{"guid": "e732cc32-df1b-4632-9307-c79933d558bb:0fe2d461-e7ca-483f-8bc3-acf45ba2c361", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3110229120.2", "spisova_znacka": "17Co/362/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/362/2011 z 16. 10. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 16. októbra 2012, sp. zn. 17Co/362/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3110229120.2", "identifikacne_cislo": "3110229120", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2012-10-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0fe2d461-e7ca-483f-8bc3-acf45ba2c361", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3110229120.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3110229120.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3110229120.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/362/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110229120
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3110229120.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci žalobkyne A.. Z. O. L.., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C., E. XX, zastúpenej A.. A. E., B. so sídlom v R., F. X, proti žalovanému R. V. B. M. v R., so
sídlom v R., N. X, P.: XX XXX XXX, zastúpenej A.. Z. C., B. so sídlom v R., F. XX, o náhradu mzdy, na
odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. septembra 2011,
č.k. 14C/360/2010 - 78, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov     n e m á     p r á v o     na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume
3.730,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, zo sumy 652,77 Eur od 12.11.2009 do
zaplatenia, zo sumy 652,77 Eur od 12.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 425,89 Eur od 12.01.2010 do
zaplatenia, zo sumy 362,13 Eur od 12.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 654,78 Eur od 12.05.2010 do
zaplatenia, zo sumy 654,78 Eur od 12.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 327,38 Eur od 12.07.2010 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. V rozhodnutí
konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou žalovaného zo dňa 17.06.2009 je neplatné a náhrady mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru za obdobie od októbra 2009 do júna 2010. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 08.09.2010, č.k. 14C/227/2009-95 tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru
žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 17.06.2009 je neplatné; nárok na náhradu mzdy bol vylúčený
na samostatné konanie. Predmetom tohto konania potom zostal nárok žalobkyne na náhradu mzdy v
čistom za obdobie od 01.10.2009 do 16.06.2010, ktorý si uplatnila v sume 6.206,66 Eur s príslušenstvom.
Dňa 08.09.2009 vzala žalobkyňa návrh späť v časti o zaplatenie sumy 591,38 Eur a dňa 14.09.2010
v časti o zaplatenie 957,43 Eur, preto súd konanie o zaplatenie sumy 1.548,81 Eur samostatným
uznesením zastavil. Konečným návrhom sa potom žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady mzdy v
sume 4.657,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 652,77 Eur od 12.11.2009
do zaplatenia, zo sumy 652,77 Eur od 12.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 425,89 Eur od 12.01.2010
do zaplatenia, zo sumy 225,49 Eur od 12.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 362,82 Eur od 12.03.2010
do zaplatenia, zo sumy 659,43 Eur od 12.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 659,43 Eur od 12.05.2010
do zaplatenia, zo sumy 659,43 Eur od 12.06.2010 do zaplatenia a zo sumy 359,82 Eur od 12.07.2010
do zaplatenia. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobkyne je
dôvodný iba sčasti. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa u
žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy č. XX/XXXX zo dňa 14.02.2003 a č. XX/XXXX zo dňa
30.01.2008 ako X. B. na E. R.. Dňa 17.06.2009 jej dal zamestnávateľ výpoveď  s 3-mesačnou lehotou,



v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ktorú žalovaná považovala za neplatnú a  dňa
20.07.2009 zamestnávateľovi  doručila oznámenie, že trvá na ďalšom prideľovaní práce podľa pracovnej
zmluvy. Dňa 24.07.2009 žalovaný listom oznámil, že na výpovedi trvá a odmietol jej v zimnom semestri
akademického roka 2009/2010 prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Rozsudkom Okresného súdu
Trenčín zo dňa 08.09.2010, č.k. 14C/227/2009-95 bola výpoveď označená za neplatnú. Od 17.06.2010
žalobkyňa u žalovaného nastúpila opäť do práce. V období od 01.10.2009 do 16.06.2010 bola v
pracovnom pomere so žalovaným, ktorý s ňou neplatne skončil pracovný pomer výpoveďou, preto jej
vznikol za toto obdobie nárok na náhradu mzdy. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z priemerného
mesačného zárobku  za posledný odpracovaný kalendárny štvrťrok, t.j. za mesiace 7, 8, 9/2009.  Súd
ustálil čistý mesačný zárobok žalobkyne sumou 654,78 Eur a dospel k záveru, že žalobkyni patrí za
mesiac 10/2009 náhrada mzdy v sume 652,77 Eur, za mesiac 11/2009 suma 652,77 Eur, za mesiac
12/2009 jej patrí náhrada mzdy v sume len 425,89 Eur, za mesiac január 2010 jej nepatrí náhrada mzdy,
za mesiac február 2010 jej patrí náhrada mzdy v sume 360,13 Eur, za mesiac 3/2010 jej  patrí náhrada
mzdy v sume 362,13 Eur, a to z dôvodu, že žalobkyňa bola za obdobie od 22.12.2009 do 31.12.2009,
počas celého mesiaca január 2010 a za obdobie od 01.02.2010 do 11.02.2010 práceneschopná, kedy jej
dávky nemocenského zabezpečenia, rovnako ako náhradu mzdy  poskytoval jej vtedajší zamestnávateľ,
ďalej žalobkyni patrí náhrada mzdy za 4/2010 v sume 654,78 Eur, za 5/2010 v sume 654,78 Eur a za
6/2010 v sume 327,38 Eur, keď od 17.06.2010 už patrila žalobkyni mzda, keďže riadne nastúpila do
práce. Ďalej konštatoval, že v konaní sa preukázalo, že dňa 25.05.2009 dostala žalobkyňa na účet mzdu
za 4/2009 v sume 652,78 Eur a opätovne jej bola mzda za 4/2009 zaslaná na účet dňa 03.03.2010.
Žalobkyňa bola žalovaným na to, že mzdu za 4/2009 prevzala 2-krát upozornená listom žalovaného dňa
18.03.2010, takže si musela byť vedomá toho, že túto mzdu prevzala dňa 03.03.2010 neoprávnene.
Keďže plnenie zo dňa 03.03.2010 v sume 652,78 Eur (mzda za 4/2009)  bolo žalobkyňou prijaté bez
právneho dôvodu a žalovaný žiadal túto pohľadávku voči žalobkyni započítať proti jej nároku na náhrady
mzdy, súd tomuto vyhovel. Konštatoval, že plnenie bolo rovnakého druhu a došlo k zániku započítaním,
pričom zánik pohľadávok nastal okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a to
bolo dňa 12.03.2010 v sume 360,13 Eur a dňa 12.04.2010 v sume 292,65 Eur. Čo sa týka úroku z
omeškania konštatoval, že mzda žalobkyne bola splatná vždy v 11. dni v mesiaci pozadu za odpracované
obdobie. Na náhradu mzdy sa vzťahujú tie isté ustanovenia ako na mzdu, s tým, že  jej nebola náhrada
mzdy vyplatená v riadnom výplatnom termíne,  preto sa žalovaný s platením dostal do omeškania
dňom nasledujúcim po jej splatnosti, teda vždy od 12. dňa toho-ktorého mesiaca, a preto žalobkyňa
mohla požadovať popri plnení aj úrok z omeškania. Výšku úrokov stanovil podľa ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a Nar. vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších  predpisov. Vo zvyšku súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 4, § 79 ods. 1, 2, §
132, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 4, § 135, § 141 ods. 1, § 222 ods. 1, 2, 3, 6 Zákonníka práce, § 580,
§ 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nar. vlády č. 87/1995 Z.z.  O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. (zodpovednosť za výsledok sporu) a § 146 ods. 2 veta prvá
O.s.p. (zodpovednosť za zastavenie konania), v zmysle ktorých žiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že žiaden z účastníkov nemal vo veci plný úspech.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa aj žalovaný.

Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku, ktorým bola žaloba v zostávajúcej časti zamietnutá a proti
výroku o náhrade trov konania. Namietala nepriznanie jej nároku na náhradu mzdy vo výške 652,78 Eur,
ktorý jej súd nepriznal z dôvodu zániku zápočtom na inú pohľadávku žalovaného, pričom uviedla, že túto
pohľadávku ona neuznáva. V tomto rozsahu navrhla zmeniť napadnutý rozsudok vo výroku o zaplatení
istiny tak, že táto bude zvýšená o sumu 652,78 Eur a zároveň navrhla zmeniť rozsudok aj vo výroku
o priznaní úroku z omeškania, kde navrhovala, aby jej bol priznaný úrok z omeškania vo výške 9 % aj
zo sumy 360,13 Eur od 12.03.2010 do zaplatenia a ďalej taký istý úrok z omeškania aj od 12.04.2010
do zaplatenia zo sumy 654,78 Eur a nie iba zo sumy 362,13 Eur ako bolo určené v rozsudku. Súdu
prvého stupňa vytýkala jeho záver, že mzdu za mesiac apríl 2009 prevzala 2-krát, pričom jej vedomosť
o tom, že  túto mzdu preberá neoprávnene vyvodil jedine zo skutočnosti, že na to bola upozornená
listom zo dňa 18.03.2010. Uviedla, že nepochybne je dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať jej
vedomosť o tom, že jej toto plnenie nepatrí, že jej bolo poskytnuté omylom a že o tom vedela, alebo to
z okolností musela predpokladať. Žalovaný však nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali
jej vedomosť, že k momentu prevzatia plnenia, t.j. k 03.03.2010, preberá peniaze neoprávnene a nie je
pri ich preberaní dobromyseľná. Žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno a preto jeho pohľadávka



nemala byť súdom uznaná. Uviedla, že naopak boli preukázané okolnosti, ktoré objektívne preukazujú,
že nemohla mať vedomie o tom, že dňa 03.03.2010 preberá neoprávnene omylom druhýkrát vyplácanú
mzdu za mesiac apríl 2009, keď žalovaný platbu vo výške 3.535,78 Eur, ktorú jej dňa 03.03.2010
poukázal, vôbec neavizoval a ani nešpecifikoval. Namietala ďalej nesprávnosť rozhodnutia súdu o
náhrade trov konania, keď podľa výroku rozsudku bola úspešná v 60 % a žalovaný v 40 %. Výsledkom
takéhoto rozhodnutia je, že mala vo veci len čiastočný úspech, a to vo výške 20 %, preto jej súd mal
priznať v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p. náhradu trov konania vo výške 20 %. Pokiaľ dôjde k zmene
rozsudku vo výroku o plnení tak, ako požaduje, bude úspešná v celom konaní vo výške 71 % a žalovaný
vo výške 29 %, celkový jej úspech bude teda predstavovať 42 % do úpravy žalobného návrhu a 94 %
po úprave žalobného návrhu.

Žalovaný odvolaním napadol výrok o priznaní úroku z omeškania a výrok o trovách konania. Žiadal, aby
odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobkyňu zaviaže zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v sume 520,30 Eur a návrh žalobkyne v časti úrokov z omeškania
zamietne. Vyslovil názor, že o náhrade mzdy ako nároku z neplatne skončeného pracovného pomeru
môže súd rozhodovať až v prípade, že predtým určil, že pracovný pomer bol rozviazaný neplatne. Do
tohto rozhodnutia zamestnávateľ nemôže vedieť, či zamestnancovi vznikol alebo nevznikol nárok na
náhradu mzdy, preto nárok na náhradu mzdy nemôže byť splatný pred rozhodnutím súdu o určení
neplatného skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uviedol, že tento
výrok považuje za nepreskúmateľný. Poukázal na to, že konanie bolo v časti o 1.548,81 Eur zastavené
z dôvodu späťvzatia návrhu žalobkyňou, preto podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. mala v tejto časti
trovy konania zaplatiť žalobkyňa. Žiadal preto, aby sa žalovanému priznala náhrada trov konania v celej
zastavenej časti, spočívajúca v trovách právneho zastúpenia v celkovej sume 521,08 Eur.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že názor
žalovaného, podľa ktorého nárok na náhradu mzdy nemôže byť splatný pred rozhodnutím súdu o
určení neplatného skončenia pracovného pomeru, je nesprávny, pretože je v rozpore s hmotnoprávnymi
ustanoveniami. Danú problematiku rieši aj súdna prax, pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009.  K odvolaniu žalovaného proti výroku
o náhrade trov konania uviedla, že aj toto považuje za nesprávne a nelogické. Uviedla, že žalovaný
zrejme zámerne opomína uviesť skutočnosť, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo zvyšnej časti návrhu, tak v
tomto prípade bola v podstatnej časti konania úspešná, ako aj na správanie sa žalovaného v konaní a
skutočnosť, že jej doposiaľ náhradu mzdy nevyplatil.

Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol,
že odvolacie námietky žalobkyne považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Poukázal na to, že bez
pochybností bolo v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané, že žalobkyňa prevzala mzdu za
mesiac apríl 2009  2-krát, pričom žalovaný predložil na súd prvého stupňa doklady, ktorými nepochybne
preukázal, že navrhovateľka musela vedieť o tom, že túto mzdu prijala opakovane. Toto vyplýva z výpisu
z účtu žalovaného, z ktorého je úplne zrejmé, že v poznámke pre prijímateľa bolo uvedené, za ktoré
mesiace je mzda vyplácaná, takže žalobkyňa musela vedieť, aké plnenie prijíma. Poukázal ďalej na to, že
u žalobkyne, ako osoby vysokoškolsky vzdelanej v odbore právo, je prakticky vylúčené, aby si nevšimla,
že jej na účet prišlo 652,78 Eur, pričom za právne absolútne neopodstatnenú označil argumentáciu
žalobkyne, ktorou sa snaží zo svojho bezdôvodného obohatenia urobiť legálnu sankciu postihujúcu
žalovaného za neplatné skončenie pracovného pomeru, ktorá by jej mala náležať, preto by nemala byť
povinná takúto prijatú sumu vrátiť. Vo vzťahu k náhrade trov konania uviedol, že absolútne nesúhlasí
s tým, aby žalobkyni bola priznaná čo i len časť náhrady trov konania. V tejto súvislosti poukázal v
prvom rade na celkový postoj žalobkyne v konaní, ktorá svojou nespoluprácou so súdom prvého stupňa
a nepreukázaním rozhodných skutočností pre výpočet náhrady mzdy spôsobila zbytočné predlžovanie
konania a zbytočné trovy konania, ako aj na celkový výsledok konania a na skutočnosť, že žalobkyňa
zobrala návrh v časti o zaplatenie sumy vo výške 1.548,81 Eur bezdôvodne späť.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia



pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Preskúmaním odvolacích námietok žalobkyne a žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že námietky
oboch strán proti rozsudku prvostupňového súdu treba považovať za nedôvodné.

Pokiaľ sa jedná o odvolacie námietky žalobkyne, týkajúce sa toho, že žalovaný v konaní nepreukázal
skutočnosť, že žalobkyňa vedela alebo musela z okolností predpokladať, že neoprávnene prijala 2-krát
mzdu za mesiac apríl 2009 v sume 652,78 Eur, túto námietku žalobkyne odvolací súd nepovažoval za
opodstatnenú.

Podľa § 222 ods. 1, 2, 3, 6 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor
zamestnávateľa alebo, ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného
obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch,
musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od
zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy
nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do 3 rokov od ich výplaty.

Nárok zamestnávateľa na vrátenie peňažného plnenia od zamestnanca teda závisí od dobromyseľnosti
zamestnanca, t.j. od toho, či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o
sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, ako aj od skutočnosti, či zamestnanec získal
bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu alebo na základe neplatného právneho úkonu.
Či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že jemu vyplatená suma bola nesprávne
určená alebo omylom vyplatená, keďže ide o vnútorný psychický stav zamestnanca, nemožno priamo
preukázať. Preto možno tento stav vyvodzovať iba z okolností, za ktorých sa navonok objektívne
prejavuje.

V predmetnej veci z dokladov predložených žalovaným je zrejmé, že poukázanie mzdy za mesiac apríl
2009 bolo realizované z účtu žalovaného dňa 28.05.2009, pričom na platobnom príkaze na úhradu ako
správa pre prijímateľa bolo uvedené, že žalovaný poukazuje mzdu za 4/2009, a to v sume 652,78 Eur.
Z výpisu z účtu žalovaného zo dňa 03.03.2010 ďalej vyplýva, že poukázal na účet žalobkyne sumu
vo výške 3.535,87 Eur, pričom rovnako v platobnom príkaze na úhradu je v správe pre prijímateľa
uvedené, že sa jedná o mzdu za 04/09, 06/09, 08/09 a 09/09. Z predložených dokladov je tak zrejmé, že
žalobkyňa pri vynaložení obvyklej starostlivosti musela vedieť o tom, že jej mzda za mesiac 04/09 bola
vyplatená 2-krát, nakoľko to bolo nepochybne uvedené v správe pre prijímateľa. Námietka žalobkyne, že
žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať, že pri preberaní predmetnej sumy nebola dobromyseľná,
preto nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú a uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
d/, f/ a h/ O.s.p. odvolací súd nepovažoval za dôvodný.

Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky žalovaného týkajúce sa priznaných úrokov z
omeškania, keď jeho názor, že splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného
skončenia pracovného pomeru nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, nie je správny.

Podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa
nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi poskytnúť



náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

Podľa   § 132   Zákonníka  práce,  platného v rozhodnom období, ustanovenie § 129 -

§ 131 sa vzťahujú za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.

Z ust. § 132 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za
mesačné obdobie (pokiaľ v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nie je dohodnuté inak), a to
v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane
zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto
u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť
a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Samotným
právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný
pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka
práce nevzniká. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má
povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné právo a povinnosti (priznaním
náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav), ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne)
dodáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, teda
nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.

Preskúmaním odvolací súd zistil, že nedôvodné bolo odvolanie žalobkyne aj žalovaného čo do výroku o
náhrade trov konania. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala náhrady
mzdy v sume 6.206,66 Eur s príslušenstvom. Žalobu v časti   o zaplatenie   sumy  1.548,81 Eur  vzala
späť bez uvedenia dôvodu, preto v zmysle ust.

§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. treba mať za to, že žalobkyňa v tejto časti procesne zavinila zastavenie
konania a bola by povinná zaplatiť náhradu trov konania žalovanému. Ani v zostávajúcej časti o
zaplatenie 4.657,85 Eur s prísl., kde súd prvého stupňa priznal žalobkyni sumu vo výške 3.730,50
Eur s prísl. a vo zvyšnej časti jej žalobu zamietol, nebola žalobkyňa plne úspešná, preto rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorý o náhrade trov celého konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v
nadväznosti na ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania
nepriznal, považoval odvolací súd za správne.

Z uvedených dôvodov, keďže odvolanie žalobkyne aj žalovaného odvolací súd posúdil ako nedôvodné,
rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že
žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žiaden z účastníkov nebol
v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e      j e      p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/360/2010", "guid": "c4aa636c-8b20-4a88-a89d-c68f7ab7688a:5ff45a83-a949-4ed9-a170-036e28b47eb7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}