Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/257/2015 z 15. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. februára 2016, sp. zn. 9Co/257/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2511213573.1 Krajský súd Trnava | 9Co/257/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2511213573.1 | 2016-02-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., OZ, § 52 OZ, § 53 OZ, § 54 OZ, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ce29dfac-f15c-491f-bf00-e85d8eed9c2f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2511213573.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/257/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511213573
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2511213573.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu
JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: O. G., narodený XX.XX.XXXX,
bytom C., R. W. XXX/XXA, o zaplatenie 1.342,07 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 7C/187/2011-54 zo dňa 25. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu o zaplatenie 1.342,07 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy 890,54 eura od 09.12.2006 do zaplatenia zamietol. Mal
preukázané, že dňa 29.10.2004 uzatvoril postupca so žalovaným zmluvu o úvere č. 123427821.
žalovaný uhradil iba časť splátok, pričom dlžná suma 1.384,98 eura pozostáva z istiny 890,54 eura,
úroku vo výške 348,66 eura, úroku z omeškania 1,25 eura a poplatkov 162,52 eura (poplatok za
poistenie úveru, poplatok za upomienku). Žalobca uplatňuje úrok z omeškania 13% ročne zo sumy
890,54 eura od 09.12.2006 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa uzavrel, že
právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s. uzatvorila dňa 29.10.2004 so žalovaným
zmluvu o poskytnutí flexipôžičky vo výške 30.000,- Sk, výška mesačnej splátky bola 1.098,16 Sk s
dátumom prevej splátky 29.11.2004 a miera nákladov na úver bola 11,62%. Z platobnej histórie súd
zistil, že k zosplatneniu úveru došlo 08.08.2005. Žalovaný spolu uhradil 105,28 eura. Súd prvého
stupňa konštatoval, že v danom prípade ide o právny vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom a
predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľského charakteru a spadá pod režim Občianskeho zákonníka.
Dlh žalovaného sa stal splatným dňa 08.08.2005, žalobca však žalobu podal dňa 17.10.2011, teda po
uplynutí trojročnej premlčacej doby a z dôvodu premlčania nároku žalobcu súd jeho žalobu zamietol.
Pristúpil k tomuto postupu v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 v znení novely č. 102/2014 Z.z.
účinného od 01.05.2014. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 4 ods. 1, 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 účinného v
čase uzavretia zmluvy, § 100 ods. 1 až 3, § 101 OZ - zákon č. 40/1964 Zb., § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na Nález Ústavného súdu
SR z 24.05.1995 PL.ÚS 16/95: „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity
právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty“.
Poukázal ďalej na Nález ÚS SR z 03.03.1996, PL.ÚS 36/95, ďalej na článok 125 ods. 1 písm. a) Ústavy



SR, článok 152 ods. 4 Ústavy SR, Nález III. ÚS 348/06 z 08.03.2011 s poukazom na to, že aplikáciou
ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho
štátu podľa článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy SR k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku
12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľným zásahom do štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva
na majetok a ochrany vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a článku 1 dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR,
článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej článkom
47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 47 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Poukázal na proces prijatia
novely Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorou bolo do nášho právneho poriadku zakotvené ustanovenie
§ 5b, kedy súd ex offo prihliada na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel
obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného
a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou tohto ustanovenia na prebiehajúce
súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom
a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania došlo k zotretiu princípu právnej
istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Poukázal na
postup pri prijatí ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a dôsledkoch aplikácie uvedeného
ustanovenia na majetok veriteľa. Priamym aplikovaním uvedeného ustanovenia tak súd prvého stupňa
porušil zásadu zakotvenú v ustanovení článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej vykladá uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s Ústavou SR. Navyše tu vzniká reálna hrozba, že súd by tým spôsobil žalobcovi i škodu. Preto žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe žalobcu vyhovel, alternatívne
aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.
1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa ustan. § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, preto sa nejedná
o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7C/187/2011 je nárok
žalobcu voči žalovanému o zaplatenie 1.342,07 eura s príslušenstvom. Súd prvého stupňa zistil, že
predmetom sporu je nárok žalobcu na uvedenú istinu s príslušenstvom na základe zmluvy pôvodného
veriteľa Všeobecná úverová banka, a.s. s žalovaným o poskytnutí flexipôžičky z 29.10.2004. Dodávateľ
vyhlásil splatnosť úveru dňa 08.0.82005 a žalobca uplatnil svoje právo na súde žalobou dňa 17.10.2011.
Aplikujúc ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods.
1, § 54 ods. 1, 2 účinného v čase uzavretia zmluvy, § 100 ods. 1 až 3, § 101 OZ - zákon č. 40/1964



Zb., § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa žalobcu zamietol, pretože jeho právo zaniklo
pre premlčanie.

Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými
odvolacími dôvodmi, z čoho vyplýva mimo iného to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil,
nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch uvedených v § 212 ods. 2 OSP (nejde o daný prípad).

Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
preto odvolací dôvod uplatnený v odvolaní žalobcu neobstojí a právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa je správne.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu
prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje
(§ 219 ods. 2 OSP).

Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá
argumentácia pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia napadnutého rozsudku, týkajúca sa
jeho zamietajúceho výroku vo veci samej a slúžiaca na podporu takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre
ktoré súd prvého stupňa žalobe nevyhovel, súd prvého stupňa predostrel spôsobom nevykazujúcim
žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne a objektívne presvedčivo
(ktorou objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou niekoho
majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku konania). Zásadne by tak postačovalo
i len konštatovanie správnosti súdom prvého stupňa použitých dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2
OSP), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami žalobcu je však žiaduce doplniť (§
219 ods. 2 OSP in fine) nasledovné:

Základnou spornou otázkou, vychádzajúc z obsahu odvolania žalobcu bolo, či súd prvého stupňa
postupoval správne, keď na prejednávaný prípad aplikoval ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014.

Súd prvého stupňa v danom prípade postupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014.

V danom prípade síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku, avšak v zmysle súdom
prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného
nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia žaloby veriteľa. Premlčanie
nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

Zákonom č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, ktorou bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku



XIV. Zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b
Zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však
k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom
prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým
súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí,
že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo
spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky“.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).

Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b Zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej Zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku,
keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne
vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred
nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa
posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na
premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych
noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa nárok žalobcu ako premlčaný v celom
rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1
OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o
náhrade trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.



Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.