{"guid": "e9567b4f-4d55-4f6e-ac29-e9bfba0b3715:9d0f02db-d028-4501-85da-ecdb3d046fdc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.1", "spisova_znacka": "10SZa/10/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/10/2016 z 23. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2016, sp. zn. 10SZa/10/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.1", "identifikacne_cislo": "1016200631", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2016-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d0f02db-d028-4501-85da-ecdb3d046fdc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10SZa/10/2016\n1016200631\n23. 05. 2016\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: U. B. B., nar. XY, štátna príslušnosť C.,\nt.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti odporcovi: Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru\nBanská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCPBB5-6-006/2016-AV zo dňa 17. marca 2016, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 5Sp/5/2016-42 zo dňa 21. apríla 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/5/2016-42 zo dňa 21.\napríla 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č.\nPPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17. marca 2016, ktorým odporca rozhodol o predĺžení lehoty\nzaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), do 17. septembra 2016, na\nčas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, ktoré mu bolo\nuložené vykonateľným rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18. septembra\n2015 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.\nÚčastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.\nKrajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k\nzáveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nKrajský súd v ďalšom uviedol, že zo spisového materiálu zistil skutkový a právny stav. Následne v\npodrobnostiach opísal priebeh konanie pred správnym orgánom.\nVzhľadom na uvedené konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie ako aj konanie, ktoré predchádzalo\nvydaniu napadnutého rozhodnutia je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so správnym\nporiadkom. Odporca podľa krajského súdu pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav podľa § 32\nods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky\nzákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku), ako aj uvedené skutočnosti, ktoré boli\npodkladom na vydanie rozhodnutia, a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako\n\nsa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa, a preto preskúmavané rozhodnutie krajský súd podľa § 250q\nods. 2 O.s.p. potvrdil.\nII.\nZhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že rozsudok krajského súdu\npovažuje za nezákonný a nesprávny z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti, a to z dôvodu\n§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.\nK nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozsudku krajského súdu uviedol:\nS poukazom na úpravu obsiahnutú v ustanovení § 157 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. považoval rozsudok\nkrajského súdu za nepresvedčivý z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti, a to práve s ohľadom\nna odôvodnenie predmetného rozsudku. Poukázal na rozsah odôvodnenia, ktoré predstavuje základnú\nnáležitosť rozhodnutia v zmysle O.s.p. s tým, že práve v odôvodnení súdneho rozhodnutia a v jeho\npresvedčivosti sa prejavuje spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.\nUviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03 vyplýva, že ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je\npotrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať\na uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých\nje založené.\nOdkázal aj na rozhodnutie R 37/1985, v ktorom je uvedené: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a\nspravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým\ndoložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní\nrozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť\nodôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie\nobsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd\noprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré\nmal za preukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa zákonných ustanovení.“\nPodľa navrhovateľa zo štruktúry rozsudku krajského súdu vyplýva, že po uvedení skutkových okolností\nprípadu, sumarizácii rozhodnutia odporcu a vyjadrení účastníkov konania sa samotné odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu (vlastný text súdu) nachádza na predposlednej strane rozsudku, obsahujúc\nspolu jedenásť všeobecných odsekov.\nV ďalšom navrhovateľ skonštatoval, že vlastný text rozhodnutia krajského súdu neobsahuje žiadnu\nnadväznosť na konkrétne aspekty prípadu navrhovateľa a predstavuje iba všeobecné tvrdenia súdu\n(ktoré by mohli byť súčasťou ktoréhokoľvek iného súdneho rozhodnutia v podobnej veci s podobným\nvýsledkom) opierajúce sa o zákonný text a to bez zohľadnenia a vyzdvihnutia osobitných okolností\nprípadu navrhovateľa a rozhodnutia odporcu.\nV rozsudku krajský súd odmietol všetky námietky navrhovateľa (spoľahlivo nezistený stav veci, dĺžka\nzaistenia, riziko úteku a aplikácia alternatív a iné) bez toho, aby presvedčivo reagoval na argumenty\nnavrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Nepreskúmateľnosť záverov\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu spočíva podľa navrhovateľa aj v tom, že krajský súd vo svojom\nrozsudku vôbec nereagoval ani na jednu námietku navrhovateľa.\nZvlášť poukázal na námietku spoľahlivo zisteného skutkového stavu odporcom a vady v konaní odporcu,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomu dodal, že tvrdenie krajského\nsúdu o tom, že odporca pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav podľa § 32\nods. 1 Správneho poriadku je len všeobecným tvrdením, ktoré v sebe, ani v nasledujúcich častiach\nrozsudku, neobsahuje dôvody ani úvahy, na základe ktorých k takémuto záveru krajský súd dospel.\nNavrhovateľ poukázal, že už vo svojom opravnom prostriedku zo dňa 31. marca 2016 poukázal\nna nedostatočné zistenie skutkového stavu a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre\nnezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.\n\nSkutočnosť, že samotné úkony smerujúce k realizácii výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení,\nza účelom výkonu ktorého bol navrhovateľ zaistený, nezodpovedajú výroku tohto rozhodnutia a tým\npádom dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty a predvídateľností práva obsiahnutému v čl.\n1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky považoval navrhovateľ za pochybenie, ktoré samo o sebe\nodôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia odporcu. Poukázal ešte na skutočnosť, že nielenže\nodporca uskutočňuje úkony smerujúce k vyhosteniu bez akéhokoľvek zákonného podkladu v podobe\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení do krajiny pôvodu, ale navyše v konaní o predĺžení lehoty\nzaistenia ani nepreskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k navrhovateľovej domovskej krajine riadnym\nspôsobom, na základe čoho nezistil dostatočne skutočný stav veci a rozhodnutie v tejto časti ani\nneodôvodnil.\nĎalej poukázal na povinnosť odporcu v konaní o administratívnom vyhostení a v konaní o zaistení,\nresp. predĺžení lehoty zaistenia, ktorá mu vyplýva z § 81 zákona o pobyte cudzincov, a to konkrétne\npovinnosť preskúmať existenciu prekážok vyhostenia vo vzťahu ku krajine, do ktorej odporca mieni\nrealizovať administratívne vyhostenie. Navyše sa odporca v napadnutom rozhodnutí nikde nezaoberal\nvyhodnotením možných prekážok spojených s realizáciou vyhostenia do krajiny pôvodu. Zároveň\npoukázal na svoje vyjadrenia zo dňa 18. septembra 2015 a 18. marca 2016, kde opakovane uviedol\nobavy z návratu do krajiny pôvodu, čo odporca nijakým spôsobom nezobral do úvahy.\nV súvislosti s uvedeným dal do pozornosti, že v opravnom prostriedku doložil informácie o bezpečnostnej\nsituácií v krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že jeho obavy o život v prípade návratu do krajiny pôvodu\nsú odôvodnené. Právny názor Najvyššieho súdu Veľkej Británie týkajúci sa nútených návratov uviedol\nv spojitosti so skutočnosťou, že v jeho prípade by nútený návrat do oblasti Anbar (pod ktorú spadá\naj mesto I., odkiaľ pochádza) predstavoval riziko, že bude vystavený skutočnej hrozbe neselektívneho\nnásilia, ktoré by mohlo vyústiť do závažnej ujmy. Zároveň uviedol, že v jeho prípade by ani nútený\nnávrat a vnútorné presídlenie do Bagdadu v rámci Iraku nebolo primeraným, ako aj na skutočnosť, že\nnajaktuálnejšie správy z oblasti Bagdadu a jeho okolia potvrdzujú neustále sa zhoršujúcu bezpečnostnú\nsituáciu. Ani s touto námietkou sa krajský súd nijakým spôsobom nevysporiadal.\nĎalej sa vyjadril k stanovisku odporcu zo dňa 08. apríla 2016, ktoré mu aj napriek jeho žiadosti\nnemalo byť do dnešného dňa doručené. K odporcom uvádzaným skutočnostiam poznamenal, že hoci\nmožno ÚPZC Medveďov do dnešného dňa neobdržalo odpoveď z Maďarska vo veci jeho vyhostenia,\nale samotný odporca takúto odpoveď obdržal vo vzťahu k jeho žiadosti o readmisiu (vedená pod č.\nPPZ-HCP-BB5-23-016/2015-AV zo dňa 18.09.2015 o 16:30 - odporca túto žiadosť odoslal po vydaní\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení a zaistení). Z uvedeného navrhovateľ vyvodil, že hoci mu\nodporca vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení, tak toto vyhostenie mal v úmysle realizovať\nprostredníctvom readmisie. Odpoveď na jeho žiadosť o readmisiu mu bola doručená už dňa 16.\noktóbra 2015 zo strany maďarského úradu pre imigráciu a štátne občianstvo, v ktorej sa uvádza,\nže odovzdanie navrhovateľa na základe readmisnej dohody nebude možné z dôvodu, že nebolo\nhodnoverným spôsobom preukázané, že by na územie Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil z\núzemia Maďarskej republiky. Na tomto mieste navrhovateľ uviedol, že uvedenú skutočnosť preukázal\nv prílohe č. 3 k opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, na základe čoho\nargumentoval, že samotný účel jeho zaistenia dávno pominul.\nPodľa navrhovateľa readmisia predstavuje len spôsob výkonu administratívneho vyhostenia procesne\nzjednodušenou a rýchlejšou formou na základe bilaterálnej medzinárodnej zmluvy medzi príslušnými\nzmluvnými štátmi. Odporca preto nemôže ďalej tvrdiť, že úkony uskutočňované zo strany ÚPZC\nMedveďov smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa do Maďarska sú naďalej efektívne a účelné.\nNavrhovateľ mal za to, že ak ho Maďarsko odmietlo prijať na základe readmisie z dôvodu, že nebolo\nhodnoverným spôsobom preukázané, že by na územie Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil z\núzemia Maďarska, tak Maďarsko, ako krajina tranzitu v prípade navrhovateľa nebude súhlasiť s tým,\naby bol na ich územie vyhostený ani iným spôsobom ako prostredníctvom readmisie.\nPoukázal na to, že samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu odporuje s vyjadrením\nodporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa o tom, že ÚPZC Medveďov naďalej vykonáva úkony\nsmerujúce k vyhosteniu do Maďarska, keď navrhovateľovi bola lehota zaistenia predĺžená za účelom\nvyhostenia do domovskej krajiny. Zdôraznil, že výkon vyhostenia nemá byť pre odporcu a ÚPZC\n\nMedveďov hrou, do ktorej krajiny sa im „podarí“ cudzinca vyhostiť, ale že v danom prípade konajú s\nčlovekom a to s človekom, ktorý má odôvodnené obavy z návratu do krajiny pôvodu. Tento stav právnej\nneistoty je pre navrhovateľa, za situácie kedy je už ôsmym mesiacom pozbavený na osobnej slobode,\nneznesiteľný. Neustále trpí úzkosťou - či?, kedy?, a kam? bude nakoniec vyhostený.\nĎalej uviedol, že odporca sa v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, s určenou krajinou\nvyhostenia Maďarsko, nezaoberal prekážkami vyhostenia do krajiny pôvodu navrhovateľa. V rozhodnutí\no administratívnom vyhostení len stručne uviedol, že správny orgán skúmal existenciu prekážok\nadministratívneho vyhostenia, pričom konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia.\nOdporca neuviedol, vo vzťahu ku ktorej krajine nezistil prekážky vyhostenia, aj keď z výroku rozhodnutia,\nkde je uvedená Maďarská republika možno vyvodiť, že nezistil prekážky vyhostenia len vo vzťahu\nk Maďarsku. Ak by aj mal na mysli preskúmanie prekážok vyhostenia vo vzťahu ku krajine pôvodu\nnavrhovateľa, tak takéto odôvodnenie odporcom zistenej neexistencie prekážok administratívneho\nvyhostenia nemožno vzhľadom na absolútnu povahu zásady non-refoulement považovať za dostačujúce\na už vôbec nie, keď navrhovateľ pred odporcom svoje obavy vyjadril opakovane.\nUviedol, že nerozumie na základe čoho pracovníci ÚPZC po jeho zaistení uskutočnili osobný pohovor\nso zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie ZÚ Iraku vo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Iraku\nna územie domovskej krajiny, keď sa v rozhodnutí\no administratívnom vyhostení uvádza jasne Maďarská republika ako krajina, do ktorej má byť\nnavrhovateľ vyhostený. Navyše upriamil pozornosť na to, že sa v danom prípade jedná len o vyjadrenie\nÚPZC Medveďov, ktoré nemôže slúžiť ako relevantný podklad na to, aby odporca dospel k záveru, že\nneexistuje prekážka vyhostenia navrhovateľa do krajiny pôvodu a to z dôvodu, že ÚPZC Medveďov\nnemá žiadny písomný dôkaz o tom, že by neexistovala prekážka realizácie vyhostenia do krajiny pôvodu,\nkeďže sa jednalo len o osobný a ústny pohovor. Naopak, poukázal na to, ako v opravnom prostriedku\nriadnym spôsobom preukázal informáciami z dôveryhodných zdrojov, že prekážka vyhostenia do krajiny\npôvodu existuje. Navrhovateľ k odvolaniu doložil ako dôkaz emailovú komunikáciu vo veci bezpečnostnej\nsituácie v Iraku a existujúcich prekážok vyhostenia zo ZÚ Irackej republiky s tým, že dôvody, prečo\nneprichádza do úvahy jeho vyhostenie do inej časti Iraku ako provincie Anbár, odôvodnil už v samotnom\nopravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu.\nK námietke týkajúcej sa dĺžky zaistenia, rizika úteku a aplikácie alternatív uviedol,\nže k žiadnej z vyššie uvedených námietok sa krajský súd nevyjadril, napriek tomu dospel k záveru,\nže odporca riadne zistil skutkový stav. S ohľadom na uvedené považoval navrhovateľ odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu za nepresvedčivé, nezrozumiteľné a nejasné.\nVo vzťahu k námietke, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení stavu\nveci uviedol nasledovné:\n1, K použitému dôvodu zaistenia podľa rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia\nnavrhovateľ poukázal na tvrdenia obsiahnuté v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, v\nktorých uviedol, že dôvod na ďalšie pozbavenie jeho osobnej slobody, nad rámec šiestich mesiacov,\nktoré strávil doteraz v zaistení, neexistuje z dôvodu, že dôvod na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. a)\nbod. l zákona o pobyte cudzincov nebol daný od počiatku zaistenia navrhovateľa a dôvod na zaistenie\npodľa § 88 ods. 1 písm. b) prestal existovať momentom, kedy sa odporca dozvedel o skutočnosti,\nže výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarskej republiky nebude možný\nz dôvodu odmietnutia zo strany maďarských štátnych orgánov. Dodal, že krajský súd mohol v danom\nprípade vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie s tým, aby sa odporca vysporiadal s touto skutočnosťou\nv ďalšom konaní, preskúmal riadnym spôsobom možné prekážky vyhostenia a vydal nové rozhodnutie\no administratívnom vyhostení, ktoré by bolo vykonateľné.\nĎalej namietal, že sa odporca vo svojom rozhodnutí nikde nezaoberal, či existuje účel samotného\npredĺženia zaistenia. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu videl navrhovateľ v tom, že sa v\nrozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa a navrhovateľovou\nvyhostiteľnosťou, pričom poukázal na judikatúru ako Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z tejto judikatúry slovenských súdov vo veciach zaistenia\n\ncudzincov vyplýva, že je nevyhnutné uvádzať v rozhodnutiach správnych orgánov o zaistení, ako aj\no predĺžení zaistenia, v čom pomôže zaistenie, resp. predĺženie doby zaistenia sledovanému cieľu,\na taktiež je potrebné sa v rozhodnutí o zaistení, ako aj predĺžení zaistenia, vysporiadať s otázkou\nvyhostiteľnosti cudzinca.\nNavrhovateľ mal za to, že nakoľko sa odporcovi v priebehu 6 mesačnej doby zaistenia nepodarilo\nvyhostiť navrhovateľa do Maďarska z dôvodu, že ho Maďarsko odmietlo prijať, vyhostenie navrhovateľa\ndo Maďarskej republiky teda nie je možné realizovať, preto nemožno považovať ďalšie zaistenie\nnavrhovateľa za účelné.\nNamietal, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí o zaistení vôbec nezaoberal tým ako chce sledovaný\ncieľ dosiahnuť, a prečo si myslí, že predĺženie zaistenia mu v tom napomôže, preto nie je možné\npovažovať jeho rozhodnutie za zákonné a krajský súd tak nemohol dospieť k opačnému záveru a\nrozhodnutie odporcu potvrdiť.\nNavrhovateľ namietal, že krajský súd vo svojom rozsudku nevytkol odporcovi, že v jeho rozhodnutí\no predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa chýba zmienka o konkrétnych skutočnostiach napĺňajúcich\ndôvod zaistenia. Naopak, rozhodnutie odporcu vyhodnotil ako rozhodnutie v súlade so zákonom o\npobyte cudzincov ako aj v súlade so správnym poriadkom, na základe čoho dospel krajský súd k\nnesprávnym skutkovým zisteniam. Tento svoj záver navyše krajský súd v rozhodnutí ani nijakým\nspôsobom neodôvodnil, čo spôsobuje nepresvedčivosť a nezrozumiteľnosť jeho rozhodnutia.\n2. Vo vzťahu k riziku úteku a nahradeniu zaistenia miernejším donucovacím opatrením\nnavrhovateľ napadnutému rozhodnutiu odporcu vytýkal, že odporca adekvátne neprešetril riziko úteku\nv jeho prípade s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a skutočnosť, že ani prípadná predchádzajúca\nhrozba úteku nie je nemenná, a preto je potrebné ju vždy konfrontovať s aktuálnou situáciou.\nOdporca podľa názoru navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočívala obava z\nmožného úteku navrhovateľa v prípade, že by namiesto rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia uložil\nnavrhovateľovi jednu z alternatív k zaisteniu.\nNavrhovateľ dôvodil, že sa nikdy v minulosti nepokúsil o útek a nikdy nedal odporcovi zámienku, na\nzáklade ktorej by mohol dospieť k záveru existencie rizika jeho úteku. Odporcov záver o riziku úteku\npreto podľa navrhovateľa vychádza z nepodloženého predpokladu.\nTaktiež namietal, že odporca ani z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania nemal na základe\nčoho dospieť k záveru, že existuje riziko úteku, nakoľko doteraz sa navrhovateľa ani raz neopýtal otázku,\nktorá by sa týkala jeho prípadného správania v prípade prepustenia na slobodu, preto navrhovateľ dospel\nk záveru, že záver odporcu o riziku úteku vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.\nV tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4Sp/14/2016 zo dňa\n22. februára 2016, kde sa uvádza: „Z výpovedí navrhovateľa vyplýva, že jeho cieľovou krajinou je\nBelgicko, kde chce požiadať o azyl. I keď v spojitosti s inými okolnosťami by bolo možné takéto vyjadrenie\nnavrhovateľa vykladať ako hrozbu rizika úteku, podľa názoru súdu bolo povinnosťou odporcu v konaní\no zaistení navrhovateľa zistiť priamo položenou otázkou, ako by sa správal v prípade, ak by bol zo\nzadržania prepustený - teda ak by mu bol umožnený voľný pohyb na slovenskom území. Odporca však\ntúto skutočnosť neskúmal a navrhovateľovi žiadnu otázku v tomto smere nepoložil. Pritom vyhodnotenie\nzámeru správania sa navrhovateľa, po vydaní rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, je\npodstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie, či zaistenie navrhovateľa je dôvodné s poukazom na vyššie\ncit. článok 15 ods. 1 Návratovej smernice. Ak teda odporca nevykonal na ev. správanie sa navrhovateľa\nv prípade jeho prepustenia zo zaistenia („na slobodu“) žiadne dokazovanie, takýto jeho postup nemohol\nvyhodnotiť inak ako nedostatočné zistenie stavu veci.“\nKrajskému súdu vyčítal, že sa ani v tomto prípade vo svojom odôvodnení žiadnym spôsobom nevyjadril\nk uvedenej námietke. Keďže krajský súd len všeobecným spôsobom uviedol, že rozhodnutie odporcu\nje správne a v súlade so zákonmi, tak aj tento jeho záver, vzhľadom na námietky uvedené v opravnom\nprostriedku navrhovateľa ako aj na právnu úpravu a rozhodovaciu prax slovenských súdov, bol podľa\nnázoru navrhovateľa nesprávny.\n\n3. Vo vzťahu k dĺžke zaistenia\nNavrhovateľ bol toho názoru, že krajský súd sa ani k tejto jeho námietke vo svojom rozhodnutí nikde\nnevyjadril.\nNavrhovateľ namietal, že odôvodnenie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia v časti odôvodnenia\ndĺžky zaistenia nezodpovedá výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení, za účelom výkonu\nktorého bol zaistený. Vo výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa uvádza, že odporca\nadministratívne vyhosťuje navrhovateľa z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky a nie do\ndomovskej krajiny, kde sa očividne odporca v súčasnosti snaží navrhovateľa vyhostiť.\nĎalej namietal, že odporca v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia neuviedol úkony, ktoré je\nďalej potrebné vykonať za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa.\nV tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4Sp/\nl/2016 zo dňa 15. januára 2016, v ktorom tento uviedol: „Okrem uvedeného súd tiež poukazuje\nna skutočnosť, že odporca iba vo všeobecnosti odôvodnil stanovenie dĺžky zaistenia. Podľa názoru\nsúdu, odporca mal aj s poukazom na špecifiká tohto konkrétneho prípadu, venovať odôvodneniu\ndĺžky zaistenia navrhovateľa väčšiu pozornosť a teda aspoň demonštratívnym spôsobom poukázať\nna úkony, ktoré bude potrebné vykonať za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.“\nTaktiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn: 4Sp/14/2016 zo dňa 22. februára\n2016, z ktorého vyplýva, že: „Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti, týkajúcej sa\nstanovenia dĺžky zaistenia uviedol, že počas doby zaistenia navrhovateľa vykoná všetky dostupné úkony\nsmerujúce k zabezpečeniu výkonu administratívneho vyhostenia. Ani len demonštratívnym spôsobom\nnešpecifikoval, aké úkony po dobu zaistenia navrhovateľa vykoná. Teda dĺžku zaistenia v podstate\nneodôvodnil. Požiadavka odôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia sa v tomto konkrétnom prípade javí\no to dôležitejšou, nakoľko navrhovateľ nie je vlastníkom cestovného, či iného osobného dokladu,\npredovšetkým však ku skutočnosti, že odporcovi sa od 06. septembra 2015 (odkedy trvá obmedzenie\nosobnej slobody navrhovateľa formou jeho zaistenia) opakovane - tri razy - nepodarilo navrhovateľa\nvrátiť na maďarské územie aplikáciou readmisnej dohody, uzatvorenej s vládou Maďarskej republiky.“\nNamietal ďalej, že odporca nemohol stanoviť dĺžku predĺženia lehoty zaistenia navrhovateľa ani z\npísomnej informácie ÚPZC Medveďov evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-2014/012778-002 zo dňa\n24. júna 2015 a to z dôvodu, že sa tam uvádza odporúčaná dĺžka zaistenia v prípade štátnych\npríslušníkov Iraku, ktorí nespolupracujú a nedisponujú cestovným dokladom, 6 mesiacov a navrhovateľ\nsa nachádza v zaistení už od 18. septembra 2015, čo je viac ako šesť mesiacov, pričom sa ÚPZC\nMedveďov v priebehu obdobia šiestich mesiacov zaistenia navrhovateľa nepodarilo jeho vyhostenie do\nMaďarskej republiky, ako ani vybaviť mu cestovný doklad, čo je ďalším dôkazom bezúčelnosti ďalšieho\npozbavovania osobnej slobody navrhovateľa.\nPoukázal ďalej na skutočnosť, že ZÚ Irackej republiky na Slovensku nie je oprávnený vydávať cestovné\ndoklady, ale len dočasný jednorazový cestovný doklad tzv. laissez passer, avšak len na základe iného\ndokladu totožnosti.\nV ďalšom uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľ odmietol vyplniť a podpísať papiere predložené\npríslušníkmi ÚPZC Medveďov, nespĺňa vzhľadom na závažnosť zásahu do práva na osobnú slobodu,\nkritérium primeranosti, z ktorého vychádza aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES\nzo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“)\nkeď v bode 16 preambuly sa uvádza, že „Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom\nna použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je\noprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších\ndonucovacích opatrení nebolo dostatočné“.\nZdôraznil, že trvá na tom, že ani uvedená skutočnosť nenapĺňa zákonné podmienky potrebné pre\npredĺženie lehoty zaistenia. Predĺženie lehoty zaistenia musí byť odôvodnené a nevyhnutné, musí\nsledovať zákonný účel, nemôže byť akýmsi „trestom“ a prostriedkom nátlaku zo strany odporcu. K\ndodatočnému vysvetleniu údajnej „nespolupráce“ navrhovateľa, ako ju nazvalo ÚPZC Medveďov dodal,\n\nže za celú dobu zaistenia navrhovateľa od 18. septembra 2015 dodnes, bol zo strany príslušníkov\nzaistenia s navrhovateľom len raz uskutočnený pohovor bez zabezpečenia riadneho tlmočenia do\narabského jazyka. Počas tohto pohovoru mu boli predložené papiere na vyplnenie bez akéhokoľvek\nvysvetlenia. Navrhovateľ uviedol, že hovorí len jazykom arabským a čítanie v latinke neovláda. Keďže\nnevedel o čo sa jedná, odmietol predložené papiere podpísať a vyplniť, čo ÚPZC Medveďov vyhodnotilo\nneodôvodnene v jeho neprospech.\nVzhľadom na uvedené nemožno „nespoluprácu“ navrhovateľa vyhodnotiť ako dôvod, pre ktorý sa\nnapriek vykonaným úkonom nerealizovalo administratívne vyhostenie navrhovateľa. Poukázal na to, že\npredĺžiť zaistenie možno iba v prípade, ak napriek všetkým úkonom zo strany odporcu nie je možné\nvyhostenie realizovať.\nOpätovne zhodnotil, že z napadnutého rozhodnutia odporcu ani krajského súdu nevyplýva, prečo bolo\npotrebné predĺžiť lehotu zaistenia navrhovateľa o ďalších šesť mesiacov ako ani skutočnosť, či je vôbec\ntakéto predĺženie lehoty zaistenia účelné a efektívne.\nNavrhovateľ dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania boli všetky ním uvedené\ninformácie a skutočnosti krajskému súdu známe, no napriek tomu ich pri svojom rozhodovaní nevzal do\núvahy a teda vychádzal z nesprávnych skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP).\nDal súdu na vedomie, že žiada o urýchlené konanie v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, aby sa tak minimalizovala lehota pozbavenia jeho osobnej slobody.\nZároveň žiadal z vyššie uvedených dôvodov, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý\nrozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie\na nariaďuje sa bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia alebo prípadne zrušil napadnutý\nrozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nOdporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 12. mája 2016, v ktorom uviedol, že má za to, že\nsúd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôkazy, na základe\nktorých rozhodol. Ako správne potvrdil, dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú.\nDôvodmi a námietkami, ktoré navrhovateľ uvádza v opravnom prostriedku, sa správny orgán už zaoberal\nv stanovisku k opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa.\nOdporca poukázal na to, že v napadnutom konaní postupoval podľa zákona o pobyte cudzincov, ako aj\npodľa zákona o správnom poriadku. V predmetnej veci nerozhodoval o zaistení, ale zaoberal sa otázkou\npredĺženia lehoty zaistenia podľa tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.\nUviedol, že navrhovateľ bol zaistený z dôvodov podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte\ncudzincov a podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné v\nkonaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa do krajiny podľa §\n77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (krajiny pôvodu, krajiny tranzitu - Maďarskej republiky, ktorejkoľvek\ntretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme)\nnakoľko existuje riziko úteku navrhovateľa a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia.\nZdôraznil, že dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú, dôkazom čoho je rozhodnutie\no zaistení č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV s uvedením dôvodov zaistenia, ktoré bolo tak Krajským\nsúdom Bratislava, ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky potvrdené. Túto skutočnosť uviedol aj\nkrajský súd v napadnutom rozsudku.\nOdporca mal ďalej za to, že riadne zistil skutkový stav a navrhovateľa zaistil a predĺžil lehotu jeho\nzaistenia z dôvodu, že je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej\nrepubliky s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,\nnakoľko existovalo a existuje naďalej riziko jeho úteku, a je to potrebné na účel výkonu administratívneho\nvyhostenia z územia Slovenskej republiky. Zákonným dôvodom je naďalej existencia právoplatného\na vykonateľného rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCPBB5-23-012/2015-AV.\n\nPoznamenal, že prekážky administratívneho vyhostenia je policajný útvar povinný skúmať pri\nrozhodovaní o administratívnom vyhostení cudzinca, čo bolo vykonané v rozhodnutí o administratívnom\nvyhostení a zákaze vstupu odporcu č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa\n05. októbra 2015.\nPoukázal na osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej\nrepubliky so sídlom v Bratislave, ktorý vykonali pracovníci zariadenia po zaistení navrhovateľa vo veci\nvyhosťovania ich štátnych príslušníkov, podľa ktorého v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli\nktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny pôvodu - registratúrny záznam ÚPZC\nMedveďov č. PPZ-HCP-ME-8-005/2016 - U zo dňa 16. marca 2016.\nK námietke navrhovateľa, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávnych zistení stavu\nveci, odporca uviedol, že zákonom stanovené dôvody na zaistenie naďalej existujú. Konanie o\nadministratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa z územia Slovenskej\nrepubliky stále prebieha, nebolo ukončené. Riziko jeho úteku naďalej existuje. Otázkou existencie\nrizika úteku sa správny orgán zaoberal dostatočne v odôvodnení rozhodnutia, kde sú uvedené dôvody,\nktoré vedú v prípade navrhovateľa k tomuto záveru. Dôvodmi sú hlavne jeho nelegálny prechod\nvonkajšej hranice, jednoznačný úmysel migrovať do západnej Európy, chýbajúci doklad a jednoznačná\nidentifikácia navrhovateľa, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní\ntotožnosti, predchádzajúce aj terajšie správanie, kde možno považovať aj to, že navrhovateľ nevyužil\nmožnosť dobrovoľného návratu, nechce sa vrátiť, chce naďalej nelegálne migrovať. Zákonným dôvodom\nje aj naďalej existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia odporcu o administratívnom\nvyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV.\nVo vzťahu k námietke nedostatočného skúmania a odôvodnenia alternatív k zaisteniu navrhovateľa s\npoukazom na § 89 ods. 1 a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov odporca uviedol, že po vyhodnotení\ndokazovania z pohľadu toho, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh\npobytu, je bez finančných prostriedkov, z pohľadu na jeho osobu, jeho pomery a miery ohrozenia účelu\nzaistenia, zistených v konaní podľa zápisnice navrhovateľa, lustrácie, osobnej prehliadky a všetkých\ndôkazoch založených v spise, alternatíva zaistenia bola vylúčená. Touto otázkou sa správny orgán\nzaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.\nPoznamenal, že dĺžka lehoty zaistenia, resp. predĺženie lehoty zaistenia a individuálne posúdenie\nprípadu a riadne zdôvodnenie lehoty, bola hlavným predmetom vydaného a napadnutého rozhodnutia.\nDňa 16. marca 2016 bol správnemu orgánu zo strany ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCPME-8-005/2016-U doručený registratúrny záznam, podľa ktorého zariadenie žiadalo o predĺženie lehoty\nzaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Zariadenie upovedomilo\nsprávny orgán o tom, že pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení navrhovateľa dňa 18. septembra 2015\nvykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky\nso sídlom v Bratislave vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že\nmôžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu.\nVo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol, že v súčasnosti\nneexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny\npôvodu.\nĎalej zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom\npohovor za účelom zistenia totožnosti. Podľa oznámenia pri pohovore mu bol predložený osobný\ndotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu\na predmetné dotazníky nevyplnil.\nV odôvodnení zaslanej žiadosti ÚPZC Medveďov ohľadne totožnosti navrhovateľa zaslal žiadosť o\nvykonanie lustrácie na území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa\nzariadenie nedisponuje novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby navrhovateľa.\nÚPZC Medveďov sa zaoberal otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného\ndňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich\n\núzemie. V prípade navrhovateľa sa skúmala zariadením možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska\na taktiež Turecka, a v obidvoch prípadoch zariadenie bolo informované, že Iracká republika má vízovú\npovinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom\ns vízom.\nV závere žiadosti zariadenie uviedlo, že navrhovateľ s príslušníkmi ÚPZC Medveďov nespolupracuje,\nnavrhovateľ nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a vzhľadom na vyššie uvedené skutočností\nexistuje reálny predpoklad, že v zákonom stanovenej lehote zaistenia, t j. do 17. marca 2016\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení vydané odporcom dňa 18. septembra 2015 pod č. PPZ-HCPBB5-23-012/2016-AV nebude možné realizovať. Po preskúmaní zaslaných podkladov pre rozhodnutie\no predĺžení lehoty zaistenia správny orgán pristúpil dňa 17. marca 2016 k predĺženiu lehoty zaistenia\nnavrhovateľa.\nOdporca dal do pozornosti, že aj v tomto prípade v danej veci nejde o konkrétny dátum lehoty\nzaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, na čas nevyhnutne potrebný s tým, že boli\nzohľadnené skutočnosti uvedené v žiadosti zariadenia o predĺženie lehoty zaistenia a značných\nskúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenie štátnych\npríslušníkov Iraku v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry ÚPZC Medveďov.\nOdporca uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré boli uvedené v stanovisku k opravnému\nprostriedku voči rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 08. apríla 2016. Skutočnosti uvedené\nnavrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu považoval za irelevantné a\nvydané rozhodnutie za zákonné.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17. marca 2016 rozhodol o predĺžení\nlehoty zaistenia navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom\n17. marca 2016 do 17. septembra 2016, na čas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie\nvýkonu administratívneho vyhostenia uloženého vykonateľným rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCPBB5-23-012/2015-AV zo dňa 18. septembra 2015 a ponechal ho umiestneného v zariadení Útvaru\npolicajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol odovzdaný pred správny orgán za účelom\nvykonania ďalších úkonov v konaní o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky,\nv ktorom je potrebné rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia a to na účel zrealizovania výkonu\nadministratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ bol dňom 18. septembra 2015 rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV\nzaistený a umiestnený do ÚPZC Medveďov na dobu do 17. marca 2016. Rozhodnutie o zaistení\nnavrhovateľa bolo po preskúmaní Krajským súdom Bratislava rozsudkom č. k. 9Sp/103/2015-30, ako\naj Najvyšším súdom Bratislava rozsudkom č. k. 10SZa/18/2015, potvrdené. Rozsudky súdov nadobudli\nprávoplatnosť dňa 23. novembra 2015.\nDňa 16. marca 2016 bol správnemu orgánu zo strany ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCPME-8-005/2016-U doručený registratúrny záznam, ktorým zariadenie požiadalo o predĺženie lehoty\nzaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Zariadenie upovedomilo\nsprávny orgán o tom, že pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení navrhovateľa dňa 18. septembra 2015\nvykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky\nso sídlom v Bratislave, vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že\nmôžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu.\nVo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol, že v súčasnosti\nneexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny\npôvodu.\nĎalej zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom\npohovor za účelom zistenia totožnosti. Podľa oznámenia pri pohovore mu bol predložený osobný\n\ndotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu\na predmetné dotazníky nevyplnil.\nV odôvodnení zaslanej žiadosti ÚPZC Medveďov ohľadne totožnosti navrhovateľa zaslal žiadosť o\nvykonanie lustrácie na území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa\nzariadenie nedisponuje novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby. Odporca poznamenal, že\nÚPZC Medveďov sa zaoberalo otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného\ndňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich\núzemie. V prípade navrhovateľa zariadenie skúmalo možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska a\ntaktiež Turecka a v obidvoch prípadoch bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči\nobidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. V závere\nžiadosti zariadenie uviedlo, že navrhovateľ s príslušníkmi ÚPZC Medveďov nespolupracuje, nedisponuje\nžiadnym cestovným dokladom a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti existuje reálny predpoklad,\nže v zákonom stanovenej lehote zaistenia, t.j. do 17. marca 2016 rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení vydané odporcom dňa 18. septembra 2015 pod č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2016-AV nebude\nmožné realizovať. Po preskúmaní zaslaných podkladov pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia\nsprávny orgán pristúpil dňa 17. marca 2016 k predĺženiu lehoty zaistenia navrhovateľa.\nLustráciou v informačných systémoch Policajného zboru odporca zistil, že na území Slovenskej republiky\nnavrhovateľ nemá udelený žiadny druh trvalého alebo prechodného pobytu podľa zákona o pobyte\ncudzincov a nebol ani žiadateľom o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona\no azyle. Na útvare bolo potvrdené, že navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez\nplatného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez\nplatného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou\nzo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, ods. 2 Schengenského dohovoru\na nesplnil podmienky na vstup na územie členských štátov.\nNa základe skutočností uvedených v zápisnici, tvoriacich súčasť spisového materiálu vo veci\nadministratívneho vyhostenia účastníka konania, ako aj na základe vyššie uvedených listinných\ndôkazov, správny orgán považoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ sa na\núzemí Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Po jeho zadržaní, správny orgán mal za to, že na\núzemie Slovenskej republiky vstúpil vedome bez oprávnenia, nelegálne. Svojím neoprávneným pobytom\nnavrhovateľ ohrozuje záujem spoločnosti, ktorá má právo na spoločenskú bezpečnosť a budovanie\nzákladných sociálnych a ekonomických pilierov štátu. Navrhovateľ je štátny príslušník tretej krajiny,\nktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a\npríslušného víza, teda správny orgán považoval postup podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a písm. d/ zákona o\npobyte cudzincov (zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia) za zákonný a dôvodný.\nOdporca mal ďalej za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na\nzaistenie navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie\ndo krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. Správny orgán uviedol, že riziko úteku u\nnavrhovateľa je dané existenciou dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií stanovených v zákone\no pobyte cudzincov - chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, nedostatok finančných prostriedkov,\nabsencia spolupráce pri určovaní totožnosti a predchádzajúce správanie (nelegálna migrácia, útek).\nPodľa dôkazov a správania navrhovateľa existencia rizika úteku trvá, kým nebude reálne potvrdená jeho\ntotožnosť vydaním cestovného dokladu príslušného štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a vykonané\njeho administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky.\nPred vydaním rozhodnutia o zaistení sa odporca zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne\nvyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda či bude naplnený účel\nzaistenia. Podľa § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je potrebné opatrenia a úkony na výkon\nvyhostenia navrhovateľa povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade ÚPZC Medveďov.\nPodľa písomnej informácie zariadenia evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-2014/012778-002 zo dňa\n28. decembra 2015 všetky žiadosti o NCD vykonáva ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou\npôsobnosťou. Na základe doterajšej praxe útvar potvrdil, že ak cudzinec nedisponuje platným cestovným\ndokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, po preštudovaní spisu pristupujú\nk lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti zaisteného cudzinca. Odovzdáva sa žiadosť o\n\nvystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušnom ZÚ so sídlom v Bratislave. Potvrdenie\ntotožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavý\nproces, preto zariadenie odporúča zaistiť štátneho príslušníka Iraku bez dokladu na dobu (6) šiestich\nmesiacov.\nDňa 17. marca 2016 bol navrhovateľ správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku\nvyzvaný, aby sa vyjadril do zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho\nporiadku spísanej dňa 17. marca 2016, evidovanej pod číslom PPZ-HCP-BB5-6-005/2016-AV. Podľa nej\nnavrhovateľ potvrdil osobné údaje, vypovedal že nemá cestovný doklad, finančné prostriedky a domov\nsa nechce vrátiť. O azyl na území Slovenskej republiky nepožiadal, a ani nechce. Chce ísť do Rakúska,\nalebo Nemecka, to mu je jedno, do ktorého štátu. V domovskom štáte sa trestného činu nedopustil, ale\nnechce sa tam vrátiť. Uviedol, že všetko je v rukách polície. Na záver mu bol predložený kompletný\nspisový materiál, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve ešte\nsa k veci vyjadriť. Podľa zápisnice opätovne uviedol, že všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici,\na preto nemá už čo dodať k predmetnému konaniu. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu.\nV domovskom štáte mu nehrozí žiadny trest, nedopustil sa žiadneho trestného činu a domov sa nechce\nvrátiť. Po oboznámení s celým spisom sústredeným pred vydaním rozhodnutia vo veci jeho zaistenia\nnežiadal doplnenie alebo zmenu zápisnice.\nNásledne podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca predĺžil dĺžku lehoty\nzaistenia od 17. marca 2016 do 17. septembra 2016. Poznamenal, že uvedená doba zaistenia je\nnevyhnutná, pretože počas nej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu\nnavrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie\nadministratívneho vyhostenia navrhovateľa je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským\núradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony\nk samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba\nzaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí\nod spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka\nlehoty zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu\nNCD pre účastníka konania.\nOdporca vyjadril názor, že doba zaistenia je priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu ako aj\nvybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej\nkrajiny. Počas celej doby zaistenia bude odporca postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm.\nd/ zákona o pobyte cudzincov - či trvá účel zaistenia.\nV súvislosti s alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a/, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov\nsprávny orgán prihliadal na skutočnosť, že totožnosť navrhovateľa nie je potvrdená. V konaniach taktiež\nuvádzal nepravdivé údaje o svojej štátnej príslušnosti, na základe čoho vyhodnotil správny orgán\nnavrhovateľa za nedôveryhodnú osobu.\nPo vyhodnotení osoby navrhovateľa a z dôvodu toho, že navrhovateľ je od 18. septembra 2015\numiestnený v ÚPZC Medveďov a jeho finančná situácia, ako ani ostatné pomery, sa nijako nezmenili,\nmal odporca za nepochybné, že nemohol konať v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a, alebo písm.\nb/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že navrhovateľovi nemožno uložiť jednu z alternatív\nzaistenia podľa citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento by svoju povinnosť\nnevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho odsun by mohol byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku\nohrozený. Účelnosť zaistenia videl odporca v situácii, v ktorej sa navrhovateľ nachádzal. V zariadení\nje obmedzená protiprávna činnosť navrhovateľa, pričom je v tomto zariadení zároveň zabezpečená\nzdravotná starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni.\nNa záver správny orgán uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia je cieľavedomý, racionálny prostriedok v\nkonaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, ktorým správny orgán\nzákonne zakročil voči osobe navrhovateľa z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru,\nže rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania\npodľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 23. mája 2015.\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa §\n88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom v rámci odvolacieho konania\nskúmal najmä, či sa krajský súd zaoberal námietkami navrhovateľa, pretože navrhovateľ v odvolaní\nnamietal, že rozsudok krajského súdu je nezákonný a nesprávny z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti\na zmätočnosti.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na\nčas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že\nštátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad\nnevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to\naj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie\npresiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú\nosobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že rozsudok krajského súdu je\nnepreskúmateľný a zmätočný.\nUvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd za dôvodnú. Navrhovateľ v opravnom prostriedku jasne a\nzrozumiteľne uviedol, v čom vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.\nNavrhovateľ namietal, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre\nnedostatok dôvodov. Podľa navrhovateľa, aby nebolo možné považovať rozhodnutie správneho orgánu\no zaistení za arbitrárne, musia byť splnené nasledovné podmienky: musí existovať zákonom stanovený\ndôvod na zaistenie, aplikácia zaistenia ako posledná možnosť za predpokladu, že iné menej\nzávažné donucujúce prostriedky nie je možné použiť, dĺžka zaistenia musí byť čo najkratšia, individuálne\nposúdenie prípadu a riadne odôvodnenie rozhodnutia o zaistení. Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca\nvo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného predĺženia zaistenia. V súvislosti s\nuvedeným mal za to, že správny orgán sa aj v odôvodnení rozhodnutia o zaistení musí zaoberať otázkou\n„vyhostiteľnosti“ cudzinca a to v súvislosti s konkrétnou krajinou, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. V\nopačnom prípade by išlo zo strany odporcu o arbitrárne zbavenie slobody v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.\nf) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nOdporca podľa navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočíva obava z jeho\nmožného úteku. Keďže odporca v napadnutom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa\n17. marca 2016 výslovne uviedol, že bude uskutočňovať úkony smerujúce k realizácii výkonu\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení do mojej domovskej krajiny, čo nezodpovedá výroku\n\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení, za účelom výkonu ktorého som bol zaistený, dopustil sa\ntýmto postupom porušenia základného princípu právnej istoty a takýto postup odporcu predstavuje\npochybenie odôvodňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia. Navyše odporca podľa navrhovateľa\nnezistil skutočný stav spôsobom dostatočným na posúdenie veci a náležitým spôsobom nepreskúmal\nprekážky vyhostenia vo vzťahu k mojej domovskej krajine, čím porušil povinnosti, ktoré mu ukladá zákon\no pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 a v § 81, a preto takéto konanie predstavuje dôvod na zrušenie\nrozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia ako podľa ustanovenia § 250i ods. 2 písm. c) OSP, tak aj podľa\nustanovenia § 250i ods. 2 písm. e) OSP.\nKrajský súd sa ani jednou z námietok navrhovateľa nezaoberal.\nTo, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého\nsúdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,\nséria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis\nc. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (uznesenie Najvyššieho súdu\nSR z 15. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo 106/2010)\nPodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom.\nObsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení\npráva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka\nkonania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov\n(IV. ÚS 252/04).\nPrávo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred\nvšeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi (I. ÚS 50/04).\nRovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje\nrozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03),\ndôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení svojho\nrozhodnutia krajský súd neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré rozhodnutie správneho orgánu o predĺžení\nlehoty zaistenia potvrdil. Jeho rozhodnutie trpí vadami, pre ktoré odvolací súd nemohol zaujať\nstanovisko k zákonnosti rozhodnutia odporcu, pretože zjavne nie je odôvodnené, resp. ústavne\nkonformné, pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov nie že neodchýlil od\nznenia príslušných ustanovení, ale sa ich ani nedotkol.\nRozsudok súdu prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu nedáva zrozumiteľným spôsobom\nodpoveď na otázky a argumenty nastolené navrhovateľmi, čím im odňal možnosť konať pred súdom.\nPod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým\nsa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom\nochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\n\nOdvolací súd má za to, že vlastné odôvodnenie rozhodnutia súd prvého stupňa je nedostatočné s\ntým, že vlastný právny názor súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje, čo\nnezodpovedá zákonným limitom odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods.2 O.s.p.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z\nakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nZa tohto stavu je napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu pre nedostatok dôvodov\nnepreskúmateľné. Navyše, rozhodnutím a postupom súdu prvého stupňa bolo obmedzené právo\nnavrhovateľa na spravodlivé konanie. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný\npostup súdu, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky\nsúdny poriadok umožňuje, a to najmä zúčastniť sa pojednávania vo veci, byť vypočutý ako účastník,\nrobiť podania, podávať opravné prostriedky a pod.\nSúčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne\nodôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.\nÚčastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne a\nzrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom\nsúdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad\núčinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.\nÚstavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a\njasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).\nZ ústavnoprávneho hľadiska, preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého\nodvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.\nPretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom,\npričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto\npostupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia\nrozsudku krajského súdu.\nVzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku\nnezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods.\n1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu postupovať vo vyššie načrtnutej línii,\nprejednať vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami\nnavrhovateľa, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.\nV novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3\nO.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).\nPoučenie:\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}