Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/30/2009 z 3. 11. 2009 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 3. novembra 2009, sp. zn. 14Co/30/2009, ECLI:SK:KSPO:2009:8107209828.1 Krajský súd Prešov | 14Co/30/2009 | ECLI:SK:KSPO:2009:8107209828.1 | 2009-11-03 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/99bb9691-9942-40a5-894e-036af3aa541e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2009:8107209828.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/30/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107209828
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2009:8107209828.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa, v právnej veci žalobcu: E. G., nar. X.X.XXXX, bytom
E., I. XX, právne zastúpeného JUDr. Zuzanou Molokáčovou, advokátkou, so sídlom v E., D. XX, proti
žalovaným: 1/ X. Y., nar. X.X.XXXX, 2/ Z. X., nar. XX.X.XXXX, 3/ B. X., nar. XX.X.XXXX, 4/ G. G., nar.
XX.XX.XXXX, 5/ D. G., nar. X.XX.XXXX, 6/ U. L., nar. XX.X.XXXX, všetkých bytom E., Ul. E. H. č. X,
všetkých právne zastúpených PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o., so sídlom
Prešov, Ul. Masarykova 13, IČO: 36 492 086, o usporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a o náhradu
za zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C
97/2007-143 z 28.1.2009, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol návrh
v prevyšujúcej časti zamietnutý.

Pripúšťa proti rozsudku dovolanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zriadení vecného bremena, a to práva
umiestnenia stavby bytového domu súp. č. 5319 (správne asi 5316 - poznámka odvolacieho súdu)
zapísaného na LV č. XXXX k. ú. E., stojaceho na parcele KNC 1509 - zastavaná plocha a nádvorie vo
výmere 215 m2 (správne zrejme KNC 1511 - poznámka odvolacieho súdu) zapísanej na LV č. XXXXX
nachádzajúcej sa v k. ú. E., a to za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu zodpovedajúcemu
veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového
domu. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a zároveň konštatoval, že o trovách konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 27.4.2007 v znení podania zo
dňa 24.4.2008 domáhal zriadenia vecného bremena, a to práva umiestnenia stavby bytového domu súp.
č. 3519 za náhradu a zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť mu 249.075,-- Sk,
žalovaných v 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne sumu 249.075,-- Sk, žalovaných v 4. a 5. rade spoločne
a nerozdielne sumu 249.075,-- Sk a žalovanú v 6. rade zaplatenia sumu 249.075,-- Sk, všetkých ako
finančnú náhradu za vecné bremeno. Žalobu odôvodňoval tým, že je vlastníkom nehnuteľností vedených
v LV č. XXXXX pre k. ú. E., konkrétne aj parcely KNC 1511 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere
215 m2. Na tejto nehnuteľnosti je postavený bytový dom č. súp. 5316, ktorého spoluvlastníkmi sú
žalovaní v 1. až 6. rade. Jeho predchodca nedal súhlas na postavenie tejto stavby, preto sa jedná
o nepovolenú stavbu v zmysle § 135c Obč. zák.. Hodnota vecného bremena ocenená znalcom Ing.
D. J. je 996.302,17 Sk, čo po prepočítaní na podiely jednotlivých žalovaných predstavuje na jeden



byt sumu 249.075,-- Sk. Žalovaní nesúhlasili s návrhom, poukazovali na skutočnosť, že žalobca chce
usporiadať vzájomné práva špekulatívne v rozpore s dobrými mravmi. Stavba bola riadne postavená v
súlade s vtedy platným právnym poriadkom, riadne skolaudovaná a daná do užívania. Dobromyseľnými
užívateľmi boli počas doby 35 rokov. Zároveň namietali aj cenu stanovenú znalcom a zdôraznili aj to, že
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je koncipovaná ako jednorázová náhrada splatná v zákonom
stanovených lehotách, pričom zákonodarca upravil všetky špecifické vzťahy medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkmi bytov na tomto pozemku postavených. Podaním zo dňa 9.10.2008 žalobca zobral späť
žalobu v časti o zriadenie vecného bremena, preto podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p. súd v tejto časti konanie
zastavil. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podľa rozhodnutia z 30.10.1969 bola
Okresným výstavbovým bytovým družstvom v Prešove vykonaná výstavba bytových jednotiek na Ulici
H., pričom jednou z týchto stavieb bol aj bytový dom súp. č. 5316 stojaci na parc. č. 1511, vedený na
LV č. XXXX. Žalovaní bývali v bytovom dome a boli oprávnenými užívateľmi bytov od roku 1972.
Vlastnícke právo k bytom v tomto bytovom dome

nadobudli v roku 1994. Zároveň sa stali aj podielovými spoluvlastníkmi na

spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu v rozsahu 1 - iny. Žalobca nadobudol nehnuteľnosť
parc. č. KNC 1511 od D. G., ktorá vlastníctvo

k uvedeným nehnuteľnostiam nadobudla dedením k 9.1.1986. Toto jej vlastníctvo bolo deklarované
rozsudkom Okresného súdu Prešov 12C 4/96, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.2006.
Pôvodná vlastníčka, ani jej právni predchodcovia

nedali súhlas so zriadením uvedenej stavby na nehnuteľnosti, pričom žalobca nadobudol vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam v roku 2007. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade
sa jedná o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c Obč. zák.. Napriek skutočnosti, že táto
stavba bola postavená socialistickou organizáciou pred rokom 1992, nešlo o stavbu oprávnenú, pretože
v konaní boli produkované dôkazy, podľa ktorých vtedajší vlastníci pozemku nedali súhlas k takémuto
konaniu. Samotná skutočnosť, že vo veci výstavby bolo vydané kolaudačné rozhodnutie neznamená, že
sa jedná o stavbu oprávnenú. Nepochybné je, že sa jedná o bytový dom, na ktorý sa vzťahuje špeciálny
režim podľa zák. č. 182/1993 Z. z.. Ten v ustanovení § 23 ods. 5 uvádza, že ak vlastník bytového domu
nie je aj vlastníkom pozemku, pričom je nemožné vyriešiť jeho vzťah postupom podľa § 23 ods. 1 až
4, vzniká zo zákona k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka domu.
Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov odkazuje na § 151n a nasl. Obč. zák., ktorý stanovuje,
v čom spočíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Súd v tomto konaní nebol viazaný spôsobom
vyporiadania vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku, no z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že nie je možný postup podľa ods. 1, ani 2 § 135c Obč. zák., pretože vzhľadom
na hodnotu stavby, ako aj na to, že slúži na zabezpečenie bývania ako základného ústavného práva
žalovaných, nie je dôvodné rozhodnutie o odstránení, ani nebol dôvod pre postup podľa ods. 2, pretože
vlastník pozemku nemal snahu o prikázanie stavby do jeho vlastníctva. Osobitný predpis stanovil, že sa
zriaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona. Nebol preto dôvod ani na postup podľa
§ 135c ods. 3. Za takéhoto stavu sa súd zaoberal len samotnou otázkou zaplatenia finančnej náhrady
za takto zriadené vecné bremeno. Ako predbežnou sa v tejto súvislosti zaoberal otázkou premlčania
tohoto nároku, pretože žalovaní námietku premlčania vzniesli. Súd dospel k záveru, že táto námietka je
dôvodná. Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým,
ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Obč. zák., pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom
dĺžky premlčacej doby. Platí preto všeobecná premlčacia doba v trvaní 3 rokov, ktorá plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať prvýkrát v deň účinnosti
zák. č. 182/1993 Z. z., ktorým sa právo vecného bremena zriadilo. Všeobecná trojročná premlčacia doba
začala tak plynúť dňom 1.9.1993 a uplynula dňom 1.9.1996. Žaloba v predmetnej veci bola podaná až
27.4.2007. Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou to, kedy v skutočnosti nadobudol žalobca vlastnícke
právo k predmetnému pozemku. V zmysle ust. § 111 Obč. zák., na plynutie premlčacej doby nemá
vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka. Do postavenia veriteľa sa žalobca dostal nadobudnutím
vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. On sa dostal do postavenia veriteľa až prevodom, ktorým
nadobudol vlastníctvo k pozemku,

ale premlčacia doba uplynula už v roku 1996. Novému vlastníkovi nezačala opäť plynúť nová premlčacia
doba. Opačný názor by znamenal to, že by bol porušený



základný princíp zaručený ústavou, a to je princíp právnej istoty. Bolo by to nepochybne v rozpore s
právom vlastníka bytového domu, ktorý by v podstate

nenadobudol žiadnu právnu istotu pri výkone svojich práv. Ak žalobca namietal, že právo na zriadenie
vecného bremena sa nepremlčuje, s týmto procesný súd súhlasil, no v konaní neišlo o zriadenie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale

o vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie, čo je nepochybné odlišnou skutočnosťou s poukazom
na už uvedené dôvody. Pretože nárok je premlčaný, súd sa už nezaoberal výškou náhrady, ani
námietkami vznesenými žalovanými ohľadom tejto skutočnosti. V konaní po poučení podľa § 120
ods. 4 O.s.p. účastníci už ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali. Zdôraznil opätovne, že
nehnuteľnosti v prípade dedenia sa nadobúdajú dňom smrti predchodcu, teda v danom prípade k
9.1.1986. Rozsudkom súdu bola len táto skutočnosť deklarovaná pre právnu predchodkyňu žalobcu.
Zdôraznil aj to, že súd nie je viazaný právnymi závermi uvedenými v žalobe. Preto posudzoval predmetný
nárok aj v zmysle ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Každopádne aj v tomto prípade však zaťažuje
dôkazné bremeno žalobcu, ktorý ohľadom preukázania tejto skutočnosti neprodukoval žiaden dôkaz. Je
pritom zastúpený advokátom, preto mu súd neposkytoval procesné poučenia v tomto zmysle.

Výrok o tom, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
zdôvodnil tým, že vo veci ide o väčší počet účastníkov konania, ako aj väčší počet uplatňovaných
nárokov, preto podľa § 151 ods. 3 O.s.p. o trovách rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia o veci
samej.

Proti tomuto rozsudku, proti rozhodnutiu vo veci samej podal včas odvolanie žalobca. Poukazuje na to,
že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym zisteniam a samotné rozhodnutie
vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôrazňuje, že súd prvého stupňa napadnutým
rozhodnutím porušil Ústavou SR zaručené základné práva žalobcu zakotvené v čl. 11 ods. 4 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ďalej v čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl.
154c Ústavy SR, ako aj dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
čl. 1 Protokolu č. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukazuje
na to, že podanou žalobou sa domáha vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Obč.
zák.. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými titulom neoprávnenej stavby bytového domu nemožno
považovať za vysporiadaný, pretože § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. tento vzťah nevysporiadava.
Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením zamedzuje vysporiadať právny vzťah podľa ust. §
135c ods. 1 odstránením stavby na náklady vlastníka stavby. Súd podľa § 135c ods. 3 Obč. zák. môže
usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä ak zriadi za náhradu
vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Právny vzťah k neoprávnenej
stavbe je možné vysporiadať len na návrh vlastníka pozemku, nie špeciálnym právnym predpisom,

akým je zák. č. 182/1993 Z. z.. Žalobcovi v konaní išlo o rozhodnutie, ktorým sa vysporiadajú práva k
neoprávnenej stavbe. Až súčasťou rozhodnutia súdu o neoprávnenej stavbe na návrh vlastníka
pozemku sa priznáva náhrada pri

vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe. O to žalobcovi ide v predmetnom konaní. Právo na ochranu
proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje. Pokiaľ o neoprávnenej stavbe nie je rozhodnuté v tomto
konaní právoplatne, nemožno právne vzťahy medzi

účastníkmi k neoprávnenej stavbe bytového domu považovať za vysporiadané podľa § 135c Obč.
zák.. Preto sa nemôže premlčať nárok, ktorý vzniká až vydaním rozhodnutia
súdu. Podaním z 13.10.2008 žalobca realizoval čiastočné späťvzatie návrhu čo do zriadenia vecného
bremena na pozemku v jeho vlastníctve zastavanom stavbou bytového domu, ale len z dôvodu, že
vecné bremeno by existovalo ako duplicitne zapísané. Toto čiastočné späťvzatie nerealizoval s tým,
že by nemal súd vysporiadať právny vzťah k neoprávnenej stavbe. Stavba bytového domu je naďalej
neoprávnená, preto vysporiadanie práv k nej na podklade predmetnej žaloby je právne relevantné.
Právo vlastníka pozemku žiadať súd o rozhodnutie o neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje. Takéto
právo sa môže premlčať len v prípade, ak to zákon výslovne stanoví. Zákon garantuje právo na
ochranu pred neoprávnenou stavbou ako právo nepremlčateľné. Doteraz vzťahy k neoprávnenej stavbe



medzi účastníkmi neboli vysporiadané. Po novembri 1989 bol v súvislosti so zásadnými politickými a
ekonomickými zmenami zavedený nový hodnotový systém modernej demokratickej spoločnosti, ktorého
očami je potrebné vykladať aj staré právne normy, pokiaľ dosiaľ existujú. Ochrana vlastníckeho práva
patrí medzi základné ľudské práva. Stavba bola zriadená bez súhlasu vlastníka, a tento flagrantný
zásah do žalobcovho vlastníckeho práva pretrváva dosiaľ. Žalobca ako vlastník predmetného pozemku
má právo na poskytnutie ochrany proti zásahom, ktoré výkon jeho vlastníckeho práva narušujú. Súd
tým, že zamietol žalobu, legalizoval neoprávnený zásah do vlastníckych práv žalobcu. Odporuje to
právnym predpisom najvyššej právnej sily, ktoré uplatneným právam žalobcu garantujú ochranu. Cituje v
tomto smere ustanovenia, ktoré uviedol v úvodnej časti svojho odvolania (uvedené aj vyššie). Jednotlivé
ustanovenia Listiny základných práv a slobôd, sú bezprostredne platným právom a ochrany práv v
nich obsiahnutých je možné domáhať sa priamo s odkazom na ich znenie. Zák. č. 182/1993 Z. z.
nemožno vykladať v rozpore s Listinou a nemôže ani prekročiť hranice, ktoré sú stanovené v Listine. Súd
sa nezaoberal meritom, preto žalobca zastáva názor, že nevenoval dostatočnú pozornosť posúdeniu
neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva a spôsobu, ako je možné jeho vlastnícke právo
chrániť. Jednoduché právo interpretoval a aplikoval spôsobom, ktorý nie je možné aprobovať, pretože
v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa stálo jeho rozhodnutie rozporným s Ústavou zakotvenou
možnosťou obmedziť vlastnícke právo iba za náhradu. Tým došlo k použitiu štátnej moci mimo hranice
stanovenej v čl. 2 ods. 2 Listiny a teda aj Ústavy SR, čo vedie k porušeniu žalobcovho práva na
spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny. Navrhuje preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť
tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná sa žalobcovi aj náhrada trov konania. K odvolaniu
pripája fotokópie rozsudkov NS ČR 22 Cdo 2392/99, 22 Cdo 1438/2004,

22 Cdo 1627/1999, 22 Cdo 1342/2004 a 22 Cdo 854/2005, na ktoré odkazuje pri zdôvodňovaní
podaného odvolania.

Žalovaní vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že podľa ich názoru je rozhodnutie súdu prvého
stupňa správne a v súlade so zákonom. Na samotné

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa odkazujú. Zdôrazňujú, že užívanie predmetnej
nehnuteľnosti je z ich strany v súlade so zákonom. Vec je potrebné vzhľadom na obsah žaloby a
uplatnený nárok v petite právne posudzovať len podľa

zák. č. 182/1993 Z. z., ktorý je predpisom špeciálnym. Podľa zákonného ustanovenia všeobecného
právneho predpisu, na ktorý žalobca poukazuje v odvolaní, súd môže usporiadať pomery
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno,
ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Zákon teda výslovne spôsob usporiadania
neurčuje, len príkladmo uvádza, že súd môže na návrh najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno,
ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Teda súd môže vec riešiť aj iným spôsobom,
no nesmie rozhodnúť nad rámec návrhu. Obsah žaloby bol daný samotným žalobcom. Pri rozhodovaní
o veci je potrebné brať do úvahy nielen právo žalobcu, ale aj práva žalovaných. Podľa ich názoru
ide prinajmenšom o rovnocenné práva, a teda vlastnícke právo žalobcu k pozemku a vlastnícke
právo žalovaných k ich bytom. Vlastnícke právo žalobcu k pozemku nemôže byť preferované pred
vlastníckym právom žalovaných k bytom. Listina základných práv a slobôd platí pre všetkých rovnako.
K základným znakom právneho štátu patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok. Byty nadobudli dobromyseľne a v čase, kedy ani nemohli tušiť, že v
budúcnosti na základe nejakého súdneho rozhodnutia bude vlastníkom niekto iný, ako vlastník bytov. Ich
legitímne očakávanie sa nenaplnilo z dôvodov, ktoré neboli na ich strane. Nakoniec aj príslušný zákon
je koncipovaný tak, aby vlastník bytu bol totožný s vlastníkom pozemku. Žalobca si naopak musel byť
vedomý právnych následkov svojho rozhodnutia nadobudnúť predmetnú parcelu zastavanú bytovým
domom do svojho vlastníctva kúpnou zmluvou. Bola to jeho slobodná voľba. V súvislosti s týmto jeho
predmetným majetkom mu žalovaní nespôsobujú žiadnu škodu, ani mu s predmetným nehnuteľným
majetkom nevznikajú žiadne náklady. Žalobca však svoje vlastnícke postavenie „zneužíva“, keď chce
na nich nezákonným spôsobom profitovať, pričom takýto zámer mal už asi pri nadobúdaní predmetného
nehnuteľného majetku. Práve z dôvodu zamedzenia takémuto stavu (iný vlastník pozemku ako vlastníci
bytov), zákonodarca predvídavo zriadil špeciálnou právnou normou zákonné vecné bremeno v prospech
pozemkov nachádzajúcich sa pod bytovým domom, ako aj k priľahlým a súvisiacim pozemkom. Majú za
to, že v danej veci je potrebné posudzovať právne vzťahy podľa špeciálnej právnej úpravy, a to podľa
zákona o vlastníctve bytov, ktorý chráni vlastníka bytu v nerušenom užívaní bytu. Zákonodarca má na



takejto ochrane pochopiteľný špeciálny záujem a takýmto spôsobom rieši tzv. stret dvoch rovnocenných
práv - Ústavou SR chránených - vlastníckeho práva vlastníka pozemku pod bytovým domom a
vlastníckeho práva vlastníkov bytov, v tomto prípade v prospech vlastníkov bytov, čo je pochopiteľné
vzhľadom na významný sociálny charakter tohto základného práva. Navrhuje preto

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť a zaviazať žalobcu k náhrade trov konania, ktoré aj vyčísľuje.

Z podaného odvolania vyplýva, že odvolateľ napadol len rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej. Nenapadá teda výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým súd čiastočne
konanie vo veci zastavil, ani

výrok, ktorým súd rozhodol o tom, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.
V týchto výrokoch rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením,
ani povinnosťou odvolacieho súdu

v týchto výrokoch rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3, § 206 ods. 2 O.s.p.).
V napadnutej časti preskúmal odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa spolu s konaním, ktoré mu prechádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1
O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.
Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým
sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú
námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 205 ods. 2, § 205a O.s.p..
Nad rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený, ani povinný rozhodnutie súdu prvého
stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Treba ešte uviesť, že odvolací
súd na prejednanie podaného odvolania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. nenariaďoval pojednávanie.
Nariadenie pojednávania si totiž nevyžiadalo zopakovanie, či doplnenie dokazovania, ani dôležitý
verejný záujem a ani to, že by súd prvého stupňa rozhodoval vo veci bez nariadenia pojednávania. Po
takomto preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd
k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu, ani zrušenie odvolaním napadnutého
výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Podstatným pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či na peňažný
nárok uplatňovaný žalobcom v konaní sa vzťahuje premlčanie ako všeobecný inštitút občianskeho práva,
zodpovedajúci povahe občianskoprávnych vzťahov, postaveniu ich subjektov a tým i dispozitívnej úprave
väčšiny ustanovení Obč. zák. založených na zásade uplatnenia súkromnej autonómie vôle.

Účelom premlčania je na jednej strane stimulovať veriteľov k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych
občianskych práv (pohľadávok) a tým k tomu, aby predchádzali sami vzniku ujmy a na strane druhej - a
to najmä - čeliť tomu, aby dlžníci neboli vo vzťahoch k svojim povinnostiam vystavení po časovo neurčitú
dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdu.

Podľa Obč. zák. sa zásadne s výnimkou práva vlastníckeho premlčujú všetky majetkové majetkové
práva, menovite práva na peňažné plnenia, vrátane ich príslušenstva.

V predmetnom konaní žalobca s poukazom na potrebu usporiadania pomerov vlastníka pozemku a
vlastníkov bytov v bytovom dome sa domáha jednorázovej náhrady za zriadené vecné bremeno, ktoré
ho ako vlastníka pozemku vo výkone jeho vlastníckych práv obmedzuje. V pôvodnej žalobe žiadal
o zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve umiestnenia bytového domu na pozemku so
súčasným zaviazaním vlastníkov bytov v uvedenom bytovom dome zaplatiť mu za

toto vecné bremeno sumu 996.302,17 Sk. V priebehu konania svoj žalobný návrh obmedzil tak, že
sa domáha už len žiadaného finančného plnenia. Odôvodňuje to tým, že rozhodnutie súdu o zriadení
vecného bremena by bolo duplicitným už k jestvujúcemu zápisu tohto práva v katastri.



Bez akýchkoľvek pochybností je v konaní preukázané, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. CKN
č. 1511 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 215 m2 vedeného v LV č. XXXXX pre k. ú. E.. Na
uvedenom pozemku je postavený bytový dom č. s. 5316 so 4 bytmi, ktoré podľa LV č. XXXX pre k.
ú. E. sú vlastníctvom žalovaných. V konaní nebolo popierané, či spochybňované to, že byty žalovaní
nadobudli kúpnymi zmluvami z roku 1994. Napokon tomuto záveru zodpovedá aj obsah uvedeného
listu vlastníctva, v ktorom sú ako tituly nadobudnutia bytov do vlastníctva uvedené listiny zavkladované
Správou katastra Prešov pod č. V 1412/1994, V 1413/1994, V 1414/1994, či V 1415/1994. V uvedenom
liste vlastníctva je zaznamenané aj to, že k pozemku je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zák.
č. 182/1993 Z. z..

Podľa ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Uvedené ustanovenie je jedným z tých, ktoré v zmysle ust. § 151o Obč. zák. konkretizuje možnosti
zriadenia vecného bremena zo zákona. Zákonodarca ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. v podstate
riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome takým spôsobom,
že zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno, ktorého obsahom bolo a je právo spoluužívania
zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach domu.

Za takéhoto stavu vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome bol už
usporiadaný zákonnou úpravou. Postup, ktorého sa žalobca v konaní domáha s odkazom na ust. § 135c
Obč. zák. preto už neprichádza do úvahy.

Zák. č. 182/1993 Z. z. neobsahuje bližšiu úpravu, ktorá by riešila náhradu za zriadenie vecného bremena
v zmysle vyššie cit. ust. § 23 ods. 5. V tejto súvislosti však treba mať na zreteli to, že vecné bremená
zriaďované na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých
základe boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom,
ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú významný prvok

súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka
veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné
bremená zriaďované zo zákona tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých vznikajú, ich aj
týmto pojmom označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď cit. ust. § 23 ods. 5 zák. č. 192/1993 Z. z.
bolo zriadené vecné bremeno. Režim vecných bremien zriaďovaných zo zákona nie je celkom

totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov,
ktoré upravujú činnosti, k realizácii ktorých vznikli. Špeciálna právna úprava však nie je komplexnou,
ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak špeciálna
úprava o zriadení vecného bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, takáto situácia je riešiteľná aj s využitím čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Podľa tohto článku možno obmedziť vlastnícke právo len za
náhradu. Pritom platí zásada, že jednotlivé ustanovenia Listiny sú bezprostredne platným právom a práv
v nich obsiahnutých sa možno domáhať priamo s odkazom na ich znenie. Výnimkou sú len základné
práva, ktoré Listina vymenováva v čl. 41 ods. 1 pomocou odkazov na konkrétne články Listiny. Pri
týchto výnimkách je stanovené, že príslušných práv sa možno domáhať len v medziach zákona, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú. To a contrario znamená, že všetkých ostatných práv sa možno domáhať
priamo a zákon nemôže prekročiť medze, ktoré sú stanovené v Listine. Pretože právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva nie je uvedené medzi výnimkami, môže sa dotknutý vlastník dovolávať
práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny, bez toho, aby bolo nevyhnutné
z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily. Vlastník pozemku,
ktorému bolo zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného bremena, má tak nárok
na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako
záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje.



K odvolaniu pripojené rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vychádzajú z inej skutkovej situácie
odôvodňujúcej postup v zmysle § 135c Obč. zák.. Závery z nich vyplývajúce sú pre predmetnú vec
nepoužiteľné. V tomto konaní vzťah vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol vyriešený
v ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z.. Po takejto úprave mal vlastník pozemku možnosť domáhať sa
náhrady za zriadenie vecného bremena. Tento nárok na peňažnú náhradu podlieha režimu premlčania.
Aplikácii inštitútu premlčania nebránia ani tie ustanovenia Ústavy SR, či Listiny základných práv a
slobôd, na ktoré poukazuje v odvolaní odvolateľ. Odvolacie dôvody sa bližšie nedotýkajú výhrad proti
záverom súdu, kedy vlastník pozemku mohol prvýkrát vykonať svoje právo a teda ani proti začiatku
plynutia premlčacej lehoty, či jej behu. Pri absencii takýchto výhrad nemal odvolací súd dôvod ani v
tomto smere závery súdu prvého stupňa bližšie preskúmavať. Uplatnené odvolacie dôvody tak neboli
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Za takéhoto stavu odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V
podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého
stupňa.

Žiada sa ešte dodať, že v tomto konaní bola uplatňovaná jednorazová náhrada za zriadenie vecného
bremena. Pokiaľ sa týka ďalších nárokov do budúcna, z ust. § 151n ods. 3 Obč. zák. v znení neskorších
predpisov vyplýva, že nositeľ oprávnenia z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na
zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a prípadné iné výdavky s tým spojené.

Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahrňuje výdavky
spojené so zachovaním veci, či s jej opravami. Pokiaľ takéto náklady oprávnený z vecného bremena
neznáša, získava tým bezdôvodné obohatenie, ak za neho bolo majiteľom veci platené to, čo mal po
práve platiť sám. Súd prvého stupňa sa však v dôvodoch svojho rozhodnutia aj s prípadnou aplikáciou
nároku v ustanovení o bezdôvodnom obohatení vysporiadal, keď uviedol, že žalobca na tieto skutočnosti
neprodukoval v konaní ani skutkové tvrdenia, ani dôkazy.

Odvolací súd mal na zreteli to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí využil možnosť, že o trovách
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Za takéhoto stavu nebolo potrebné, aby odvolací
súd rozhodoval o trovách odvolacieho konania. Súd prvého stupňa, ktorý bude rozhodovať o trovách
konania samostatným rozhodnutím, rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4, § 151
ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V zmysle uvedeného ustanovenia odvolací súd môže vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku
vysloviť, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V predmetnej veci je zásadnou vyriešenie otázky, či uplatnený finančný nárok podlieha režimu
premlčania. Odvolací súd urobil záver napriek námietkam žalobcu o tom, že tieto nároky podliehajú
premlčaniu. V tomto smere treba odkázať na vyššie uvedené dôvody. Na tunajšom súde sa však vedú
aj iné konania, v ktorých odvolacie senáty zaujali aj iný názor spočívajúci na tom, že nárok je potrebné
posudzovať v zmysle ust. § 135c Obč. zák. a tento nárok ako právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe
sa nepremlčuje (napr. konania vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 5Co/81/2009, 3Co/146/2008).
Z uvedeného dôvodu odvolací súd pripustil proti rozsudku dovolanie s tým, že za otázku zásadného
právneho významu, ktorú je potrebné zodpovedať dovolacím súdom, považuje otázky:

1. premlčuje sa nárok na náhradu za vecné bremeno zriadené zákonom, ktorý neobsahuje bližšiu úpravu
podmienok priznania náhrady za zriaďované vecné bremeno ?



2. možno aj v stave, keď už práva vlastníka pozemku a vlastníka bytov v bytovom dome boli vysporiadané
zriadením vecného bremena zo zákona posúdiť nárok na finančnú náhradu za zriadené vecné bremeno
ako nárok na ochranu vlastníka proti neoprávnenej stavbe podľa § 135c Obč. zák., ktorý nepodlieha
premlčaniu ?

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.