Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 13CoE/285/2013 z 20. 3. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 20. marca 2014, sp. zn. 13CoE/285/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7209214714.1
Krajský súd Košice | 13CoE/285/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7209214714.1 | 2014-03-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 44 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e4228a60-8aa2-4e62-a20e-9d98ca238cf1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7209214714.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/285/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209214714
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7209214714.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: N. C. A., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v K.,
O. 5, zastúpeného spoločnosťou E. C., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v K., O. X proti povinnému:
O. M., nar. 9.X.XXXX, bytom v C., G. 7, o vymoženie pohľadávky vo výške 979,22 eura s prísl. a trov
exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. P. C., J. XX, K., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Košice II zo dňa 17.7.2013, č.k. 39Er/1871/2009-21, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom    n e p r i z n á v a    náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 17.7.2013, č.k.
39Er/1871/2009-21 (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekúciu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa návrhom zo
dňa 30.6.2009 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému na základe
exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. v Košiciach zo dňa 23.2.2009, spis. zn. TP XXXX/
XX (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Dňa 9.7.2009 predložil súdny exekútor súdu prvého stupňa
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorej mu súd vydal poverenie zo
dňa 20.7.2009. Dňa 27.5.2013 doručil povinný súdu podnet na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že
exekúcia medzi ním a oprávneným je vedená na podklade rozhodcovského rozsudku, pričom povinný
je spotrebiteľom. Ako ďalej povinný uviedol, oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal
voči povinnému zaplatenia pohľadávky s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXX
zo dňa 21.12.2004, pretože povinný si riadne a včas nesplnil svoje záväzky z tejto zmluvy. Povinný
mal za to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a to vzhľadom na predmet a povahu zmluvy ako aj s
prihliadnutím na povahu zmluvných strán, kde povinný (dlžník) vystupuje ako spotrebiteľ vo vzťahu
k službe, t.j. úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb a oprávnený (veriteľ)
vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. Návrh spotrebiteľských zmlúv býva často
pripravený na predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich
obsah. Jedinou alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu. V uzavretej zmluve o pôžičke je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, nakoľko si ju
spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Na absolútne neprijateľnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Vzhľadom na všetky
uvedené skutočnosti mal povinný za to, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto je neplatná. Z toho dôvodu
aj rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je nedovolené. Povinný preto žiadal
exekúciu zastaviť. Vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie oprávnený navrhol, aby



súd tento návrh zamietol. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 ods.
1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 40 ods. 1, §
45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a čl. 2 písm. a) a
b), čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Súd konštatoval, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Ak totiž rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj
bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK.
Vychádzajúc z uvedeného súd nahliadol do spisu, ako aj listinných dôkazov v ňom založených a zistil, že
právny predchodca oprávneného a povinný uzavreli dňa 21.12.2004 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXX,
na základe ktorej poskytol povinnému pôžičku vo výške 597,49 eura, pričom povinný sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky oprávnenému vrátiť, a to v pravidelných 59 mesačných splátkach
vo výške 16,60 eura. Súd prvého stupňa posúdil predloženú zmluvu uzavretú dňa 21.12.2004 ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o
spotrebiteľských úveroch. Občiansky zákonník platný ku dňu uzatvorenia zmluvy, t.j. ku dňu 21.12.2004
za spotrebiteľskú zmluvu posudzoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Avšak  v zmysle eurokonformného výkladu je
na predmetný záväzkový vzťah potrebné aplikovať smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a zmluvu považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Súd preskúmal Všeobecné
obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou D., ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy,
pričom zistil, že zmluvné strany sa v bode VIII. (Záverečné ustanovenia) písm. p) dohodli, že všetky
spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V
prípade nedosiahnutia dohody budú riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v
rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom.
Podľa názoru súdu túto doložku možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 1,
2 a 3 Exekučného poriadku zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený odvolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec. Uviedol, že
exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril
Exekučný poriadok, pretože ako vyplýva z § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „ZoRK“) a § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“)
právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného
súdu SR. Teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie, z čoho vyplýva, že je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný,
teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Uviedol, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie
je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný
konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na
ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom
prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Platný právny poriadok nezveruje právomoc
exekučnému súdu právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje
vo veci samej, a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc
rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Ustanovenie § 45 ZoRK neumožňuje exekučnému súdu
vykonávať meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, ale len skúmať vlastnosti uloženej
povinnosti, teda nie rozhodnutie samotné. Ďalej uviedol, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora C -
XX/XX zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný



súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Oprávnený zároveň poukázal
na to, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len
na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako
aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka a zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom
zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov
úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá  zmluva o úvere, nie
je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54
Občianskeho zákonníka. Oprávnený zastával názor, že postupom a rozhodovaním súdu dochádza
k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu
princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v
exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto
postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Oprávnený dal do pozornosti dôvodovú správu
k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak by niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní
a zákon považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, nemá to za dôsledok zrušenie platnosti celej
rozhodcovskej doložky. Uviedol, že spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v
zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva
voči dodávateľovi uplatňovať nielen  v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne,
v občianskoprávnom konaní a zmluva, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného
ustanovenia považovaná za neprijateľnú. V závere oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, spis. zn. 3 M R. XX/XXXX zo dňa 26.9.2011.

Vo vyjadrení k odvolaniu povinný považoval názor oprávneného, že povinný ako spotrebiteľ mal možnosť
vybrať si aj štátny súd a nemusel byť podrobený rozhodcovskému súdu, za prekonaný, čo je zrejmé
z rozhodovacej činnosti súdov. Totiž za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje aj rozhodcovská
doložka, ktorá formálne oprávnenému umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným
súdom, a to z dôvodu, že možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Zároveň povinný
poukázal na rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené žiadal povinný uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak,
že mu nemieni vyhovieť, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej
lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu
zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok; že zmluva o
pôžičke č. XXXXXXXXX z.o dňa 21.12.2004 nie je spotrebiteľskou zmluvou riadiacou sa ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a že rozpor rozhodcovskej doložky s § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

S dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím námietkam oprávneného
odvolací súd uvádza:

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri
Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. vydaný rozhodcom M.. J. Z. dňa 23.2.2009, sp. zn. TP XXXX/XX.



Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok
tak, ako keby právoplatný nebol. Dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 ZoRK,
a to, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah
výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného
posudzoval.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z § 44 Exekučného poriadku,
v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto
nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

V súvislosti so skúmaním, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný
súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní
je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V nadväznosti na to
je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.2.2011, sp.
zn. IV. ÚS XX/XXXX-XX, v ktorom uviedol, že „vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v
rozhodnom znení pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už
so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“

Nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a ZoRK.

Čo sa týka druhej odvolacej námietky, oprávnený  namietal posúdenie právneho vzťahu medzi
oprávneným a povinným ako spotrebiteľského v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného
do 31.12.2007.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať
len podľa predpisov slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť
dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Do toho sú zahrnuté aj tie
právne akty, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (1.mája 2004).

Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).



Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách
podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom,
podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom
toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Y.., z ktorého
okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho
predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia
komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení
ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho
práva je rozsudok ESD č. XXX/XX vo veci Q. delle finanze dello A. c/a S.p.A. A., podľa ktorého
každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené
komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie
vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie
vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku
konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho
právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ
právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho
právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade Smernice, Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi
smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v
rozsudku vo veci C - 473/00 R..

V zmysle uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že na posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov
konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o pôžičke dňa 21.12.2004, je potrebné použiť tzv.
eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o pôžičke bola Slovenská republika
členským štátom Európskej únie a teda aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či
zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné
strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu.

V prejednávanej veci nie je sporné, že právny predchodca oprávneného - D., a.s., ktorý predmetnú
zmluvu o pôžičke s povinným uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov nebankovými
subjektami z vlastných zdrojov - čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri.
Povinný pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy
nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm.
b/ Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o pôžičke bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý
oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania pôžičiek.

Odvolací súd preto uvádza, že je nepochybné, že právny vzťah medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia
chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo
nevyplýva.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo
Všeobecných obchodných podmienkach pôžičky poskytovanej spoločnosťou D., a.s. (ďalej len „VOP“)



za rozpornú s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, čo oprávnený namietal s poukazom na túto
právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí zmluvy o pôžičke (zo dňa 21.12.2004).

Rozhodcovská doložka sa nachádzala v bode VIII. písm. p) Všeobecných obchodných podmienok
pôžičky poskytovanej spoločnosťou D., a.s. (ďalej len „VOP“), ktoré boli súčasťou zmluvy o pôžičke zo
dňa 10.11.2004.

Podľa bodu VIII. písm. p) VOP sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde medzi
zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom: všeobecného súdu odporcu alebo
v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom,
v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Občiansky zákonník síce až od 1.1.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil
aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné
vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky
zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda
charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie
§ 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a
Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Pokiaľ ide o samotné znenie rozhodcovskej doložky tak, ako vyplýva z VOP právneho predchodcu
oprávneného, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jej posúdením súdom prvého stupňa a má
za to, že táto nebola individuálne vyjednaná, bola súčasťou predtlačeného formulára vypracovaného
poskytovateľom úveru, v danom prípade spoločnosťou D., a.s. ako právnym predchodcom oprávneného.
Povinný nemal reálnu možnosť túto zmeniť, ale mal možnosť iba zmluvu o pôžičke podpísať alebo
nepodpísať. Z množstva exekučných vecí odvolací súd zistil, že rozhodcovské doložky sú uvedené vo
všeobecných podmienkach, ktoré sú rozsiahle a predtlačené malým písmom, takže spotrebiteľ ani nie je
reálne schopný sa s týmito riadne oboznámiť a odvolací súd ani v jednej z prejednávaných vecí nezistil,
že by spotrebiteľ uplatnil nejakú výhradu k zmluve alebo obchodným podmienkam.

Dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom je preto potrebné považovať za konanie, v
ktorom poskytovateľ úveru, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje „silnejšie" postavenie a
spotrebiteľovi ako „slabšej" strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi.



Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami.
Ako vyplynulo z obsahu spisu, VOP, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané
zmluvnými stranami, preto rozhodcovskú doložku v nich uvedenú nie je možné posúdiť ako platne
dohodnutú v zmluve o pôžičke. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy
rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka
písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. XCdo XXX/XXXX).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za preukázané, že rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán, nakoľko rozhodcovská doložka nebola platne dohodnutá a okrem toho jej znenie
uvedené vo VOP bolo v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka a ako taká bola už od počiatku v celom rozsahu neplatnou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka účinného od 1.1.2008. Rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní preto nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací
súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p..
Oprávnený nemal úspech v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov nepatrí. Ostatným účastníkom trovy
odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.