{"guid": "e62fe1d4-c2dd-4fa6-ab5b-952a9aec4e6c:fba69e31-bd14-4346-b0ef-93c661fdd2ca", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7809203332.1", "spisova_znacka": "16CoE/124/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 16CoE/124/2017 z 27. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 27. júna 2017, sp. zn. 16CoE/124/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7809203332.1", "identifikacne_cislo": "7809203332", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Oľga Lichnerová", "sudca_id": 290, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-olga-lichnerova-290", "datum_vydania": "2017-06-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fba69e31-bd14-4346-b0ef-93c661fdd2ca", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7809203332.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7809203332.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7809203332.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/124/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809203332
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7809203332.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu
JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej B. A.Í., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX,
pre vymoženie istiny 661,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Rožňava, č. k. 9Er/257/2009-26 zo dňa 09.09.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie súdu prvej inštancie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1) Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň
uviedol, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2) V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na návrh oprávneného a žiadosť súdneho
exekútora vydal tunajší súd dňa 29.05.2009 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého,  pre vymoženie istiny 19.920,- Sk (661,22 eur s prísl.), trov konania a
trovy exekúcie na základe exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10007/08 zo dňa 04.11.2008. Právomoc rozhodcu na
rozhodovanie sporu podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku bola daná rozhodcovskou doložkou
uzavretou medzi stranami v rámci úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie následne citoval § 57 ods.
1 písm. g/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 44
ods. 1 zákona 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 3, § 53 ods. 1, 4 písm.
r/, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a konštatoval, že po preskúmaní
uvedenej zmluvy dospel k záveru, že Zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.04.2009 a na ňu
nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzavretá medzi
oprávneným a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to v zmysle ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie tak mal, vzhľadom na vyššie uvedené, za preukázané,
že povinná má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa.
Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu podľa Obchodného zákonníka, teda nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia
§ 52 a nasledujúce, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Konštatoval, že návrh spotrebiteľskej
zmluvy (Zmluvy o úvere) je v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len
vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o
úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku



(en bloc). Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku,
t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Súd prvej
inštancie bol vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka toho názoru, že neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa
ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom,
umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj
vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva,
alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Konštatoval,
že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť
svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie
rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in
fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom
vedených (nielen) na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe
exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Na záver súd prvej inštancie
konštatoval, že v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17. uzatvorenej Zmluvy
o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 1 OZ a je v súlade s ust. § 53 ods. 4 OZ absolútne neplatné,
na čo prihliadol z úradnej povinnosti (ex offo). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie
v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní
exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto predmetnú exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

3) Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa §
365  ods. 1 písm.  a/, b/, d/, f/ Civilného sporového poriadku  (ďalej len „CSP“)  alebo, aby konanie
podľa  § 162  ods. 1 písm. c/  CSP  prerušil.  V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veci a že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10.07.2013, sp. zn. II ÚS 499/2012 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z
21.02.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto
rozsudku, v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na
účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa
s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo
účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť
svoje rozhodnutie  uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s
dodávateľom -  ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte
clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho
práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou
právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých),
z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej



doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe
strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu
daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm.
c/ CSP prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho
súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo
spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa
aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka
sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo
mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?  Poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2  zákona č. 244/ 2001 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že
podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy
povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej
v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv
z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa,
ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný
súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi
odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie
vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a
účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania
oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky, ktorá založila právomoc rozhodcovského
súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1
písm. c/ ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s
dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku
považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom
v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim



zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. b/ a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom
úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere
nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež
na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, v prípade, keď si povinný svoje
povinnosti zo zmluvy nesplnil.

4) Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, bol Krajský súd v Košiciach ako
súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný
predpis.

5) Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 - 384 CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne a preto ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6) Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7) Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia,
a pretože sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, tak na ne, ako na správne a zákonné
v podrobnostiach poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uvádza nasledovné.

8) V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10007/08 zo dňa 04.11.2008, vydaný
rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12.01.2009
a vykonateľnosť dňa 15.01.2009. Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný
rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená v bode 17. Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru k Zmluve o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 23.04.2008 medzi Pohotovosť, s.r.o. a povinnou.

9) Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku,
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky.

10) Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

11) Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného
Exekučného poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje,



či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

12) Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 09. februára 2012, sp. zn.
3Cdo/122/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo
dňa 05. decembra 2012, sp. zn. 6Cdo/135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu
závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to,
či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto
zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012 zdôraznil,
že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

13) Súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané
bolo, vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je
treba prihliadať v každom okamihu exekúcie. Súdna exekúcia môže byt nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa exekučného
titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byt v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/1997).

14) Rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 545/2010-15 zo dňa 09.12.2010, podľa ktorého právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia
je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných
súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať
súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,
napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, alebo
ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom
explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z
uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinná skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

15) Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX  uzavretej dňa 23.04.2008 je vzťahom spotrebiteľským
riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, s čím však oprávnený nesúhlasil.



16) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd
zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.03.2001 poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2
písm. e/  spotrebiteľským úverom je úver od 200 eur (6.000,- Sk) do 20 000 eur (600.000,- Sk), čo
znamená, že aj výška predmetného úveru (450 eur) zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať
spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§
1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol
povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady,
vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona
č. 258/2001 Z. z.). V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno
veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.
Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj
keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili „Zmluva o úvere“ uzavretá
doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka“, pretože podľa § 41a Občianskeho
zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva
už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto je na právny vzťah medzi
oprávneným a povinnou potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

17) K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania
exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza,
že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.

18) Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej
moci. V prípade, ak súd prvej inštancie v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so
zákonom, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho
nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno
odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

19) K návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP a
predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie  na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie na rozhodnutie o  prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

20) Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj
„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku
267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky



nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

21) Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017,
podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na
prerušenie exekučného konania podľa návrhu odvolateľa, v zmysle § 162 ods. 1 písm. c/ CSP.

22) Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

23) Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa
rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora
Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

24) So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C- 40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

25) V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky
zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a
uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu.

26) Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie
vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto
neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku
Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na
iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky
zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda
charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných



strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie
§ 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ),
išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať
z úradnej povinnosti.

27) Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbou spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská
doložka nútila spotrebiteľa, v danom prípade povinnú, podrobiť sa v sporovom konaní výlučne
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, a
na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol
dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným súdom.

28) V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm.
q/ bodu 1. Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná
smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné
so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená
prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto
znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

29) Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

30) Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy
medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už
z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu
neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa
podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka
neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

31) Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná
aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy



v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. 2Cdo/245/2010).

32) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

23) Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24) O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný
a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

25) Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Er/257/2009", "guid": "fac3e6b5-a7c6-4604-aa21-2fc26fbe952d:465d1f78-4dab-4e51-8cc6-9030dce6bc87", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 3964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}, {"guid": "e396b526-1f36-4f00-a337-a1928c1d050d:cfbf6f18-f007-4671-8326-478ca0470bcb", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/257/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9Er/257/2009 z 2. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2014-04-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e396b526-1f36-4f00-a337-a1928c1d050d:cfbf6f18-f007-4671-8326-478ca0470bcb"}], "citovane_v": []}