Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/227/2011 z 27. 9. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. septembra 2012, sp. zn. 11CoE/227/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2210205486.1 Krajský súd Trnava | 11CoE/227/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2210205486.1 | 2012-09-27 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné, Iné Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a30d042a-a13d-469a-82f1-a2b2affc85d3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2210205486.1 Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11CoE/227/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210205486 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2210205486.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, proti povinnému: D. G., bytom W. Z., F. C. XXX/XX, o 446,63 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62, pod sp.zn. EX 5677/10u, o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 3. februára 2011 č. k. 8Er/374/2010-65, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 a 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku), ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež len „ZoRK“), ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch (zákona č. 258/2001 Z. z., ďalej tiež len „ZoSÚ“) Vecne potom mal za to, že bolo treba dospieť k záveru o rozpore exekučného titulu so zákonom a to najmä pre nepreskúmateľnosť a teda i nezrozumiteľnosť jeho odôvodnenia. Takéto vady odôvodnenia exekučného titulu potom znemožňovali aj konštatovanie, či rozhodcovský rozsudok zaviazal povinnú na právom dovolené alebo naopak nedovolené plnenie a keďže exekučný súd zo zákona stíhala povinnosť zaoberať sa súladnosťou žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie aj exekučného titulu so zákonom, zistený rozpor musel viesť k zamietnutiu žiadosti o poverenie, uzavrel napokon okresný súd. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnený a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosťou posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. I s odvolaním sa niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR, najvyšších súdov SR a ČR a tiež Súdneho dvora Európskej únie podľa nej súd prvého stupňa pochybil prekročením rozsahu svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu exekučným poriadkom, nakoľko pri skúmaní titulu po materiálnej stránke nemá oprávnenie posudzovať samotný hmotnoprávny vzťah (vyriešený už právoplatne rozhodcovskom konaní) a ani zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu. Oprávnenie exekučného súdu na preskúmavanie exekučného titulu sa tak podľa odvolateľa obmedzuje len na dodržanie formálnych náležitostí titulu, tu však musí ísť o zjavný nedostatok exekučného titulu. Zamietnutím žiadosti o poverenie napriek pasivite povinného (spotrebiteľa) potom podľa názoru odvolateľa dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, hoci oprávnený disponuje riadnym exekučným titulom po právoplatnosti rovnocenným rozsudku všeobecného súdu. Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania oprávneného celú vec (zamietnutia žiadosti o poverenie), a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne. Predovšetkým sa však žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou do odôvodnenia napadnutého uznesenia a podporujúcou ním (okresným súdom) zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť najmä závery o tom, prečo bolo v prejednávanej veci vylúčené, aby exekútorovi mohlo byť udelené poverenie na vykonanie exekúcie). Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu samozrejme z hľadiska nedostatku ambície presvedčiť aj účastníka subjektívne presvedčeného o svojej pravde), nech aj v tejto konkrétnej veci to platilo len s istými výhradami (v tejto súv. por. najmä slušne povedané problematickú úvahu týkajúcu sa dopadu ust. § 1 ods. 2 písm. d/ ZoSÚ na súdenú vec) by tak v prípade nedostatku pomerne rovnako podrobne vyargumentovaného nesúhlasu oprávneného s takýmito dôvodmi (v odvolaní) postačovalo i konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť však odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Z ustanovení § 34 ods. 2 písm. g/ a § 51 ods. 3 ZoRK citovaných už odôvodnením napadnutého uznesenia celkom jednoznačne vyplýva zásadná povinnosť vypraviť aj rozhodcovský rozsudok odôvodnením, pokiaľ nejde o niektorý zákonom ustanovený prípad výnimky z takéhoto pravidla. V prejednávanej veci o takýto prípad výnimky preukázateľne nešlo, keď rozhodcovský rozsudok použitý ako exekučný titul odôvodnenie obsahoval, pričom existenciu dôvodu pre výnimku (teda pre nepotrebnosť odôvodnenia) je aj tak povinný preukazovať ten, kto hodlá uplatňovať práva na základe titulu na prvý pohľad nezodpovedajúceho požiadavke zákona (tu rozumej oprávnený snažiaci sa o exekúciu rozhodcovského rozsudku neobsahujúceho odôvodnenie). Ak však ide o prípad potreby odôvodnenia rozhodcovského rozsudku (ako v prejednávanej veci) a sám ZoRK osobitnú úpravu o náležitostiach odôvodnenia takéhoto rozhodnutia (potenciálneho exekučného titulu) nemá, podporne platí úprava v O. s. p., teda najmä už súdom prvého stupňa taktiež opodstatnene citované ustanovenie § 157 ods. 2 tohto zákona. Práve v dôsledku takejto právnej úpravy však aj odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zodpovedajúce požiadavkám kladeným na rozsudky všeobecných súdov je jedným z kritérií, z ktorých možno usudzovať na súlad (resp. i nesúlad) exekučného titulu predstavovaného rozhodcovským rozsudkom so zákonom. Ide tu tak o vztiahnutie aj na rozhodcovské konanie (ako jednu z foriem riešenia sporov mimo systém všeobecného súdnictva) tézy známej už z konaní pred súdmi, podľa ktorej vada konania spočívajúca v odňatí postupom súdu účastníkovi možnosti konať pred súdom (keď súdom nielen v intenciách prejednávanej veci, ale i oprávnenou použitej tzv. európskej judikatúry treba rozumieť aj iný orgán povolaný rozhodnúť spor o právo než všeobecný súd) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces (ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ak požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje práve ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. a to na základe príkazu obsiahnutého v ustanovení § 51 ods. 3 ZoRK treba primerane použiť aj na odôvodňovanie rozhodcovských rozsudkov; korektným a i ústavne konformným výkladom takejto (rozhodnej) úpravy treba dospieť k záveru, že s už exekučným súdom prvého stupňa reprodukovanými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i jednotlivými právnymi závermi nachádzajúcimi sa v odôvodnení toho istého rozhodnutia, takisto prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené (čo obdobne platí o len paušálnom odmietnutí určitých postupov bez vysvetlenia, akým spôsobom sa mali prejaviť v konkrétnom právnom vzťahu a prípadne i posudzovanej veci). Pretože povinnosť súdu (a i rozhodcu) riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa jednak vyporiada so špecifickými námietkami účastníka, pokiaľ tu také sú a zároveň poskytne i na veci priamo nezainteresovanej osobe uspokojivé odpovede na kľúčové otázky tvoriace predmet sporu); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu (resp. rozhodcu) na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie (čo obdobne platí u rozhodcovského konania, práv jeho účastníkov a prípadnej vady rozhodcovského rozsudku), táto vada je v tzv. základnom súdnom konaní reparovateľná za pomoci riadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov a zákonných dôvodov zrušenia rozhodnutia v odvolacom či dovolacom konaní (tu por. § 221 ods. 1 písm. f/ a § 237 písm. f/ O. s. p.). Pri rešpektovaní zásady „iura novit curia“ (teda, že je to súd, ktorý pozná právo) a skutočnosti, že množstvo exekučných titulov sa už v štádiu tzv. základného konania na súde neocitá (pretože tu ide o exekučné tituly vydávané inými orgánmi než súdmi) potom okrem špecifických prostriedkov nápravy rôznych pochybení iných orgánov podľa predpisov upravujúcich ich postupy (tu por. napr. žaloby o zrušenie rozhodcovských rozsudkov podľa § 40 a nasl. ZoRK) existuje aj (ako na to poukázal tunajší súd už vo viacerých veciach obdobnej povahy) prostriedok ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti exekučného titulu, ktorým je práve prieskum titulu (ale aj návrhu a žiadosti o poverenie) podľa § 44 ods. 2 E. p. Takto ale bolo treba jednak súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že rozhodcovský rozsudok majúci sa vykonať v prejednávanej veci skutočne trpel vadami opísanými v odôvodnení napadnutého uznesenia, ako aj na druhej strane odmietnuť argumentáciu oprávneného (odvolateľa) snažiacu sa presvedčiť o len obmedzenej možnosti skúmania zákonnosti exekučného titulu predstavovaného rozhodcovským rozsudkom zo strany exekučného súdu. To platilo tým skôr, ak ani v prejednávanej veci by nemohla obstáť ani prípadne uplatniteľná námietka vybočením exekučného súdu z medzí ústavného rámca činnosti štátnych orgánov (zásada tzv. verejného práva z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadriteľná tiež slovami, že štátne orgány môžu konať len to, čo je zákonom dovolené) známa odvolaciemu súdu z iných obdobných vecí. Ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa, je to totiž práve ustanovenie § 44 ods. 2 E. p., ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom; pričom pre rozhodnutie takýmto spôsobom postačuje už ustálenie nezákonnosti i u len jednej z celkom troch listín majúcich sa takto preskúmať (nezriedka pritom vady prvej, ktorou je z hľadiska chronológie a povahy veci exekučný titul sú prenesené i do inej či do oboch ďalších). Exekučný súd z uvedených dôvodov preto nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou tu nemôžu byť ako nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK, tak ani nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim tu totiž je, že exekučný súd neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul, môže mu však (titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu poverenie udelili a až následne uvažovali o zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú však ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom nič nemení - z ktorého dôvodu zastavovanie exekúcií z tohto dôvodu je opodstatneným obvykle tam, kde len v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Odvolací súd preto zo všetkých už súdom prvého stupňa uvedených a zhora doplnených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a naopak nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) bol spojený s povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 . 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.