Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/9/2012 z 7. 2. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 7. februára 2012, sp. zn. 17CoE/9/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3109212914.2 Krajský súd Trenčín | 17CoE/9/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3109212914.2 | 2012-02-07 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8aa0715f-e2b5-4eba-8ba4-8f3287bd8a0d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3109212914.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/9/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109212914
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3109212914.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému C. A., bytom N. F., B. XX/XX, o vymoženie 430,60 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 17.
októbra 2011, č.k. 49Er/1159/2009 - 26, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V
odôvodnení uviedol, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 09916/08 zo dňa 22.10.2008,
vydaný ustanoveným rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
18.11.2008 a vykonateľnosť dňa 21.11.2008. Súd prvého stupňa vydal dňa 17.06.2009 poverenie
pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vykonanie exekúcie. V náväznosti na § 57 ods.
1, 2 Exekučného poriadku dospel súd k záveru, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie takéhoto konania. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keď od spotrebiteľa vyžadovala, aby
spory, vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ nemá
možnosť doložku odmietnuť a štandardizovanú, formulárovú zmluvu prijať ako celok alebo ako celok ju
odmietnuť. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností odporuje dobrým mravom. Poukázal tiež
na smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Na neprijateľnom charaktere doložky nič nemení ani
skutočnosť, že umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a obyčajným súdom v Slovenskej
republike, nakoľko táto voľba je vždy na strane žalujúceho a nie je možné ju následne zmeniť a je
len logickým dôsledkom, že žalujúcou v takýchto prípadoch nebýva spotrebiteľ, teda voľba súdu je iba
formálne iluzórna. Súd považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, s poukazom na § 53 ods. 4
písm. r/ OZ. Poukázal tiež na rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie v rozsudku ASTURCOM,
kde bolo judikované, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii
potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Keďže
súd musí rešpektovať medzinárodné zmluvy v náväznosti na článok 7 ods. 2 Ústavy a rozhodovať v
súlade s cieľmi Európskej únie, dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným. Taktiež úrok vo



výške 96 % ročne a úrok vo výške 0,25 % denne pri splatnosti celého dlhu, sú v rozpore s dobrými
mravmi, keď táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91,25 %, čo je skoro 10-násobok povoleného
ustanoveniami OZ. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/,
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v náväznosti na §
58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že
smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre
jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej
dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica
implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia,
slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný
právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Uviedol, že z textu uzavretej rozhodcovskej
doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie
sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie
podľa zákona o rozhodcovskom konaní alebo konanie pred všeobecným súdom podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Nemožno sa preto podľa jeho názoru stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu
o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku nepovažoval dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne, a to vzhľadom na skutočnosť,
že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru s
ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje
len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Poukázal
na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu, pričom ani z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie NS
SR, sp.zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a novší judikát Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. 12 Cmo
95/2005. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu
už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za
súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Ostáva preto
otázkou, čo viedlo konajúci súd k tomu, že rozhodol o zastavení exekúcie, hoci počas celého trvania
exekučného konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Žiadal preto, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa a
zároveň naňho odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného konania je exekučný
súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť.
Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov. Neobstojí preto námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď
už bolo vydané poverenie, nie je exekučný súd oprávnený skúmať ďalej exekučný titul.

Čo sa týka námietky oprávneného k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď
smernice vydávané v rámci európskeho práva, sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský
štát neimplementuje do svojho právneho systému, je potrebné uviesť, že podľa čl. 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o



výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným
spôsobom. V prejednávanej veci, čo sa týka smernice, táto bola implementovaná do slovenského
právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. zo dňa 02.03.2004 a to predovšetkým
do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu
plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica
implementovaná.

Rovnako neobstojí námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby
riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd
zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ,
ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia
v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený. Výber osoby rozhodcu evidentne
uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý charakter
dojednania a možnosti riešenia sporu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a teda
neplatnú a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98,
C-168/05, C-40/08, C-473/00, C-243/08). Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako
vyplýva zo všeobecných podmienok poskytovania úveru súd prvého stupňa správne posúdil ako
neprijateľnú a s poukazom na § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v prísl. znení za absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, teda
povinnej. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
do predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť a to
ani sčasti spôsobilým titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenia súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .