Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/136/2015 z 30. 9. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. septembra 2015, sp. zn. 9CoE/136/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4114233310.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/136/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4114233310.1 | 2015-09-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f70531a4-5499-41fc-bde1-3b8ccca66a78 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4114233310.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/136/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114233310
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4114233310.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: T. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., U.
XXX/XX, toho času na neznámom mieste, zast. Mesto Nitra, Štefánikova 60, Nitra ako opatrovníkom,
IČO: 00 308 307, o vymoženie sumy 3.407,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 25. novembra 2014 č. k. 10Er/1253/2014-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., súdneho
exekútora so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, vedenej pod sp. zn. EX 39939/14. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41
ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25
ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1,
2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úverov, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods.
1, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernicou Rady
č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj
rozsudkami Súdneho dvora (ES). V posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie
exekúcie zo dňa 25. 10. 2014 o vymoženie sumy vo výške 3.407,77 eura s príslušenstvom, nakoľko
povinná do dňa začatia exekučného konania neuhradila žiadnu splátku. Súd prvého stupňa mal riadne
preukázané, a to predložením zmluvy o úvere, že jej uzatvoreniu s povinnou predchádzalo uzatvorenie
rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru súdu bolo však uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ako podmienka
uzatvorenia zmluvy, ktorú oprávnený používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu, pre
neurčitý okruh spotrebiteľov, neprijateľnou podmienkou, ktorá bola v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Táto zmluva spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožnila spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponechávala ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku išlo aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ podľa nej mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by
podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Napokon, ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského
konania nenapĺňala záujem na ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti
bolo možné považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, vzhľadom
na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto



formulovaná zmluva spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto
bola v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka v rozhodcovskej
zmluve bola neprijateľná, pretože nútila spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto
doložky odporoval dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej
doložky, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, bolo plnením v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého
stupňa svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky oprel aj o judikatúru Európskeho
súdneho dvora a dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Okrem toho mal za to, že rozhodcovský súd
veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa
ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Na základe vyššie uvedených
skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
bolo potrebné v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytýkal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v
prekročení rámca preskúmavacej činnosti zverenej zákonom č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
právnych predpisov (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Mal za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval
právny predpis. Zdôraznil, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržiavanie
všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 Zákona o
rozhodcovskom konaní a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Zastal názor, že splnenie podmienok zastavenia exekúcie
musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu, keďže nemôže vyplývať z vady konania ako
je odôvodnené vyššie. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR 5/2000. Namietal, že postupom súdu v
tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu
konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s
obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Naviac vytkol aj neúplné zistenie skutkového stavu
súdom prvého stupňa. Poukázal pritom na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvoril rozhodcovskú
zmluvu podľa § 3 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to
na samostatnej listine.

Sudkyňa súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 OSP vyjadrila tak, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť, a preto predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. 1 OSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k
záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke,
preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 25. 10. 2014 požiadal
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy
3.407,77 eura spolu s príslušenstvom a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul označil
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s.,
spisová značka SR 02654/13 zo dňa 17. 03. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 04. 2014 a
vykonateľnosť dňa 02. 05. 2014. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 20. 11. 2014 súdu prvého
stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom. Následne súd
prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.



Odvolací súd na zdôraznenie správnosti postupu súdu prvého stupňa ohľadom preskúmavania
rozhodcovského rozsudku považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal stanovisko, že
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so
zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská zmluva bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou zmluvou treba uviesť, že
rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná,
avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu je potrebné posúdiť
ako absolútne neplatnú zmluvu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko celkom zjavne svojím



obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd
zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie
objektívne, čo sa jednoznačne objavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na
ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Okrem toho odvolací súd rozpor
s dobrými mravmi videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v
čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných
prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj
rozhodcovská zmluva a zmenka. Z uvedeného pohľadu je potrebné vyjadriť pochybnosť, či spotrebiteľ
sa mal možnosť so samotným textom rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a uvedomiť si jeho obsah, najmä
právne následky. Navyše bolo potrebné v tomto ohľade vidieť aj určité obchádzanie zákona, pretože
v takejto forme rozhodcovskú zmluvu nemožno hodnotiť ako rozhodcovskú doložku a podrobovať
ju súdnej kontrole, pričom bolo už viackrát judikované, že rozhodcovská doložka v rovnakom znení
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej je rozhodcovská zmluva napísaná - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom -
už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej
zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho
vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.