{"guid": "eb986091-31c9-4eeb-9613-e628488de2f1:1bb6cb1b-8a13-4dfe-a2ce-b24b6e6c8656", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3512210595.3", "spisova_znacka": "6Co/419/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/419/2016 z 29. 8. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 29. augusta 2016, sp. zn. 6Co/419/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3512210595.3", "identifikacne_cislo": "3512210595", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Badíková", "sudca_id": 348, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jarmila-badikova-348", "datum_vydania": "2016-08-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1bb6cb1b-8a13-4dfe-a2ce-b24b6e6c8656", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210595.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210595.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210595.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/419/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210595
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210595.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 13. októbra 2014, č.k. 7C/341/2012 - 68, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,00 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 € z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 8 Exekučného poriadku,
§ 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného
postupu, ktorého sa mal okresný súd dopustiť tým, že o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora
nerozhodol v zákonnej lehote. Výšku škody žalobca vyčíslil na ním tvrdené paušálne určené vecné
náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Ide o
náklady, ktoré mal žalobca vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,00 €, na udržiavanie
a správu informačného systému v sume 40,00 €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom 50,00 €, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
v sume 15,00 €. Súdu predložil znalecký posudok založený v Spr 466/14. Žalobca si uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznaných Ústavným súdom SR za prieťahy
v konaní, podľa ktorých, ak ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý
rok poznačený prieťahmi, vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 €, čo predstavuje alikvótnym pomerom
sumu 55,32 € za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, omeškanie viac ako
585 dní. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za
škodu, a to: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, 2/



vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Podľa
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 upravuje 30 - dňovú zákonnú lehotu na rozhodnutie o
zmene exekútora. Súdny exekútor podal dňa 09.05.2005 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že poverenie mu bolo udelené dňa 16.05.2005 na vykonanie
exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 12.600,--Sk s 0,25 % úrokom z omeškania denne
od 22.11.2004 do zaplatenia + trovy predchádzajúceho konania 0,00 Sk + trovy exekúcie. Uznesením
Okresného súdu Trenčín zo dňa 16.05.2005, č.k. 26Er/1092/2005 - 10 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 31.08.2005, č.k. 5CoE 106/05-19 súd žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia v časti o vymoženie trov právneho zastúpenia, notárskeho poplatku a poplatku za zaslanie
upomienok v celkovej sume 3.583,-- Sk zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.07.2008.
Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 04.08.2008, č.k. 26Er/1124/2008-28 súd exekúciu v časti
vykonania exekúcie - vymoženia trov právneho zastúpenia, notárskeho poplatku a poplatku za zaslanie
upomienok v celkovej sume 3.583,--Sk, zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.08.2008.
Podaním zo dňa 20.09.2010 na Okresný súd Trenčín žiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora.
Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23.04.2012, č.k. 2Er/1124/2008-30 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.05.2012, č.k. 16CoE/56/2012-43 súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2012. V
odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že dňa 07.10.2010 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu
súdneho exekútora, ktorý nespĺňal náležitosti návrhu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. V dôsledku procesnej
situácie, ktorá nastala zastavením exekúcie, súd na odstránenie vád predmetného návrhu oprávneného
nevyzýval. S poukazom na vyššie uvedené okresný súd uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie
ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Žalobca mal možnosť
domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä z pohľadu troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.
Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy
vyššieho stupňa - krajské súdy, Najvyšší súd Slovenskej republiky. V prípade, ak by sa zbytočných
prieťahov dopustil napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd, aby konštatoval, že
jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Uvedené uvádza aj dôvodová
správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013.
Napriek tomu, že v danej veci súd nerozhodoval o zmene exekútora (s poukazom na vyššie citované
právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 18.04.2012, č.k.1Er/1634/2008-19), nemožno v
tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda,
resp. nemajetková ujma. Je teda zrejmé, že v exekučnej veci došlo k zastaveniu exekúcie, pretože
oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Exekučný súd sa v danej veci mimoriadne precízne a podrobne zaoberal vadami rozhodcovského
rozsudku, povahou prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, zákonnosťou tohto plnenia a
nakoniec i neplatnosťou rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný.
Vo svojom rozsiahlom uznesení nakoniec ustálil, že rozhodcovský rozsudok od samého začiatku nebol
spôsobilým exekučným titulom. Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní, nemožno



považovať postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní,
keď exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie
ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné. Ďalej
nebolo preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote
30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda k naplneniu účelu
exekučného konania, resp. že žalobcovi by tvrdené náklady na správu pohľadávky, informačného
systému, administráciu listín nevznikli. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný
úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou
podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať, keď
bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie a v časti bola exekúcia zastavená. Len pre úplnosť súd
konštatuje, že poverený súdny exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času
rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v
zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia žalobcu, že mu vznikla
majetková škoda v sume 175,00 € a nemajetkovej ujmy 1.051,08 € sú ničím nepodložené a účelové
tvrdenia už i s ohľadom na výsledok exekúcie, ktorá bola právoplatne v časti zastavená, pričom bolo
vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Naviac, súd v odôvodnení uznesenia Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 23.04.2012, č.k. 2Er/1124/2008-30 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 24.05.2012, č.k. 16CoE/56/2012-43 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2012. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol,
že dňa 07.10.2010 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý nespĺňal
náležitosti návrhu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. V dôsledku procesnej situácie, ktorá nastala zastavením
exekúcie, súd na odstránenie vád predmetného návrhu oprávneného nevyzýval. Takéto konanie súdu
nebolo spôsobilé vyvolať u žalobcu vznik škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú
časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd žalobcu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov
konania okresný súd rozhodne z dôvodu väčšieho počtu uplatňovaných nárokov v konaní do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že okresný
súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd
nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že
v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných odvolacích súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého
obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného



súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše, napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal
v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o žalobe nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie
okresného súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z nasledovných
dôvodov:

5. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorému na
základe týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.
6. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej
lehote. Súdny exekútor podal dňa 09.05.2005 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie s tým, že poverenie mu bolo udelené dňa 16.05.2005 na vykonanie exekúcie na
vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 12.600,--Sk s 0,25 % úrokom z omeškania denne od 22.11.2004
do zaplatenia + trovy predchádzajúceho konania 0,00 Sk + trovy exekúcie. Uznesením Okresného
súdu Trenčín zo dňa 16.05.2005, č.k. 26Er/1092/2005 - 10 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 31.08.2005, č.k. 5CoE 106/05-19 súd žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia
v časti o vymoženie trov právneho zastúpenia, notárskeho poplatku a poplatku za zaslanie upomienok
v celkovej sume 3.583,-- Sk zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.07.2008. Uznesením
Okresného súdu Trenčín zo dňa 04.08.2008, č.k. 26Er/1124/2008-28 súd exekúciu v časti vykonania
exekúcie - vymoženia trov právneho zastúpenia, notárskeho poplatku a poplatku za zaslanie upomienok



v celkovej sume 3.583,--Sk, zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.08.2008. Podaním zo
dňa 20.09.2010 na Okresný súd Trenčín žiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora. Uznesením
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23.04.2012, č.k. 2Er/1124/2008-30 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.05.2012, č.k. 16CoE/56/2012-43 súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2012. V odôvodnení
rozhodnutia súd uviedol, že dňa 07.10.2010 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho
exekútora, ktorý nespĺňal náležitosti návrhu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. V dôsledku procesnej situácie,
ktorá nastala zastavením exekúcie, súd na odstránenie vád predmetného návrhu oprávneného už
nevyzýval.

7. Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene
exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora. Ako správne uviedol okresný súd, postup exekučného súdu, ktorý o návrhu žalobcu
na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval, nakoľko v konečnom dôsledku súd vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotou a nemožno ho
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 16/02). Vzhľadom k
tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,
či sú dané podmienky exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval
rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu
vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“). V danom prípade tak lehotu a postup exekučného súdu poukazom na vyššie uvedené
okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní  a nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.
Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.

8. K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že
na to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej
ujmy, je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu
podľa  § 9 ods. 1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona  č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného
postupu, resp. zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však
okresný súd ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných
dôvodov nezistil.

9. Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,
že by bola žalobcovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s  obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka žalobcu je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 04.11.2013, 13.10.2014.
Žalobca mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k žalobe, a možnosť
vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný.
Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale žalobca
mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa
so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol
súčasťou spisu.

11. Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového
stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods.



2 O.s.p. účinné do 01. júla 2016 a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie
uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania rozhodol uznesením zo dňa 04.
novembra 2013 č.k. 7C/341/2012 s  poukazom na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 250/2013 - 10 zo dňa
30.04.2013 a konštatoval, že žiadosť žalobcu je nedôvodná a pojednával v neprítomnosti účastníkov.

12. Civilný poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v civilnom súdnom konaní ústavou zaručené
právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon neustanovuje
inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania § 115 ods.1,
2 O.s.p. (teraz účinný § 177, § 178 ods. 2 CSP),  a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec
prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie pojednávania (ust.§ 101 ods. 2 O.s.p. účinné do 01. júla 2016). Keďže účastník
môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22
a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť súdneho konania. O možnosti prejednať
vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo
účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd
by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba
posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť
sa pojednávania pred súdom je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu,
pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba
považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale
môže žiadosť o odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne
uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania.

13. V návrhu žalobcu na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie)
považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného
sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením odvolacieho súdu o tom, že
zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania do
rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

14. Ako správne uviedol okresný súd v uznesení zo dňa 04. novembra 2013 č.k. 7C/341/2012 - 37,
o ústavnej sťažnosti žalobcu bolo v čase pojednávania a rozhodovania okresného súdu, a aj v čase
podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnuté a
ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu (Nález Ústavného súdu
I. ÚS 250/2013 - 10  zo dňa 30. apríla 2013).

15. Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol
dôvodný. Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný žalobca
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Žalobcovi nebolo postupom okresného súdu
odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy žalobcu a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa žalobca sám svojou neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Žalobca namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 19. októbra 2012
sp.zn. 6NcC/221/2012 - 11 bolo rozhodnuté o tom, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín Mgr. Stanislava
Miklánková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že okresným
súdom je prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 49 CSP
nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu odvolací súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie uvedená
sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také



právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 49 CSP, pre ktoré by bolo možné mať za to,
že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 23. septembra 2014 č.k.
3Cdo/279/2014 - 126 vyslovil názor, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka nesprávny úradný postup. Vzhľadom na uvedené, žalobcom
uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP nie je dôvodný.

17. Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (teraz účinné ust. §
182 CSP). Poučenie o uvedenom procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu
s predvolaním na pojednávanie dňa04.11.2013, 13.10.2014,  ktoré riadne prevzal. Zároveň bolo dané
sudcom ústne na pojednávaní, ktorého sa, ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

18. Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako žalovaný, odvolací súd zdôrazňuje, že samotná žaloba ako
aj podané odvolanie, sú z väčšej časti         zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,
väčšina odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
žalobcu v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo
ústne pojednávanie, že  ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva
na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, že nebol poučený
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (teraz účinné ust. § 182 CSP), že súd konštatoval porušenie práva a pod..

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní nárok na náhradu trov odvolacieho
konania priznaný nebol, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy nevyplývajú.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie    n i e    j e   p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/341/2012", "guid": "6f97a87a-4ac1-42ef-b466-f3b5c2d2168f:071ae4b6-9b8b-45cd-9643-ca2687229e94", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:424f78b5-e030-4407-97f0-569bf9c6d78e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 250/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 250/2013 z 30. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-30", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:424f78b5-e030-4407-97f0-569bf9c6d78e"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "2e128c75-7159-45e8-8c0f-48db50cc12ae:41228d11-cbbc-46a0-a578-b37ad7c26e99", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8407202189.1", "spisova_znacka": "16CoE/56/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16CoE/56/2012 z 29. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8407202189.1"}], "citovane_v": []}