Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/12/2016 z 8. 6. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 8. júna 2016, sp. zn. 8S/12/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7016200173.1
Krajský súd Košice | 8S/12/2016 | ECLI:SK:KSKE:2016:7016200173.1 | 2016-06-08 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f02a660-1e9d-4cc4-8a07-33b56e2d26ef
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200173.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/12/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200173
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200173.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členov senátu
JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu AGRO K - D - CH, s.r.o., Stredný
riadok 468, Nálepkovo, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Beluščákom, Jantárová 30, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. 1767424/2015 zo dňa 11.12.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd podľa § 250j ods.2 písm.a) O.s.p.   z r u š u j e  rozhodnutie žalovaného č. 1767424/2015
z 11.12.2015 , ako aj  rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1471903/2015  zo dňa 28.09.2015 a   v
r a c i a   vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu
náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 303,16 eur a z titulu náhrady iných trov
konania (súdny poplatok) vo výške 70,-- eur.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 18.02.2016 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach toho istého dňa sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1767424/2015 zo dňa 11.12.2015, ktorým žalovaný podľa
§ 74 ods.4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1471903/2015
zo dňa 28.09.2015.

Prvostupňovým správnym rozhodnutím bol žalobcovi podľa § 68 ods.6 Daňového poriadku určený
rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 64.834,36 eur po tom, čo mu bol
znížený nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie zo sumy 68.608,34 eur na sumu 3.773,98
eur. Správca dane konštatoval, že žalobca v zdaňovacom období december 2008 zaúčtoval faktúru
č. 20081201 zo dňa 15.12.2008 za kúpu nehnuteľnosti v hodnote 12,223.200,-- Sk (406.067,85 eur).
Pôvodným vlastníkom nehnuteľností bol Poľnonákup ORAVA, a.s. v likvidácii. Správca konkurznej
podstaty úpadcu Poľnonákup ORAVA, a.s. „v likvidácii“ uzatvoril ako predávajúci kúpnu zmluvu s TONE
PLUS s.r.o. ako kupujúcim. Dňa 02.09.2008 uzavrela spoločnosť TONE PLUS s.r.o. ako predávajúci
kúpnu zmluvu s D.. X. O.Č. ako kupujúcim. D.. X. O. dňa 14.10.2008 ako predávajúci uzatvoril
kúpnu zmluvu so žalobcom, pričom v čase podpísania zmluvy bol D.. O. jedným z konateľov žalobcu.
Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX katastrálneho územia K. zmenili svojho výlučného vlastníka v
priebehu troch mesiacov trikrát. Správca konkurznej podstaty Poľnonákup ORAVA, a.s. „v likvidácii“
predal nehnuteľnosti spoločnosti TONE PLUS s.r.o. (neplatiteľ DPH) za cenu 1,500.000,-- Sk, za tú
istú cenu kúpil nehnuteľnosť od spoločnosti TONE PLUS s.r.o. D.. O. - fyzická osoba - platiteľ DPH a
žalobcovi, ktorého bol D.. O. v čase podpísania kúpnej zmluvy jedným z konateľov, následne predal za
cenu 12,223.200,-- Sk.



Žalobca v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.2008 a dodatku k nej dohodnutú cenu nezaplatil. Pri
obchode išlo o prepojenie osoby: podnikateľa - fyzickej osoby D.. O. a právnickej osoby - žalobcu,
ktorého konateľom bol D.. O., pričom obe strany vedeli, akej obchodnej aktivity sa zúčastňujú a aké sú
finančné možnosti zúčastnených strán. D.. O. ako konateľ žalobcu plánoval celé uskutočnenie obchodu
cez D.. O., fyzickou osobou - podnikateľa. Pri tomto tvrdení správca dane vychádzal z vyjadrení D..
O., podľa ktorého k jednaniam a samotnej ohliadke nehnuteľností a sila došlo v období mesiac až dva
pred samotným odkúpením, resp. podpísaním zmluvy so spoločnosťou TONE PLUS s.r.o., t.z., že k
obhliadke sila muselo dôjsť ešte pred jeho odkúpením spoločnosťou TONE PLUS s.r.o. Spoločnosť
TONE PLUS s.r.o. sa stala vlastníkom nehnuteľností dňa 27.08.2008 a v priebehu dvoch pracovných dní
táto spoločnosť podpísala kúpnu zmluvu s D.. O. - podnikateľom. D.. O. ako konateľ žalobcu sa vyjadril,
že keď kupoval nehnuteľnosť ako fyzická osoba, ešte netušil, že ich bude predávať žalobcovi, kde je
konateľom. Napriek tomu v priebehu 15 kalendárnych dní D.. O. - fyzická osoba - podnikateľ podpísal
kúpnu zmluvu o predaji spoločnosti so žalobcom. Takéto konanie D.. O. dokazuje, že nikdy neuvažoval o
využití nehnuteľnosti na podnikateľské účely ako fyzická osoba, podnikateľ. Inak by nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom preverovanej faktúry, nepredal v časovom období dvoch týždňov.

Správca dane kúpu nehnuteľnosti fyzickou osobou D.. O. od TONE PLUS s.r.o. považuje za plnenie
uskutočnené jedine za účelom získania daňovej výhody pre žalobcu, kde je D.. O. konateľom.
Spoločnosť TONE PLUS s.r.o. nebola v septembri 2008 registrovaným platiteľom DPH, z toho dôvodu
bolo nutné, aby nehnuteľnosti kúpil najprv platiteľ DPH D.. O.Č., fyzická osoba - podnikateľ, aby si platiteľ
DPH, žalobca, kde je D.. O. konateľom, uplatnil odpočítanie DPH. Cenu 1,500.000,-- Sk (neobsahujúca
daň) - TONE PLUS s.r.o. neplatiteľ DPH) bola zvýšená na sumu 12,223.200,-- Sk bez akéhokoľvek
zhodnotenia nehnuteľnosti, iba za účelom odpočítania DPH. Zvýšenie ceny nevedel D.. O. hodnoverným
spôsobom vysvetliť.

Správca dane konštatoval, že formálne podmienky na odpočítanie DPH boli splnené. Medzi jednotlivými
obchodmi ubehla veľmi krátka doba, nehnuteľnosti zmenili za tri mesiace trikrát svojho majiteľa.
Účastníci tohto obchodu mali iba jeden dôvod takto rýchlo konať; týmto dôvodom bolo získanie daňovej
výhody pre žalobcu - vyplatenie vysokého nadmerného odpočtu vo výške 1,953.200,-- Sk. Správca dane
nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie DPH z predmetnej faktúry z dôvodu, že plnenie spoločnosti
TONE PLUS s.r.o. pre D.. O. a od D.. O. ako fyzickej osoby pre žalobcu posúdil a vyhodnotil ako plnenie,
pri ktorom došlo k prevodu vlastníckeho práva, ale napriek formálnemu dodržaniu podmienok, nemá toto
plnenie žiadne iné vysvetlenie, než také, že viedlo k získaniu daňovej výhody. Plnenie D.. O. ako fyzickej
osoby na vstupe a výstupe predstavujú v tomto prípade zneužitie práva na odpočítanie DPH. Správca
dane zaujal názor, že predaj a nákup nehnuteľnosti sa mal realizovať od spoločnosti TONE PLUS s.r.o.
(s medzičlánkom fyzickej osoby D.. O.) priamo žalobcovi. Keďže spoločnosť TONE PLUS s.r.o. nebola
dňa 02.09.2008, t.j. v deň podpísania kúpnej zmluvy, vystavenia faktúry a zaúčtovania platby (platiteľom
dane), žalobca by nesplnil podmienky stanovené v § 49 ods.2 písm.a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH,
pretože podľa tohto ustanovenia platiteľ DPH môže si odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená
iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Správca dane napokon konštatoval, že vykonal ďalšie šetrenie v súlade s právnym názorom Finančného
riaditeľstva SR po tom, čo jeho predchádzajúci dodatočný platobný výmer zo dňa 14.02.2002 bol
zrušený.

V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobca poukázal na proces predchádzajúci vydaniu
odvolaním napadnutého rozhodnutia. Namietal uplynutie lehoty na vyrubenie dane za zdaňovacie
obdobie december 2008, v dôsledku čoho nemôže byť odvolaním napadnuté rozhodnutie zákonné.
Žalobca uviedol, že správca dane síce predpokladal, že urobil úkon na vyrubenie dane v roku 2010
doručením protokolu z daňovej kontroly zo dňa 23.03.2010 dňa 27.04.2010, čím by podľa ustanovenia
§ 49 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. vo väzbe na ustanovenie § 69 ods.2 Daňového zákona začala
plynúť nová 5-ročná lehota na vyrubenie dane, ktorá by uplynula dňa 31.12.2015, čím by zaniklo právo
vyrubiť daň, alebo rozdiel dane, ale práve tento úkon na vyrubenie dane, ako aj na vydanie dodatočného
platobného výmeru s opakovanej daňovej kontroly, bol odvolacím orgánom zrušený ako nezákonný.
Daňová kontrola, ako aj opakovaná daňová kontrola neboli vykonané v súlade so zákona č. 511/1992
Zb., pretože bola prekročená zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly, protokol z
daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom



konaní nemožno použiť. Ďalej namietal, že v prípade spornej faktúry boli splnené všetky podmienky
ustanovenia § 49 ods.1, ods.2 zákona o DPH nielen formálne, ale aj hmotnoprávne. Zdaniteľné plnenie
sa uskutočnilo tak, ako bolo deklarované v predložených dokumentoch. Kúpa a predaj nehnuteľnosti
boli uskutočnené na základe kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a kupujúcim.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 28.09.2015.

Žalovaný postup správcu dane vyhodnotil ako súladný s platnými právnymi predpismi. Správca dane
začal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
december 2008 dňa 20.03.2009, pričom postupoval podľa zákona č. 511/1992 Zb. Protokol o výsledku
zistenia z daňovej kontroly zo dňa 22.03.2010 bol žalobcovi doručený a prerokovaný s ním dňa
27.04.2010. Dodatočný platobný výmer zo dňa 05.05.2010, ktorým správca dane znížil nadmerný
odpočet žalobcovi za predmetné zdaňovacie obdobie, bol odvolacím orgánom zrušený a vec bola
vrátená  na ďalšie konanie a rozhodnutie. Opakovaná daňová kontrola začala dňa 06.07.2011 a
bola ukončená 03.02.2012 prerokovaním protokolu z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 22.12.2011.
V odvolacom konaní bol dodatočný platobný výmer zo dňa 14.02.2012, ktorým správca dane po
opakovanej daňovej kontrole určil výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu za predmetné zdaňovacie
obdobie, zrušený a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie. Správca dane vykonal
vyrubovacie konanie a dňa 28.09.2015 vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom odvolacieho konania.

Žalovaný konštatoval, že protokol z daňovej kontroly bol daňovému subjektu doručený v roku 2010,
lehota na zánik práva vyrubiť daň začala plynúť 31.12.2010 a uplynula by dňom 31.12.2015, ale v roku
2011 začala opakovaná daňová kontrola, ktorá napriek skutočnosti, že trvala dlhšie ako jeden rok a
protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, bola vykonaná. Kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, ako aj opakovaná daňová kontrola,
boli začaté v súlade s platným zákonom, boli vykonané aj ukončené. Úkon, ktorým tieto daňové kontroly
správca dane ukončil, nebol zrušený, pretože prerokovanie protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, ani prerokovanie protokolu z opakovanej kontroly nemožno
zrušiť. Protokol z opakovanej daňovej kontroly bol daňovému subjektu doručený v roku 2012, lehota
na zánik práva vyrubiť daň začala plynúť 31.12.2012 a uplynie dňom 31.12.2017. Finančné riaditeľstvo
SR zrušilo dodatočný platobný výmer, ktorý správca dane vydal po opakovanej daňovej kontrole, ale
samotná opakovaná daňová kontrola nebola zrušená. Preto žalovaný neakceptoval námietky žalobcu
týkajúce sa uplynutia lehoty na vyrubenie dane.

Žalovaný poukázal na skutkové okolnosti preukazujúce zneužitie práva zo strany žalobcu:
- jedna a tá istá osoba - D.. O. vystupovala v uvedenom zdaniteľnom obchode, ktorý je predmetom
plnenia zakladajúceho odpočítanie dane, ako dodávateľ - fyzická osoba - platiteľ dane, a zároveň ako
konateľ odberateľa - žalobcu (aj keď na kúpnej zmluve za kupujúcu stranu uvedený nie je, ale sám D..
O. sa do zápisnice vyjadril, že uvedené plnenie zabezpečoval); D.. O. ako konateľ žalobcu teda vedel,
že sa zúčastňuje na obchode, ktorý mu prinesie finančnú výhodu,
- k predaju predmetných nehnuteľností došlo v krátkom časovom úseku, počas troch mesiacov došlo
k zmene vlastníctva trikrát,
- cena plnenia (bez akýchkoľvek zásahov do nehnuteľnosti) bol zvýšená z 1,500.000,-- Sk na
12,223.200,-- Sk; D.. O. odôvodňoval predaj nehnuteľnosti ukončením podnikateľskej činnosti, ktorú ale
ukončil až k 12.12.2013,
- kupujúci nedodržal podmienky kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.2008, keď nezaplatil dohodnutú kúpnu
cenu,
- D.. O. vykonal obhliadku nehnuteľnosti ešte pred ich prvým predajom spoločnosťou Poľnonákup
ORAVA, a.s. „v likvidácii“ spoločnosti TONE PLUS s.r.o.

Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, ktorý plnenia spoločnosti TONE PLUS s.r.o. pre D..
O. a D.. O. pre žalobcu posúdil a vyhodnotil ako umelé plnenia s cieľom získania daňových výhod, aj
napriek tomu, že pri prevode vlastníckych práv boli podmienky formálne splnené.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu
prvého stupňa a vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie. Nezákonnosť obidvoch rozhodnutí žalovaný
videl v skutočnosti, že došlo k uplynutiu lehoty na vyrubenie dane žalobcovi za zdaňovacie obdobie
december 2008. Uviedol, že lehota podľa ustanovenia § 45 ods.1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. vo väzbe



na ustanovenie § 69 ods.1, 2 Daňového poriadku bola pre zdaňovacie obdobie december 2008 do
konca roku 2014 (do 31.12.2014). Daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie december 2008
sa podáva do 25.01.2009, z čoho vyplýva, že 5-ročná prekluzívna lehota začína plynúť od 31.12.2009
do konca roka 2014. Žalobca uviedol, že správca dane síce predpokladal, že urobil úkon vyrubenej
dane v roku 2010 (27.04.2010), a to doručením protokolu z daňovej kontroly zo dňa 23.03.2010, čím
by podľa § 49 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. vo väzbe na ustanovenie § 69 ods.2 Daňového poriadku
začala plynúť nová 5-ročná lehota na vyrubenie dane, ktorá by mohla uplynúť dňa 31.12.2015, čím by
zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane, avšak práve tento úkon na vyrubenie dane podobne ako
ďalší úkon, a to vydanie dodatočného platobného výmeru z opakovanej daňovej kontroly bol zrušený
odvolacím orgánom ako nezákonný. V danom prípade daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so
zákonom č. 511/1992 Zb., bola prekročená lehota na vykonanie daňovej kontroly ustanovená v tomto
zákone, protokol z takejto daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného prostriedku, ktorý
v daňovom konaní nemožno použiť. Vzhľadom na skutočnosť, že celé daňové konanie bolo zaťažené
chybou nezákonnosti, nemôže plynúť ani lehota podľa ustanovenia § 49 ods.2 zákona č. 511/1992
Zb. Obdobne sa to vzťahuje aj na opakovanú daňovú kontrolu, z ktorej bol vyhotovený protokol zo
dňa 22.12.2011, a ktorý bol doručený a prerokovaný 03.02.2012. Aj v tomto prípade bola prekročená
lehota na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, vďaka protokolu z tejto kontroly nadobudol povahu
nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nebolo možné použiť.

Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako aj jeho právny predchodca - Daňové riaditeľstvo
SR riadnu daňovú kontrolu, ako aj opakovanú daňovú kontrolu hodnotili ako nezákonnú z dôvodu
nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie kontroly. Žalovaný neuviedol, prečo sa odchýlil od svojich
predchádzajúcich právnych a skutkových záverov ohľadne nezákonnosti vykonaných daňových kontrol.
Neodôvodnil odchýlenie sa od predchádzajúcich právnych záverov, že v danom prípade protokol
použitý bol, preto je celé daňové konanie zaťažené chybou nezákonnosti a rozhodnutia, ktoré sú jeho
zavŕšením, vychádzajú zo skutočností zistených počas nezákonných daňových kontrol. Samotný poukaz
na skutočnosť, že protokol a daňovú kontrolu nie je možné zrušiť, je prejavom neprípustného formalizmu
zo strany žalovaného a postup žalovaného považuje za účelový. Protokol z riadnej, ako aj z opakovanej
daňovej kontroly bol vyhodnotený ako nezákonne získaný dôkazný prostriedok nepoužiteľný v daňovom
konaní. Pretože ide o nezákonný dôkazný prostriedok, a teda nezákonný - nutný úkon správcu dane,
nemožno s týmto úkonom spájať akýkoľvek právny následok zamýšľaný zákonom, vzhľadom na plynutie
lehoty na zánik práva vyrubiť daň.

Žalobca ďalej namietal závery správcu dane, ako aj žalovaného, ktorý posúdili a vyhodnotili plnenia
pre a od fyzickej osoby D.. O. pre žalobcu ako plnenie, pri ktorom síce došlo k prevodu vlastníckeho
práva, ale napriek formálnemu dodržaniu podmienok nemá toto plnenie žiaden iný dôvod, ako získanie
daňovej výhody. Správcovi dane vytýkal nesprávnu aplikáciu zákona o DPH, pretože žalobca neporušil
ustanovenie § 49 ods.1, 2 písm.a) zákona o DPH. V rámci daňovej kontroly bolo preukázané,
že žalobca kúpil predmetnú nehnuteľnosť zo svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy a vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený príslušným orgánom katastrálneho úradu.
V zmysle uvedeného boli splnené všetky podmienky ustanovenia § 49 ods.1, 2 zákona o DPH, a
to nielen formálne, ale boli splnené podmienky hmotno-právne. Zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo
tak, ako to bolo deklarované v žalobcom predložených dokumentov. Kúpa a predaj nehnuteľnosti bol
uskutočnený na základe kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a kupujúcim. Tvrdenie správcu dane, že
kontrolovaný daňový subjekt mal nadobudnúť nehnuteľnosť od TONE PLUS s.r.o., znamená, že tvrdí,
že predmetná kúpna zmluva je neplatná, že kontrolovaný daňový subjekt nenadobudol nehnuteľnosť
od predávajúceho, čo sa však nezakladá na pravde. Správca dane sa o tomto prípade nevyporiadal s
právnou rovinou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 04.04.2016 navrhol žalobu zamietnuť. Neakceptoval žalobnú
námietku týkajúcu sa nezákonnosti rozhodnutia správcu dane z dôvodu použitia protokolov, ktoré majú
povahu nezákonne získaných dôkazných prostriedkov, a z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane.
Postup správcu dane považoval za súladný s platnými právnymi predpismi z týchto dôvodov:
- kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
december 2008 bola začatá dňa 20.03.2009, protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa
22.03.2010, bol žalobcovi doručený a prerokovaný dňa 27.04.2010 - kontrola trvala dlhšie ako rok.
Dodatočný platobný výmer zo dňa 05.05.2010, ktorým správca dane znížil nadmerný odpočet za



zdaňovacie obdobie december 2008, bol Daňovým riaditeľstvom SR zrušený a vec bola vrátená na
ďalšie konanie a rozhodnutie,
- opakovaná daňová kontrola začala dňa 06.07.2011 a ukončená bola dňa 03.02.2012 prerokovaním
protokolu z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 22.11.2011 - kontrola trvala dlhšie ako rok (poznámka
súdu - kontrola trvala dlhšie ako 6 mesiacov, lehota na jej vykonanie nebola predĺžená). Dodatočný
platobný výmer zo dňa 14.02.2012, ktorým správca dane po opakovanej daňovej kontrole určil výsledný
vzťah k štátnemu rozpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008, bol Daňovým riaditeľstvom SR
zrušený a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie,
- správca dane vykonal vyrubovacie konanie a dňa 28.09.2015 vydal rozhodnutie č. 1471903/2015.

Z uvedených skutkových zistení žalovaný vyvodil záver, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu, ako aj opakovaná daňová kontrola, boli začaté v súlade s platným
zákonom, boli vykonané a aj ukončené. Napriek skutočnosti, že tieto kontroly trvali dlhšie ako jeden rok,
a protokoly z nich tak nadobudli povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, boli vykonané.
Úkon, ktorý tieto daňové kontroly ukončil, nebol zrušený, pretože prerokovanie protokolu z kontroly na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, ani prerokovanie protokolu z opakovanej
daňovej kontroly, nemožno zrušiť. Doručenie protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu, ako aj doručenie protokolu z opakovanej daňovej kontroly, je úkon, ktorý
procesne ukončil tieto daňové kontroly, a je možné považovať ich za úkon smerujúci na vyrubenie dane.
Žalovaný zrušil dodatočný platobný výmer, ale samotná opakovaná daňová kontrola zrušená nebola.
Protokol z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie december 2008 bol žalobcovi doručený v roku 2010, lehota na zánik práva vyrubiť daň začala
plynúť 31.12.2010 a uplynula by dňom 31.12.2015, ale v roku 2011 začala opakovaná daňová kontrola
- protokol z opakovanej daňovej kontroly bol žalobcovi doručený v roku 2012, lehota na zánik práva
vyrubiť daň začala plynúť 31.12.2012 a uplynie dňom 31.12.2017.

Žalovaný poukázal na koncept zneužitia práva podľa rozsudku Halifax plc, ktorý vyžaduje splnenie
dvoch prvkov. Subjektívny prvok - plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v
príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu,
viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s týmito ustanoveniami. Objektívny
prvok - teda dôkaz, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. V danom prípade
bolo zistené, že nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania a obidva prvky boli preukázané.
Subjektívny prvok bol naplnený tým, že bolo preukázané, že deklarované zdaniteľné obchody mali
hlavný cieľ získanie daňovej výhody v uplatnení odpočítania dane, bol preukázaný čisto umelý charakter
v týchto plnení, ako aj personálne prepojenie osobou D.. O.. Naplnenie objektívneho prvku správca
dane preukázal zisteniami v reťazci obchodných spoločností a podnikatelia, ktoré postupne dávali
dodávali nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX. K žalobnej námietke, podľa ktorej žalobca preukázateľne
splnenie zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane, žalovaný uviedol, že správca
dane preukázal obsah a skutočný význam predmetných plnení a vzal do úvahy čisto umelý charakter
týchto plnení, pričom zistené skutočnosti vyhodnotili vzájomnej súvislosti. Správca dane vykonaným
dokazovaním preukázal, že žalobca sa dopustil zneužitia práva na odpočítanie dane, a preto uplatnené
odpočítanie dane neuznal.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s
administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, bez pojednávania, za splnenia
podmienok uvedených v § 250f ods.2 O.s.p., jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Z administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa súd zistil, že správca dane
vykonal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol dňa 22.03.2010. Protokol bol
prerokovaný a doručený dňa 27.04.2010 a dňa 05.05.2010 správca dane vydal dodatočný platobný
výmer, ktorým podľa § 44 ods.6 písm.b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. znížil nadmerný odpočet
za predmetné zdaňovacie obdobie zo sumy 68.583,15 eur na sumu 3.748,70 eur. Na odvolanie
žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 02.08.2010 potvrdilo dodatočný platobný výmer
správcu dane zo dňa 05.05.2010. Daňové riaditeľstvo SR v mimo odvolacom konaní rozhodnutím zo
dňa 31.01.2011 zrušilo svoje rozhodnutie zo dňa 02.08.2010 z dôvodu, že správca dane neukončil
daňovú kontrolu v lehote predĺženej nadriadeným orgánom, a ani v lehote, o ktorú ju mohol predĺžiť
orgán najbližšie nadriadený správcov vydanie, t.j. najviac o 6 mesiacov. Daňové riaditeľstvo SR



opätovne preskúmalo dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 05.05.2010 a rozhodnutím
zo dňa 28.03.2011 zrušilo dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 05.05.2010 a vec vrátilo
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane vykonal u daňového subjektu opakovanú daňovú
kontrolu za predmetné zdaňovacie obdobie, o ktorej vyhotovil protokol zo dňa 22.12.2001, ktorý bol
prerokovaný a doručený dňa 03.02.2012. Dňa 14.02.2012 správca vydal dodatočný platobný výmer,
ktorým určil výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008 - nadmerný
odpočet vo výške 3.748,79 eur. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím zo dňa 06.06.2012 zrušil
dodatočný platobný výmer zo dňa 14.02.2012 a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu,
že nebola dodržaná lehota na výkon opakovanej daňovej kontroly. Dňa 28.09.2015 správca dane vydal
rozhodnutie, ktorým určil rozdiel na DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v sume 64.834,36 eur, keď
znížil nadmerný odpočet zo sumy 68.608,34 eur na sumu 3.773,98 eur.

Podľa § 15 ods.12 veta štvrtá zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia.

Podľa ustanovenia § 15 ods.13 veta prvá a veta štvrtá zákona č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je
ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode a výške dane sa považuje za
úkon smerujúci na vyrubenie dane, alebo rozdielu dane (§ 45 ods.2).

Podľa § 45 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje
odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň alebo rozdiel dane po
uplynutí siedmych rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie.

Podľa § 45 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol
daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do 10
rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom
bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo
v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie
dane.

Podľa § 69 ods.1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po
uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový
subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane po uplynutí
7 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová
strata vykázaná.

Podľa § 69 ods.2 Daňového poriadku ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú
lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.
Vyrubiť daň alebo rozdiel dane, alebo nárok na sumu podľa osobitných predpisov je možné najneskôr do
10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový
subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu
vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu podľa
osobitných predpisov sa považuje doručenie:
a) protokolu z daňovej kontroly,
b) protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 69 ods.3 Daňového poriadku).



Podľa § 78 ods.1 zákona o DPH daň, ktorú je povinný platiť platiteľ podľa § 69, je splatná do 25 dní po
skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu, okrem
dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla podľa
colných predpisov.

Rozhodujúcou žalobnou námietkou uplatnenou žalobcom (ktorá bola takisto uplatnená v odvolaní
žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 28.09.2015) bola námietka týkajúca sa nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane z dôvodu, že došlo k zániku (preklúzii) práva
správcu dane vyrubiť rozdiel dane podľa ustanovenia § 45 ods.1, 2 zákona č. 511/1992 Zb., resp. § 69
ods.1, 2 Daňového poriadku. Od posúdenia tejto námietky závisel aj ďalší procesný postup správneho
súdu, t.j. či sa súd mal zaoberať dôvodnosťou nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, t.j.
či napadnutými rozhodnutiami žalovaného a správcu dane bol v súlade s právnymi predpismi určený
rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie december 2008.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k žalobe prezentoval právny názor, že síce
protokol z daňovej kontroly zo dňa 22.03.2010, ako aj protokol z opakovanej daňovej kontroly zo
dňa 22.12.2011 má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, pretože nebola dodržaná
maximálna dĺžka trvania daňových kontrol, ale tieto daňové kontroly boli začaté v súlade s platným
zákonom, boli vykonané a aj ukončené prerokovaním protokolu z kontroly, a preto doručenie protokolov
z týchto kontrol je potrebné považovať za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane v
zmysle § 15 ods.13 zákona č. 511/1992 Zb. Preto podľa žalovaného prekluzívna lehota piatich rokov na
vyrubenie dane za zdaňovacie obdobie december 2008 začala plynúť 31.12.2010 a uplynula by dňom
31.12.2015, ale v dôsledku opakovanej daňovej kontroly začatej v roku 2011 a doručenia protokolu z
nej žalobcovi v roku 2012, lehota na zánik práva vyrubiť daň začala plynúť správcovi dane 31.12.2012
a uplynie až dňom 31.12.2017. Žalovaný zdôraznil, že zrušil dodatočný platobný výmer, ktorý správca
dane vydal po opakovanej daňovej kontrole, ale samotná opakovaná daňová kontrola zrušená nebola.

K zákonnosti daňovej kontroly a jej výslednému produktu - protokolu z daňovej kontroly sa vyjadril
Ústavný súd SR vo svojom náleze č. konania III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010:
„ak teda daňový úrad v sťažovateľovom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej
kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods.7 zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu
primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so
zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v
daňovom konaní nemožno použiť (acontrário § 29 ods.4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov).
V prípade, že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je
jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených
v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné“.

Z citácie právneho názoru Ústavného súdu SR vyplýva jednoznačný záver, podľa ktorého
nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly má za následok nezákonnosť daňového
konania, hodnotenie protokolu z daňovej kontroly ako nezákonne získaného dôkazného prostriedku,
ako aj nezákonnosť rozhodnutia vydaného na základe skutočností zistených počas nezákonnej daňovej
kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole. Ak je totiž výsledný produkt daňovej kontroly -
protokolu o daňovej kontrole nezákonne získaným dôkazným prostriedkom, potom nemôže byť zákonný
ani proces, daňová kontrola, v rámci ktorej vznikol. Daňová kontrola ukončená protokolom zo dňa
22.03.2010, ako aj opakovaná daňová kontrola ukončená protokolom zo dňa 22.12.2011, boli ako celok
vykonané nezákonným spôsobom a ako nezákonný úkon správcu dane nemohli vyvolať právne účinky
predpokladané ustanovením § 45 ods.1, 2 zákona č. 511/1992 Zb.

Žalobcovi vznikla právna povinnosť podať daňové priznanie v zmysle § 78 ods.2 zákona o DPH do
25.01.2009. Prekluzívna lehota 5 rokov na vyrubenie rozdielu dane začala plynúť správcovi dane v
zmysle § 45 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. dňom 31.12.2009 a uplynula dňom 31.12.2014. K novému
plynutiu prekluzívnej lehoty 5 rokov v zmysle § 45 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. nemohlo dôjsť na
základe opakovanej daňovej kontroly začatej dňa 06.07.2011 a ukončenej dňa 03.02.2012 (protokol z
opakovanej daňovej kontroly zo dňa 22.12.2011), pretože opakovaná daňová kontrola nebola ukončená
do 6 mesiacov odo dňa jej začatia, pričom táto lehota nebola predĺžená orgánom najbližšie nadriadeným
správcovi dane (§ 15 ods.17 zákona č. 511/1992 Zb.).



Podľa názoru správneho súdu prekluzívna 5-ročná lehota na vyrubenie rozdielu dane uplynula správcovi
dane dňa 31.12.2014, a preto správca dane už nemohol svojim rozhodnutím dňa 28.09.2015 určiť
žalobcovi rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie december 2008.

Správny súd vyhodnotil žalobnú námietku týkajúcu sa zániku práva správcu dane určiť žalobcovi
rozdiel DPH ako dôvodnú. Pretože došlo k zániku práva správcu dane určiť žalobcovi rozdiel na
DPH, nebolo potrebné, aby sa správny súd zaoberal žalobnými námietkami týkajúcimi sa splnenia
zákonných podmienok pre priznanie nadmerného odpočtu uplatneného žalobcom v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie december 2008.

Pretože rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa vychádzalo z nesprávne
právneho posúdenia veci, správny súd ich rozhodnutia zrušil podľa § 250j ods.2 písm.a) O.s.p., pričom
žalovaný a správny orgán prvého stupňa sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods.7 O.s.p.).

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi
priznať náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za žalobu v sume 70,--
eur a náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Išlo o dva úkony právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby) á 143,-- eur, paušálna náhrada á 8,58,-- eur
za dva úkony právnej služby. Trovy právneho zastúpenia preto predstavovali celkovú sumu 303,16 eur.
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne  rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.