Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoPr/9/2016 z 8. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. februára 2017, sp. zn. 9CoPr/9/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5314205348.2 Krajský súd Žilina | 9CoPr/9/2016 | ECLI:SK:KSZA:2017:5314205348.2 | 2017-02-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/70f5b08a-c696-4e63-9195-e10c1f3f7c1d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5314205348.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/9/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314205348
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5314205348.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika, členov
senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu Mgr. Z. H., nar. XX. XX. XXXX,
bytom P., M.R. I. XXXX, zastúpeného JUDr. Dušanom Kazárom, advokátom so sídlom G. G., P.. M. XX
proti žalovanému Mesto Čadca, Námestie slobody 30, IČO: 00 313 971, v konaní o náhradu mzdy s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 5Cpr/2/2014-59
zo dňa 03. 02. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 43
726,44 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 14. 10. 2014 až do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku,

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, p o n e c h á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok proti žalovanému na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho
konania vo výške 89,81 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 48 690,11 eur ako
náhradu platu z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru s 5,05 % úrokom z omeškania od 14.
10. 2014 až do zaplatenia, ako aj trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške
3 061,53 eur s tým, že vo zvyšku o zaplatenie úroku z omeškania nad 5,05 % z uvedenej sumy od
uvedeného termínu ho zamietol. Mal za preukázané, že žalovaný, u ktorého bol žalobca zamestnaný na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 03. 02. 2009, s ním skončil pracovný pomer neplatne výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce 07. 02. 2011, keďže po tom, čo sa žalobca neplatnosti výpovede
dovolal, Okresný súd Čadca rozsudkom 16C/28/2011-225 zo dňa 17. 01. 2014 rozhodol, že výpoveď je
neplatná, ktorý rozsudok bol potvrdený na základe odvolania žalovaného aj Krajským súdom v Žiline a
nadobudol právoplatnosť 13. 10. 2014. Keďže žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, pričom tento
mu oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, je žalovaný povinný poskytnúť mu náhradu mzdy,
a to od času, kedy mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, kedy mu začne opätovne
prideľovať prácu, a to až do skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené v zmysle § 79 ods.
1, 2 Zákonníka práce a § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 48 690,11
eur za návrhmi uplatnené obdobie od 01. 05. 2011 do 30. 04. 2012, za obdobie od 01. 05. 2012 do 20.
09. 2014, za obdobie od 21. 11. 2014 do 07. 04. 2015, t. j. do dňa, kedy bol s ním ukončený pracovný
pomer, vychádzajúc z mesačného funkčného platu žalobcu 1 079,50 eur potvrdeného žalovaným a
pri dennej mzde 49,67 eur (vypočítanej podľa § 27 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z.), ktorej výšku
žalovaný nenamietal, t. j. za 44 mesiacov a 24 pracovných dní. Pokiaľ žalovaný žiadal aplikovať ust.



§ 79 ods. 2 Zákonníka práce platného v čase rozhodovania, mal za to, že uvedené ustanovenia treba
aplikovať v znení platnom v čase podania výpovede. Pri aplikácii uvedeného ustanovenia poukázal na
zastaranosť judikatúry platnej do roku 1989, kedy došlo k spoločensko-ekonomickým zmenám a bola
prijatá Ústava Slovenskej republiky, ktorá vo svojom čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie
je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, a preto interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa by bola v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto
povinnosť neexistuje. Žalovaný bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Čadci ako
uchádzač o zamestnanie a tento úrad mu však žiadnu prácu neponúkol a ani samotný žalobca žiadnu
vzhľadom na svoj zdravotný stav nenašiel. Pokiaľ žalovaný žiadal znížiť náhradu mzdy presahujúcu 12
mesiacov, ide o návrhové konanie, kde je povinný uviesť aj dôvody, pre ktoré zníženie náhrady mzdy
žiada, čo však neučinil. Z uvedených dôvodov náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
neznížil, ani nezamietol. Súčasne nevychádzal pri rozhodovaní o náhrade mzdy z čistého priemerného
zárobku poukazujúc na § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z., ktorý vychádza z priemerného zárobku,
ktorým je funkčný plat, ako aj na judikatúru, v zmysle ktorej pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru sa vychádza z priemerného hrubého zárobku. O úroku z omeškania
rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
a priznal ho od 14. 10. 2014, t. j. odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku 16C/28/2011 vo
výške 5,05 % z uvedenej sumy až do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.,
nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech vo veci (neúspešný bol len pokiaľ ide o úrok z omeškania),
súd mu priznal plnú náhradu trov konania, predstavujúcich trovy právneho zastúpenia.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalovaný podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a/, b/, d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Vychádzajúc z ust. § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. mal za to, že pri odmeňovaní
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa priemerným zárobkom alebo priemernou mzdou
rozumie funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6 citovaného zákona, keď podľa § 29 ods. 3 citovaného
zákona ak sa pri výpočte peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov
z priemerného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z funkčného platu odpočítaním
súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku
na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň
z príjmov fyzických osôb, t. j. aj v zmysle judikatúry platnej do roku 1989 súd rozhodne o povinnosti
zaplatiť čistú mzdu a nie mzdu hrubú. V zmysle zaraďovacieho listu žalobcu vystaveného žalovaným
predstavoval jeho funkčný plat 1 079,50 eur mesačne a čistý funkčný plat 757,23 eur mesačne.
Súd prvej inštancie navyše nepostupoval podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pretože ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže na
žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne zamestnancovi vôbec nepriznať, pričom náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za
36 mesiacov a žalobcovi bola priznaná nad uvedený rozsah. Zároveň poukázal na nesprávnu výšku
náhrady mzdy za obdobie od 21. 11. 2014 do 07. 04. 2015, ktorú súd prvej inštancie určil na 4 864,40
eur, keďže uvedená suma mala byť 4 864,37 eur, pričom celková suma by za obdobie špecifikované v
napadnutom rozsudku predstavovala 48 690,08 eur.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a priznať trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Poukázal na to, že
celú situáciu, výsledkom ktorej je jeho nárok na náhradu mzdy, v pomerne značnom rozsahu spôsobil
nezákonným konaním a naťahovaním času sám žalovaný napriek jeho snahe o mimosúdne vyriešenie
veci, ktoré zo strany žalovaného bolo len formálnym so snahou o naťahovanie konania a vyhýbanie
sa plneniu. Odmeňovaný bol podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme, podľa ktorého ako základ pri mzdových nárokoch zamestnanca je potrebné
vychádzať z jeho funkčného platu a nie z priemerného zárobku. Podľa platnej legislatívy v čase vzniku
nároku rozsah náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nebol obmedzený 36
mesiacmi, toto bolo zavedené až novelou Zákonníka práce zákonom č. 361/2012 Z. z. platnou od 01.
01. 2013, zatiaľ čo pracovný pomer žalobcu v dôsledku neplatnej výpovede mal skončiť 30. 04. 2011, od
kedy mu patrí aj náhrada mzdy. Ďalej uviedol, že mal snahu nájsť si iné zamestnanie, avšak vzhľadom
na svoje vzdelanie a hlavne vek bezvýsledne. Krátenie nároku na náhradu mzdy by bolo vzhľadom na
vyššie popísané okolnosti, jeho osobu a na prístup žalovaného, v rozpore s dobrými mravmi.



4. Na základe výzvy odvolacieho súdu podľa § 382 CSP k možnému použitiu ust. § 79 ods. 2, § 142 ods.
3, § 252 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré sa na vec vzťahujú a ktoré pri doterajšom rozhodovaní o veci
neboli použité a pre rozhodnutie veci sú rozhodujúce, žalovaný súhlasil s ich aplikáciou, keďže súd prvej
inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie takmer 45 mesiacov, čo je v rozpore tak s ust. §
79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2012, podľa ktorého platí zamestnancovi náhrada mzdy
za čas 9 mesiacov, ako i s jeho aktuálne platným ustanovením, podľa ktorého náhrada mzdy môže byť
priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
5. Ďalej poukázal na to, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od 11. 12. 2014
až do 07. 04. 2015, teda za obdobie, kedy po zložení sľubu vykonával funkciu poslanca Mestského
zastupiteľstva Mesta Čadca, ktorá je podľa § 11 ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení nezlučiteľná s funkciou zamestnanca obce, a preto za toto obdobie nemôže mať nárok na
náhradu mzdy. Súd v rozpore s ust. § 35 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, so zákonom
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, so zákonom č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení priznal
žalobcovi náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku (funkčného platu) a nie priemerného čistého
zárobku, t. j. bez odpočítania uvedených zrážok zo mzdy vo forme poistného a preddavkov na daň,
čo mu znemožňuje ako zamestnávateľovi splniť si svoje povinnosti voči príslušným orgánom. Súčasne
poukázal na opravné uznesenie Okresného súdu Čadca sp. zn. 4C/115/2011, v zmysle ktorého bol
žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi priemerný mesačný čistý zárobok.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379 CSP) a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho
zrušenie. V ostatnej časti odvolaním nenapadnutej, v ktorej súd vo zvyšku návrh zamietol, ponecháva
rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté.

7. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme na pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon
alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

8. Podľa § 252 ods. 1 Zákonníka práce týmto zákonom sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré
vznikli pred 01. januárom 2013.

9. Vychádzajúc z toho, že žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď a žalobca mu oznámil, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer nekončí a žalovaný je povinný zamestnancovi
poskytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku u zamestnancov vykonávajúcich prácu vo
verejnom záujme funkčný plat, a to najviac za čas 36 mesiacov (§ 79 ods. 1, 2, § 252 ods. 1 Zákonníka
práce, § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z.), čo nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, keďže sa
jedná o zákonnú úpravu. Keďže žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, patrí
mu funkčný plat od 01. 05. 2011 do 01. 05. 2014 vo výške 38 862,- eur (36 mesiacov x 1 079,50 eur
predstavujúcich funkčný plat žalobcu podľa potvrdenia žalovaného) a po právoplatnom skončení konania
16C/28/2011 o neplatnosť výpovede 13. 10. 2014 funkčný plat podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce z
dôvodu neprideľovania práce zo strany zamestnávateľa až do rozviazania pracovného pomeru dohodou
07. 04. 2015 vo výške 4 864,40 eur (4 mesiace x 1 079,50 eur + 6 pracovných dní mesiaca november
2014 a 5 pracovných dní mesiaca apríl 2015, t. j. 11 x 49,67 eur), keď funkčný plat nemohol byť žalobcovi
po právoplatnom skončení konania o neplatnosť výpovede priznaný od 13. 10. 2014 do 21. 11. 2014 z
dôvodu, že bol práceneschopný. Žalovaný dôvody na zníženie resp. nepriznanie za čas presahujúci 12
mesiacov netvrdil, ani nepreukazoval na rozdiel od žalobcu, ktorý tvrdil, aj preukázal, že bol evidovaný
na úrade práce, avšak tento mu prácu nezabezpečil a túto sa mu nepodarilo zabezpečiť ani samému
vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav, a preto súd k nepriznaniu resp. k zníženiu za toto obdobie
neprikročil.

10. K odvolacej námietke žalovaného, že nemal byť zaviazaný zaplatiť žalobcovi jeho funkčný plat bez
odpočítania povinných zrážok vo forme poistného a preddavkov na daň, odvolací súd uvádza, že povinné
zrážky vo forme poistného a preddavkov na daň sa robia zo mzdy, pričom náhrada mzdy sa za mzdu
nepovažuje (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce) a všeobecne záväzný predpis (v tomto prípade § 79 ods.
1 Zákonníka práce) neuvádza, že sa pri poskytnutí náhrady mzdy vychádza z priemerného mesačného
čistého zárobku zamestnanca, preto súd prvej inštancie správne rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi funkčný plat bez odpočítania povinných zrážok.



11. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného, že žalobca nemôže mať nárok na náhradu mzdy za
obdobie, počas ktorého vykonával funkciu poslanca Mestského zastupiteľstva Mesta Čadca, odvolací
súd uvádza, že podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p. odvolanie proti rozsudku bolo možné odôvodniť aj tým,
že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. g/ CSP), pričom odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 CSP). Vzhľadom k tomu, že žalovaný uvedené skutočnosti a k
tomu predložené dôkazy, t. j. uznesenie z ustanovujúceho zasadnutia Mestského zastupiteľstva Mesta
Čadca zo dňa 11. 12. 2014, neuplatnil pred súdom prvej inštancie a ani netvrdil, že ich bez svojej viny
nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie, nemohol k nim odvolací súd pri
svojom rozhodovaní prihliadnuť (§ 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p., § 336 písm. d/ CSP). Napriek uvedenému
konštatuje, že funkcia poslanca je nezlučiteľná s funkciou zamestnanca obce a nie naopak (§ 11 ods.
2 písm. b/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení), a preto táto skutočnosť by bola aj tak pre
posúdenie veci irelevantná.

12. K námietke, že súd prvej inštancie po odročení pojednávania na vyhlásenie rozsudku vo veci ďalej
konal a na ďalšom pojednávaní pripustil zmenu návrhu, pričom tak neučinil v lehote 60 dní, odvolací súd
uvádza, že uzneseniami o vedení konania nie je súd prvej inštancie viazaný a môže ich meniť, keďže sú
bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť ujmu na právach účastníka a nedodržanie
lehoty nie je takou vadou konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. O trovách konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP a žalobcovi priznal nárok na ich náhradu
proti žalovanému vo výške 79,6 % vzhľadom na jeho čiastočný úspech vo veci (domáhal sa zaplatenia
48 690,08 eur, priznané mu bolo 4 327,- eur, jeho úspech predstavoval 89,81 % a následne jeho
odpočítaním od 100 % bol zistený úspech žalovaného 10,19 % a rozdielom úspechu a neúspechu zistený
výsledný úspech žalobcu).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).