Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13S/120/2012 z 21. 5. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. mája 2013, sp. zn. 13S/120/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3012200602.1 Krajský súd Trenčín | 13S/120/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3012200602.1 | 2013-05-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 2 zákona č. 595/2003 Z. z., § 21 zákona č. 595/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5cdcddd3-bc49-4f92-97b4-e4c96afebec4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3012200602.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/120/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3012200602
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3012200602.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Juraja
Floroviča a JUDr. Viery Hrnčárovej v právnej veci žalobcu: T.. M. R., bytom E., J. XXX, právne zastúpený
JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Gelnická č. 3, Košice,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 20. júla 2012, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca včas podanou žalobou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/
XXXX/XXXX-r zo dňa 20. júla 2012 ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín (ďalej len
správca dane) číslo XXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 4. apríla 2012 z dôvodu nezákonnosti.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím na odvolanie žalobcu potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane z 4. apríla 2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2008 v sume 19 841,03 Eur. Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že ak si žalobca
uplatnil daňové výdavky v sume 2 980 000.- Sk na základe dokladu, ktorý bol vystavený na
neexistujúcu osobu, nie je možné takýto výdavok uznať za daňový výdavok podľa § 29 ods. 9 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2008. O výsledku zistenia daňovej kontroly vyhotovil správca dane Protokol číslo XXX/
XXX/XXXXX/XXXX/Ondr zo dňa 23. septembra 2011 a Dodatok, ktorý bol so žalobcom prerokovaný
dňa 21. novembra 2011. Správca dane vydal na základe výsledku daňovej kontroly dňa 29. novembra
2011 prvý dodatočný platobný výmer, ktorý žalovaný na odvolanie žalobcu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie s poukazom na ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane s
prihliadnutím na názor odvolacieho daňového orgánu doplnil dokazovanie a na základe medzinárodnej
výmeny daňových informácií zistil, že Z. Q. T., uvedený ako dodávateľ žalobcu v kúpnopredajnej zmluve
zo dňa 18. januára 2008, na základe ktorej si žalobca uplatnil daňové výdavky za hotovostný nákup
tovaru v sume 2 980 000.- Sk, nie je registrovaným daňovníkom v databázach Bieloruskej republiky ani
podľa mena, ani podľa čísla pasu, ani podľa dátumu narodenia. Jediný doklad predložený žalobcom bol
teda vystavený na neexistujúcu osobu.



Za kontrolované daňové obdobie žalobca vykázal príjmy z podnikania vo výške 11 627 508.- Sk a
výdavky v sume 11 377 193.- Sk. Správca dane vydal ďalší dodatočný platobný výmer dňa 4. apríla
2012, číslo XXXXXX/X/XXXXXX/XXXX, ktorým znížil žalobcovi jeho výdavky o sumu 67
453,70.- Sk v súvislosti s nákupom nafty a o sumu 2 980 000.- Sk z dôvodu, že žalobca predložil doklad
o nákupe tovaru od neexistujúcej osoby (§ 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov), čím porušil §
17 ods.2, písm. a), zák. č. 595/2003 Z.z.. Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že v daňovom
konaní nie je možné prihliadnuť na doklad vystavený na neexistujúcu osobu. Súčasne konštatoval, že
námietka žalobcu o použití ust. 17 ods.2, písm. a), zák. č. 595/2003 Z.z. bola opodstatnená,
avšak správca dane neuznal žalobcom uplatnený výdavok v sume 2 2980 000.- Sk podľa § 29 ods. 9
zákona o správe daní a poplatkov. Preto pochybenie správcu dane nemalo taký charakter, ktorý by mal
za následok zrušenie dodatočného platobného výmeru z 4. apríla 2012. Z uvedeného dôvodu žalovaný
napadnutý dodatočný platobný výmer ako vecne správny potvrdil.

Žalobca v bodoch I. a II. žaloby tvrdil, že napadnutým rozhodnutím žalovaného ako aj dodatočným
platobným výmerom správcu dane bol ukrátený na svojich právach. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky má účastník konania právo na také odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho orgánu,
ktorý jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky uvedené
v odvolaní. Žalovaný nepostupoval podľa § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, pretože
skutkový a právny stav vyhodnotil iba jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných
ustanovení. Žalobca žiadal uviesť, podľa akej právnej úpravy správca dane neskúmal preukázateľnosť
vynaloženého výdavku a jeho súvislosť s dosiahnutým príjmom, ak bol doklad vystavený na existujúcu
osobu (zrejme ide o písaciu chybu, správne neexistujúcu osobu). Súčasne poukázal na ustálenú
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS 241/07) ako aj judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozsudky vo veciach vedených pod sp. zn. 7Sž 10/00, 7Sž 42/00, 7Sž 177-179/00,
3Sžf 85/2007, 3Sžf 10/2008, 3Sžf 20/2008), podľa ktorých daňové výdavky majú tzv. neosobný (vecný)
charakter, pričom je rozhodujúca materiálna existencia výdavku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžf 85/2007 rozhodujúca je materiálna existencia výdavku bez ohľady
na vady v deklarovanom záväzkovom právnom vzťahu. Daňový subjekt má právo na preukázanie
materiálnej existencie daňového výdavku a až následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím,
zabezpečením a udržaním príjmov. Žalovaný len formálne konštatoval, že na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní, nie je možné prihliadnuť napriek
tomu, že bol povinný starostlivo zhodnotiť všetky okolnosti, ktoré majú právny význam pre posúdenie
veci. K osobe Z. uviedol, že nevedel alebo nemohol vedieť, že ide o falošné doklady znejúce na
neexistujúcu osobu. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje identita obchodného partnera - fyzickej osoby-
musí byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku. Podľa názoru
žalobcu, ak pri doklade vystavenom na neexistujúcu osobu správca dane už neskúma jeho súvislosť s
dosiahnutým príjmom, ide o systém zodpovednosti bez zavinenia, ktorý prekračuje rozsah nevyhnutný
na ochranu práv verejných financií. Súčasne poukázal na dodatočný platobný výmer správcu dane
z 29. novembra 2011, v ktorom správca dane netvrdil, že žalobcovi nevznikli výdavky na obstaranie
strojov a príslušenstva, ale bol spochybnený výdavok, ktorý bol preukázaný kúpnopredajnou zmluvou.
U uvedeného je zrejmé, že správca dane nespochybnil, že žalobca mal výdavok a že tento bol
v ekonomickej súvislosti s príjmami, ktoré podliehali zdaneniu. Povinnosťou daňových úradov bolo
preukázateľne zistiť, že žalobcom uplatnené výdavky neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov. Rozhodnutia mali byť odôvodnené dôkazmi a nie pochybnosťami o osobe dodávateľa,
čo nie je postačujúce na prijatie záveru, že výdavok nebol preukázaný.

Žalobca nežiadal preskúmať napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej správca dane znížil výdavky žalobcu
o sumu 67 453,70.- Sk v súvislosti s nákupom nafty.

Žalovaný v písomnom stanovisku žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že správca dane
mal pochybnosti o skutočnom dodaní tovaru dodávateľom menom: Z. Q. T., a preto vyzval žalobcu
na predloženie dôkazov, že tovar uvedený na faktúre bol skutočne dodaný osobou
uvedenou na faktúre. Žalobca spolupracoval so správcom dane a poskytol mu informácie
o skutočnostiach, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy ako aj o realizácii obchodu.
Žalovaný na základe medzinárodnej výmeny informácií od Bieloruskej republiky zistil, že „daňovník
menom Z. Q. T. nie je registrovaný v databázach K. republiky ani podľa mena, ani podľa uvedeného čísla
pasu ani podľa dátumu narodenia“. Správca dane na základe zistených skutočností dospel k záveru, že



neboli predložené žiadne dôkazy na preukázanie dodania tovaru uvedeného v kúpnopredajnej zmluve
z 18. januára 2008, a preto znížil výdavky žalobcu o sumu 2 980 000.- Sk. Z ust. § 29 ods. 9 zákona
o správe daní a poplatkov vyplýva, že správca dane neprihliada na doklad vystavený na neexistujúcu
osobu, a preto nie je dôvodná námietka žalobcu, že správca dane neodôvodnil dodatočný platobný
výmer relevantnou právnou normou. Žalobca, ktorý si uplatnil daňové výdavky, bol povinný preukázať,
že tovar mu bol dodaný osobou uvedenou na faktúre (kúpnopredajnej zmluve). Žalovaný zdôraznil, že
splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 2 písm. i), zákona č. 595/2003 Z.z. nie je možné
odpustiť a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani dobromyseľnosti daňovníka.
Preto nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že správca dane sa mal zaoberať materiálnou
existenciou výdavku a preverovaním súvislosti uplatneného výdavku s dosiahnutím, zabezpečením a
udržaním príjmov. Žalobca predložil na preukázanie daňových výdavkoch iba kúpnopredajnú zmluvu,
ktorá bola zároveň aj príjmovým pokladničným dokladom predávajúceho a výdavkovým pokladničným
dokladom kupujúceho. Výdavok bol preukazovaný dokladom vystaveným na neexistujúcu osobu,
preto žalobca nemohol vyplatiť finančnú hotovosť osobe, ktorá neexistuje. Správca dane nemohol zo
zákona (§ 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov) prihliadnuť na takýto doklad.

Žalobca predložil súdu písomné vyjadrenie k stanovisku žalovaného (č.l. 48). s tým, že žalobca mal
preukázať len to, či výdavok vznikol a že v ňom ide o daňový výdavok (náklad) v zmysle ust. § 2 písm.
i), zák. č. 595/2003 Z.z. V súvislosti s rozhodovaním súdov v správnom súdnictve žalobca poukázal v
predmetnom vyjadrení ako aj na pojednávaní súdu dňa 22. mája 2013 na vystúpenie B.. T. P., sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na Medzinárodnej konferencii v dňoch 1. - 2. Októbra 2009.

Krajský súd postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a
konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov žaloby. Dospel k záveru, že žaloba bola podaná
v zákonnej lehote a oprávnenou osobou a že rozhodnutie je preskúmateľné súdom a žalobca je riadne
zastúpený advokátom. Súd zamietol žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods.1 O.s.p..

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická, alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného súd zistil, že správca dane vykonal u
žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2008. Správca
dane vyhotovil o výsledku zistení z daňovej kontroly Protokol číslo XXX/XXX/XXXXX/XXXX/U. zo dňa
23. septembra 2011 a Dodatok, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21. novembra 2011. Správca
dane vydal na základe výsledkov daňovej kontroly dňa 29. novembra 2011 prvý dodatočný platobný
výmer, ktorý žalovaný na odvolanie žalobcu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie s poukazom na ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a to v
súvislosti so žalobcom uplatneným daňovým výdavkom za hotovostný nákup tovaru v sume 2 980
000.- Sk na základe Kúpnopredajnej zmluvy z 18. januára 2008. Správca dane s prihliadnutím na
názor odvolacieho daňového orgánu doplnil dokazovanie a na základe medzinárodnej výmeny daňových
informácií zistil, že, dodávateľ žalobcu menom Z. Q. T. nie je registrovaný v databázach K. republiky
ako daňovník ani podľa mena, ani podľa čísla pasu, ani podľa dátumu narodenia. Žalobcom predložený
doklad preukazujúci daňový výdavok bol teda vystavený na neexistujúcu osobu. Správca dane následne
vydal dňa 4. apríla 2012 ďalší dodatočný platobný výmer číslo XXXXXX/X/XXXXXX/XXXX, ktorým znížil
výdavky žalobcu o sumu 2 980 000.- Sk z dôvodu, že žalobca predložil doklad o nákupe tovaru od
neexistujúcej osoby, na ktorý podľa § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov nemohol prihliadnuť. O
odvolaní žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím
číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 20. júla 2012 tak, že dodatočný platobný výmer
potvrdil.



Tak, ako už bolo uvedené vyššie, žalobca nežiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia správcu dane
a žalovaného v časti, v ktorej nebol uznaný ním uplatnený daňový výdavok v sume 67 453,70.- Sk
v súvislosti s nákupom nafty. Tým žalobca vymedzil rozsah, v akom žiadal preskúmať zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad)
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný
v účtovníctve daňovníka, alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 21 citov. zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so
zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval, výdavky, ktorých vynaloženie na daňové
účely nie je dostatočne preukázané a ďalej taxatívne vymedzené výdavky uvedené v písm. a/ až k/ tohto
zákona.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každá dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Dokazovanie upravuje ustanovenie § 29 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení
neskorších predpisov.

Podľa § 29 ods. 1 citov. zákona o správe daní a poplatkov dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 9 citov. zákona o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov na doklad
znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovom konaní neprihliada.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dodávateľ žalobcu uvedený v kúpnopredajnej zmluve z 18.
januára 2008 menom Z. Q. T. nie je registrovaný v databázach K.epubliky ako daňovník ani podľa mena,
ani podľa čísla pasu ani podľa dátumu narodenia.

Medzi účastníkmi konania však zostalo sporné, či daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, ak
žalobcovi neuznali výdavok vo výške 2 980 000.- Sk ako daňový výdavok podľa § 2 písm. i), zákona č.
595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov bez toho, aby sa zaoberali materiálnou
existenciou výdavku a preverovaním súvislosti uplatneného výdavku s dosiahnutím, zabezpečením a
udržaním príjmov žalobcu.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií,
alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov).

Daňový subjekt je povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie základu
dane (§ 4 a § 17 zákona č. 595/2003 Z.z.), z ktorého priznáva daň z príjmu. V súvislosti so správnym
určením základu dane je daňový subjekt povinný vierohodnými dôkazmi preukázať výdavky v zmysle §
2 písm. i) zák. č. 595/2003 Z.z., ktoré mali slúžiť na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho
príjmov. Je potrebné zdôrazniť, že v daňovom konaní platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. V
súlade s prejednávacou zásadou nemá správca dane povinnosť vyhľadávať za daňový subjekt dôkazy
na preukázanie opodstatnenosti ním uplatnených výdavkov na daňové účely.



Žalobca v priebehu daňovej kontroly a daňového konania opakovane poukazoval na ustálenú
rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že daňové výdavky pre daň z príjmov
majú vecný charakter, v dôsledku čoho je rozhodujúca materiálna existencia výdavku a jeho vecná
súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu. Tvrdil, že bol povinný preukázať len to, či
výdavok vznikol a že ide o daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i), zák. č. 595/2003 Z.z., t.j., že výdavok
vecne smeroval na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Na podporu svojho tvrdenia citoval
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vydané v konaniach pod sp. zn. 7Sž 10/00,
7Sž 42/00, 7Sž 177-179/00, 3Sžf 85/2007, 3Sžf 10/2008, 3Sžf 20/2008.

Uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však vychádzali z iných skutočností, ako
boli zistené v prejednávanej veci. Je pravdou, že vo všetkých veciach, na ktoré poukázal
žalobca, bola predmetom konania daň z príjmov, avšak daňový výdavok si daňové subjekty uplatnili z
dodania tovaru od existujúceho subjektu na základe záväzkových vzťahov, ktoré vykazovali právne vady.
V prejednávanej veci bol zistený iný skutkový stav, pretože jediným dôkazom preukazujúcim daňový
výdavok bola kúpnopredajná zmluva z 18. januára 2008, pričom existencia dodávateľa nebola
preukázaná. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že spochybnenie osoby dodávateľa nie
je postačujúce na prijatie záveru, že uplatnený výdavok nie je daňovým výdavkom. Doklad znejúci na
neexistujúcu osobu nie je vierohodným dokladom na preukázanie daňového výdavku. Zákon č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov výslovne upravuje, že na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase
vydania dokladu sa v daňovom konaní neprihliada (§ 29 ods. 9). Keďže žalobca nepredložil žiaden iný
doklad, napr. faktúru, alebo dodací list o tom, že tovar mu skutočne dodal dodávateľ menom Z. Q. T.,
správca dane mal dôvodné pochybnosti o tom, či žalobca vyplatil kúpnu cenu skutočne osobe, ktorá bola
v kúpnej zmluve označená ako predávajúci. Žalobca si uplatnil daňový výdavok na základe jediného
dokladu - kúpnopredajnej zmluvy, v ktorej bola uvedená neexistujúca osoba na strane dodávateľa a teda
nesplnil zákonnú podmienku preukázateľnosti výdavku v zmysle § 2 písm. i), zákona o dani z príjmu. Z
tohto dôvodu nemal správca dane povinnosť zaoberať sa materiálnou existenciou daňového výdavku a
následne jeho vecnou súvislosťou s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu. Výdavky, ktorých
vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, aj keď o nich daňovník účtoval, nie je možné
považovať za daňové výdavky (§ 21 zákona o dani z príjmov). Z uvedených dôvodov súd
nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie
právneho záveru, že správca dane neskúma preukázateľnosť vynaloženého výdavku a jeho súvislosť s
dosiahnutým príjmom, ak je doklad vystavený na neexistujúcu osobu.

Správca dane ani žalovaný v tomto konaní nepopreli vecný charakter daňových výdavkov v zmysle
ustálenej rozhodovacej praxe súdov, pretože v prejednávanej veci ide o vec skutkovo odlišnú
od vecí, v ktorých bol vyslovený názor prezentovaný žalobcom v žalobe.

Žalovaný ako aj správca dane zabezpečili v prejednávanej veci potrebné podklady, ktoré správne
vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver. Daňové orgány tak rozhodli v súlade so zákonom, a
preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý nebol v konaní
úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O.s.p./ (z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované)



uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.