Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoP/37/2013 z 6. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 6. mája 2013, sp. zn. 14CoP/37/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6213201379.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14CoP/37/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6213201379.1 | 2013-05-06 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 103 OSP, § 104 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d9e71f4c-d6ca-41e8-b92f-41df3816a647 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6213201379.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoP/37/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6213201379
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6213201379.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa : U. A., narodený
XX.XX.XXXX, bytom ako matka, dieťa matky : U. C., rodená C., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
Q. O., W. č. XX a otca : Q. A., narodený XX.XX.XXXX, bytom M., D. XX, toho času : C. H., XXX XX U. J.
F., K I. - H. č. XXX, o návrhu matky na vydanie predbežného opatrenia na zverenie maloletého dieťaťa do
jej osobnej starostlivosti a uloženie povinnosti otcovi predbežne prispievať na výživu maloletého dieťaťa
sumou 100 eur mesačne, o odvolaní matky dieťaťa zo dňa 19.03.2013 proti uzneseniu Okresného súdu
Veľký Krtíš číslo konania 7P/35/2013-15 zo dňa 12.03.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie s poukazom na ustanovenia § 103 a 104 ods. 1
O.s.p., v nadväznosti na čl. 8 ods. 1 a čl. 20 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej
Nariadenie) z dôvodu takého nedostatku podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a to nedostatku
právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie veci. Súd v odôvodnení konštatoval, že mal
nesporne preukázané, že matka maloletého dieťaťa spolu s dieťaťom a jeho otcom žili v spoločnej
domácnosti v C. H., kde matka žila od svojich XX rokov nepretržite a je teda zrejmé, že svoj obvyklý pobyt
má maloleté dieťa, ako aj jeho rodičia, v C. H.. Súd sa v odôvodnení uznesenia vysporiadal aj s prípadnou
aplikáciou čl. 20 ods. 1 Nariadenia, v zmysle ktorého súd nepríslušný na rozhodnutie v naliehavých
prípadoch pokiaľ ide o osoby a majetok v tomto štáte môže prijať predbežné a ochranné opatrenie
aj v prípade, ak by podľa tohto nariadenia pre rozhodovanie vo veci samej bola daná príslušnosť
iného súdu členského štátu. Okresný súd vyslovil, že v danom konkrétnom prípade táto podmienka
naliehavosti splnená nebola. Nie je proti záujmom maloletého dieťaťa, ani matky, aby o návrhu na
vydanie predbežného opatrenia o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu rozhodol
príslušný súd Českej republiky. Z toho dôvodu preto podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia nie je daná právomoc
slovenských súdov, pričom súd si svoju právomoc nemôže založiť na žiadnom z princípov uvedených
v Nariadení Rady č. 2201/2003 a nedostatok právomoci konať vo veci je neodstrániteľnou prekážkou
ďalšieho postupu súdu podľa § 104 ods. 1 O.s.p. a zákonným dôvodom na zastavenie konania.

Proti uzneseniu okresného súdu podala matka maloletého dieťaťa v zákonom stanovenej lehote
odvolanie. Namieta nesprávnosť záveru okresného súdu ohľadom nedostatku právomoci, nakoľko všetci
traja účastníci majú pobyty na Slovensku a nevidí tak dôvod, prečo by mal konať súd v Čechách. Súd
vôbec „neuznal“, že svojho syna kojí a je na jej prítomnosti závislý. Už aj kvôli nemu nemôže cestovať
do Čiech na súd. Dieťa má X. mesiacov a počas tejto doby boli viac vo Q. O. ako v C.. Na tieto pomery
je dieťa zvyknuté, v C. žili na samote, bez prítomnosti iných ľudí. Na základe týchto skutočností potom
matka maloletého dieťaťa považuje rozhodnutie okresného súdu za nesprávne a navrhuje ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.



Otec maloletého dieťaťa sa k odvolaniu nevyjadril.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením §
214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil ako vecne
správne.

Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví ( § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie je splnenie všetkých
procesných podmienok vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky, ktoré je súd
povinný skúmať of offo a to v každom štádiu konania, je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na
predmet sporu, prípadne vo vzťahu k účastníkom konania, je daná jeho právomoc vec prejednať a vo
veci rozhodnúť. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná,
čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konanie o návrhu, ktorý
nespadá do ich rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p., zastaví.

Návrhom na vydanie predbežného opatrenia datovaným dňa 28.02.2013 sa matka maloletého dieťaťa
domáhala zverenia dieťaťa do jej osobnej starostlivosti a uloženia povinnosti otcovi dieťaťa predbežne
prispievať na výživu dieťaťa sumou 100 eur mesačne vopred do rúk matky dieťaťa, počnúc dňom
01.03.2013. Naliehavosť právneho záujmu na vydaní predmetného predbežného opatrenia matka
dieťaťa odôvodnila tým, že otec dieťaťa jej oznámil, že podal návrh na zverenie dieťaťa do jeho
starostlivosti na súd v F. a že si ide pre dieťa, s ktorým matka od februára 2013 žije na Slovensku, z
čoho pramenili obavy matky, že otec dieťa vezme so sebou a viac ho matka neuvidí. Maloleté dieťa
matka ešte kojí niekoľkokrát denne, preto má matka obavu z toho, že ak jej dieťa otec vezme, maloletý
tým utrpí vážnu ujmu.

Okresný súd, vychádzajúc z článku 7 ods. 2 Ústavy SR, správne aplikoval na vyriešenie otázky
právomoci vo veci úpravy rodičovských práv a povinností Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o
súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností. Predmetný medzinárodný dohovor v článku 8 bodu 1 stanovuje prioritné kritérium
pre založenie právomoci súdu vec o rodičovských právach a povinnostiach prejednať a rozhodnúť.
Vychádzajúc z predmetného článku upravujúceho všeobecnú právomoc, súdy členského štátu majú
právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom
štáte v čase začatia konania. Podľa odseku 2 uvedeného článku Nariadenia, odsek 1 sa uplatňuje s
výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

Okresný súd skúmal podmienky svojej právomoci a to jednak na základe údajov obsiahnutých v návrhu
vo veci samej, v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj dožiadaním prostredníctvom Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny a výsluchom matky dieťaťa pred Okresným súdom Veľký Krtíš dňa
11.03.2013, účelom ktorých bolo verifikovanie doby, od ktorej sa maloleté dieťa na území Slovenskej
republiky zdržiava. Matka dieťaťa jednak v návrhu na začatie konania, ako aj pri výsluchu pred okresným
súdom uviedla, že na území C. H. žila dlhodobo, od svojich XX rokov, kedy sa do C. H. presťahovala
spolu so svojou rodinou, pričom v C. H. žila spolu s druhom- otcom dieťaťa aj po narodení dieťaťa a
to v spoločnej domácnosti, až do 07.02.2013, kedy spolu s dieťaťom bez vedomia otca dieťaťa a bez
jeho súhlasu vycestovala z územia C. H. a zdržuje sa v súčasnosti na území Slovenskej republiky, kde
býva u svojej sestry vo Q. O..

Právomoc súdu členského štátu podľa článku 8 odseku 1 sa určí podľa kritérií, ktoré tu boli v čase začatia
konania na súde. Smerodajným pojmom pre určenie právomoci súdu je „obvyklý pobyt“ dieťaťa, pričom
však tento pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu



je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu.
Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia tak, aby sa
účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore.
Neobstojí argument matky v odvolaní, že všetci účastníci konania, teda matka, maloleté dieťa, i otec
dieťaťa majú štátnu príslušnosť slovenskú, aj pobyt na území Slovenskej republiky. Nariadenie sa
neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu,
ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je
rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásený na
trvalý, respektíve prechodný pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a úmysel občana trvalejšie sa
v určitom mieste zdržovať. Posudzovanie obvyklého pobytu predpokladá, ako už terminologický pojem
naznačuje - vychádzajúc z dikcie slovného významu „obvyklý“ - určitý časový aspekt trvania pobytu,
pričom je nevyhnutné „obvyklosť“ posudzovať v závislosti od špecifických okolností konkrétneho prípadu,
pretože by bolo obtiažne paušalizovať určitý časový úsek trvania pobytu bez toho, aby sa zohľadňovali
osobitosti danej veci. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský
štát, na území ktorého malo dieťa z časového hľadiska najdlhodobejšie trvalejšie a stabilné bydlisko,
pričom je možné prisvedčiť výkladu tohto pojmu obsiahnutému v rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci
C- 523/07 zo dňa 02.04.2009, že pôjde o miesto, v ktorom sa dieťa zdržovalo trvalejšie, zabezpečujúce
určité zázemie, pričom sa prihliada na mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia.

Pokiaľ má súd skúmať hľadisko obvyklého pobytu, ako kľúčového kritéria pre určenie právomoci súdu
vo veci konať a rozhodnúť, je ním v zmysle čl. 8 odseku 1 Nariadenia obvyklý pobyt dieťaťa a preto z
tohto hľadiska nie je podstatné, že matka žila v C. H. od svojich XX rokov. Z obsahu spisu je zrejmé,
že dieťa spolu s rodičmi žilo na území C. H. od svojho narodenia (od XX.XX.XXXX) až do 07.02.2013,
kedy na základe rozhodnutia matky vycestovalo spolu s ňou na územie Slovenskej republiky a v ktorom
štáte sa zdržuje nepretržite až doposiaľ. Je tak zrejmé, že dieťa sa prevažnú časť svojho života (X
mesiacov) zdržiavalo na území C. H., kde žilo v spoločnej domácnosti s rodičmi, pričom predošlý
dlhodobý niekoľkoročný pobyt oboch rodičov na území C. H. nasvedčuje vôli a záujmu oboch rodičov
zdržiavať sa aj naďalej dlhodobo na území C. H.. Až vyhrotenie vzájomných vzťahov medzi rodičmi riešila
matka dieťaťa útekom zo spoločnej domácnosti a neoprávneným premiestnením dieťaťa na územie
Slovenskej republiky, kde sa zdržuje od 07.02.2013. Všetky tieto okolnosti tak svedčia skutočnosti, že v
rozhodnom čase z hľadiska posudzovania právomoci súdu vo veci konať- v čase podania návrhu na súd
- a to dňa 28.02.2013 - dieťa ešte na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt nadobudnúť nemohlo
a tak v čase podania návrhu pretrvával obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v štáte jeho pôvodu - teda
na území C. H..

Odvolací súd konštatuje, že na daný konkrétny prípad nemožno aplikovať ani ustanovenie čl. 20
ods. 1 Nariadenia č. 2201/2003, umožňujúce súdu členského štátu EÚ zakročiť aj v prípade, ak
nemá právomoc konať. Vychádzajúc z dikcie predmetného článku, v naliehavých prípadoch nebránia
ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných
opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto
členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodnúť vo veci samej súd iného
členského štátu. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že pre aplikáciu tohto článku nariadenia nie
je splnená podmienka naliehavosti konkrétneho prípadu, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje.
Je zjavné, že toto ustanovenie sleduje účel nevyhnutnej, neodkladnej potreby a nutnosti vykonať určité
konkrétne účinné opatrenia pri bezprostrednom a priamom ohrození dieťaťa alebo jeho majetku, a to len
za predpokladu, ak by neodkladne nemohol zasiahnuť súd, ktorému právomoc konať vo veci daného
maloletého dieťaťa by inak prináležala. Z kontextu tohto ustanovenia je zrejmé, že sa ním sledovalo
pokrytie výnimočných prípadov, kedy by sa dieťa celkom zjavne ocitlo bez akejkoľvek starostlivosti a
výchovy a bez neodkladného a okamžitého zásahu nepríslušného súdu členského štátu, nestrpiaceho
pre naliehavosť odklad, by dochádzalo k priamemu ohrozeniu dieťaťa na živote či zdraví, prípadne by bol
ohrozený zásadným spôsobom majetok dieťaťa. O takýto prípad v danom konaní však nejde. Nemožno
predmetné ustanovenie vykladať natoľko široko, aby sa poprela účelovou aplikáciou právna úprava
právomoci členského štátu príslušného na konanie, jednoznačne upravená v čl. 8 ods. 1 nariadenia a
obísť tak rozhodné kritérium obvyklého pobytu dieťaťa.



Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že prípustnosťou a vyžadovanými predpokladmi aplikácie čl.
20 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 niektorým z členským štátom EÚ sa podrobne zaoberal
Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo veci C-403/09, ktorému bola predložená prejudiciálna otázka
vo veci U. T. proti P. X.. Súdny dvor v predmetnom rozsudku C-403/09 zo dňa 23.12.2009 konštatoval,
že súdy môžu v zmysle článku 20 ods. 1 nariadenia priznávať také predbežné opatrenia alebo ochranné
opatrenia, iba ak dodržia tri kumulatívne podmienky, a to, že dané opatrenie musí byť naliehavé, musí byť
prijaté vo vzťahu k osobám alebo majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli tento súd a musia
mať dočasný charakter (s poukazom na rozsudok C-523/07 zo dňa 02.04.2009). Súdny dvor pritom
zdôrazňuje, že pokiaľ nie je dodržaná hoci len jedna z týchto podmienok, znamená to, že na predmetné
opatrenie sa nemôže vzťahovať čl. 20 ods. 1 nariadenia. Okrem konštatovania, že v konkrétnom prípade
nemožno mať za to, že bola splnená podmienka naliehavosti neodkladného predbežného opatrenia,
odvolací súd okrem toho poznamenáva, že nie je splnená ani druhá podmienka, ktorej naplnenie Súdny
dvor požaduje nielen vo vzťahu k samotnému dieťaťu, ale takisto vo vzťahu k rodičovi, ktorému má byť
dieťa predbežne zverené do osobnej starostlivosti, ako aj vo vzťahu k druhému rodičovi, ktorý v dôsledku
prijatia takéhoto opatrenia bude zbavený - hoci aj dočasne - tejto starostlivosti o dieťa. V predmetnom
prípade je nesporné, že jedna z osôb, vo vzťahu ku ktorej sa takéto opatrenie prijíma, teda otec, býva
v inom členskom štáte a nič nenasvedčuje, že by sa mal nachádzať v členskom štáte, ktorého by si
súd eventuálne nárokoval právomoc na základe čl. 20 ods. 1 nariadenia - teda na území Slovenskej
republiky. V predmetnom rozsudku Súdny dvor (ES) v závere považoval za potrebné uviesť, že jedno
zo základných práv dieťaťa je právo uvedené v čl. 24 ods. 3 charty, a to pravidelne udržiavať osobný
vzťah a priamy kontakt s obidvomi rodičmi, ktorého dodržiavanie je nepopierateľne na rovnakej úrovni,
ako najlepší záujem každého dieťaťa. Článok 20 nariadenia nemožno vykladať spôsobom, ktorý by
porušoval uvedené základné právo dieťaťa. Súdny dvor vyslovil, že aj z uvedeného dôvodu nemožno
článok 20 vykladať takým spôsobom, ktorý by mohol slúžiť ako nástroj pre rodiča, ktorý protiprávne
premiestnil dieťa, na to, ani predĺžil trvanie skutkovej situácie vzniknutej jeho protiprávnym správaním,
alebo legalizovať účinky takéhoto správania sa.

Za predpokladu nemožnosti aplikácie čl. 20 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 a vychádzajúc
potom zo znenia článku 8 ods. 1 tohto nariadenia, je v predmetnej veci daná právomoc súdu Českej
republiky, ako členského štátu, na území ktorého malo dieťa v čase začatia konania svoj obvyklý pobyt.

Okresný súd Veľký Krtíš preto správne rozhodol, keď v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p.,
v spojení s článkom 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a
výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, po konštatovaní
neodstrániteľnej prekážky konania (nedostatok právomoci), ktorá bráni súdu v konaní pokračovať a o
návrhu rozhodnúť, konanie zastavil. Pokiaľ súd má zodpovedanú otázku nedostatku právomoci v konaní,
konkrétnymi dôvodmi a okolnosťami tvrdenými navrhovateľkou a osvedčujúcimi dôvodnosť rozhodnutia
vo veci samej sa už potom vecne nezaoberá.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.