Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/510/2014 z 20. 4. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 20. apríla 2015, sp. zn. 8CoE/510/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3814216625.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/510/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3814216625.1 | 2015-04-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/10bc74c5-e7b6-476a-afc9-4af2c9bc27a9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814216625.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/510/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814216625
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814216625.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 a Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. E., bytom H., M. R. R. XXX/XX, t. č.
H., B. XXXX/XA, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie sumy 868,37 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 1. októbra 2014, č.k.
9Er/3443/2014-18, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s
poukazom na § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. Uviedol, že oprávnený
návrhom spísaným do zápisnice dňa 30.05.2014 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému pre
vymoženie 868,37 Eur, na základe rozhodcovského rozsudku, sp. zn. SR 7497/07 zo dňa 05.10.2007,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.10.2007 a vykonateľnosť dňa 25.10.2007. Z úradnej činnosti
mal súd prvého stupňa preukázané, že exekúcia vedená pod sp. zn. 15Er/485/2008 (EX 1018/08) v
prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnému: R. E., bola vyhlásená za neprípustnú
a zastavená uznesením Okresného súdu Prievidza, č.k. 15Er/485/2008-62 zo dňa 23.11.2011 podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom, a toto uznesenie
v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/28/2013-86 zo dňa
28.06.2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2013. Dôvodil, že z uvedeného je zrejmé, že exekučné
konanie vedené pod sp. zn. 15Er/485/2008 sa viedlo na podklade toho istého exekučného titulu ako
toto exekučné konanie a vo vzťahu k tým istým účastníkom konania, pričom zhodný je aj vymáhaný
nárok oprávneného, resp. časť nároku oprávneného voči povinnému. Keďže v tomto exekučnom
konaní, sp. zn. 9Er/3443/2014 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému
ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí, č.k.
15Er/485/2008-62 zo dňa 23.11.2011 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom,
súd prvého stupňa je toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci, a toto
exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním
navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods.
2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.



d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f), teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že exekučný
súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne
konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval
časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice
93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a
dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému
stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka,
podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom
konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal
na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a
na uznesenia Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10
z 05.10.2011. Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011
zo dňa 30.11.2012. Oprávnený zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v
žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval
a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45
ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom
pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej
hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne
pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45
ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským



rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp.
zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si
však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru
a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných
zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa
predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz
právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od
vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania
uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v
inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v
ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce
prejudiciálne otázky: 1) či sa má ustanovenie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm.
q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17
a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého, PhD. dňa 30.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie
sumy 868,37 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo
dňa 05.10.2007, sp. zn. SR 7497/07, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť
dňa 22.10.2007 a vykonateľnosť dňa 25.10.2007.



Z obsahu spisového materiálu zároveň vyplýva, že oprávnený sa v konaní pod sp. zn. 15Er/485/2008
návrhom zo dňa 26.02.2008 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy
443,48 Eur s príslušenstvom, a to na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo
dňa 05.10.2007, sp. zn. SR 7497/07. V uvedenej exekučnej veci Okresný súd Prievidza uznesením,
č.k. 15Er/485/2008-62 zo dňa 23.11.2011 exekúciu zastavil z dôvodu, že predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 17.08.2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k.
19CoE/28/2013-86 zo dňa 28.06.2013.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Odvolací súd konštatuje, že zmyslom existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci je to, aby súd
nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol súd, prípadne iný orgán, ktorého
rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa zaraďuje do kategórie
neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho
(iné rozhodnutie súdu v prípade existencie prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto
súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 O.s.p., podľa ktorého
kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať
vo veci (podmienky konania). V ustanovení § 104 ods. 1 O.s.p. je ďalej zakotvené, že ak ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení
O.s.p. teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej
povinnosti a kedykoľvek za konania.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky
prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky:
1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté;
2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi;
3. a o tej istej veci.

Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky,
ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj
dôsledky existencie nedostatku podmienok konania. Ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného
konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a §
104 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. Keďže Exekučný poriadok neobsahuje žiadne špeciálne
ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie
aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p., ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné
posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.

Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je
predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania
žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný
dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom



konaní rozhodlo o neprípustnosti exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti, či určitých spôsobov
vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,
uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými
istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením č.k. 15Er/485/2008-62 zo
dňa 23.11.2011, ktorým súd exekúciu zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2013
v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/28/2013-86 zo dňa
28.06.2013. Nakoľko uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o
právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v predmetnom rozhodcovskom rozsudku, pričom
skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené,
ide meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto
skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva právny názor, že uznesenie súdu
prvého stupňa č.k. 15Er/485/2008-62 zo dňa 23.11.2011 v spojení s uznesením tunajšieho krajského
súdu č.k. 19CoE/28/2013-86 zo dňa 28.06.2013, založilo prekážku veci rozhodnutej, a teda pokiaľ v
totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno
pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách exekučného konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .