Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/1187/2014 z 18. 8. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. augusta 2015, sp. zn. 17Co/1187/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3512210371.4 Krajský súd Trenčín | 17Co/1187/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3512210371.4 | 2015-08-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/45eade35-3058-40a2-9dd6-25b34b4b17bb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210371.4 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1187/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210371
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210371.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr.
Zuzany Holúbkovej a JUDr Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: B., s.r.o., so sídlom Z., B. ul.
č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou J. B., s.r.o. so sídlom v Z., Q. X,
IČO: 36 864 421, proti odporcovi: M. L., zastúpená W. M. SR, E. námestie XX, Z., o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 3. októbra 2014, č.k. 6C/201/2012-102, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 881,43 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň rozhodol aj o neprerušení konania. Súd prvého
stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.05.2010, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z. a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal
preukázané, že návrh nie je dôvodný. V prvom rade súd skúmal dôvodnosť procesných námietok
odporcu voči podanému návrhu na začatie konania. Odporca označil návrh za zmätočný z dôvodu, že
sa v ňom neuvádza spisová značka exekučného konania, ktorého sa týka a nie je ani presne opísaný
priebeh tohto exekučného konania. I keď navrhovateľ neoznačil spisovú značku tohto exekučného
konania, hoci mu ako jeho účastníkovi musela byť známa, z údajov uvedených v návrhu bolo možné
identifikovať, o aké exekučné konanie sa jedná. Navrhovateľ označil oprávneného, aj povinného, ako aj
číslo spisu exekútora. Súd tak mohol podľa týchto údajov súdne konanie a príslušný spis identifikovať
v registri príslušného súdneho oddelenia. Preto podľa názoru súdu nešlo o absolútnu zmätočnosť,
resp. neúplnosť návrhu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať nemožnosť presnej identifikácie navrhovateľom
tvrdeného exekučného konania a ktorú by bolo možné považovať za takú vadu jeho návrhu, ktorá
by spôsobovala nemožnosť pokračovania v konaní podľa § 43 O.s.p. Rovnako navrhovateľ v návrhu
dostatočne, uvedením počtu dní, konkretizoval v čom videl prieťahy pri vybavovaní tejto exekučnej
veci. Ani v tomto smere súd nevidel dôvody na postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Neboli dôvodné ani
ďalšie námietky odporcu označené ako procesné. Odporca považoval návrh navrhovateľa za podaný
predčasne, keď tvrdil, že z § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený
sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí
šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Podľa názoru súdu prípadná absencia predbežného
prerokovania nároku na náhrady škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je spôsobilá
vyvolať akékoľvek procesné rozhodnutie súdu a rovnako nie je dôvodom ani na zamietnutie návrhu.



To platí o to viac, že z vyjadrenia odporcu je zrejmé, že zodpovednosť štátu v prípade navrhovateľom
uplatnených nárokov štát odmieta tvrdiac, že navrhovateľ takéto vyriešenie svojich nárokov zmaril a
tým navrhovateľ považoval "proces" predbežného prerokovania nárokov za ukončený, keďže žiadosti
o predbežné prerokovanie boli navrhovateľovi doručené 23.04.2012, a to vo vzťahu k všetkým jeho
nárokom, pričom do šiestich mesiacov tieto nároky odporcom uspokojené neboli. Ďalej uviedol, že
súd nariadil pojednávanie na deň 03.10.2014. Navrhovateľ, ani jeho právny zástupca a odporca sa
na pojednávanie nedostavili. Navrhovateľ žiadal nariadené pojednávanie zrušiť a opätovne navrhol
konanie prerušiť, a to z tých istých dôvodov, ako navrhol prerušenie konania dňa 02.10.2013. O tomto
jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté. Návrh na prerušenie konania bol uznesením tunajšieho súdu
zo dňa 30.10.2013, č.k. 6C/201/2012-52 zamietnutý. Na základe odvolania navrhovateľa preskúmal
predmetné rozhodnutie odvolací súd, ktorý ho ako vecne správne potvrdil uznesením zo dňa 29.01.2014,
č.k. 4Co/962/2013-70. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.2014. Z tohto dôvodu súd
nevyhovel opakovanej žiadosti navrhovateľa o prerušenie konania, v konaní pokračoval a vec prejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Súd uviedol, že zo
spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7Er/568/2009 vyplýva, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 27.10.2009. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu SR 07514/09 zo dňa 08.07.2009. Uznesením súdu zo dňa 07.12.2010,
č.k. 7Er/568/2009-24 bolo následne exekučné konanie zastavené, voči uzneseniu súdu prvého stupňa
bolo podané odvolanie a uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 29.04.2011, č.k. 4CoE/33/2011-22
bolo toto uznesenie potvrdené a nadobudlo právoplatnosť 06.07.2011. K zastaveniu konania došlo z
dôvodu nepredloženia úverovej zmluvy zo strany oprávneného a teda z dôvodu nemožnosti preskúmať
exekučný titul z hľadiska hmotného práva. Súd návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný, a to z
viacerých dôvodov. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, ktorý
mal spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote,
a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. Súd uviedol, že ak by pri vybavovaní predmetnej
exekučnej veci došlo k prieťahom, navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva
na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať len ústavný súd. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Súd skúmal, či
navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní
v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr,
navrhovateľ nepodal účinne sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu s vybavením sťažnosti
tak, aby bolo konštatované, že v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako nemal
súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku
a podobne. Je teda zrejmé, že navrhovateľ v predmetnom konaní neurobil žiadne úkony, ktoré by viedli
k snahe docieliť urýchlené konanie vo veci. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu
vznikla škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov,
na udržanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené
s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania,
toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané
pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu
byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o
informáciu o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti
o informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo
vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Súd konštatoval, že navrhovateľ
uplatňoval svoj nárok z titulu majetkovej škody ako sumu vo výške 125,- Eur a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu vo výške 881,43 Eur ako následok nesprávneho úradného postupu súdu. S týmto jeho
právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré malo vyvolať
zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. V konkrétnej veci navrhovateľ tvrdí, že súd rozhodol o žiadosti



o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty a súd bol v omeškaní viac ako 478 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé.
Zo spisu súdu 7Er/568/2009, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
súdu doručená 27.10.2009, pričom podanie návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi je z
pohľadu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia bezvýznamné. Súd nevydal uznesenie o zamietnutí
žiadosti, ale exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa 09.12.2010, a to z dôvodu, že nemal možnosť
preskúmať exekučný titul napriek tomu, že súd vyzval oprávneného na doloženie úverovej zmluvy.
Súd nemohol tak rozhodnúť o udelení poverenia alebo o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
keďže k tomu nemal dostatok podkladov. Súd ďalej poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 platila predmetná právna úprava s tým, že lehota
na vydanie poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola zavedená len úprava ohľadom
exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení. Novela
Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou od 01.06.2010 vypustila
zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
platného do 31.05.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že účelom vypustenia
zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď
išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné
ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku,
vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku zák. č.
102/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul- rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. S poukazom na citované ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vychádzajúc
zo skutkových tvrdení navrhovateľa tak ako je uvedené vyššie, súd nepovažoval návrh navrhovateľ
za dôvodný. V tejto súvislosti súd dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu,
ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku č.k. 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc
23/2011. V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý "vstupuje" do
rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom
súd uviedol, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných konaniach
v tomto smere takmer jednotne ustálená. Aj NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z
29.3. 2011..V zmysle uvedeného súd potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe
súdu v uplatnenom nároku považoval za neopodstatnené, keďže navrhovateľovi nemohla za žiadnych
okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne
a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny
záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná, resp. toto nemal možnosť posúdiť, musel dospieť
k záveru, že rozhodcovský súd nemal oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom. Takýto
postup súdu bol legitímny. Uvedené platí i pre prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
z dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie
v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul,
ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si
oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z
dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho
uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil
jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Súd
bol toho názoru, že súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného
titulu so zákonom, neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu
prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, túto vyhodnotiť aj
z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považoval za primeranú. Bol to oprávnený, kto nespolupracoval so
súdom a na jeho výzvu nereagoval. Súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných
konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom



exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu
akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom.
Výška škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť s tvrdeným nesprávnym postupom tunajšieho
súdu nie je preukázaná ani listinným dôkazom- znaleckým posudok vypracovaným dňa 17.01.2014
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave na základe objednávky navrhovateľa, ktorý
predložil navrhovateľ do spisu tun. súdu sp. zn. 11C/416/2012. Súd zdôraznil, že exekučné konanie
bolo zastavené, žiadosť o udelenie poverenia nebola zamietnutá, teda právna situácia je v danom
prípade iná, ako by tomu bolo v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia z dôvodov neplatnosti
rozhodcovského rozsudku.. Majetková škoda vyčíslená navrhovateľom tak v žiadnom prípade nevznikla
v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol
a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní. Z týchto dôvodov považoval súd návrh v celom rozsahu za neopodstatnený
a zamietol ho. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého by
úspešnému odporcovi patrila náhrada trov konania, tento si však žiadne trovy konania nevyčíslil a tieto
nevyplývajú ani z obsahu spisu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských
súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase
jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu,
koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie



a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na
základe ústavnej sťažnosti, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť a zároveň poukázal na judikatúru krajských súdov. Žiadal preto, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. §
219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 05.10.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 478 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Súd prvého stupňa správne konštatoval a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 27.10.2009, pričom podanie návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi je z
pohľadu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia bezvýznamné. Súd nevydal uznesenie o zamietnutí
žiadosti, ale exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa 09.12.2010, a to z dôvodu, že nemal možnosť
preskúmať exekučný titul napriek tomu, že súd vyzval oprávneného na doloženie úverovej zmluvy. Súd



nemohol tak rozhodnúť o udelení poverenia alebo o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keďže k
tomu nemal dostatok podkladov.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekútora ,
aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z
dôvodu nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne
porušenie lehoty na rozhodnutie. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu
v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v náväznosti na ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov, Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný
súd v záujme realizácie tohto prieskumu vyzval oprávneného na predloženie konkrétnych listín, tento
však nereagoval. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné
konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR,
ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu
súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného
súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu
potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o
zastavení exekučného konania nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za
rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu -
právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom zaujatosti sudcu, ktorému bola
vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 17.10.2012 ,č.k. 19NcC/366/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom JUDr. Z. B. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.



Neskôr došlo k zmene zákonného sudcu, pričom táto vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudkyni JUDr. Y. B.. O zaujatosti novej zákonnej sudkyne na základe toho, že navrhovateľ trval na
vznesenej námietke zaujatosti, rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 02.06.2014, č.k.
19NcC/35/2014-76 tak, že sudkyňa JUDr. Y. B. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Čo
sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil
z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v
celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 27.08.2014, pričom
prvý termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 03.10.2014, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 27.08.2014, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad. Odvolací
súd taktiež nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne predpisy.
Preto v konečnom dôsledku rozsudok okresného súdu ako vecne správne potvrdil, keď súd prvého
stupňa v danej veci správne rozhodol aj o neprerušení konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .