{"guid": "ebc6da4d-d4cc-43c0-b7c8-87b32640a471:a0eb0a7c-bcb0-47fe-8fbd-0fc99d5abdc9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3710210258.4", "spisova_znacka": "4Co/389/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/389/2014 z 27. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 27. januára 2016, sp. zn. 4Co/389/2014, ECLI:SK:KSTN:2016:3710210258.4", "identifikacne_cislo": "3710210258", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2016-01-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0eb0a7c-bcb0-47fe-8fbd-0fc99d5abdc9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3710210258.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3710210258.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3710210258.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/389/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710210258
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3710210258.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. Q. P., bytom L. X.,
T. XXX/X, 2/ T. P., bytom L. X., T. XXX/X, 3/ H. P., bytom L. X., T. XXX/X, 4/ Z. K., bytom L. X.,
U. XXX/XX, všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. J. J., s.r.o. so sídlom L. X., P.
XXX/X, proti odporcom 1/ H. X. , bytom L. X., U. XX/XX-X, 2/ P. X., bytom L. X., O. XXX/X, obaja
právne zastúpení JUDr. W. L., advokátom so sídlom L. X., S. XX/XX, o určenie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním a na jeho strpenie, o odvolaní navrhovateľov 1/,2/,3/,4/
proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 15. januára 2014, č.k. 8C/186/2010-216 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e.

Navrhovatelia 1/, 2/, 3/, 4/ sú    p o v i n n í   spoločne a nerozdielne  zaplatiť odporcom 1/, 2/ náhradu
trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia k rukám JUDr. W. L., advokáta, vo výške 69,91
eur, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým žiadali, aby súd určil,
že nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu pešo
a povozom cez parc. W. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 91m2, zapísané na LV č.
XXXX k.ú. V. T. v rozsahu zakreslenom na geometrickom pláne č. 8C  186/2010 vyhotovenom Ing.
U. dňa 20.06.2011 a zároveň žiadali, aby bola odporcom uložená povinnosť strpieť vykonávanie tohto
práva.  Navrhovateľom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne  nahradiť odporkyni 1/  trovy konania
28,77 eur  a odporcovi 2/ trovy konania vo výške 28,76 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Ďalej uložil navrhovateľom povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť odporcom 1/, 2/ trovy právneho
zastúpenia 1.155,10 eur na účet JUDr. W. L. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.  Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovatelia X-X sú podielovými spoluvlastníkmi po 1/3 pozemku
parc.č. KN C XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 567 m2 , na ktorom pozemku majú rodinný
dom súp. č. XXX. Navrhovateľka 4/ je výlučnou vlastníčkou pozemku parc. č. KN C XXXX zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2 ako aj rodinného domu č. XXX, ktorý stojí na predmetnom
pozemku.  Podľa tvrdení navrhovateľov k svojím nehnuteľnostiam prechádzali výlučne po parc. KNE
č. XXXX vlastnícky patriacej odporcom, pričom predmetná prístupová cesta bola využívaná ešte ich
právnymi predchodcami a to asi od roku 1950.  Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní mal
za preukázané, že navrhovatelia 1/, 2/, 3/ nadobudli spoluvlastnícke právo k KN C parc. č. XXXX a k
rodinnému domu súp. č. XXX dedením až v roku XXXX a navrhovateľka 4/ nadobudla vlastnícke právo
ku KN C parc. č XXXX a k rodinnému domu súp. č. XXX darovaním až v roku 2009, preto oni samotní
nemohli vydržať právo prechodu po parc. KN E č. XXXX podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nakoľko sa stali spoluvlastníkmi nehnuteľností až v roku 2008, resp. v roku 2009, preto nemohli byť



v roku 2009, kedy začali nezhody medzi účastníkmi  o práve prechodu, oprávnenými držiteľmi tohto
práva. Z tohto dôvodu súd   preto vykonával ďalej  dokazovanie ohľadom existencie, či neexistencie
dohody o práve prechodu cez parcelu KN E č.XXXX  medzi právnymi  predchodcami   navrhovateľov
a odporcami, resp. ich právnymi predchodcami a dospel k záveru, že  uzatvorenie takejto dohody, čo
i len  ústnej, v konaní preukázané nebolo. Je síce pravda, že odporca 3/, ako aj právny predchodca
odporkyne 1/ nepopierali , že navrhovatelia využívali ako prechod k svojim nehnuteľnostiam a to k
parc. KN C XXXX a XXXX ako aj k domom na ňom postavených, práve cestu KN E XXXX , pokiaľ ich
požiadali, vždy ich odporcovia cez túto parcelu pustili, oficiálne však nikdy prechod cez túto parcelu nebol
dohodnutý. Väčšina vypočutých svedkov  v tomto konaní uvádzala, že na nehnuteľnosti navrhovateľov
chodievali po parc. KN E XXXX, potvrdili, že táto parcela bola od hlavnej cesty oddelená plotom a
bránou, že sa stávalo, že túto im niekto zo strany odporcov aj odomykal, ale ani jeden zo svedkov
nepotvrdil existenciu dohody medzi právnymi  predchodcami navrhovateľov a právnou predchodkyňou
odporcov Q. P., ktorá sa stala polovičnou vlastníčkou tejto parcely už v roku 1940 na základe kúpnej
zmluvy uzavretej s predávajúcim H. X. a výlučnou vlastníčkou sa stala po tom, čo druhú polovicu
zdedila po H. X. v roku 1973 (č.l. 155 spisu), pričom vlastníčkou tejto spornej parcely bola až do roku
2002, čo znamená, že jedine s ňou mohli právni predchodcovia navrhovateľov po roku 1973 uzatvoriť
dohodu o práve prechodu . Skutočnosť, že žiadna takáto dohoda uzatvorená nebola potvrdil aj právny
predchodca navrhovateľov Y. P., ktorý vypovedal, že žiadna takáto dohoda nemusela byť uzatvorená,
lebo boli rodina a že nebol spor o tom, že tadiaľ môžu chodiť.  Nie je možné stotožňovať presvedčenie
navrhovateľov , že oni ako aj ich právni predchodcovia mali dovolené po parc. KN E prechádzať, s
právom prechodu, ktoré by bolo založené na konkrétnej skutočnosti, konkrétnom právnom úkone, a to
či už ústnej alebo písomnej dohode, predmetom ktorej by boli konkrétne  dojednania o zriadení práva
prechodu, na základe čoho by navrhovatelia, resp.  ich právni predchodcovia právo prechodu užívali
v dobrej viere, že im toto právo patrí. Svedok G. G. síce vypovedal, že ešte právni predchodcovia
právnych predchodcov navrhovateľov, t.j. Y. X. s manželkou , mali uzatvoriť s Q. P. dohodu, že kým budú
žiť, môžu užívať prechod po parc. KN E 2095, čo by však naznačovalo, že by sa toto právo prechodu
vzťahovalo len na osobu Y. X. s manželkou a nie aj na jeho právnych nástupcov,  teda Y. a H. P., čo sú
svokrovci navrhovateľky 1/, rodičia navrhovateľky 4/ a starí rodičia navrhovateľov 2/, 3/. Pokiaľ svedkovia
vypovedali, že pri stavbe brány, ktorá oddeľovala pozemok navrhovateľov od parc. XXXX, Q. P. a ani jej
syn Y. X. nemali proti tomu námietky a súhlasili s vybudovaním tejto železnej brány , tak uvedený súhlas
nemôže byť považovaný za dohodu o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu.
Súd prvého stupňa na základe takto vykonaného dokazovania konštatoval, že  navrhovatelia neuniesli
dôkazné bremeno a nepreukázali jeden zo základných predpokladov pre vydržanie práva prechodu, a to
existenciu konkrétneho právneho úkonu a jeho uzatvorenie, na základe ktorého by mohli byť ich právni
predchodcovia dobromyseľní, že toto právo prechodu im patrí. Pokiaľ teda aj navrhovatelia a ich právni
predchodcovia ako aj právni predchodcovia ich právnych predchodcov chodievali k svojim pozemkom
po parc. č. XXXX  bez toho, aby  im to niekto z právnych predchodcov odporcov  vytkol, a teda takýto
ich prechod bol v podstate trpený bez protestu až do roku 2009, neznamená to, že na základe tohto
sa mohli domnievať, že právo prechodu im patrí. Súd už preto nepovažoval ani za potrebné, aby ďalej
dokazoval dobu, počas ktorej bol prechod právnymi predchodcami navrhovateľov využívaný, pretože
na vydržanie práva prechodu musia byť kumulatívne splnené obe podmienky a to dobromyseľnosť a
plynutie času, a pokiaľ jedna z týchto podmienok nie je preukázaná, preukázanie druhej by nespôsobilo,
že k vydržaniu došlo. Keďže navrhovatelia nepreukázali, že im vzniklo vydržaním právo prechodu pre
absenciu dobromyseľnosti, ktorá by vyplývala z uzatvorenej dohody o zriadení  predmetného  vecného
bremena, súd ich návrh v celom rozsahu zamietol.  Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 130,
§ 134 ods. 1,3, § 150o ods. 1, § 151n ods. 1,2 Obč. zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1  O.s.p. v prospech odporcov, ktorí mali v konaní plný úspech. Súd im priznal náhradu trov
konania ,ktoré im vznikli titulom právneho zastúpenia. Súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia
vychádzajúc aj z ust. § 13 ods.2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.  za úkony pred  prvostupňovým súdom za
prevzatie zastúpenia 55,49 eur + režijný paušál 7,21 eur , za podanie vyjadrenia k návrhu 57,- eur
+  režijný paušál 7,41 eur, za účasť na ohliadke 07.04.2011 (trvala viac ako 2 hod.) 114,- eur + 7,41
eur, za účasť na pojednávaní dňa 21.09.2011 - 57 eur + 7,41 eur, za podanie odvolania proti rozsudku
tamojšieho súdu dňa 28.11.2011 - 57 eur + 7,41 eur hotové výdavky,  dňa 26.06.2013 (viac ako 2 hod.)
120,14 eur (2x 60,07 eur )+ 7,81 eur (§ 13a ods.1 písm.d/ vyhl. 655/2004 Z.z.),za účasť na pojednávaní
18.09.2013 (viac ako 2 hod.) 120,14 eur + 7,81 eur (§ 13a ods.1 písm. d/ cit. vyhl.) , za ďalšiu poradu
s klientom konanú dňa 17.09.2013, za účasť na pojednávaní 09.10.2013, ktoré bolo podľa právneho
zástupcu odporcov odročené bez prejednania veci, 1/4 úkonu t.j. 15,02 eur + 7,81 eur. Súd ďalej priznal
náhradu za ďalšiu poradu s klientom za každú aj skončenú hodinu konanú dňa 14.01.2014, za účasť



na pojednávaní dňa 15.01.2014 ,kedy pojednávanie trvalo viac ako 2 hodiny, sumu 123,74 eur (§ 13a
ods. 1 písm .d/ cit. vyhl.) Ďalšia porada s klientom konaná dňa 24.04.2013, ktorú súd uznal z dôvodu
nariadeného pojednávania na krajskom súde a nutnosti konzultácie s odporcami sumu 40,05 eur  + 7,81
eur , za účasť na pojednávaní pred krajským súdom dňa 25.04.2013 sumu 60,07 eur + 7,81 eur . Súd
ďalej priznal hotové výdavky podľa ustanov.§ 15 písm. a/, b/ a §17 ods. 1,2 cit. vyhl.,  a to za účasť
na  ohliadke v V. T. dňa 07.04.2011 súd priznal cestovné 10,18 eur  , za účasť na pojednávaní pred
krajským súdom cestovné vo výške 25,88 eur. Súd ďalej priznal náhradu za stratu času za účasť na
ohliadke 7.4.2011  za 2 polhodiny á 12,35 eur spolu 24,70 eur , stratu času za účasť na pojednávaní
pred krajským súdom dňa 25.04.2013 za 3 polhodiny á 13,01 eur spolu 39,03 eur. Vzhľadom k tomu, že
právny zástupca odporcov bol v roku 2010 až do 31.12.2012 platcom DPH , súd mu priznal 19 % DPH
z hodnoty úkonov a náhrad za rok 2010, t.j. zo sumy 62,70 eur 19%  DPH vo výške 11,91 eur. Za úkony
vykonávané v roku 2011 a za náhrady  hotových výdavkov, t.j. zo sumy  349,52 eur, súd priznal 20% DPH
vo výške 69,90 eur . Súd priznal celkom odmenu a náhradu právnemu zástupcovi vo výške 1.155,10 eur.
Trovy konania ďalej odporcom vznikli titulom spotrebovanej zálohy, ktorú právny predchodca odporkyne
1/ a odporca 2/  zložili každý vo výške 50,- eur a z nich bola spotrebovaná suma vo výške 28,77 eur
zloženej právnym predchodcom odporkyne 1/  a  vo výške 28,76 eur zloženej odporcom 2/. Z uvedeného
dôvodu súd odporkyni 1/ priznal náhradu trov konania  28,77 eur a odporcovi 2/ 28,76 eur.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/- 4/, žiadali napadnutý
rozsudok zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť.  Namietali postup súdu prvého stupňa pri
hodnotení výsledkov  dokazovania, keď neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným
dôkazom  a vyplynuli z ich výpovedí a z prednesov svedkov. Uviedli, že z výsluchu svedkov a z ohliadky
na mieste samom bolo zistené, že parcela KNE XXXX  je od hlavnej cesty zahradená bránou a vedie až
k ich pozemkom k parcele KNC XXXX a XXXX, ktoré majú oplotené a jediný východ z týchto parciel je
cez železnú bránu, ktorá je situovaná do pozemku W. XXXX.  Na ich pozemky parcele č. XXXX a XXXX
prechádzajú peši a autami cez parcelu XXXX cez dve brány, jedna je od cesty a druhá je do ich parciel.
Brána medzi ich parcelami č. XXXX a XXXX a parcelou č. XXXX  ako železná s betónovým podkladom
bola vybudovaná už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, ktoré skutočnosti potvrdili viacerí svedkovia v
konaní.  Je pravdou, že nemohli nadobudnúť osobitne právo prechodu vydržaním, keďže nehnuteľnosti
nadobudli dedením až v roku 2008, resp. navrhovateľka 4/ až v roku 2009. Právo prechodu však vydržali
už ich právni predchodcovia, a to v zmysle zák. č. 141/1950 Zb., ako aj podľa zák. č. 509/1991 Zb. a oni
vstúpili do všetkých práv ich právnych predchodcov.   Poukázali na to, že svedecké dôkazy o existencii
práva prechodu pred rokom XXXX svedecky nie je možné zabezpečiť, pretože svedkovia sú zomretí,
avšak doplneným dokazovaním po zrušení veci odvolacím súdom najmä výsluchom svedka T. L. bolo
potvrdené, že ich právni predchodcovia nikdy nechodili po parcele XXXX. Takisto svedok Y. V. potvrdil, že
ich právni predchodcovia na svoje pozemky chodili len cez spornú parcelu, nikdy nechodili po pozemku
L..  Tento svedok potvrdil, že vlastníčka Q. P. povedala P. X., aby bránu nezamykal, aby tadiaľ chodili
ako doposiaľ ich právni predchodcovia, a to W., Y. a T. X..  Tento svedok teda potvrdil vôľu Q. P., aby bolo
rešpektované právo prechodu ich právnych predchodcov, ktorí vlastnili parcele KNC XXXX a XXXX, ako
aj rodinné domy na týchto parceliach. Taktiež dohodu potvrdil svedok Mgr. J. J., keď mu P. X. ako právny
predchodca odporcov povedal, že prístupová cesta je ich, ale už dávno ešte jeho babka a dedko sa
dohodli na tom, že ju môžu užívať aj právni predchodcovia odporcov ako svoju prístupovú cestu.   Ďalej
uviedli, že uzavretie dohody o práve prechodu medzi ich právnymi predchodcami a Q. P. potvrdili aj ďalší
svedkovia , a to H. P., Y. P., G. G., Y. K., Y. W..  Vyslovili názor, že z ich prednesov, ako aj z výsluchu
svedkov preukázali existenciu dohody s vlastníčkou parcele XXXX  Q. P. v čase, keď sa stavala železná
brána pre vstup na parcelu W. XXXX z parcele XXXX, proti výstavbe tejto bránky nemala vlastníčka
parcele Q. P. žiadne námietky a rešpektoval sa prístup len po parcele XXXX.  B. takto vykonanému
dokazovaniu súd prvého stupňa arbitrárnym rozhodnutím rozhodol, že nie sú splnené obe podmienky, a
to dobromyseľnosť a plynutie času pre výkon práva prechodu. Mali za to, že v konaní bolo preukázané,
že tu vzniklo vecné bremeno právo prechodu pešo a vozom medzi panujúcimi pozemkami parcelou
XXXX a XXXX a služobným pozemkom parcelou W. XXXX k.ú. V. T. a že tu nevznikla služobnosť osobná.
Ak by sa malo jednať o vecné bremeno ako osobnostné právo, muselo by sa jednať o konštitutívny
rozsudok. Oni sa však domáhajú, že sa tu jedná o právo in rem a nie in personam a došlo k prevodu práva
vlastníctva k panujúcim pozemkom na právnych nástupcov, ktorí vstúpili do všetkých práv právnych
predchodcov. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že už ich právni predchodcovia na základe konkrétnych
okolností, ktoré potvrdili vypočutí svedkovia, a najmä výstavba železnej bránky medzi parcelou XXXX a
XXXX potvrdzujú to, že sa dá usúdiť, že toto presvedčenia držiteľa práva prechodu, ktorými boli vlastníci
parcele XXXX a XXXX po celú vydržaciu dobu, či už podľa zák. č. XXX/XXXX Zb., alebo zákona č.



509/1991 Zb. odôvodňujú záver, že tu vydržacie právo vzniklo zo zákona počas pokojného a nerušeného
výkonu po dobu desať rokov, keďže so zreteľom na všetky okolnosti boli vlastníci parcele XXXX  a XXXX
dobromyseľní, že im právo prechodu po parcele XXXX patrí. Vydržanie už nastalo za života Q. P., keď
od postavenia železnej brány ich právnymi predchodcami súhlasila, aby sa táto brána medzi parcelou
XXXX a XXXX vybudovala a aby sa realizoval po dobu viac ako desať rokov prístup peši a motorovými
vozidlami ich právnych predchodcov.  Uplatnili si náhradu trov konania.

Odporcovia 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov navrhli napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.  Uviedli, že navrhovatelia neuniesli dôkazné
bremeno ohľadne zákonných podmienok vydržania stanovených v § 134 Občianskeho zákonníka.
Navrhovateľmi produkované dôkazy v priebehu konania, spočívajúce v množstve vypočutých svedkov
nijak nepreukázali, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia, na ktorých dobu držby sa v konaní
odvolávali, právo prechodu držali dobromyseľne. Trvali na tom, že ich pozemok parcela č. XXXX
nikdy neslúžil ako verejná prístupová cesta pre vlastníkov pozemkov W. XXXX a XXXX. Odporcovia
dostali súhlas k prechodu len v období, keď vykonávali stavebné úpravy na svojich nehnuteľnostiach ,
a to v rokoch 2002 - 2003. Toto využívanie alebo prechod cez pozemok bol uskutočňovaný len
ojedinele sporadicky nie pravidelne na výkon príslušných stavebných prác, to však neznamená, že tento
pozemok slúžil ako verejná prístupová cesta a to niekoľko desaťročí. Po zrušení veci odvolacím súdom
prvostupňový súd vykonal dokazovanie, a to výsluchom vlastníkov pozemku KNC XXXX - manželov L..
U. L. k predmetu sporu vedomosť nemal, jeho manželka však jednoznačne potvrdila, že nič také, ako
akási ústna dohoda, ktorú mala uzatvoriť pani  Q. P. neexistovala. Vedomosť o ústnej dohode neuviedol
ani svedok Jozef V., jeho výpoveď uvádza len akýsi pokyn pani Q. P. vyslovený pri osádzaní bráni,
avšak táto veta započutá a vytrhnutá z kontextu sa rovnako dobre mohla vzťahov len na rodinných
príslušníkov odporcu, teda tých, ktorí v nehnuteľnostiach X. bývali, či ich navštevovali. Dokonca sám otec
navrhovateľky svedok T.. J. uviedol, že pokiaľ sa chceli dostať za účely prestavby svojich nehnuteľností
na pozemok, odomykal im zamknutú bránu od hlavnej cesty P. X., čo svedčí o tom, že nejaký voľný
prechod bol vylúčený.  Poukázali na to, že právni predchodcovia navrhovateľov sa odvolávali na ústnu
dohodu, ktorú mala uzavrieť Q. P. ešte s ich rodičmi, pričom ich tvrdenia sú z pohľadu dokazovania
asi rovnakými tvrdeniami, ako tvrdenia priamych potomkov pani Vajdkovej, že žiadna takáto dohoda
uzavretá nebola. Zdôraznili, že ani rodičia navrhovateliek nemohli byť účastní akejkoľvek ústnej dohody
s pani Q. P., keďže táto odišla do penziónu v roku XXXX a H.  P. nehnuteľnosť nadobudla až v
spomínanom roku. Konanie navrhovateľov a ich právnych predchodcov - teda prechod cez pozemok
W. XXXX bolo uskutočňované svojvoľne. Nepopierali, že v dávnejšej dobe boli vzťahy dobré, rodiny si
vzájomne pomáhali, avšak ani to neodôvodňuje a nepreukazuje jasný a výlučný súhlas, či už aj ústny
Q. P. o tom, aby celoživotne a na večné veky mohli chodiť cez jej pozemok na svoje pozemky. So
zreteľom na všetky okolnosti a nielen na subjektívny pocit navrhovateľov a ich právnych predchodcov
nemohol byť preto záver súdu iný, ako ten, že kategória dobromyseľnosti tu chýba.   Poukázali na to, že
navrhovatelia opakovane dávali predvolávať k výsluchu tie isté osoby, konkrétne Y. P. bol vypočutý na
ohliadke na mieste samom a taktiež na pojednávaní dňa 26.06.2013, H. P. bola vypočutá dňa 07.04.2011
na ohliadke a taktiež na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX. Ďalšou okolnosťou, ktorá spochybňuje výpovede
svedkov navrhovateľov je i fakt, že svedok Ján W. mal na ruke poznamenané meno Q. P., pričom dá sa
dôvodne predpokladať, že keď si tento svedok ani len nepamätá na meno ich právnej predchodkyne,
ktorá ako jediná mohla dať akýkoľvek súhlas s prechodom, jeho výpoveď je nedôveryhodná. Mali za to,
že  navrhovatelia nepreukázali ani po doplnení dokazovania  ich dobromyseľnú držbu, preto súd prvého
stupňa postupoval správne, keď návrh v celom rozsahu zamietol. Uplatnili si náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 69,91 eur za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s§  156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že navrhovatelia
neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali jeden zo základných predpokladov pre vydržanie práva
prechodu, a to  existenciu konkrétneho právneho úkonu a jeho uzatvorenie, na základe ktorého by mohli
byť ich právni predchodcovia dobromyseľní, že toto právo prechodu im patrí.  Pokiaľ aj navrhovatelia
a ich právni predchodcovia chodievali k svojim pozemkom po parcele W. č. XXXX bez toho, aby im to
niekto z právnych predchodcov odporcov vytkol a teda takýto ich prechod bol trpený bez protestu až
do roku 2009, neznamená to, že na základe tohto sa mohli domnievať, že právo prechodu im patrí.



Súd prvého stupňa poukázal na to, že ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil existenciu dohody
medzi právnymi predchodcami navrhovateľov  a právnou predchodkyňou odporcov Q. P., s ktorou jedine
mohli právni predchodcovia navrhovateľov po roku XXXX uzatvoriť dohodu o práve prechodu. W., že
nie je možné stotožňovať presvedčenie navrhovateľov, že oni, ako aj ich právni predchodcovia mali
dovolené po parcele W. XXXX prechádzať, s právom prechodu, ktoré by bolo založené na konkrétnej
skutočnosti, konkrétnom právnom úkonu, a to či už ústnej alebo písomnej dohode, predmetom ktorej
by bolo konkrétne dojednanie o zriadení práva prechodu, na základe čoho by navrhovatelia, resp. ich
právni predchodcovia právo prechodu užívali v dobrej viere, že im toto právo patrí. Keďže navrhovatelia
nepreukázali, že im vzniklo vydržaním právo prechodu pre absenciu dobromyseľnosti, ktorá by vyplývala
z uzatvorenej dohody o zriadení predmetného vecného bremena,  neboli splnené zákonné podmienky
vydržania stanovené v § 134 Obč. zákonníka a preto ich návrh v celom rozsahu zamietol.
Odvolací súd tento právny záver súdu prvého stupňa považuje za správny. Osvojuje si dôvody
napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na
zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľov dodáva nasledovné:

Predpokladom vydržania práva, zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa Občianskeho zákonníka
v platnom znení je výkon práva, zodpovedajúceho vecnému bremenu po stanovenú vydržaciu dobu,
a to v objektívne existujúcej dobrej viere. Nestačí akékoľvek správanie sa, ktoré by obsahom mohlo
zodpovedať vecnému bremenu, ale vydržiteľ musí byť oprávneným držiteľom práva.  Predpoklady
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre
vydržanie vlastníckeho práva.  Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho
presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému
bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu
oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu musí byť „ so zreteľom ku
všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo,
alebo na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo nie, treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) daného účastníka a vždy treba
brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí.  Pokiaľ právo k cudzej veci bolo vykonávané na základe
súhlasu vlastníka, ktorý mohol svoj súhlas kedykoľvek odvolať, nemôže takýto súhlas založiť dobrú vieru
držiteľa o vzniku a existencii práva, ktoré by malo povahu vecného bremena. Ide o tzv. výprosu, ktorá
spočíva v tom, že vlastník dovolí užívať svoju vec bez toho, aby užívateľovi k veci vzniklo nejaké právo.
Súd prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom, doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov
konania, výsluchom svedkov a z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že navrhovatelia neuniesli
dôkazné bremeno, keď nepreukázali existenciu konkrétneho právneho úkonu a jeho uzatvorenie, na
základe ktorého by mohli byť ich právni predchodcovia dobromyseľní, že toto právo prechodu im patrí.
Je nesporné, že navrhovatelia 1/, 2/, 3/ nadobudli spolouvlastnícke právo k W. parcele č. XXXX a k
rodinnému domu súp. č. XXX dedením až v roku 2008 a navrhovateľka 4/ nadobudla vlastníckeho
právo ku KNC parcele č. XXXX a k rodinnému domu súp. č. XXX darovaním až v roku XXXX,
preto navrhovatelia sami nemohli vydržať právo prechodu po parcele KNE XXXX podľa § 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka, pretože v roku 2009 začali nezhody medzi účastníkmi o práve prechodu,
preto navrhovatelia nemohli byť oprávnenými držiteľmi tohto práva. Súd prvého stupňa preto správne
vykonával dokazovanie, či právo prechodu vydržali už právni predchodcovia navrhovateľov  a či samotní
navrhovatelia sa stali subjektami tohto práva v dôsledku sukcesie do vlastníckeho práva k panujúcim
pozemkom. Za účelom preukázania existencie uzavretej dohody o práve prechodu cez parcelu KNE
XXXX medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a právnymi predchodcami odporcov súd prvého
stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov. Svedkovia navrhnutí zo strany odporcov v
konaní tvrdili, že právni predchodcovia navrhovateľov chodili k svojím nehnuteľnostiam po parcele č.
XXXX, ktorá rovnako ako parcela č. XXXX patrila pôvodne právnej predchodkyni odporcov Q. P.. Ďalej
uvádzali, že právni predchodcovia navrhovateľov chodili k svojím nehnuteľnostiam aj hornou cestou,
t.j. cestou, ktorá vedie ponad domy navrhovateľov, ktorá však  v súčasnosti je zarastená a nedá sa
po nej prejsť autom. Týmto tvrdeniam svedkov  by zodpovedalo aj potvrdenie Obecného úradu V. T.
zo dňa 05.01.2011, z ktorého vyplýva, že pozemky KNE XXXX a KNE XXXX/X v k.ú. V. T., časť G.
(nachádzajúce sa nad pozemkami navrhovateľov), slúžili v minulosti ako miestne komunikácie a boli
užívané pre konské povozy a prístup pešo k priľahlým pozemkom.  Väčšina svedkov navrhnutých
navrhovateľmi v konaní tvrdila, že na svoje nehnuteľnosti právni predchodcovia navrhovateľov chodili



výlučne po parcele KNE XXXX patriacej právnej predchodkyni odporcov,  uvádzali, že po tejto parcele
chodili so súhlasom jej pôvodnej vlastníčky Evy P., s ktorou boli v príbuzenskom vzťahu. Odvolací súd
na základe skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel k
záveru, že právni predchodcovia navrhovateľov  vykonávali prechod cez parcelu KNE XXXX na základe
súhlasu jej pôvodnej vlastníčky Q. P., ktorá mohla svoj súhlas kedykoľvek odvolať, preto takýto súhlas
nemohol založiť dobrú vieru právnych predchodcov navrhovateľov o vzniku a existencii práva, ktoré
by mohlo mať povahu vecného bremena. N. o tzv. výprosu, ktorá spočíva v tom, že vlastník dovolí
užívať svoju vec, bez toho, aby užívateľovi vzniklo nejaké právo k veci. V konaní nebola preukázaná
existencia dohody medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a právnou predchodkyňou odporcov
Q. P., resp. ešte medzi ich právnymi predchodcami o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve
prechodu, na základe ktorej by mohli byť právni predchodcovia navrhovateľov dobromyseľní, že toto
právo prechodu im patrí.  Za takto zisteného skutkového stavu aj odvolací súd zdiela právny názor
súdu prvého stupňa, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali jeden zo základných
predpokladov pre vydržanie práva prechodu, a to existenciu konkrétneho právneho úkonu a jeho
uzatvorenie, na základe ktorého by mohli byť ich právni predchodcovia dobromyseľní, že toto právo
prechodu im patrí. So zreteľom na všetky okolnosti danej veci a vzhľadom k tomu, že navrhovatelia
nepreukázali, že im, resp. ich právnym predchodcom vzniklo vydržaním právo prechodu pre absenciu
dobrej viery, ktorá by vyplývala z uzatvorenej dohody o zriadení vecného bremena, súd prvého stupňa
postupoval správne, keď návrh navrhovateľov zamietol. Z týchto dôvodov boli odvolacie námietky
navrhovateľov neopodstatnené.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešným odporcom 1/, 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
odporcov 1/, 2/ spočívajú v trovách právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm.
c), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z,. o odmenách  a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v platnom znení, a to za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu á 61,87 eur
(vychádzajúc z neurčitej hodnoty predmetu sporu), režijný paušál 8,04 eur, t.j. spolu 69,91 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/186/2010", "guid": "065e01fa-9a7e-48eb-925e-4c3e4769a592:1b87df58-b9bf-48f0-bdec-2f63a85914cc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}