{"guid": "e67e6319-56a6-4a21-ac68-4a3ad14cf391:fffb337f-e8eb-4156-a58f-c1f36cbc2dfe", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4412222297.4", "spisova_znacka": "9Co/559/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/559/2015 z 9. 12. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 9. decembra 2015, sp. zn. 9Co/559/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4412222297.4", "identifikacne_cislo": "4412222297", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Darina Kuchtová", "sudca_id": 272, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-kuchtova-272", "datum_vydania": "2015-12-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-1", "nazov": "§ 44 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-2.odsek-4", "nazov": "§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-2.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-5.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-5.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-18ca", "nazov": "§ 18ca zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-18ca", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-18ca"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-1", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-2", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-5", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-6", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-18ca"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fffb337f-e8eb-4156-a58f-c1f36cbc2dfe", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222297.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222297.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222297.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/559/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222297
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222297.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 19.
februára 2015 č. k. 8C/760/2012-114, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno
zo dňa 19. februára 2015 č. k. 8C/760/2012-111 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno zo dňa 11. mája 2015 č. k. 8C/760/2012-143 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 11. 05. 2015 č. k. 8C/760/2012-143 v napadnutej
časti týkajúcej sa súdneho poplatku za podané odvolanie  p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/760/2012-111  p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/760/2012-111 zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c) OSP a zistením,
že citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená, také prerušenie
konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Okrem toho mal za to, že súd je povinný najskôr
urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie
prerušiť. Na základe tohto ustanovenia súdu nevznikla povinnosť konanie prerušiť, bolo na jeho zvážení,
či návrhu na prerušenie konania vyhovie. V prejednávanej veci následne bol súd prvého stupňa toho
názoru, že v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa neriešia také otázky, ktoré majú
zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci. Bolo treba zdôrazniť, že žalobca v tomto konaní sa domáha
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., teda náhrady škody nesprávnym úradným postupom na
konkrétnom skutkovom základe postupu exekučného súdu. Mal za to, že tie otázky, ktoré sa riešia ako
prejudiciálne otázky vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov, nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v
tejto veci. Dodal, že na Okresnom súde Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/6/2010 sa riešia iné
právne otázky na inom skutkovom stave, preto jeho výsledok nemohol ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci.
Na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že návrh žalobcu na prerušenie konania je
nedôvodný, preto ho zamietol.



Následne súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) tak, že
žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil článkom
48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ustanoveniami § 1, § 2, §  3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.                    o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a ustanovením § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti. Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/1282/2010 zistil, že dňa 24.
11. 2010 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 28. 12. 2010 Okresný súd Nové Zámky zamietol žiadosť o
udelenie poverenia pre súdneho exekútora a dňa 25. 01. 2011 nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť.
Dňa 03. 02. 2011 bolo exekučné konanie zastavené. V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v danej veci súd skúmal tieto
podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Je nesporné, že žalobca vychádza z platnej úpravy,
nakoľko právny poriadok SR umožňuje ktorémukoľvek subjektu domáhať sa ochrany svojich práv
využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu. Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy). V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská
zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol
po zákonom stanovenej lehote s omeškaním viac ako 164 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Ak
je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Exekučný súd preto správne skúmal exekučný
titul, teda, či bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o
spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v súlade so
zákonom a bola v rozpore a platnými právnymi predpismi, preto tento rozhodcovský rozsudok neuznal a
rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania
nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd
nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR, sp. zn. IV.ÚS 471/2012). Exekučný súd rozhodol
v lehote 34 dní od podania žiadosti, súd s poukazom na množstvo podaných žiadostí, ako aj na to,
že jeho povinnosťou bolo skúmať exekučný titul mal za to, že prieťahy v konaní zo strany exekučného
súdu nevzhliadol. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť,
je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody.
Takáto skutočnosť žalobcom preukázaná nebola. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods.
1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/760/2012-111  podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca, namietajúc, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne
zistil skutkový stav veci, ako aj konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn.
7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa návrhu
dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako
aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na
ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa 07. 10.



2013 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný v 1. rade - Slovenská
republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR. Opodstatnenosť návrhu na prerušenie konania do
zodpovedania prejudiciálnych otázok videl v tom, že v danom konaní bude zodpovedaná otázka, či
postup exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného
rozsudku rozhodcovského súdu je v súlade s komunitárnym právom. Predmetom konania, ktoré navrhol
prerušiť, bola náhrada škody za nesprávny úradný postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia na
totožnom podklade, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Mal za to, že zodpovedanie
správnosti postupu exekučného súdu Súdnym dvorom Európskej únie bude mať význam pre posúdenie
postupu exekučného súdu v prejednávanej veci, a s tým súvisiacim založením zodpovednosti Slovenskej
republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone verejnej moci. Uvedený záver bol potvrdený
aj inými okresnými súdmi. Vzhľadom ku skutočnosti, že v konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie budú Súdnemu dvoru Európskej
únie predložené prejudiciálne otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o návrhu
žalobcu v predmetnom konaní a konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené, mal za to, že je daný
dôvod v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP, a preto bolo potrebné konanie o zaplatenie prerušiť až
do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. S poukazom na uvedenú argumentáciu a
vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a
to tak, že návrhu na prerušenie konania vyhovie.

Žalobca podal  v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj proti rozsudku súdu prvého stupňa,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd
prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol
toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci
na základe  \"inšpirácie\" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1  zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol  interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z.  v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy                 do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský
súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým
spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v
primeranej lehote. Naviac poukázal na Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a vyjadril sa



opätovne k návrhu na prerušenie konania. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Okrem toho súd prvého stupňa uznesením zo dňa 11. 05. 2015 č. k. 8C/760/2012-143 uložil žalobcovi,
aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20
eur a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania voči zamietnutiu žaloby a rovnopisu odvolania
voči zamietnutiu prerušenia urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým
podpisom, ktoré tvorí súdny spis a rovnopisu tohto odvolania doručovaného žalovanému vo výške 6 eur.
Svoje rozhodnutie v časti zaplatenia súdneho poplatku za odvolanie odôvodnil položkou 7a/  Sadzobníka
súdnych poplatkov zák. č. 71/1992. Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov a v časti zaplatenia súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisov dôvodil
poukazom na položku č. 20a) Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992. Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie neobsahovalo žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, mohol ich len hádať. Poukázal
pritom, že podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplývalo z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody, a teda mal za to, že spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako
sú odvolanie, dovolanie. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nebol oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Preto nemohol byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery boli v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Okrem toho
namietal, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nebola jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť
za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavovalo
podľa neho zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1  a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku,
vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše dodal, že podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák.
č. 286/2012 Z. z., preto bolo nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.
09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj
uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 11. 05. 2015 č. k. 8C/760/2012-143 v napadnutej časti týkajúcej
sa súdneho poplatku za odvolanie a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 02. 2015 č.
k. 8C/760/2012-111 podľa         § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keď súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Žalobca sa podanou žalobou od žalovaného domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 302,42 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote v konaní
vedenom na Okresnom súde Nové Zámky v exekučnej veci sp. zn. 10Er/1282/2010. Exekučným



titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 05512/10.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom              za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 1  zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti  v znení účinnom
do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45 <. a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) <. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia začala spísaním
návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 06. 09. 2010, pre vymoženie sumy 562 eur
s príslušenstvom proti povinnému Z. N., bytom K. XXXX/XX, na základe exekučného titulu - Rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 05512/10, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. dňa 07. 07. 2010. Súdny exekútor podal na Okresný súd
Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24. 11. 2010. Exekučný súd
uznesením zo dňa 28. 12. 2010 č. k. 10Er/1282/2010-9 rozhodol o návrhu na vydanie poverenia tak,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.  Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 01. 2011. Uznesením zo dňa   03. 02. 2011 č. k. 10Er/1282/2010-10,
právoplatným dňa 26. 11. 2011 súd exekučné konanie zastavil.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, teda v znení v čase
začatia exekúcie, obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia, avšak s tým, že táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho
názoru, že rozhodcovský rozsudok bolo potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d).
Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) označuje iba od



01. 06. 2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom
č. 102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41ods. 2 písm. d) sa
podľa Dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa
nimi rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Naviac je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté v primeranej lehote, a
to v lehote 34 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa tak vyplýva, že v danej veci exekučný súd po podaní
žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom o tejto žiadosti rozhodol v primeranej lehote. V konaní
tak nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jedna z podmienok zodpovednosti
štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť  medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci
a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie žalobcu, že súd          v danej veci
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku
až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu,
je nesprávne, pretože súd prvého stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto
námietka žalobcu nedôvodná.              K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že keďže pre
rozhodovanie súdu nebola stanovená žiadna lehota, ako i vzhľadom k dĺžke konania exekučného súdu,
nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty žalobcu. K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti
súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v
súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.  Keďže v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa, ako jedna          z podmienok zodpovednosti štátu za
škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd,
rovnako ako súd prvého stupňa, dospel           k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná, výškou škody
nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie
je vecne správne.                 Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa          § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 12. 2013 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky
(ďalej len \"poplatky\") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len \"poplatkový úkon\") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len \"sadzobník\"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len \"percentná sadzba\") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.



Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do      30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník
súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na  náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 11. 05. 2015
č. k. 8C/760/2012-143 v časti týkajúcej sa súdneho poplatku za odvolanie, ktorým súd prvého stupňa
uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal
aj preskúmaním uznesenia v jeho napadnutej časti. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že
napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že
aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku
46 ods. 1 a  článku  48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti,
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení  s § 167 ods. 2  OSP  a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti, ale musí byť              z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v
akej výške a podľa ktorej položky. K tvrdeniu žalobcu, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
odvolací súd dodáva, že  tento výklad žalobcu ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a
to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a),
podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad žalobcu je účelový,
v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie
konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej
žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri
vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ žalobca
v odvolaní poukázal na  rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z
tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania
v sadzobníku, teda, pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci
tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však už
v čase podania prvého odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu v verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto
ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do  30. 09. 2012. Keďže v
danej veci bolo prvé odvolanie podané dňa 26. 11. 2013 (odvolanie podané proti rozsudku súdu prvého
stupňa zo dňa 14. 10. 2013 č. k. 8C/760/2012-53, ktorý bol odvolacím súdom zrušený a vec vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie), pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie),
pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto
ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a)
sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd aj uznesenie
súdu prvého stupňa zo dňa 11. 05. 2015 č. k. 8C/760/2012-143 v napadnutej časti týkajúcej sa súdneho
poplatku za odvolanie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

V rámci posledného výroku sa odvolací súd zaoberal aj odvolaním žalobcu proti uzneseniu súdu prvého
stupňa zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/760/2012-111, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania, a po prejednaní veci dospel k záveru, že takýto postup súdu prvého stupňa bol vecne



správny. Je tomu tak z dôvodu, že pri neprerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP nedochádza
k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože prerušenie konania podľa uvedeného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie jeho povinnosť. Pri návrhu na
prerušenie konania podľa  § 109 ods. 2 písm. c) OSP súd má povinnosť najskôr zvážiť možnosť iných
opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť predmetného konania, s prihliadnutím na
ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Z uvedeného vyplýva,
že súd prvého stupňa správne zvažoval, či položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom pred
Okresným súdom Prešov neriešia podstatu sporu v predmetnom konaní, t.j. či žalobca ako oprávnený
má nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ak súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote
o jeho návrhu. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že táto otázka, resp. zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, je upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, a preto je aj
predmetom vnútroštátneho preskúmania všeobecnými súdmi. S poukazom na uvedené bolo potrebné
súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nebol dôvod počkať na rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré sa v konečnom dôsledku týkali iného skutkového a právneho stavu,
nakoľko z odôvodnenia návrhu na prerušenie konania vyplývalo, že predmetom konania na Okresnom
súde Prešov (sp. zn. 7C/6/2010) je konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie,
ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky a predmetom konania v prejednávanej veci je náhrada škody a
nemajetkovej ujmy          z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v
exekučnej veci, t.j.         z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup súdu. S poukazom na
vyššie uvedené, teda, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP nie je povinnosťou, ale len
možnosťou súdu, ako aj predmet konaní a skutočnosť, že súd prvého stupňa vo veci meritórne rozhodol,
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 02. 2015 č. k. 8C/760/2012-111 ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/760/2012", "guid": "b614d0bd-f960-467f-a91b-ff7757187d8f:8dc48523-e945-47da-8d0e-5e3d1c50b429", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 471/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 z 7. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-07", "citacie_n": 1099, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8"}], "citovane_v": []}