Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/109/2012 z 11. 3. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 11. marca 2013, sp. zn. 21Cob/109/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2111210454.1 Krajský súd Trnava | 21Cob/109/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2111210454.1 | 2013-03-11 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: ObZ, § 300 ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ad036c2-e98c-4f4b-867d-dcb6d66c2766 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2111210454.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/109/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111210454
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111210454.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov
JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu Jaroslava Šuľana -
AUTODOPRAVA, Stromová 5575/1, Biely Kostol, IČO: 442 039 26, zastúpeného advokátkou JUDr.
Barborou Šrutekovou, Trnava, Hlavná 44 proti žalovanému COOP VOZ, a.s., Trstínska cesta 13, Trnava,
zastúpenému advokátkou JUDr. Katarínou Bajovou, Hlavná 25, Trnava, o zaplatenie 20.230,71 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 36Cb/32/2011-84 zo
dňa 17.2.2012 jednohlasne t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému na trovách odvolacieho konania 353,72 eur do troch dní
po právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám zastupujúcej advokátky JUDr. Kataríny Bajovej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 20.230,71 eur s príslušenstvom
zahŕňajúcej odplatu za zabezpečenie prepravy tovaru vo výške 8.059,62 eur vyfakturovanú faktúrami
č. 46, 47, 48 a č. 49 splatnými v dňoch 27.11 a 11.12.2010 a zmluvnú pokutu vo výške 12.171,09
eur uplatnenú podľa článku IV. bodu 4.1 zmluvy o poskytovaní vnútroštátnych zasielateľských služieb
v cestnej doprave zo dňa 5.6.2008. Poukazoval na to, že podmienky vzniku jeho nároku na zmluvnú
pokutu boli splnené tým, že žalovaný zmluvu dňa 10.11.2010 vypovedal a bez vyčkania na uplynutie
trojmesačnej výpovednej lehoty s ním prerušil spoluprácu, nezadal mu žiadnu objednávku na rozvoz
tovaru a naviac mu zakázal vstup do predajní systému COOP.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol,
nakoľko žalobca mu realizáciu prepravy tovaru zakázal v súlade s ustanovením § 605 ods. 1 Obch. zák.
a žalovaný mal možnosť plniť svoju zmluvnú povinnosť zabezpečovať prepravu tovaru prostredníctvom
iných prepravcov. Žalobca sám porušil svoje zmluvné povinnosti tým, že od obdržania výpovede zmluvy
prestal vykonanie prepravy zabezpečovať a napriek výzve príkazcu nepristavil vozidlo do jeho areálu za
účelom prepravy tovaru. Žalovanému tak vznikol nárok na zmluvnú pokutu, ktorú započítal s nárokom
žalobcu na zaplatenie odplaty za realizované prepravy.

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 17.2.2012 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
8.059,62 eur s 0,05 % úrokom ročne (podľa odôvodnenia rozhodnutia denne) zo sumy 5.714,22 eur
od 28.11.2010 a zo sumy 2.345,40 eur od 12.12.2010, všetko do zaplatenia. Vo zvyšku súd žalobu



zamietol a podľa § 142 ods. 2 O.s.p. priznal v konaní v prevažnej miere úspešnému žalovanému právo
na náhradu trov konania vo výške 302,63 eur.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej zo zhodných výpovedí účastníkov ako aj zo Zmluvy
o poskytovaní vnútroštátnych zasielateľských služieb v cestnej doprave mal súd preukázané, že dňa
5.6.2008 uzavreli žalobca ako zasielateľ a žalovaný ako príkazca zmluvu, predmetom ktorej bolo
zabezpečenie dopravy tovarov z veľkoskladu spoločnosti COOP VOZ, a.s. Trnava do miest určenia
príkazcom. Doprava sa mala zabezpečovať podľa pokynov od príkazcu pre zasielateľa. Žalobca sa
zaviazal žalovanému, že mu vo vlastnom mene a na jeho účet obstará prepravu tovaru z jeho
veľkoskladu do miest ním určených. Žalobca využil možnosť tzv. samovstupu zasielateľa do práv
prepravcu a začal od počiatku prepravu pre žalovaného vykonávať sám. Prepravu vykonával až do dňa
10.11.2010, kedy mu bola žalovaným daná ústna výpoveď zo Zmluvy o poskytovaní zasielateľských
služieb. Písomná výpoveď bola žalobcovi doručená niekoľko dní nato. Dňom 1.12.2010 začala plynúť
trojmesačná výpovedná lehota, ktorá uplynula dňom 28.2.2012. Uvedené nebolo medzi stranami sporné.
Sporným zostalo posúdenie porušenia zmluvných povinností, či už zo strany žalovaného ako tvrdil
žalobca, alebo zo strany žalobcu ako tvrdil žalovaný, majúce za následok vznik nároku na zmluvnú
pokutu. Žalobca v konaní tvrdil, že nárok na zmluvnú pokutu mu vznikol v zmysle článku IV. bod. 4.1
zmluvy z dôvodu prerušenia spolupráce žalovaného v dobe po daný výpovede do uplynutia výpovednej
lehoty. Prerušenie spolupráce spočívalo v tom, že žalovaný mal žalobcovi bezdôvodne brániť v riadnom
osobnom plnení jeho zmluvných povinností. K uvedenému je podľa názoru súdu nutné ozrejmiť, čo
bolo žalobcovou zmluvnou povinnosťou. Zmluvnou povinnosťou žalobcu bolo obstarať pre žalovaného
prepravu. Prepravu mohol obstarať u ďalšieho dopravcu (uzavretím zmluvy o preprave) alebo prepravu
mohol realizovať ako dopravca sám, tak ako tomu bolo v danom prípade (tzv. samovstup). Samotný
výkon prepravy sa už ale realizoval na základe objednávky (príkazu) žalovaného. V zmluve mali strany
dohodnuté, že žalovaný bude žalobcovi dávať objednávky (príkazy) jednotlivo do 12.00 hod. pred
dňom plánovanej nakládky, pričom žalobca mal každú obdržanú objednávku žalovanému potvrdiť.
Strany zhodne uviedli, že aj napriek takémuto písomnému zmluvnému dojednaniu sa od počiatku od
neho odchýlili a to tým spôsobom, že žalovaný bez osobitnej objednávky žalovaného, ktorú by spätne
potvrdzoval, pristavoval motorové vozidlo každý pracovní deň v objekte žalovaného za účelom nakládky
tovaru a jeho rozvozu. Týmto spôsobom sa preprava vykonávala až do dňa 10.11.2010, kedy žalobcovi
bola daná výpoveď zo zmluvy a bol mu udelený zákaz vstupu do objektu žalovaného. Žalobca tento
krok žalovaného vyhodnotil tak, že žalovaný si už u neho žiadnu prepravu ďalej neobjednáva, v čom
ho utvrdila aj skutočnosť, že na druhý deň potom čo z opatrnosti chcel pristaviť motorové vozidlo do
objektu žalovaného, mu bol odopretý vstup s upozornením dispečera, že nemajú už záujem o jeho
služby. Žalovaný naproti tomu tvrdil, že vstup žalovanému síce odopretý bol ale o realizáciu prepravy
mal aj naďalej záujem a túto mal žalobca zabezpečiť u iného prepravcu. Žalovaný ale zároveň potvrdil,
že po výpovedi zmluvy osobitné objednávky tovaru žalovanému neadresoval, nakoľko mal zato, že
žalovaným zabezpečený iný dopravca bude pristavovať naďalej motorové vozidlo každý pracovný deň,
bez osobitnej objednávky, tak ako to bolo ústne dohodnuté zo žalobcom a išlo už o obchodnú zvyklosť
strán. U oboch strán ide o zjavný interpretačný, výkladový rozdiel úkonu žalovaného (vypovedanie
zmluvy a zákaz vstupu) resp. rozdiel akým spôsobom sa má zmluva vykonávať po výpovedi a to aj
s poukazom na odchýlenie strán od článku I. bod. 1.3 zmluvy. Podľa názoru súdu v prípade takejto
nezhody strán je nutné sa riadiť jednoznačným, určitým znením, obsahom zmluvy. Naviac uvedený
právny názor podporuje aj čl. V. bod. 5.2 podľa ktorého akékoľvek zmeny zmluvy vyžadujú k svojej
účinnosti písomnú formu. Vzhľadom k tomu odchýlenie strán od predmetného bodu, dohodnuté ústne
nemožno považovať za účinnú, platnú zmenu obsahu zmluvy a je potrebné vychádzať z jej obsahu
dojednaného písomne. Podľa článku I. písm. 1.3 zmluvy žalobca má vykonať prepravu až po jednotlivom
písomnom príkaze (objednávke) udelenom mu žalovaným. Podstatné je, že žalobca mal plniť až na
základe objednávky žalovaného. Nakoľko však žalovaný (ako sám potvrdil) žalobcovi žiadnu osobitnú
objednávku prepravy po dni 10.11.2010 neadresoval (za objednávku nemožno v žiadnom prípade
považovať oznámenie žalovaného zo dňa 30.11.2010), tak žalobcovi nevznikla ani povinnosť zo zmluvy
plniť (rozumej obstarať prepravu), preto mu ani žalovaným nemohlo v plnení byť bránené (nebolo v
akom). Súd má zato, že žiadna „spolupráca“ zo strany žalovaného prerušená nebola. Zasielateľská
zmluva bola po výpovedi aj naďalej pre strany platná a účinná. Žalovaný si už ale prestal objednávať
služby (plnenie) od žalobcu, ktorý tak už nebol povinný poskytovať zmluvné plnia (obstarávať prepravu).
Z uvedeného dôvodu žalobcovi nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu nevznikol a preto súd v tejto
časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Ako je vyššie uvedené žalobca mal obstarať dopravu po



dni 10.11.2010 len na základe osobitnej potvrdenej objednávky žalobcu, ktorá ale absentuje, preto
žalobcovi nevznikla ani povinnosť zo zmluvy plniť (obstarať prepravu - a je právne irelevantné či
samovstupom alebo prostredníctvom ďalšieho prepravcu). Nemal už povinnosť pristavovať sám vozidlo
a ani zabezpečiť iné vozidlo s iným dopravcom na prepravu. Žalobca neporušil žiadnu svoju zmluvnú
povinnosť a nie je možné si od neho nárokovať hodnotu z nevyvezeného tovaru, resp. náhradného
prepravného ako zmluvnú pokutu. Na základe toho nevznikol nárok na zmluvnú pokutu v zmysle
článku IV. bod. 4.2. ani žalovanému. Keďže žalovanému nevznikol podľa súdu voči žalobcovi nárok na
zmluvnú pokutu, nevznikla mu ani pohľadávka z uvedeného titulu, ktorú si započítal voči pohľadávke
žalobu vzniknutej titulom odplaty za vykonanú prepravu, ktorej vykonanie žalovaný nespochybnil a
uznal predmetný nárok žalobcu (čo potvrdil aj zápočtom). Žalobcova pohľadávka zápočtom žalovaného
nezanikla. Súd tak mal preukázané, že žalobca si svoje zmluvné povinnosti splnil riadne a obstaral
(samovstupom) pre žalovaného prepravu vyfakturovanú faktúrami č. 46, 47, 48 a 49 spolu v sume
8.059,62. Žalovaný však včas a riadne si svoju povinnosť zaplatiť odplatu nesplnil, čím porušil
dohodnuté podmienky, preto súd žalobe ako dôvodnej v časti istiny vyhovel.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa tak, aby žalobe bolo vyhovené v
celom rozsahu. Považuje za preukázané a v konaní nesporné, že aj po doručení výpovede zmluvy mal
záujem na riadnom plnení zmluvných povinností podľa zavedenej obchodnej zvyklosti dojednanej už
dňa 5.6.2008, teda že by mal denne pristaviť vozidlo do areálu žalovaného o 6.00 hod. bez osobitnej
objednávky. Nespornou je aj skutočnosť, že mu žalovaný zakázal vstup do jeho areálu a domáhal sa
plnenia zmluvy prostredníctvom iného subjektu, ktorého mal žalobca zabezpečiť. Spornou preto podľa
odvolateľa zostala len skutočnosť, či žalovaný mal alebo nemal právo zakázať mu osobne plnenie
zmluvy napriek tomu, že on bol k plneniu zmluvy pripravený a podľa zmluvy bol oprávnený osobne
prepravu vykonať. Nakoľko zmluvné dojednanie o tom, že je oprávnený prepravu osobne vykonať, bolo
možné zmeniť iba dohodou, žalovaný nebol oprávnený vykonanie prepravy mu podľa § 605 ods. 1
Obch. zák. zakázať a jeho jednostranný úkon v tomto smere je neplatný. Poukazoval tiež na to, že po
celé obdobie spolupráce účastníkov pre rozvoz tovaru žalovaného postačovalo jedno vozidlo denne
a preto nemal potrebu mať zazmluvnených alebo zamestnaných iných dopravcov pre účely plnenia
zmluvy. Má za to, že zo strany žalovaného ide o šikanózny výkon práva, ktorý bez právneho dôvodu
zasahuje do záväzkového práva žalobcu vykonať prepravu osobne a je naviac v rozpore s dobrými
mravmi a ustanovením § 3 Obč. zák. Zákazom žalobcovi osobne plniť záväzky z predmetnej zmluvy
žalovaný svojvoľne prerušil spoluprácu, čím žalobcovi vznikol nárok na zmluvnú pokutu podľa bodu
4.2 zasielateľskej zmluvy. Nepriznanie tohto nároku je dôsledkom nesprávneho vyhodnotenia dôkazov,
nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za zrejmú nesprávnosť považuje odvolateľ označenie 0,05 % úroku z omeškania ako úroku ročného
napriek tomu, že tento úrok bol účastníkmi zmluvne dohodnutý ako úrok denný.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách
vo veci poukazujúc na to, že jeho postup bol v súlade s ustanovením § 605 Obch. zák. a že napriek
zákazu vykonania dopravy vodičom Šuľanom žiadal, aby žalobca naďalej zabezpečoval prepravu ako
zasielateľ, pričom žalobca mohol na prepravu zabezpečiť akéhokoľvek prepravcu.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, preskúmal postup a
rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu jeho napadnutia odvolaním a po oboznámení sa s obsahom
spisového materiálu dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu.

V rozpore s tvrdením odvolateľa ustanovenie bodu 3.6 zmluvy účastníkov neobsahuje výslovnú dohodu
zmluvných strán o tom, že zasielateľ je oprávnený vykonať prepravu sám, ale obsahuje dojednanie o
tom, že môže svoj záväzok plniť pomocou ďalšieho dopravcu. Právo vykonať prepravu osobne vyplýva
zasielateľovi zo zákona - ak to neodporuje zmluve alebo ak to príkazca nezakáže najneskôr do začiatku
uskutočňovania prepravy (§ 605 ods. 1 Obch. zák.). Toto právo žalobcu nebolo v konaní spochybňované,
skutočnosť, že účastníci pri uzatváraní zmluvy z existencie tohto práva vychádzali však súčasne nie
je prekážkou uplatnenia práva príkazcu uskutočnenie prepravy zasielateľovi zakázať. V tejto súvislosti



slovné spojenie „ak to neodporuje zmluve“ v ustanovení § 605 ods. 1 Obch. zák. sa viaže na oprávnenie
zasielateľa uskutočniť prepravu, nie na právo príkazcu uskutočnenie prepravy zasielateľovi zakázať,
pričom zo skutočnosti, že takýto zákaz môže príkazca uložiť do začiatku uskutočňovania prepravy,
znamená, že tak môže vykonať aj jednostranným prejavom vôle po uzatvorení zasielateľskej zmluvy, na
základe ktorej inak zasielateľ prepravu realizovať môže.

Vzhľadom k uvedenému, keď súčasne v konaní nebola preukázaná existencia žiadnych okolností
nasvedčujúcich tomu, že by výkon práva žalovaného zakázať zasielateľovi realizáciu prepravy mal
šikanózny charakter a bez právneho dôvodu zasahoval do práv žalobcu, prípadne bol v rozpore s
dobrými mravmi, súd prvého stupňa uplatnený nárok žalobcu správne posúdil.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho opravným prostriedkom napadnutej časti
ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pričom sa stotožnil aj s odôvodnením
preskúmavaného rozhodnutia.

Podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal súd v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému právo na náhradu trov tohto konania vo výške nákladov právneho zastúpenia pri jednom
úkone zastupujúcej advokátky (písomné vyjadrenie k odvolaniu) s tarifnou odmenou 287,14 eur určenou
z hodnoty predmetu odvolacieho konania 12.171,09 eur, vo výške paušálnej náhrady výdavkov 7,63 eur
a DPH 58,95 eur.

O návrhu žalobcu na opravu výroku rozsudku v jeho odvolaním nenapadnutej časti rozhodne dodatočne
súd prvého stupňa podľa § 164 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.