{"guid": "e64fa978-5df1-42d9-935f-3644c2eb9cd2:372f47fe-bb3a-4a5a-965a-b0d9732c9b3c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7507210216.7", "spisova_znacka": "3Co/263/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/263/2014 z 30. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 30. marca 2015, sp. zn. 3Co/263/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7507210216.7", "identifikacne_cislo": "7507210216", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2015-03-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/372f47fe-bb3a-4a5a-965a-b0d9732c9b3c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7507210216.7", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7507210216.7", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7507210216.7/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/263/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7507210216
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7507210216.7

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa J. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. L., Z. N. Č.. XX,
zastúpeného JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Štefánikova 7, proti odporcom:
1. C. O., X.. XX.XX.XXXX, L. L. Č.. XX, B. H.. O. Z., C.Á. R. R. Y. L., H. X. Č.. XXa, 2. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, 3. Kooperatíva
poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 4, v
konaní o zaplatenie 3.618,63 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa ako aj odporcov v 1., 2 a 3. rade proti
rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č.k. 15C/208/2007-312 zo dňa 27.11.2013 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok a vec   v r a c i a  súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania po pripustení zmeny žalobného návrhu je uplatnený nárok navrhovateľa, aby súd
zaviazal odporcov v 1. až 3. rade zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.618,63 eur  s 9,5 % ročným úrokom
z omeškania od 12.8.2007 do zaplatenia s tým, že plnením povinnosti jedného z odporcov zaniká
povinnosť ostatných odporcov.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcom v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 3.618,63 eur s 9,5 % úrokom z omeškania od 12.08.2007 do zaplatenia do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením povinnosti jedného z odporcov zaniká povinnosť ostatných
odporcov. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Priznal náhradu trov právneho zastúpenia navrhovateľa
JUDr. Evy Borovskej, advokátke Advokátskej kancelárie, Štefánikova č. 7, Bratislava vo výške 100%.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 31.10.2006 o 17,20 hodine došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinil
odporca v 1. rade svojím motorovým vozidlom značky F. XXX L., Š. O. M. K. Y. XXXX C. H.H. Y.
B.. C. C. Š. K. XXX C., K. Y. XXXX, F. Y. A. L. a ktorého držiteľom bola spoločnosť navrhovateľa.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy, ktorá mu vznikla v dôsledku opravy
motorového vozidla, ktoré bolo poškodené pri dopravnej nehode. Pretože ide o škodu, ktorá bola
spôsobená motorovým vozidlom odporcu v 1. rade, na ktorú sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie
podľa zákona č. 381/2001 Z.z., navrhovateľ v návrhu označil odporcu v 2. rade, spoločnosť Allianz,
nakoľko podľa citovaného zákona má poistený, ktorý zodpovedá za škodu právo, aby poisťovateľ, u
ktorého má dojednané povinné zmluvné poistenie, uhradil za neho škodu, spôsobenú poškodenému
navrhovateľovi. Podľa ust. § 15 tohto zákona, vzniká poškodenému aj priamy nárok voči poisťovateľovi,
u ktorého má zodpovedný subjekt -  odporca v 1. rade  uzatvorené povinné zmluvné poistenie. V
prípade odporcu v 1. rade týmto poisťovateľom bol odporca v 2. rade. Celková náhrada škody, ktorú
odporca v 2. rade uhradil činila 266.405,- Sk, avšak  autorizovaný servis vystavil navrhovateľovi daňový
doklad na sumu 375.420,- Sk. Súd prvého stupňa vychádzajúc aj zo záverov Ústavného súdu ČR II ÚS
221/2007 a právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení krajského súdu sp. zn. 3Co/88/2012



zaviazal odporcov v 1. a 2. rade na zaplatenie uplatnenej výšky náhrady  škody 3.618,63 eur, čo
predstavuje čiastku 109.015,-  Sk, keďže navrhovateľovi bolo vnútené proti jeho vôli vymeniť čiastočne
opotrebované súčiastky za nové a doplatiť rozdiel v cene, hoci nebyť škodovej udalosti, by o takéto
konanie záujem nemal, keďže vec bola v pôvodnom stave funkčná. Súd prvého stupňa preto zaviazal
odporcov v 1. a 2. rade na zaplatenie v rozsudku uvedenej výšky náhrady škody, ktorá skutočnosť
vyplýva z povinného zmluvného poistenia uzavretého medzi odporcom v 1. a 2. rade.  Podľa ust. §
15 zákona č. 381/2001 Z.z. je odporca v 2. rade povinný uhradiť škodu navrhovateľovi a navrhovateľ
má priamy nárok na náhradu škody aj voči odporcovi v 1. rade.  Zodpovednosť odporcu v 1. rade je
objektívna. Nič nebráni navrhovateľovi ako poškodenému, aby si nárok uplatnil voči poisťovni priamo,
avšak v konaní návrhom disponuje navrhovateľ a tento žiadal náhradu škody aj od odporcu v 1. rade, čo
zákon nevylučuje. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi i úroky z omeškania odo dňa 15. augusta
2007 v súlade s ust. § 797 ods. 3 OZ, kedy mu oznámil, že trvá na doplatku. Súd prvého stupňa na
náhradu škody zaviazal aj odporcu v 3. rade a to titulom havarijného poistenia motorových vozidiel,
ktoré mal s ním odporca uzavreté (č.l. 5 - 8 spisu). Na predmetnú vec súd prvého stupňa aplikoval ust.
§ 807 OZ, nakoľko mal za to, že v predmetnej veci ide o poistenie tej istej veci, pre rovnaký prípad u
viacerých poisťovateľov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide o poistenie
tej istej veci proti tomu istému nebezpečenstvu u viacerých poisťovateľov. Navrhovateľ zaslal odporcovi
v 3. rade poistné oznámenie o vzniku škodovej udalosti z havarijného poistenia motorového vozidla
zo dňa 22.12.2006, následne 09.01.2007 bolo navrhovateľovi oznámené, že táto bude likvidovaná ako
finančná totálna škoda - neekonomická oprava, nakoľko primeraný náklad na opravu vozidla je vyšší
ako 90 % všeobecnej hodnoty vozidla. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca v 3. rade uviedol
navrhovateľa do omylu, nakoľko neuviedol všeobecnú hodnotu motorového vozidla, a taktiež tvrdil, že
náklady na opravu presiahnu 90 % absolútnej hodnoty motorového vozidla. Odporca v 2. rade  predložil
súdu ako prílohu prípis zo dňa 19.10.2010 aj výpočet hodnoty vozidla a výšky škody, z ktorého výpočtu
vyplýva, že všeobecná hodnota porovnateľného motorového vozidla na voľnom trhu bola 525.400,-
Sk a všeobecná hodnota vozidla navrhovateľa po zohľadnení predchádzajúcich opráv predstavovala
488.300,- Sk. V súlade s dojednaniami pre havarijné poistenie, čl. 17 ods. 12 všeobecná hodnota
motorového vozidla je hodnota motorového vozidla v danom mieste a čase vyjadrená pri stanovení
ktorej sú okrem vplyvu opotrebenia zahrnuté aj vplyvy trhu  (predajnosť typu motorového vozidla). Z
určenia ceny motorového vozidla, teda všeobecnej hodnoty motorového vozidla považoval súd prvého
stupňa za preukázané, že náklady na opravu motorového vozidla, či už vo výške fakturovanej sumy,
ktorá predstavovala sumu 375.420,- Sk alebo kalkulovanej sumy stanovenej Slovexpertou vo výške
392.441,89 Sk by nepresiahli 90 % všeobecnej hodnoty vozidla. Následkom tohto omylu navrhovateľ
odstúpil  od plnenia dňa 12.01.2007 a zaslal faxom oznámenie, že ruší konanie u odporcu v 3. rade
vo veci poistnej udalosti z dôvodu, že náhradu bude uplatňovať v rámci zákonnej poistky spoločnosti
odporcu v 2. rade. Keďže navrhovateľ v konaní žiadal priznať úroky z omeškania od 12.03.2007, súd
prvého stupňa v prevyšujúcej časti návrh zamietol, lebo úroky z omeškania priznal až od 12.08.2007,
kedy sa navrhovateľ obrátil na odporcov v 2. a 3. rade a žiadal o vyplatenie doplatku náhrady škody.
Súd prvého stupňa vychádzajúc z plnej úspešnosti navrhovateľa v konaní priznal mu trovy právneho
zastúpenia vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ čo do výroku  o zamietnutí uplatnených úrokov
z omeškania v prevyšujúcej časti a odporcovia v 1., 2. a 3.  rade proti vyhovujúcim výrokom rozsudku
súdu prvého stupňa.

Navrhovateľ navrhol zmeniť rozsudok v zamietajúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa a priznať
navrhovateľovi aj 9,5 % úrok z omeškania ročne od 12.03.2007 do 11.08.2007 zo sumy 3.618,63 eur.
Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. nakoľko konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V dôvodoch odvolania poukázal navrhovateľ na to, že súd prvého stupňa pochybil, ak dospel k záveru,
že navrhovateľovi vzniká nárok na úrok z omeškania len odo dňa keď oznámil, že trvá na doplatku.
Odporcovia sa do omeškania dostali vtedy, keď nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce im z poistnej
zmluvy. Odporca v 2. rade, ktorý plnil za odporcu v 1. rade podľa ust. § 11 ods. 5. a 6. zákona č. 381/2001



Z.z. bol povinný nároky navrhovateľa vysporiadať do 15 dní potom, čo navrhovateľ preukázal výšku
škody, t.j. doručil faktúru za opravu motorového vozidla. Odporca v 2. rade listom zo dňa 12.03.2007
oznámil navrhovateľovi výšku škody i to, že odpočítava zhodnotenie vo výške 109.015,- Sk, pričom tento
postup odporcu  v 2. rade nebol správny, a teda týmto dňom 12.03.2007 navrhovateľovi vznikol nárok
na úrok z omeškania. Keby bol odporca v 2. rade plnil v správnej výške, bol by plnil 12.03.2007. Keďže
však napriek riadnemu preukázaniu výšky škody navrhovateľovi celkovú škodu neuhradil, uvedeným
dňom vzniká nárok na úrok z omeškania tak voči odporcovi v 1. ako aj odporcovi v 2. rade. Odporca
v 3. rade sa podľa navrhovateľa dostal do omeškania ešte skôr, pretože nesprávne postupoval. pri
likvidácii predmetnej škody. Navrhovateľ pôvodne uplatnil svoje nároky z havarijného poistenia a odporca
v 3. rade predmetnú škodu zaevidoval ešte v roku 2006, teda bezprostredne po dopravnej nehode.
Vypočítal aj škodu vo výške 392.442,- Sk a chybne informoval navrhovateľa listom zo dňa 09.01.2007,
že táto suma presiahla 90 % všeobecnej hodnoty motorového vozidla a preto bude poistná udalosť
likvidovaná ako totálna škoda. Pretože všeobecná hodnota motorového vozidla predstavovala sumu
488.300,- Sk, náklady na opravu nečinili 90 % tejto hodnoty a preto ani odporca v 3. rade nemohol škodu
vysporiadať ako totálnu škodu. Po tejto chybnej informácii odporcu v 3. rade nedošlo k vysporiadaniu
nárokov navrhovateľa ďalšie dva mesiace. Pri správnom postupe odporcu v 3. rade mali by podľa
zmluvných dojednaní a ust. § 797 ods. 3 OZ nároky navrhovateľa vysporiadané do 15 dní potom,
čo bez zbytočného odkladu mal možnosť zabezpečiť potrebné doklady a ukončiť šetrenie. Odporca
v 3. rade ukončil šetrenie najneskôr 09.01.2007 a tým, že navrhovateľ úrok z omeškania požadoval
až od 12.03.2007, je požadovaný ešte neskôr ako sa odporca v 3. rade dostal do omeškania. Podľa
navrhovateľa sa nemožno stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že do omeškania sa odporcovia
dostali až potom, čo ich navrhovateľ vyzval na doplatenie škody. Tak odporca v 1. rade ako aj odporca
v 2. rade je povinný vysporiadať nároky do 15 dní potom, čo ich navrhovateľ preukáže. Počas konania
nikdy nebolo spochybnené, žeby navrhovateľ predložením faktúry nepreukázal svoje nároky. Napokon
aj z listu odporcu v 2. rade zo dňa 12.03.2007 vyplýva, že celú fakturovanú sumu uznal ako škodu,
ktorá vznikla na motorovom vozidle navrhovateľa a odporca v 3. rade takisto listom zo dňa 09.01.2007
mal vypočítanú výšku škody a mohol túto škodu plniť, pričom evidentne nešlo o totálnu škodu a list
odporcu v 3. rade nemožno vnímať inak, len spôsob, ako sa vyhnúť plneniu a presunúť povinnosti na
poisťovateľa škodcu. Napokon navrhovateľ vôbec nemusel vyzvať odporcov na doplatenie vzniknutej
škody, ale mohol priamo v lehote stanovenej zákonom uplatniť svoje nároky cestou súdu.

Odporca v 2. rade Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. podaným odvolaním napadla výrok rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým  súd zaviazal odporcu v 2. rade spoločne s odporcami v 1. a 3. rade zaplatiť
navrhovateľovi istinu 3.618,63 eur s 4,5 % úrokom z omeškania od 12.08.2007 a súvisiaci výrok o
trovách konania. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v tomto výroku, žalobu zamietnuť a
priznať odporcovi v 2. rade trovy konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
Podľa odvolateľa nie je správny názor navrhovateľa, že vykonanou opravou motorového vozidla došlo
k uvedeniu vozidla do pôvodného stavu a nezvýšila sa jeho hodnota. Odporca v 2. rade postupoval pri
stanovení skutočnej výšky škody v zmysle platnej právnej úpravy a aplikoval pri výpočte ust. § 442 ods.
1 a § 443 Občianskeho zákonníka. Poukázal na judikatúru súdov Slovenskej republiky v zmysle ktorých
je správne, ak sa pri škode na použitých a opotrebovaných vozidlách  odráta amortizácia u nových častí
a súčiastok vozidla zamontovaných do nich pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave zvýšila.
Odporca v 2. rade aj naďalej zastáva názor, že stanovenie výšky škody na cestných vozidlách ako
ujmy, ktorá nastala na majetku poškodeného a ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch, je nutné
posúdiť v zmysle vyhl. č. 492/2004 Z.z. tak, že  výška škody = nákladom na opravu + (všeobecnej
hodnote v okamihu pred poškodením - VŠH1 - všeobecnej hodnote po oprave VŠH2 = všeobecnej
hodnote zvyškov, inak povedané výška skutočnej škody predstavuje súčet nákladov na opravu a rozdielu
cien pred poškodením a po oprave. Práve rozdiel (VŠH1 - VŠH2) predstavuje možné zhodnotenie
vozidla po oprave. Ak je všeobecná hodnota vozidla po oprave vyššia, v dôsledku náhrady starých
súčiastok novými, ktoré majú vyššiu hodnotu, vznikne z uvedeného rozdielu záporná hodnota, ktorú je
v zmysle uvedenej vyhlášky potrebné odpočítať od nákladov na opravu. Odporca v 2. rade v dôvodoch
odvolania poukázal na to, že v konaní neboli predložené žiadne dôkazy o nesprávnosti jeho výpočtu
skutočnej výšky škody a je nesporným, že navrhovateľ po oprave získal vec vyššej hodnoty ako mala
pred poškodením a toto nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady skutočnej škody. Odporca v
2. rade poukázal aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ spolu s podaným žalobným návrhom predložil
prvostupňovému súdu doklad opravcu ACS Sedlák s.r.o. - faktúru č. 099/2007 zo dňa 01.03.2007
vystavenú na sumu 375.420,- Sk a príjmový doklad opravcu zo dňa 05.03.2007 o prijatí zálohy vo výške



100.000,- Sk, pričom odporca v 2. rade nemá vedomosť o tom, akým spôsobom a kedy navrhovateľ
preukázal svoj návrh čo do výšky 3.618,63 eur, t.j. kedy predložil dôkaz o úhrade žalovanej sumy a
rovnako táto skutočnosť nevyplýva ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navrhovateľ nepreukázal
ani skutočnosť, či a kedy uhradil opravcovi zvyšnú časť plnenia (okrem zálohy v sume 100.000,- Sk).
Z rozhodnutia prvostupňového súdu taktiež nie je zrejmé, ako sa s touto skutočnosťou vyporiadal
pri rozhodovaní vo veci samej, pričom táto skutočnosť je právne významnou nielen pre posúdenie
oprávnenosti nároku čo do istiny, ale aj čo do úroku z omeškania. Odporca v 2. rade poukázal na
ust. § 11 zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý upravuje povinnosť poisťovateľa hradiť úroky z omeškania. V
zmysle tohto právneho predpisu len v prípade, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa ods. 5 citovaného
zákona, je povinný zaplatiť poškodenému  úroky z omeškania podľa osobitného právneho predpisu.
Napokon odporca v 2. rade poukázal aj na zrejmý rozpor výroku prvostupňového súdu v časti priznaného
príslušenstva pohľadávky s jeho odôvodnením, pokiaľ priznal úrok z omeškania odo dňa 12.08.2007,
pričom z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že považuje za dôvodné priznanie úroku z omeškania od
15.08.2007, kedy mu oznámil, že trvá na doplatku.

Odporca v 3. rade taktiež podaným odvolaním napadol výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
uložil aj odporcovi v 3. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.618,63 eur s príslušenstvom
pohľadávky a výrok o trovách konania. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a
f) O.s.p., teda, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca v 3. rade  mal za to, že súd prvého stupňa
sa opätovne nevysporiadal s tým, na základe akého ustanovenia posúdil zodpovednosť odporcov v
1. a ž 3. rade. V odôvodnení rozsudku uviedol, že zaviazal odporcov v 1. a 2. rade na zaplatenie v
rozsudku uvedenej výšky náhrady škody, ktorá skutočnosť vyplýva z povinného zmluvného poistenia
uzavretého medzi odporcami v 1. a 2. rade a na náhradu škody zaviazal aj odporcu v 3. rade, a to
titulom havarijného poistenia motorových vozidiel, ktoré mal odporca uzavreté. V danom prípade súd
aplikoval ust. § 807 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že mal za to, že v predmetnej veci ide o poistenie
tej istej veci pre rovnaký prípad u viacerých poisťovateľov.  Podľa odvolateľa sa na prejednávaný
prípad nevzťahuje ust. § 807 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahuje pre prípad poistenia jednej
veci u viacerých poisťovateľov. Súd prvého stupňa teda vec nesprávne právne posúdil ak aplikoval v
predmetnej veci ust. § 807 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe
akého ustanovenia právneho predpisu založil procesné spoločenstvo odporcov v 1. až 3. rade, či ide
u odporcov o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo podľa § 91 ods. 1 a 2 O.s.p. Z odôvodnenia
rozsudku podľa odvolateľa nevyplýva, na základe akých úvah a dôkazov dospel k záveru, že práve
suma 3.618,63 eur predstavuje škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi v súvislosti so škodovou udalosťou
zo dňa 31.10.2006. Pokiaľ súd prvého stupňa poukazuje na prípis zo dňa 19.10.2010, ktorý mal predložiť
odporca v 2. rade, v zmysle ktorého všeobecná hodnota porovnateľného motorového vozidla bola
525.400,- Sk a všeobecná hodnota motorového vozidla navrhovateľa po zohľadnení predchádzajúcich
opráv predstavovala sumu 488.300,- Sk, odporca v 3. rade nemá vedomosť o tomto listinnom dôkaze
(prípise zo dňa 19.10.2010) nie je schopný k týmto záverom súdu vyjadriť, pričom z nich nie je ani zrejmé,
na základe akých dôkazov dospel súd prvého stupňa k vyčísleniu nároku v sume 3.618,63 eur. Závery
súdu o tom, že odporca v 3. rade uviedol navrhovateľa do omylu tým, že náklady na opravu motorového
vozidla by nepresiahli 90 % všeobecnej hodnoty vozidla sú podľa odporcu v 3. rade predčasné a nemajú
oporu vo vykonaných dôkazoch. Súd prvého stupňa dospel k týmto záverom bez toho, aby skúmal
proces likvidácie poistnej udalosti odporcom v 3. rade a v neposlednom rade nie je zrejmé, aký majú
tieto závery súdu vplyv na výšku a dôvodnosť nároku. Odporca v 3. rade má preto za to, že prvostupňový
súd vyvodil z vykonaných dôkazov nesprávne skutkové zistenia, ktoré z nich nevyplynuli a tým založil
rozhodnutie súdu na neúplne zistenom skutkovom stave. Odporca v 3. rade namieta aj výšku priznaného
úroku z omeškania, keďže z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe akých dôkazov  súd
určil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania počnúc od 12.08.2007. Odporca v 3. rade napadol aj výrok o
priznaní nároku na náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže z odôvodnenia rozsudku nevyplýva,
aké ustanovenie právneho predpisu aplikoval ani to, z akého dôvodu priznal náhradu trov konania v
celom rozsahu. Napokon z odôvodnenia tohto výroku nie je zrejmé, ktorý z účastníkov (prípadne viacerí)
majú povinnosť zaplatiť náhradu trov konania a v akom pomere. Preto navrhol zmeniť rozsudok a žalobu
v tejto časti zamietnuť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.



Odporca v 1. rade taktiež podaným odvolaním napadol výrok o povinnosti odporcu v 1. rade zaplatiť spolu
s odporcami v 2. a 3. rade sumu 3.618,63 eur  s príslušenstvom pohľadávky a výrok o trovách konania.
Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. písm. a), d) a f) O.s.p., pretože odporcovi v
1. rade sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa podľa odvolateľa obdobne ako v skoršom
zrušenom rozsudku vôbec neuviedol, ako po právnej stránke posúdil základné skutočností, na ktorých
je založený napadnutý rozsudok. Predovšetkým vôbec neuviedol, podľa akej právnej normy posúdil
zodpovednosť odporcu v 1. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom. V rámci odôvodnenia rozhodnutia
vo veci samej poukázal iba na ust. § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka, ktoré však riešia iba
otázku výšky náhrady škody a nie samotný právny základ nároku na náhradu škody. Taktiež uviedol
iba ust. § 807 Občianskeho zákonníka, ktoré rieši otázku pomeru plnenia poisťovní pri viacnásobnom
poistení, čo sa však netýka odporcu v 1. rade. V dôsledku toho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný,
keďže neposkytuje odpoveď na základnú otázku, ako súd vec správne posúdil, teda na základe akej
právnej normy posúdil zodpovednosť odporcu v 1. rade za škodu. Z odôvodnenia rozsudku tiež nie
je zrejmé, na základe akých právnych úvah súd prvého stupňa dospel k záveru (podľa odporcu v 1.
rade k nesprávnemu právnemu záveru), že odporcovia za škodu zodpovedajú spoločne a nerozdielne.
Síce prvostupňový súd poukázal na ust. § 807 Občianskeho zákonníka a § 15 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
v znení neskorších predpisov, avšak neuviedol, ako z týchto ustanovení vyvodil, že všetci odporcovia
zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne. Taktiež súd prvého stupňa neuviedol, na základe akého
právneho posúdenia určil, že plnením jedného z odporcov povinnosť ostatných odporcov zaniká a
aké právne úvahy ho viedli k stanoveniu takejto formy spoločného plnenia. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku je nedostatočné napriek tomu, že táto vada už bola súdu prvého stupňa vytknutá v uznesení
Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/88/2012 zo dňa 28.03.2013. Tieto ustanovenia vôbec nedávajú
odpoveď na otázku, z čoho vyplýva solidarita odporcu v 1. rade s odporcom v 3. rade (poisťovňa -
havarijné poistenie), keďže medzi nimi neexistuje žiadny právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy alebo z
právneho predpisu. Týmito zásadnými otázkami sa súd prvého stupňa nezaoberal napriek tomu, že ich
odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe výslovne namietal.  Tiež je podľa odporcu v 1. rade
otázne, na základe akého právneho dôvodu by plnením odporcu v 1. rade mala zaniknúť povinnosť
odporcu v 3. rade, ktorá vyplýva z úplne  iného právneho vzťahu. Obdobne to platí aj o vzťahu medzi
odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade, ktorý vyplýva z povinného zmluvného poistenia. Pokiaľ by
bol akceptovaný výrok napadnutého rozsudku a spôsob riešenia solidárnej zodpovednosti odporcov,
znamenalo by to, že plnením odporcu v 1. rade by zanikla povinnosť odporcu v 2. rade nahradiť za neho
poškodenému škodu a to napriek tomu, že odporca v 1. rade ako poistený má z poistenia zodpovednosti
priamo zo zákona právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky
na náhradu. Z uvedeného je teda zrejmé, že výrok napadnutého rozsudku má závažné dôsledky na
právne vzťahy a vzájomné vysporiadanie medzi odporcami a preto si vyžadujúce riadne a dôsledné
odôvodnenie. Z vyššie uvedených dôvodov v napadnutom rozsudku absentuje odôvodnenie základných
právnych otázok, a preto takýmto rozhodnutím bola odporcovi v 1. rade odňatá možnosť konať pred
súdom. Odporca v 1. rade sa môže iba domnievať, ako súd prvého stupňa vec právne posudzoval a z
tohto dôvodu môže odporca v 1. rade iba v obmedzenom rozsahu odôvodniť aj svoje odvolanie v otázke
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa pochybil, ak neskúmal okolnosti namietané
odporcom v 1. rade, že pri oprave vozidla boli použité nové náhradné diely a rovnako neskúmal otázku
účelnosti a primeranosti nákladov vynaložených na opravu vozidla. Rovnako dospel k nesprávnemu
skutkového záveru, že sa dostal odporca v 1. rade do omeškania so splnením dlhu dňom 12.03.2007.
Takýto záver založil na skutočnosti, že 12.08.2007 sa obrátil navrhovateľ na odporcov v 2. a 3. rade
a žiadal o vyplatenie doplatku náhrady škody. Navrhovateľ však  nikdy nevyzval odporcu v 1. rade
na úhradu vyššie uvedenej sumy. Nárok navrhovateľa, ak by bol dôvodný voči odporcovi v 1. rade,
nemohol byť splatný dňa 12.08.2007. Na tom nič nemení ani argumentácia súdu prvého stupňa ust. §
797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže tento sa vzťahuje na nároky vyplývajúce z poistenia a vo
vzťahu k odporcovi v 1. rade je bezpredmetný. Postup odporcu v 2. rade pri odpočítaní amortizácie
považuje  odporca v 1. rade za správny a je v súlade s ust. § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka.
Odporca v 1. rade správne postupoval, keď od ceny opravy odpočítal hodnotu amortizácie vozidla v
čase poškodenia, ku ktorému právnemu názoru sa prikláňa aj judikatúra. Súd prvého stupňa preto vec
nesprávne právne posúdil, keď za skutočnú škodu považoval celkovú výšku nákladov vynaložených na
opravu motorového vozidla.



Aj pokiaľ by bolo v konaní preukázané, že navrhovateľ má nárok na doplatenie požadovanej náhrady
škody, rozhodnutie súdu  aby na uhradenie tejto sumy boli zaviazaní odporcovia v 1. až 3. rade spoločne
a nerozdielne s tým, že plnením jedného z nich povinnosť ostatných zaniká, je podľa odporcu v 1.
rade nesprávne, pretože nemá oporu v právnych predpisoch. Aj v tejto otázke je napadnutý rozsudok
podľa odvolateľa nepreskúmateľný pre absenciu akýchkoľvek dôvodov. Súd prvého stupňa preto navrhol
zmeniť rozsudok a návrh voči odporcovi v 1. rade zamietnuť a zaviazať navrhovateľa nahradiť odporcovi
v 1. rade trovy konania.

Odporca v 1. rade sa písomne vyjadril písomným podaním k odvolaniu navrhovateľa, ako aj k odvolaniu
odporcov v 2. a 3. rade. Vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ nikdy
neoznámil odporcovi v 1. rade výšku škody, ani ho nevyzýval na jej náhradu, preto úvahy navrhovateľa
o určení dátumu vzniku omeškania, ktoré odvodzuje v úkonoch vykonávaných voči odporcom v 2. a 3.
rade sa nemôže vzťahovať na odporcu v 1. rade.

Odporca v 1. rade sa stotožnil s námietkami odporcu v 2. rade k právnemu posúdenia otázky náhrady
škody súdom prvého stupňa. Aj odporca v 1. rade rovnako ako odporca v 2. rade v odvolaní namietal,
že súd prvého stupňa pri posúdení zohľadnenia amortizácie vozidla pri výpočte výšky náhrady škody
nepostupoval v súlade s ust. § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka a s ustálenou judikatúrou
súdov. Rovnako sa stotožnil s odvolacou námietkou odporcu v 2. rade, že z napadnutého rozhodnutia
nevyplýva, na základe akého vykonaného dôkazu mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ
uhradil ním  predloženú faktúru za opravu vozidla, teda že mu skutočne škoda vo výške nákladov na
opravu vozidla vznikla v takej výške ako uvádza v návrhu. Vo vyjadrení sa k odvolaniu odporcu v 3.
rade odporca uviedol, že rovnako sa stotožňuje s námietkami odporcu v 3. rade, k nedostatočnému
odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktorý nemá základ v zistenom skutkovom stave, aj pokiaľ ide o
posúdenie právneho základu zmluvných vzťahov medzi navrhovateľom a odporcami v 2. a 3. rade,
ako aj v otázke solidárnosti záväzku odporcov. Otázka aplikácie ust. § 807 Občianskeho zákonníka
na posudzovaný prípad sa nedotýka priamo odporcu v 1. rade ale iba právnych vzťahov medzi
navrhovateľom a odporcami v 2. a 3. rade navzájom. Pre úplnosť však odporca v 1. rade akcentoval na to,
že taká forma solidárnej zodpovednosti odporcov, ktorým súd vyslovil vo výroku napadnutého rozsudku,
nezodpovedá obsahu ust. § 807 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa aj v prípade viacnásobného
poistenia poistné plnenie rozdeľuje pomerne medzi poisťovateľov podľa pomeru poistných súm.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu v 2. rade poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 2Obdo/48/2012, ktorý zamietol dovolanie vedľajšieho účastníka - poisťovne, keď
sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Žiline, ktorý vyslovil v rozhodnutí 13Cob/52/2012 - 126 zo dňa
13.06.2012, voči ktorému krajský súd pripustil dovolanie, nakoľko v odvolaní sa riešila otázka zásadného
právneho významu. V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom krajského súdu,
že žalovaný ani vedľajší účastník na strane žalovaného netvrdili a súčasne pred okresným súdom
nedokázali, žeby žalobcom uplatnená škoda predstavovala bezdôvodné obohatenie majúce pôvod
v tom, žeby v súvislosti s vykonanou opravou vozidla boli použité nové diely, ktoré nesmerovali k
obnoveniu prevádzkyschopnosti havarovaného vozidla, resp. že nové náhradné diely nesúviseli s
opravou poškodeného vozidla. Pri posudzovaní otázky, či vykonanou opravou motorového vozidla došlo
k jeho uvedeniu do pôvodného stavu, pričom sa nezvýšila  jeho  hodnota, je potrebné vychádzať zo
zmyslu a účelu § 443 Občianskeho zákonníka a je potrebné uvažovať o celkovej cene poškodenej veci po
oprave, nielen o cene jednotlivých dielov, ktoré boli namontované v rámci opravy do takejto veci, keďže
poškodením súčastí veci sa poškodzuje celá vec v právnom slova zmysle. Preto separácia poškodených
vecí a ich oddelené ohodnocovanie je nelogické a v rozpore s princípom o ochrane vlastníctva. Opravou
poškodeného vozidla došlo iba k výmene, resp. oprave jeho poškodených častí v nevyhnutnom rozsahu
za účelom navrátenia tohto vozidla do pôvodného technického a prevádzkyschopného stavu. Uvedená
oprava nemala za následok zlepšenie jeho technických parametrov, ani jeho jazdných vlastností, ale boli
len  obnovené pôvodné parametre motorového vozidla. Navrhovateľ, resp. všeobecne poškodený by sa
uspokojil aj s tým, žeby jeho vozidlo bolo uvedené presne do takého stavu, aký bol pred poškodením,
pričom na druhej strane poškodený má v súvislosti s nehodovou udalosťou ešte ďalšie náklady, ktoré
môžu súvisieť so zabezpečením vozidla, napr. strata času, nemožnosť užívať vozidlo a podobne a
preto by bolo nespravodlivé od poškodeného vyžadovať to, aby z vlastných prostriedkov uhrádzal tzv.



zhodnotenie vozidla, keďže on by bol určite spokojný s tým, žeby jeho vozidlo bolo uvedené presne do
takého stavu, v akom bolo pred poškodením, pričom haváriou motorového vozidla sa vždy motorové
vozidlo znehodnocuje a nič na tom nemení ani to, že pri oprave boli použité nové náhradné diely.

Pokiaľ odporca v 2. rade v odvolaní namietal, že v konaní neboli preukázané dôkazy o nesprávnosti
výpočtu skutočnej škody a je nesporným, že navrhovateľ po oprave získal vec vyššej hodnoty akú
mala pred poškodením a toto nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody, na túto časť
odvolania odporcu v 2. rade poukázal navrhovateľ na to, že nie navrhovateľ ale práve odporca v 2. rade
pokiaľ od fakturovanej sumy odpočítal zhodnotenie vozidla, mal uviesť dôvody, ako dospel k uvedenej
sume, vypočítať ju a zdôvodniť čiastku, ktorú odmietol uhradiť.  Dôkazná povinnosť v tomto smere je
na odporcovi v 2. rade a nie na navrhovateľovi, lebo navrhovateľ faktúrami preukázal, aké náklady
na opravu havarovaného vozidla uhradil. Odvolací dôvod odporcu, že súd prvého stupňa pochybil,
ak neakceptoval výpočet odporcu v 2. rade, ktorý z nahradzovaných dielov odpočítal amortizáciu,
podľa názoru navrhovateľa nemožno akceptovať, pretože odporca v 2. rade nikdy amortizáciu s
nahradzovaných časti neodpočítal. Odporca v 2. rade bez akéhokoľvek zdôvodnenia odpočítal sumu
109.015,- Sk a navrhovateľovi listom zo dňa 12.03.2007 v prílohe, ktorého bola rekapitulácia výpočtu
skutočnej škody oznámil, že táto suma predstavuje vplyv opravy poškodenia na technickú hodnotu
vozidla a listom zo dňa 27.09.2007 uviedol, že táto suma predstavuje zhodnotenie vozidla. Odporca v 2.
rade žiaden výpočet alebo špecifikáciu ani odôvodnenie ako došlých k záveru, že práve ním stanovená
suma 109.015,- Sk má predstavovať zhodnotenie vozidla vykonanou opravou nepredložil. Odporca v v
2. rade nepreukázal ani len to, ako došlých k sume, ktorá mala predstavovať ním tvrdené zhodnotenie,
resp. vplyv na technickú hodnotu alebo amortizáciu, ako to tvrdí vo svojich listoch. Odporca v 2. rade
by musel relevantným spôsobom preukázať, že opravou poškodených častí bolo motorové vozidlo
možné predať za vyššiu sumu, ako bola hodnota predmetného vozidla tesne pred dopravnou nehodou.
Rovnaké stanovisko zaujal i Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí 2Obdo/48/2012. Navrhovateľ
opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Obdo/48/2012, pretože ide o prelomové
rozhodnutie, v ktorom sa odchýlil od doterajšej súdnej praxe pri rozhodovaní o nárokoch o náhradu
škody spôsobené na vozidle dopravnou nehodou, avšak v týchto rozhodnutí v súčasností je viac.
Rovnako podľa navrhovateľa neobstojí odvolanie odporcu proti výroku o príslušenstve pohľadávky,
pretože predložením faktúr navrhovateľom odporcovi vznikla povinnosť škodu navrhovateľovi uhradiť.
Uhradil ju 12.03.2007, avšak v nesprávnej výške, teda navrhovateľovi k tomuto dňu vznikol nárok i na
úrok z omeškania, lebo navrhovateľ nemal povinnosť opakovane vyzvať odporcu v 2. rade na uhradenie
škody. Rozhodujúci je teda deň, kedy odporca v 2. rade náhradu v nesprávnej výške uhradil, lebo v
tom čase mal už podklady a jeho povinnosťou bolo navrhovateľovi celú spôsobenú škodu uhradiť. Ak
odporca odmietol určitú časť škody uhradiť, bolo jeho povinnosťou písomne uviesť dôvody, pre ktoré
odmietol časť škody uhradiť a za splnenie tejto povinnosti odporcu v 2. rade nemožno považovať list
zo dňa 12.03.2007 ani jeho prílohu, nakoľko z uvedených listinných dokladov postup odporcu v 2. rade
nie je preskúmateľný ani overiteľný.

V písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu v 3. rade navrhovateľ uviedol, že odporca v 3. rade počas
celého konania nespochybnil existenciu poistnej zmluvy - havarijného poistenia medzi navrhovateľom a
odporcom v 3. rade. Rovnako nespochybnil sumu uvedenú vo faktúre a nespochybnil, že by fakturovaná
suma nezodpovedala nákladom na opravu poškodených častí motorového vozidla. Všetky doklady boli
buď súčasťou žaloby alebo spisu odporcu v 2. rade, ktorý sa nachádzal v súdnom spise. Odporca
v 3. rade mal k dispozícii všetky doklady, resp. mal možnosť kedykoľvek nahliadnuť do spisu, ak
to považoval za potrebné. Navrhovateľ preukázal faktúrou výšku škody a vynaložené náklady na
opravu motorového vozidla. Podľa čl. IX. Zmluvných dojednaní pre havarijné poistenie Eurokasko sa
odporca v 3. rade zaviazal uhradiť poistné plnenie v rozsahu nákladov v danom mieste na uvedenia
poškodeného alebo zničeného motorového vozidla do stavu bezprostredne pred poistnou udalosťou.
Zaviazal sa teda uhradiť všetky náklady na opravu motorového vozidla a preto z pohľadu odporcu v 3.
rade je bezpredmetné zaoberať skutočnou škodou, amortizáciou, znehodnotením alebo zhodnotením
motorového vozidla, pretože odporca v 3. rade je povinný uhradiť celú fakturovanú sumu do výšky
časovej ceny. Vzhľadom k tomu, že odporca v 3. rade je sám povinný vypočítať časovú cenu motorového
vozidla a mal k tomu všetky dostupné doklady (poistnú zmluvu, kde sa uvádzajú všetky potrebné údaje,
ako aj obhliadku poškodeného vozidla) a bolo zrejmé, že náklady na opravu túto časovú cenu nepresiahli
a odporca v 3. rade je povinný uhradiť celú fakturovanú sumu. Námietka odporcu v 3. rade o údajnom



nepreukázaní škody voči odporcovi v 3. rade je preto pre navrhovateľa nepochopiteľná, pretože nie
je zrejmé, čo odporca v 3. rade považuje za preukázanie škody, ak nie, faktúru za opravu. Takisto sa
navrhovateľ domnieva, že pokiaľ súd vo výroku rozhodnutia nerozhodol o solidárnom záväzku odporcov,
je zrejmé, že zaviazal každého odporcu a k tomu nie je potrebné osobitné zdôvodnenie. Odporca v
3. rade nielen pochybil, ale aj uviedol navrhovateľa do omylu, keď prípisom z 31.10.2006 oznámil
navrhovateľovi, že škoda bude likvidovaná ako finančná totálna škoda - neekonomická oprava, nakoľko
náklad na opravu je vyšší ako 90 % všeobecnej hodnoty vozidla, čo sa nezakladalo na pravde.

Navrhovateľ vo vyjadrení sa k odvolaniu odporcu v 1. rade poukázal na to, že žiaden z odporcov
nenamietal svoju zodpovednosť, ani to, žeby nebol účastníkom konania pre nedostatok pasívnej
legitimácie, preto súd prvého stupňa nemal dôvod riešiť otázku zodpovednosti odporcu v 1. rade,
pretože medzi účastníkmi konania veci, ktoré nie sú sporné, nie je potrebné uvádzať, ani osobitným
spôsobom odôvodňovať. Z uvedeného dôvodu má navrhovateľ za to, že postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k tomu, žeby súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie tak, ako to uvádza
odporca v 1. rade a teda nedošlo ani k odňatiu možnosti odporcu v 1. rade konať pred súdom. Pokiaľ
odporca v 1. rade poukazuje na to, že súd prvého stupňa zaviazal všetkých odporcov na náhradu
škody solidárne, t.j. spoločne a nerozdielne, súd prvého stupňa o solidárnom záväzku nerozhodoval, ale
zaviazal všetkých odporcov na uhradenie prisúdenej sumy každého zvlášť s tým, že plnením povinnosti
jedného z odporcov zaniká povinnosť ostatných odporcov. Pokiaľ odporca v odvolaní namieta nesprávne
právne posúdenie, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi celú fakturovanú sumu, takýto postup
je už prekonaný, pretože odporca v prvom rade poukazuje na staršie rozhodnutia, ktoré boli  výkladmi
súdov v iných rozhodnutiach prekonané. Aj úrok z omeškania posúdil súd prvého stupňa správne, keď
zaviazal aj odporcu v 1. rade na uhradenie úroku z omeškania od uvedeného dátumu, nakoľko za škodu
zodpovedá odporca v 1. rade a  odporca v 2. rade túto škodu len uhrádza.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali navrhovateľ ako aj
odporcovia v 1., 2. a 3. rade v zákonnej lehote (§ 214 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok podľa § 212
ods. 1, 3 O.s.p. ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p) a po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre
potvrdenie ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd dospel k záveru, že naďalej  je daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.

Súd prvého stupňa opätovne neuviedol, podľa ktorého ustanovenia Občianskeho zákonníka posúdil
zodpovednosť odporcu v 1. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom, aj keď toto pochybenie odvolací
súd vytkol, už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí 3Co/88/2012 zo dňa 28.03.2013.

Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd spravoval, keď
po zmene žalobného petitu vyslovil, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
ostatných odporcov, čo je tiež prejavom pasívnej solidarity vyjadrenej v § 511 ods. 1 OZ posledná veta
(ak dlh splní jeden dlžník povinnosť ostatných zanikne). Odvolací súd poukazuje tiež na to, že je potrebné
rozlíšiť procesné spoločenstvo účastníkov (§ 91 O.s.p.) a prípady solidárnych záväzkov podľa hmotného
práva.

Navrhovateľ si mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť priamo proti poisťovateľovi odporcu v 1. rade
podľa zákona č. 381/2001 Z.z. (teda odporcovi v 2. rade), alebo len proti odporcovi v 1. rade, alebo
voči obom naraz. Rovnako bolo na voľbe navrhovateľa neuplatniť náhradu škody v zmysle zákona č.
381/2001 Z.z. voči odporcovi v 2. rade, ale u svojho poisťovateľa zo svojej havarijnej poistky, ktorú mal
uzavretú, teda u odporcu v 3. rade.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa, aby odporcom bola
uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne prípadne, že plnením jedného z odporcov zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov.



Zo zápisnice o pojednávaní  zo dňa 30.10.2013 nevyplýva, že by súd prvého stupňa udelil účastníkom
konania právo záverečného slova, keďže potom čo účastníci uviedli, že žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania nemajú, vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Pojednávanie odročil na
deň 27.11.2013 o 10,30 hodine v pojednávacej miestnosti č.dv. 03 za účelom vyhlásenia rozsudku vo
veci samej.

Ustanovenie § 118 O.s.p. upravuje obligatórnu a fakultatívnu činnosť súdu po začatí konania. Podľa ust.
§ 118 ods. 4 O.s.p. po skončení dokazovania majú účastníci právo záverečného slova. Ide o stručné
zhrnutie svojich skutkových tvrdení ako aj právnej argumentácie. Účastníci majú právo vyjadriť sa ku
všetkému čo na pojednávaní odznelo. Až po záverečnom slove účastníkov vyhlási súd uznesením, proti
ktorému nie je prípustné odvolanie dokazovanie za skončené (§ 120 ods. 4 O.s.p.).

Rovnako súd prvého stupňa nesprávne aplikoval rozhodnutie ust. § 807 Občianskeho zákonníka. O
viacnásobné poistenie v zmysle ust. § 807 Občianskeho zákonníka ide v prípade, ak sa na  poistení
tej istej veci podieľa v tom istom čase viac poisťovateľov. Občiansky zákonník v tomto ustanovení rieši
spôsob vyporiadania viacnásobného poistenia. V danom prípade nemôže ísť o poistenie tej istej veci
pre rovnaký prípad u viacerých poisťovateľov. Motorové vozidlo bolo poistené u odporcu v 3. rade
(havarijné poistenie), nebolo poistené u odporcu v 2. rade. Odporca v 2. rade bol v čase poistnej udalosti
poistiteľom odporcu v 1. rade (škodcu) podľa zákona č. 381/2001 Z.z. Hypotéza právnej normy (§ 807
OZ) predpokladá viacerých poistiteľov na ochranu jedného poistného rizika. Odvolací súd poukazuje na
to, že terajšia právna úprava neustanovuje viacnásobné poistenie v poistení zodpovednosti.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že nie je dostatočne preskúmateľný ani výrok o priznaných úrokoch
z omeškania a zamietnutí žaloby o príslušenstvo pohľadávky v prevyšujúcej časti. Súd prvého stupňa
mal pre svoje rozhodnutie aplikovať ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, nariadenie vlády č.
87/1995 Z.z. a pri posúdení omeškania odporcu v 2. rade aj  ust. § 11 ods. 5 a 7 zákona č. 381/2001
Z.z. a pri posúdení omeškania odporcu v 3. rade ust. § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd naďalej zotrváva na právnych záveroch vyslovených v zrušujúcom uznesení č.k.
3Co/88/2012 zo dňa 28.03.2013 ohľadom výkladu ust. § 442 a § 443 Občianskeho zákonníka, ktoré sú v
súlade  so zmenou judikatúry Najvyššieho súdu SR v otázke kompenzácie majetkovej ujmy. Navrhovateľ
však doposiaľ nepreukázal  úhradu faktúry (č.l. 12 spisu) iba zálohovitú platbu v sume 100.000,- Sk, aj
keď túto skutočnosť odporca v 2. rade v konaní namietal.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil rozsudok
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o doterajších trovách konania vrátane trov
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch  v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/208/2007", "guid": "7b389937-596c-4a00-93b6-d2d697cda1fe:9fecfd55-94f8-4bb3-84dc-28bd9b3292bb", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "19e29efd-3372-49ea-9f99-5955bcf2c6fe:ce5a7132-fca7-4d81-b797-d6cb1323ff53", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1211203555.2", "spisova_znacka": "3Co/88/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/88/2012 z 11. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-04-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1211203555.2"}], "citovane_v": []}