Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/59/2016 z 5. 4. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 5. apríla 2016, sp. zn. 41CoE/59/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6707202552.2 Krajský súd Banská Bystrica | 41CoE/59/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6707202552.2 | 2016-04-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 52 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36486a7d-2959-4241-a0f8-16da2103d458 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6707202552.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/59/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202552
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6707202552.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: K. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. A., štátny občan SR, zastúpený opatrovníkom: X. J., pracovník Okresného súdu Zvolen, na
vymoženie pohľadávky vo výške 724,95 Eur s príslušenstvom, ktoré začalo pred súdnym exekútorom
JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod spis. zn. EX
435/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/778/2007-15 zo dňa
26. mája 2010, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/778/2007-15 zo dňa 26. mája 2010 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. V odôvodnení
bližšie uviedol, že dňa 03.04.2007 vydal okresný súd poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 5343/06 zo dňa 08.11.2006. Právny
vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 17.03.2006, súčasťou
ktorej boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 obsahovali rozhodcovskú
doložku. Zmluvné strany sa podľa nej dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde. Súd posúdil právny vzťah medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom
ako vzťah spotrebiteľský. Je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Súd
vyslovil, že dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle
čl. 2 písm. a) smernice č. 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) tejto smernice
výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd
oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú
sankciu - úrok z omeškania 0,25% denne. Rozhodcovský súd pritom úplne opomenul aplikovanie
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Zmluvu, súčasťou
ktorej je rozhodcovská doložka mohol povinný buď ako celok prijať alebo odmietnuť. Podľa názoru
súdu je z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom
vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na
čo súd prihliada ex offo. Súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
absolútne neplatná. Nakoľko bola rozhodcovská doložka dojednaná neplatne, rozhodcovský súd nemal
právomoc spor medzi účastníkmi rozhodnúť a ide teda o nulitný právny akt, ktorý nikoho nezaväzuje



a hľadí sa naň, akoby neexistoval. Predmetný rozhodcovský rozsudok nemohol nadobudnúť formálnu
ani materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Na základe vyššie uvedeného okresný súd exekúciu podľa §57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
vyhlásil za neprípustnú. Oprávnený podaním zo dňa 28.10.2009 navrhol zmenu súdneho exekútora a
žiadal poveriť ďalším vykonávaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. O tomto návrhu
súd nepovažoval za účelné rozhodnúť, pretože zistil, že sú dané okolnosti zakladajúce neprípustnosť
predmetnej exekúcie a jej následné zastavenie bez návrhu.

Proti predmetnému uneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. K dôvodom odvolania sa
bližšie vyjadril, pričom uviedol, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere
uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. OBZ. Tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy,
avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, a to s poukazom na § 2 písm. a) tohto zákona. Oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497
a nasl. OBZ. V danom prípade sa nejedná o spotrebiteľský úver a RPMN v zmluve nemusela byť
uvedená. Zároveň poukázal na ust. § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Klienti
oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto
nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Predmetom úverov poskytovaných oprávneným sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar a služba. Nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe
zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.
Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, tzn. v prípade,
ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi
i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal
splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v
prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný si
svoju povinnosť nesplnil. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za
ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného
bydliska povinného) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu ako aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli
úroky z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu
účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Oprávnený mal za to, že ani zo zákona, ani z iných právnych
predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a
postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Na dobré mravy
sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Pri úroku z omeškania má ten, kto
sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. S ohľadom na uvedené navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.

Dňa 07.09.2012 oprávnený podal na okresný súd návrh na prerušenie konania. S poukazom na uvedené
odvolateľ navrhol, aby odvolací súd podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie a Súdnemu
dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje



sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu
daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.,
a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní začatom dňa 09.03.2007 domáha
vymoženia sumy 724,95 Eur s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal 03.04.2007. Pohľadávka
vymáhaná v exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a
povinným dňa 17.03.2006. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie
zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú doložku.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
17.03.2006 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti
oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo
nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia
účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. S
prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne
správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd uvádza, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 91,25 %
ročne, je neprimeraný s ohľadom na to, že povinný podpísal síce zmluvu o úvere, táto má však charakter
zmluvy spotrebiteľskej a je na predtlačenom formulári a možno povedať, že povinný nemal možnosť
nijakým spôsobom ovplyvniť dohodu o výške úrokov z omeškania. Súd prvého stupňa teda správne
uviedol, že dojednanie takéhoto úroku je samo o sebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej
zmluve.

Exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,
predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia,
je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.01.2007, sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne



nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný
teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci.

Odvolací súd dodáva, že tak, ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže
na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej
existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú
doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou
možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským
súdom jednostranne určeným veriteľom). Súd nemôže rezignovať na ochranu práva a oprávnených
záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v konaní alternatívnom ku konaniu súdnemu (v
konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že vnútroštátnemu súdu
prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia
nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Zásada,
že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od
konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

Odvolací súd taktiež poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje;
aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že aj zmluva o
úvere uzatvorená podľa Obchodného zákonníka medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako
spotrebiteľom dňa 17.03.2006 je zmluvou spotrebiteľskou a vzťahujú sa na ňu ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne
Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.

V predmetnej veci okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na základe uvedených právnych úvah,
a tiež skutočnosti, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy
neprijateľnosti, pretože nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu vzdaním sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd
nemohol dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa,
čiže konečnému záveru o potrebe vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre
vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú
(a preto neplatnú) zmluvnú podmienku. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa
ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom
exekúcie, resp. exekučným titulom. Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 219 ods. 1, 2
O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.



Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil viaceré prejudiciálne otázky, z ktorý
prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že
exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať
spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v
rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené
však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného
režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým sa
odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za zjavne
neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu nesmeruje. Smernica
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v jednotlivých bodoch svojej prílohy
len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné
považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných predpokladov pre posudzovanie
zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli aj do ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech spotrebiteľa), pričom
takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za neprijateľnú. V súvislosti
s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo
veci C-168/05 Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a vo veci C-240/98, C-244/98 Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť
podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti
zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú,
t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu
sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé). Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia
Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu
skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre
ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.
Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).



Na základe uvedeného návrhy oprávneného na prerušenie konania odvolací súd zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.