovné doklady, pretože tovar predával i bez
týchto dokladov a potreboval zosúladiť skutočný inventúrny stav s účtovným. Žalovaný tiež potvrdil, že
úhradu platieb vykonával i bezhotovostne a platby identifikoval označením faktúry ako variabilný symbol.
Zároveň popieral, že platba, ktorú identifikoval označením variabilného symbolu, ktorý bol v súladmi
s vystavenou faktúrou by bola úhradou kúpnej ceny na konkrétnu faktúru a to č. 032012 vystavenú vo
výške 10.050,- eur, ktorú uhradil čiastočne okrem sumy 50,- eur, čím čiastočnou úhradou uznal uvedený
dlh v tejto výške. Uvedené konanie súd kvalifikoval podľa § 407 ods. 3 Obchod. zák. ako uznanie



dlhu , preto obranu žalovaného vyhodnotil ako účelovú a nepreukázanú. Rovnako súd prvej inštancie
vyhodnotil i nárok žalobou na zaplatenie kúpnej ceny fakturovanej faktúrami č. 072013 a 082013 a
102013, ku všetkým týmto dokladom sú podpísané žalovaným dodacie listy opatrené i pečiatkou
žalovaného, čo žalovaný ani nepopieral iba tvrdil, že sa jednalo o fiktívne plnenia. Súd prvej inštancie
správne postupoval, keď skonštatoval, že žalobca k svojim tvrdeniam dôkazné bremeno uniesol, ale s
poukazom na ust. § 120 ods. 1 a 132 O.s.p. dospel k záverom, že žalovaný svoju dôkaznú povinnosť
nesplnil, dôkazné bremeno spočívajúce v zodpovednosti účastníka v súvislosti s ním navrhnutými
dôkazmi neuniesol, preto pri aplikovaní v odôvodnení rozhodnutia citovaného hmotného práva návrhu
vyhovel, s ktorým rozhodnutím sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a uvedený odvolací dôvod
označuje za neopodstatnený.

33. Žalovaný v odvolaní zdôrazňoval predovšetkým konanie súdu prvej inštancie, ktorý svojím postupom
mu odňal možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho práv ako účastníka konania a za ktoré
označuje prerušovanie záverečnej reči jeho právneho zástupcu súdom, čim mu tak nebolo umožnené
podrobne sa nároku žalobcu vyjadriť.

34. Podľa § 118 O.s.p.

(4) Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy
a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za
skončené.

35. Odvolací súd zdôrazňuje, že priebeh pojednávania neurčuje strana sporu, ale sudca tak, aby bolo
hospodárne, rýchle, efektívne, pričom po skončení dokazovania majú strany sporu právo zhrnúť svoje
skutkové tvrdenia v spojení s právnou argumentáciou, čo znamená, že ide o stručné a vecné zhrnutie
skutkových tvrdení, vyjadrenie sa k výsledkom dokazovania, pričom práve súd musí dbať o to, aby
nedochádzalo v rámci prednesov k neúčelným odklonom od predmetu sporu, preto i záverečná reč musí
byť obmedzovaná na samotnú podstatu argumentácie bez rozsiahleho a popisného explikovania. Je
nesporné, že odňatie, či upretie práva predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč sporovou
stranou je zásahom do jej základného práva na súdnu ochranu, čím by došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom, čo by zakladalo odvolateľom namietaný odvolací dôvod, avšak ani z písomne vyhotovenej
zápisnice z pojednávania konaného pred súdom prvej inštancie dňa 13.04.2016, ako ani zo zvukového
záznamu, ktorý je prístupný v rámci elektronizácie spisu i odvolaciemu súdu nevyplýva, že by k takémuto
porušeniu práv žalovanej strany sporu súdom prvej inštancie došlo. Práve uvedené dokumenty sú
dôkazom toho, že záverečná reč zo strany žalovaného nebola sústredená iba na podstatu argumentácie,
ale má znaky rozsiahleho popisného vysvetľovania a komentovania konania žalovaného, čo malo byť
vykonávané v priebehu konania, preto nemožno považovať za porušenie práva účastníka konanie súdu,
ktorý dôvodne upozorňoval žalovanú stranu, aby sa stručne v rámci svojej záverečnej reči vyjadrila k
meritu a tiež bol prednášajúci upozornený na to, čo má záverečná reč z hľadiska jej podania obsahovať
a na čo má byť zameraná. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod tiež
nie je opodstatnený.

36. Odvolateľ ďalej v odvolaní uviedol, že žalobcom predložené listiny neboli v origináloch, ale iba vo
fotokópiach, pričom súd je pri takýchto listinách povinný skúmať ich pravosť a správnosť. Okrem toho
namietol, že súd neoboznámil v priebehu konania všetky listinné doklady, ktoré sa v súdnom spise
nachádzajú, čím tiež porušil práva žalovaného odvolateľa, keď konkrétne neoboznámil na pojednávaní
strany sporu s výpismi účtov, ktoré na pojednávaní konanom dňa 13.04.2016 odvolávajúci sa žalovaný
predložil. K tomuto dôvodu odvolací súd poukazuje na to, že prípadný takýto nedostatok by mohol
namietať žalobca, ktorý ale odvolanie k uloženej povinnosti žalovanému nepodal. Listinné dôkazy,
ktorými sú výpisy z účtov žalovaného, ktoré sám žalovaný súdu predložil, ale nemôže založiť porušenie
práva žalovaného odvolateľa, pretože ide o dôkazy, o ktorých je možné z istotou tvrdiť, že ich obsah
je žalovanému známy, preto námietka riadneho neoboznámenia s nimi nemôže založiť porušenie práv
tohto účastníka.

37. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný namietal nedostatky žalobcom predkladaných listín,
žiadal iba predložiť originály jeho objednávok a to nielen v písomnom podaní označenom ako vyjadrenie
žalovaného zo dňa 15.10.2014 (č.l.43), ale na ne poukázal v podanom odvolaní. Odvolací súd má
ale zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 13.05.2015 (č.l. 65) preukázané, že boli žalobcom



súdu predložené predmetné dodacie listy a faktúry i v originálnom vyhotovení, súd ich porovnal s
predloženými kópiami a skonštatoval, že sa zhodujú, pričom na tomto pojednávaní bol prítomný aj
právny zástupca žalovaného. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno prisvedčiť odvolateľovi, že by sa
súd touto skutočnosťou nevyporiadal a nezaoberal, pretože všetky uvedené úkony súd prvej inštancie
podrobne v zápisnici z pojednávania zaznamenal. S poukazom na princíp okamžitej aplikability Civilného
procesného poriadku odvolací súd na námietku týkajúcu sa absencie poučovanie pri výsluchu strán
sporu, keď ich súd pred každou výpoveďou nepoučoval podľa §131 ods.1 O.s.p., a tak sa nejednalo o
výpovede účastníkov ale iba o ich tvrdenia neprihliada, pretože zo spisu vyplýva, že žalobca bol vypočutý
a poučený na pojednávaní konanom dňa 13.05.2015, žalovaný dňa 11.11.2015 a ostatné boli prednesy
strán, čo ale nezakladá opodstatnený odvolací dôvod. .
38. K námietke, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy o ktoré žiadal žalovaný a nezaoberal sa
každým z jeho návrhom, nevypočul svedkov, o ktorých výsluch žiadal, nevyžiadal správy z Daňového
úradu Žilina o daňových kontrolách, a tak nevykonal dostatočné dokazovanie a založil odvolací dôvod,
na základe ktorého podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. musí byť rozhodnutie prvoinštančného súdu
zrušené a vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolací súd uvádza, že súd pri vykonávaní
dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti
konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby
rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka
konania a nemožno takéto konanie súdu považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za
znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho
postupu súdu z nich vylúčení ( uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011 a
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. januára 2011, sp. zn. 5 Cdo 247/2010) . Odvolací súd poukazuje
tiež na stanovisko odvolávajúceho sa žalovaného, ktorý i v podanom odvolaní potvrdzuje, že dodacie
listy a k nim vyhotovené faktúry na úhradu kúpnej ceny, ktoré sú nim podpísané a opatrené pečiatkou,
boli vyhotovené len pre daňové účely. Uvedené tvrdenie ale žiadnym spôsobom nepreukazuje, že tovar
uvedený v dodacích listoch a následne fakturovaný mu aj reálne nebol dodaný a tieto doklady podpísal
iba z dôvodu priateľstva so žalobcom a z dôvodu, aby žalobca mohol účtovne pokryť dodávky tovaru,
ktorý nemal riadne zaúčtovaný. Takáto obrana nemôže byť hodnotená v prospech žalovaného.
39. K návrhu vznesenému odvolateľom v odvolacom konaní na započítanie sumy 10.000,- eur s
9% úrokom z omeškania titulom nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť žalovanému tým, že
súdom prvej inštancie po vydaní rozsudku vo veci samej č.k. 36Cb/86/2016-236, dňa 13.04.2016,
ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania, bolo dňa 20.05.2016 vydané predbežné opatrenie č.k.
36Cb/86/2014-249, ktoré bolo odvolacím súdu zmenené a návrh na jeho nariadenie bol zamietnutý,
utrpel žalovaný škodu 10.000eur. Započítaciu námietku vzniesol žalovaný až v odvolaní podanom
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nariadení predbežného opatrenia, keď v ten istý deň podal
žalovaný tiež odvolanie proti rozsudku vo veci samej. Odvolací súd k uvedenému odvolaciemu dôvodu
poukazuje na to, že predbežné opatrenie bolo nariadené v čase platnosti Občianskeho súdneho
poriadku, uznesenie o jeho nariadení bolo zmenené a návrh bol zamietnutý odvolacím súdom v konaní
vedenom pod sp.zn. 31Cob/89/2016-287 dňa 22.08.2016, kedy už platil Civilný sporový poriadok,
podľa ktorého odvolací súd postupoval. Žalovaný v odvolaní voči rozsudku vydanom vo veci samej v
rámci svojej obrany proti podanému návrhu vo veci samej žiadal započítať sumu 10.000,- eur s prisl.
Započítací návrh je jednou z možností, ktorou sa žalovaný bráni proti nároku, ktorý si uplatňuje žalobca
a započítanie je spôsobom zániku záväzku, z ktorého tak vyplýva, že žalovaný v takom prípade žalobou
uplatnený nárok nepopiera. Z obsahu odvolania podaného žalovaným voči rozhodnutiu vo veci samej
ako i samotného správania sa a stanoviska žalovaného v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
ale jednoznačne vyplýva, že nárok uplatnený žalobcom výslovne popiera a nárok vylučuje, preto jeho
návrh na započítanie ako procesný úkon nemožno považovať za kvalifikovanú kompenzačnú námietku,
vznesenú voči dôvodne podanému žalobnému návrhu, a tak kompenzačná námietka nemôže obstáť.
Naviac, ak by žalovaný uznal žalovanú pohľadávku, voči ktorej vzniesol kompenzačnú námietku, musel
by preukázať vznik a existenciu škody spôsobom, aby mal súd dôvod sa ňou zaoberať. Odvolávajúca sa
žalovaná strana sporu v započítacej námietke požadovanú sumu žiadnym spôsobom nekonkretizovala
a nešpecifikovala, odvolací súd sa takýmto odvolacím dôvodom nezaoberal a naň ako na relevantnú
odvolaciu námietku neprihliadal. Okrem toho považuje odvolací súd za vhodné poukázať i na to, že nárok
na náhradu škody, ktorá mala žalovanému vzniknúť v dôsledku účinkov vyplývajúcich z nariadeného
neodkladného opatrenia, si môže dotknutá strana uplatniť samostatnou žalobou na plnenie podanou
voči navrhovateľovi neodkladného opatrenia, pričom Civilný sporový poriadok lehotu na uplatnenie



takéhoto nároku žiadnym spôsobom nevymedzuje a táto sa tak riadi iba všeobecnými predpismi
hmotného práva o premlčaní.

40. S poukazom na vyššie uvedené konštatovanie odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
týkajúce sa uloženia povinnosti žalovanému voči žalobcovi v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil, keď sa s rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti stotožnil.

41. Voči rozhodnutiu o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov uvedených
v bode 14. tohto rozhodnutia . Odvolací súd s poukazom na obsah spisu musí konštatovať, že rozsudok
prvoinštančného súdu je v tejto časti nepreskúmateľný, nie je zrejmé, z čoho súd vychádzal keď
ustálil, že si v zákonnej lehote úspešný účastník neuplatnil nárok na priznanie náhrady trov konania
súvisiacich s trovami právneho zastúpenia, ktoré v stanovenej lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia
rozhodnutia nevyčíslil. Odvolací súd k uvedenému zdôrazňuje, že trojdňová lehota stanovená v § 151
ods. 1 O.s.p. na vyčíslenie trov konania je lehotou procesnou, ktorá je zachovaná vtedy, ak sa úkon
urobí v posledný deň lehoty na súde, ale aj vtedy, ak sa podanie, ktoré uvedený úkon obsahuje odovzdá
orgánu, ktorý ho má povinnosť doručiť ( 4 M Cdo 8/2009). Súd prvej inštancie týmto spôsobom vec
zrejme neposudzoval, hoci sa v spise nachádza špecifikácia trov konania so žiadosťou o ich priznanie
podaná právnym zástupcom žalobcu na pošte v Čadci dňa 18.04.2016, čo je v zákonom stanovenej
lehote. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považujme v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie za
nepreskúmateľné, keď nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie
nesprávne interpretoval príslušný právny predpis, tak nedostatočne zistil skutkový stav, čím nenaplnil
zákonnú povinnosť garantovať súdnu ochranu účastníkovi a takýto chybný postup nemôže nahrádzať
svojim rozhodnutím odvolací súd, pretože by tým obral účastníka o právo na dvojinštančné konanie.
Odvolací súd rozhodnutie v časti trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby o náhrade trov konania žalobcu
opätovne prvoinštančný súd rozhodol a vyporiadal sa s podaným vyčíslením a zároveň rozhodol i o
náhrade trov odvolacieho konania.

Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).