Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/60/2016 z 5. 6. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. júna 2017, sp. zn. 4Sžo/60/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1015200237.1 Najvyšší súd | 4Sžo/60/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:1015200237.1 | 2017-06-05 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 72a ods. 108 zákona č. 131/2002 Z. z., OSP, § 219 ods. 1 OSP, SSP, § 492 ods. 2 SSP, zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b504b0d5-37f9-4758-bcf7-8feb3ee1b1e9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1015200237.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžo/60/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200237
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1015200237.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.
a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: Z., právne
zastúpený: JUDr. Milanom Cíbikom, advokátom so sídlom Tomášikova 4, Bratislava, proti žalovanej:
Univerzita Komenského v Bratislave, Šafárikovo nám. 6, P.O.Box 440, Bratislava, právne zastúpená
JUDr. Jánom Benčurom, advokátom, Záhradnícka 41, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. OŠV 162/2015 D IV/7 zo dňa 15. januára 2015, konajúc o odvolaní sa žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/34/2015-82 zo dňa 8. septembra 2015, v spojitosti s
opravným uznesením č. k. 5S/34/2015-92 zo dňa 22. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/34/2015-82 zo dňa 8.
septembra 2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 5S/34/2015-92 zo dňa 22. januára 2016 p o
t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 151,58 €, na účet
právneho zástupcu žalobcu JUDr. Milana Cíbika, advokáta, Bratislava, do 30 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.

1.1 Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa
15.01.2015 č. OŠV 162/2015 D IV/7 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

1.2 Krajský súd rozsudok zdôvodnil tým, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nebolo
podložené dostatočne zisteným skutkovým stavom veci, zároveň mal súd za to, že bol ako dôkaz
použitý záznam e-mailovej komunikácie študenta, ktorý neexistuje, pričom sa súd stotožnil s názorom
žalobcu, že je neprípustne, aby disciplinárna komisia buď sama umelo alebo úmyselne vytvárala
situáciu, ktorej účelom bolo prostredníctvom fiktívneho študenta (ako provokatéra) vytvoriť predpoklady
na vyprovokovanie iného subjektu - žalobcu, pričom z odôvodnenia rozhodnutí oboch stupňov správnych
orgánov nie je zrejmé, ako je možné, že súčasťou spisu je komunikácia študenta, ktorý neexistuje.

1.3 Krajský súd mal za to, že správne orgány porušili ust. § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní,
správny poriadok (ďalej len „správny poriadok"), a to tým, že nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia.
Za nedostatok vydaných disciplinárnych rozhodnutí súd považoval aj skutočnosť, že disciplinárne orgány
sa nevysporiadali s dovtedajším správaním žalobcu aj jeho študijnými výsledkami.



1.4 Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je
nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a preto v zmysle § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovanej č. OŠV 162/2015
DIV/7 zo dňa 15.01.2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

2.

2.1 Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby Najvyšší
súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5S 34/2015-82 zo dňa 08.09.2015 zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

2.2 V dôvodoch odvolania žalovaná uvádza, že sa nestotožňuje a nesúhlasí s právnym názorom
krajského súdu ohľadom nesplnenia povinnosti v zmysle zákona č. 71/1967 Zb., pričom argumentuje
najmä tým, že na konanie podľa § 66 ods. 1 písm. c/ zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách o
vylúčení zo štúdia sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o správnom konaní. A teda rozhodnutie
žalovaného nevyžadovalo splnenie formálnych a obsahových náležitostí v zmysle § 46 a § 47 Správneho
poriadku.

2.3 Podľa žalovanej neobstojí ani námietka o nedostatočnom skutkovom vymedzení postihovaného
konania, ktoré bolo definované miestom, časom i spôsobom jeho spáchania. Žalobca bol vylúčený zo
štúdia za disciplinárny priestupok, ktorého sa mal dopustiť v období najmenej október až november
2014 tým, že v rámci podnikateľskej činnosti ponúkal vypracovanie skúšok. V mailovej komunikácií s
fiktívnym študentom K. S. v dňoch 19. až 23. októbra 2014 upresnil spôsob realizácie služby: záujemca
zašle zadanie priamo zo skúšky, následne mu zašlú obratom postupne riešené príklady tak, aby ich
záujemca stihol odpísať - platba za služby - prebieha v dvoch častiach - 1 pred a 1 po vypracovaní
skúšky. Priestupok nebol spáchaný uskutočnením predmetnej e-mailovej komunikácie, ale neetickou
ponukou na vypracovanie skúšok.

2.4 Podľa žalovanej komunikácia s fiktívnym študentom slúžila len ako dokumentácia reálnosti ponuky
a tvorila podklad pre záver disciplinárnych orgánov. Naviac, aj keď žalobca nedal predchádzajúci súhlas
na použitie takto získaného dôkazu, urobil tak v druhostupňovom konaní, keď ho pripojil k žiadosti o
preskúmanie prvostupňového rozhodnutia.

2.5 Žalovaná tvrdí, že síce disciplinárny poriadok UK obsahuje demonštratívny výpočet skutkových
podstát disciplinárnych priestupkov študentov, avšak jednou z explicitne upravených je konanie v
rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s plnením študijných povinností. Článok 4 ods. 5 písm. e/
Disciplinárneho poriadku uvádza príklady konania študenta, ktoré sa priečia dobrým mravom a považujú
sa za disciplinárny priestupok. Výslovne stanovuje, že konaním v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti
s plnením študijných povinností je akákoľvek forma odpisovania alebo nedovolenej spolupráce alebo
napovedania v priebehu písomného alebo ústneho overovania vedomostí študentov.

2.6 Žalovaná ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalobca svoje konanie, ani vo svojom písomnom
stanovisku zo dňa 12.11.2014, nepoprel, ale naopak priznal ho. Tvrdenia o tom, že disciplinárna komisia
sama a umelo vytvárala situáciu, ktorej účelom bolo vyprovokovanie iného subjektu je zavádzajúce a
nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Disciplinárna komisia začala vo veci konať až na základe
podnetu, následne bol žalobca vyzvaný na zaslanie písomného stanoviska a bola zvolaná disciplinárna
komisia fakulty.

2.7 Žalobca sa podľa žalovanej dopustil konania, ktoré je nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj so
sľubom, ktorý vyjadril pri bakalárskej promócii, že hodnosť bakalára zachová bezúhonnú a nedotknutú,
že si bude ctiť pravdu a spravodlivosť, riadiť sa svedomím a pocitom zodpovednosti. Závažnosť a dosah
správania žalobcu ohrozuje dobré meno žalovaného tým, že má potenciál vážne spochybniť vysoké
nároky kladené na prípravu študentov, odbornú a morálnu kvalitu jej absolventov, ako aj autoritu a
vážnosť vysokoškolských pedagógov.

2.8 Napadnuté rozhodnutie sa opiera o zákonným spôsobom získané dôkazy a dáva síce stručnú, ale
pre potreby súdneho prieskumu dostatočnú odpoveď na všetky relevantné námietky žalobcu uvedené



v žiadosti o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalovaná žiada
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

3.

3.1 Podaním doručeným krajskému súdu dňa 10.02.2016 sa k odvolaniu vyjadril žalobca, pričom
skonštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny a zákonný.

3.2 Žalobca sa nestotožňuje so záverom žalovaného, že napadnuté rozhodnutie bolo jasné a
zrozumiteľné. Nielen výrok napadnutého rozhodnutia, ale ani odôvodnenie rozhodnutia o uložení
sankcie neobsahujú dostatočné vymedzenie skutku a ani neuvádzajú, ktorý konkrétny všeobecne
záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis žalovanej alebo jej súčasti bol porušený.

3.3 Z odôvodnenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia musí byť zrejmé akým konaním
(skutkom), ktorý musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným konaním (skutkom),
mal byť porušený všeobecne záväzný právny predpis, vnútorný predpis žalovanej alebo jej súčasti,
alebo verejného poriadku. V tomto smere žalobca upozorňuje, že v rozhodnutí správneho orgánu
druhého stupňa sa vo výrokovej časti v skutkovej vete, oproti prvostupňovému rozhodnutiu, už nachádza
uvedenie konkrétneho priestupku (podľa čl. 4 bod 5 písm. e/ Disciplinárneho poriadku), pričom nie
je zrejmé, na základe čoho túto časť druhostupňový orgán doplnil - ak by dopĺňal prvostupňové
rozhodnutie, musel by ho zrušiť a sám rozhodnúť, čo neurobil. Nie je zrejmé, za ktorý konkrétny
priestupok mal byť žalobca vylúčený zo štúdia.

3.4 Žalobca zároveň upozorňuje na svoje vyjadrenie z 12.11.2014, ako aj na skutočnosť, že
predmetnú „službu" neposkytol, čo „fiktívnemu" študentovi aj oznámil, za týmto účelom priložil kompletnú
emailovú komunikáciu s tzv. K. S. v rámci žiadosti o preskúmanie rozhodnutia, ktorú však považoval
druhostupňový správny orgán za bezpredmetnú. Uvedené žalobca zasielal za účelom náležitého
objasnenia situácie z jeho strany, napriek tomu, že ide o nezákonne získaný dôkaz, na ktorý
nebolo možné pri rozhodovaní prihliadať. Zároveň v konaní o disciplinárnom priestupku nebolo nikdy
zohľadnené, že ku skutku „ovplyvňovanie počas skúšky" nikdy nedošlo. Naviac k nepovolenej pomoci
počas skúšky „online" ani nemohlo dôjsť, keďže používanie mobilného telefónu počas skúšok je
zakázané. Taktiež obdobie, ktoré bolo označené správnym orgánom, teda čas „najmenej od októbra až
do novembra 2014", nie je skúškovým obdobím, a teda má žalobca za to, že k skutku nemohlo dôjsť.

3.5 Žalobca sa ďalej domnieva, že je neprípustné, aby disciplinárna komisia buď sama umelo a úmyselne
vytvárala situáciu, ktorej účelom bolo prostredníctvom fiktívneho študenta vytvoriť predpoklady na
vyprovokovanie iného subjektu (ktorý podlieha disciplinárnej právomoci komisie) k nejakému konaniu,
rovnako nie je možné používať v tomto konaní fiktívnu osobu ako agenta provokatéra. Preto je podstatné,
že na nezákonne získaný dôkaz nemožno prihliadať.

3.6 Žalobca ďalej uvádza, že mu postupom správnych orgánov bolo odňaté právo relevantne sa
vyjadriť ku všetkým dôkazom, ako aj skutočnosť, že mu bol uložený ten najprísnejší trest, pričom túto
skutočnosť neodôvodnili, neprihliadali vôbec na žalobcove doterajšie správanie, študijné výsledky, úplne
odignorovali ust. čl. 5 bod 2 Disciplinárneho poriadku. Naviac, napriek tomu, že žalobca tieto námietky
už uviedol v žiadosti o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, no tieto ostali bez reakcie zo strany
druhostupňového orgánu.

3.7 Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov, rozsudok súdu prvého stupňa
za správny a odvolanie žalovaného za nedôvodné, navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 08.09.2015 sp. zn. 5S 34/2015 ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiada o náhradu
trov odvolacieho konania vrátane právneho zastúpenia.

4.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 vetá
prvá O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v



rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené
najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk
<., rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

4.2 V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

4.3 Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a
postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy
a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho
orgánu").

4.4 Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. sa rozhodnutiami správnych orgánov rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

4.5 Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a
postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

4.6 Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

4.7 Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.
3 O.s.p.).

4.8 Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.9 Podľa § 72 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, disciplinárny priestupok je
zavinené porušenie právnych predpisov alebo vnútorných predpisov vysokej školy alebo jej súčastí,
alebo verejného poriadku.

4.10 Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. za disciplinárny priestupok možno uložiť študentovi
niektoré z týchto disciplinárnych opatrní:
a) pokarhanie,
b) podmienečné vylúčenie zo štúdia s určením lehoty a podmienok, pri dodržaní ktorých bude
podmienečné vylúčenie zo štúdia zrušené,
c) vylúčenie zo štúdia.

4.11 Podľa § 72 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. disciplinárny priestupok je premlčaný, ak od jeho
spáchania uplynul viac ako jeden rok. Premlčacia doba neplynie počas konania o disciplinárnom
priestupku ani počas prerušenia štúdia.

4.12 Podľa § 72 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. disciplinárne opatrenia podľa ods. 2 ukladá
rektor; študentom zapísaným na štúdium študijných programov uskutočňovaných na fakulte ukladá
disciplinárneho opatrenia dekan. Rektor ani dekan nemôže uložiť prísnejšie disciplinárne opatrenie, než
navrhla disciplinárna komisia.

4.13 Podľa § 72 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. konanie o disciplinárnom priestupku pred disciplinárnou
komisiou vysokej školy (fakulty) je ústne za prítomnosti študenta; ak sa študent nedostaví bez riadneho
ospravedlnenia, možno konať aj bez jeho prítomnosti.



4.14 Podľa § 72 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia musí
byť písomné, musí obsahovať odôvodnenie a poučenie o možnosti podať žiadosť o jeho preskúmanie;
študentovi musí byť doručené do vlastných rúk. Žiadosť sa podáva orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
do ôsmich dní odo dňa jeho doručenia. Ak je týmto orgánom dekan, môže sám žiadosti vyhovieť
a rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť. Ak žiadosti nevyhovie, postúpi ju rektorovi. Rektor rozhodnutie
dekana preskúma a ak je v rozpore so zákonom, vnútorným predpisom verejnej vysokej školy alebo jej
súčastí, rozhodnutie zmení alebo zruší, inak žiadosť zamietne a rozhodnutie potvrdí. Rektor musí vydať
rozhodnutie najneskôr do 30 dní od doručenia žiadosti o preskúmanie rozhodnutia dekana.

4.15 Podľa § 108 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, na rozhodovanie podľa tohto
zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem
a) rozhodovania o uložení pokuty podľa § 2a,
b) rozhodovania o zastavení konania alebo rozhodovania o prerušení konania podľa § 47,
c) rozhodovania o udelení oprávnenia podľa § 49a,
d) rozhodovania o priznaní sociálneho štipendia podľa § 96,
e) rozhodovania o uznaní dokladov o vzdelaní.

4.16 Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd SR zistil skutkový stav,
z ktorého vyplýva, že žalobca ako konateľ firmy Cielene, spol. s r.o. ponúkal na webovej stránke
 vypracovanie zadaní a domácich úloh, doučovanie
na zápočty a skúšky, ako aj vypracovanie skúšok. Zároveň prostredníctvom e-mailovej komunikácie
so študentom označeným ako „K. S." bola zo strany predmetnej firmy spresnená realizácia a platba
ohľadom služby vypracovania skúšky, a to tak, že záujemca zašle zadanie priamo zo skúšky, následne
mu zašlú obratom postupne riešenia tak, aby ich bolo možné odpísať, pričom platba prebehne v dvoch
častiach, a to 1 pred a 1 po vypracovaní skúšky. V tejto súvislosti prebehlo disciplinárne konanie,
ktoré začalo na podklade podnetu, a to doručenej predmetnej e-mailovej komunikácie, k čomu sa v
administratívnom spise nachádza čestné vyhlásenie pani Z.. C. K. z dňa 04.11.2014, ktorá predmetnú
e-mailovú komunikáciu postúpila prodekanke doc. RNDr. D. S., CSc.

.4.17 Vo vzťahu k argumentom odvolateľa - žalovaného, Najvyšší súd SR udáva, že súhlasí s jeho
názorom ohľadom skutočnosti, že na konanie podľa § 66 ods. 1 písm. c/ zákona č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách o vylúčení zo štúdia sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona - zákona č.
71/1976 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), pričom disciplinárny priestupok študenta je upravený
v § 72 predmetného zákona.

4.18 Pokiaľ ide o otázku použiteľnosti e-mailovej komunikácie, ktorá slúžila ako podklad pre
začatie disciplinárneho konania a bola sprístupnená správnemu orgánu, odvolací súd z pripojeného
administratívneho spisu zistil, že túto priamo poskytol študent, ktorý nechcel byť menovaný, ako o tom
svedčí zápis - čestné prehlásenie pani Z. zo dňa 04.11.2014, zároveň odvolací súd podotýka, že samotný
žalobca poskytol kópiu tejto komunikácie vo svoje žiadosti o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia
zo dňa 15.12.2014.

4.19 Pokiaľ ide o otázku použiteľnosti predmetnej e-mailovej komunikácie ako dôkazného prostriedku,
odvolací súd ponajprv poukazuje na skutočnosť, že predmetná komunikácia slúžila ako podnet,
na podklade ktorého sa disciplinárne konanie začalo. Žalovaná pri posudzovaní konania žalobcu
ohľadom jeho ponuky vypracovania zadaní a domácich úloh, doučovania na zápočty a skúšky, ako aj
vypracovania skúšok vychádzala nielen z e-mailovej komunikácie, ale aj zo samotnej ponuky zverejnenej
na webovej stránke a priamo z vyjadrení žalobcu, ktorý tento svoj skutok nielenže nepoprel, ale naviac
aj oľutoval. Zároveň má pravdu žalovaná, ktorá uvádza, že žalobca sám a dobrovoľne e-mailovú
komunikáciu predložil vo svojej žiadosti o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia. Naviac odvolací
súd upozorňuje, že predmetná komunikácia sa neodohrala medzi žalovanou a žalobcom, ale medzi
žalobcom a inou osobou - študentom (bez ohľadu na to, či vystupovala v tejto komunikácií pod svojím
pravým menom alebo skrytou identitou) a táto osoba zrejme predmetnú komunikáciu sama žalobkyni
predložila, aj keď samotné čestné vyhlásenie pani Z. toto len naznačuje, ale nepreukazuje. Pre účely
nášho skúmania postačuje, že z daného jednoznačne vyplýva, že komunikácia prebiehala medzi
súkromnými osobami a nie medzi žalovanou ako verejnoprávnou inštitúciou, či disciplinárnou komisiou
- ako sa to svojim vyjadreniami snažil navodiť žalobca (pozri bod 3.5).



4.20 Odvolací súd podotýka, že záznam o korešpondencii medzi súkromnými osobami, zabezpečený
jednou z komunikujúcich osôb i bez výslovného súhlasu ďalšej komunikujúcej osoby, môže byť
v trestnom konaní použitý ako dôkazný prostriedok na dokumentovanie a preukázanie porušenia
ustanovení Trestného zákona. Vychádzajúc z analógie v oblasti správneho trestania a trestného
konania je potrebné v našom prípade konštatovať, že nakoľko má každý právo zaznamenávať svoju
vlastnú komunikáciu (osobitne v prípadoch komunikácie prostredníctvom internetu, kde sa táto ukladá
automaticky), žalovaný tým, že komunikoval s iným študentom - K. S., ako záujemcom o spornú
službu - konal tak so všeobecnou znalosťou, že táto komunikácia môže byť zaznamenávaná, a teda
k tomu konkludentne privolil (§ 35 Občianskeho zákonníka). Použitie e-mailovej komunikácie v tomto
prípade malo za úlohu dokresliť závažnosť konania žalobcu a jeho zámer svoju nedovolenú ponuku
na vypracovanie skúšok realizovať. Neslúžila primárne ako dôkaz toho, že žalobca na webovom
sídle dané služby za odplatu ponúka, pretože toto bolo zrejmé z danej webovej stránky, a najmä zo
samotného vyjadrenia sa žalobcu v priebehu disciplinárneho konania. Odvolací súd tvrdí, že nemohlo
ísť o prostriedok získaný v rozpore so zákonom, či nedovolený dôkazný prostriedok, keďže si každý
môže oprávnene zaznamenávať a uchovávať svoju komunikáciu, a teda dôkaz predložený žalobcom
bol získaný zákonným spôsobom.

4.21 V danej otázke je dôležité skúmať aj to, či záujem na ochranu súkromia žalobcu je väčší ako záujem
spoločnosti na spravodlivom postihnutí možného protiprávneho a nemorálneho konania žalobcu. Alebo
či záujem na ochranu súkromia žalobcu je väčší než záujem žalovanej na ochranu svojho dobrého mena
a povesti ako aj napĺňania jej zákonom stanovených povinností (t.j. výchova odborníkov s najvyšším
vzdelaním, vysokými morálnymi zásadami, občianskou a spoločenskou zodpovednosťou ako je uvedené
§ 1 ods. 4 písm. a/ zákona č. 131/2002 Z. z. o Vysokých školách). Tiež je potrebné skúmať otázku, či
predmetný záznam e-mailovej komunikácie je jediným dôkazným prostriedkom, alebo, či je v zhode s
ďalšími dôkazmi.

4.22 V tomto smere odvolací súd konštatuje, že presvedčivým dôkazom je samotná výpoveď žalobcu,
ktorý nielenže nepoprel konanie kladené mu za vinu, ale uvedomujúc si závažnosť, ho aj oľutoval.
Samotná e-mailová komunikácia len dokresľuje spôsob, či formu akou chceli realizovať nedovolenú
pomoc pri skúškach, a zároveň ochotu žalobcu podieľať sa na nedovolenom a neetickom poskytovaní
predmetnej „služby" pri podvádzaní pri skúškach, či plnení si iných povinností študentov, a to
dokonca za odplatu. Ide o konanie v štádiu prípravy konania. Samotná komunikácia dokumentuje
vierohodnosť ponuky z predmetnej webovej stránky, ale aj charakter a osobu žalobcu. Prvostupňový
súd nesprávne vyhodnotil tvrdenia žalobcu ohľadom nezákonného použitia predmetnej komunikácie.
Naopak nepochybil, keď prisvedčil žalobcovmu tvrdeniu ohľadom disciplinárnej komisie, ktorá
údajne mala umelo vytvárať situáciu a prostredníctvom fiktívneho študenta vytvoriť predpoklady na
vyprovokovanie iného subjektu, čo je v rozpore s vyjadreniami tak žalovanej, ako aj so samotným
priebehom disciplinárneho konania zachyteného v priloženom súdnom a administratívnom spise.

4.23 Ako nesprávne sa javí aj konštatovanie prvostupňového súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia, že
nie je zrejmé, ako je možné, že súčasťou spisu je e-mailová komunikácia študenta, „ktorý neexistuje". K
tomu odvolací súd udáva, že z priložených spisových materiálov vyplýva, že k odovzdaniu predmetnej
e-mailovej komunikácie došlo ponajprv ako podnet študenta, ktorý chcel ostať v anonymite, čo je
zdokumentované v administratívnom spise v čestnom prehlásení pani Z., ktorá v tom čase pracovala
ako referentka FEMI UK a túto od študenta prevzala a odovzdala následne ďalej. Zároveň túto e-mailovú
komunikáciu doručil žalovanej počas disciplinárneho konania žalobca v jeho žiadosti o preskúmanie
prvostupňového rozhodnutia. Niet teda vôbec žiadnej pochybnosti o tom, ako sa predmetná e-mailová
komunikácia dostala na vedomie školy a disciplinárnej komisie.
4.24 Ako otázne sa javia aj vyjadrenia žalobcu ohľadom Čestného prehlásenia pani Z., ako aj
ohľadom jeho doterajšieho správania sa, či študijných výsledkov. Z predloženej dokumentácie je
zjavné, že predsedníčka disciplinárnej komisie p. doc. RNDr. M., CSc. oboznámila prítomných počas
zasadnutia Disciplinárnej komisie o podnete voči žalobcovi, ktorým bola vytlačená a doručená e-
mailová komunikácia študenta s pseudonymom „K. S." so žalobcom. Žalobca bol o tejto skutočnosti
informovaný už písomne pred zasadnutím komisie, a to v Oboznámení so začiatkom disciplinárneho
konania voči nemu z 05.11.2014, ktoré si v ten istý deň žalobca aj prevzal. Samotné čestné vyhlásenie
bolo deklaráciou zo strany Z. o tom, že predmetnú komunikáciu riadne odovzdala pani predsedníčke
doc. RNDr. M., CSc., nakoľko študent, ktorý ju doručil chcel ostať v anonymite. Následne predsedníčka



Disciplinárnej komisie doc. RNDr. M., CSc. na podklade takto získaného podnetu začala konať. Nie je
teda pravdou, že by žalobca nevedel o tomto podnete voči nemu, a nemohol sa k nemu vyjadriť.

4.25 Obdobne zo zápisu z priebehu disciplinárneho konania vyplýva, že disciplinárna komisia sa
zaoberala aj študijnými úspechmi žalobcu, pričom túto skutočnosť vyhodnotila, že je o to viac poľutovania
hodné: „že dobrí študenti... stavali svoje podnikanie aj na podvádzaní".

4.26 Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako súd krajský, týkajúci sa otázky presného
vymedzenia skutku, t.j. otázky za aké konkrétne konanie je žalobca postihnutý. Uvedený opis skutku
musí byť uvedený vo výroku rozhodnutia disciplinárnych orgánov, nie je ho možné špecifikovať až v
druhostupňovom rozhodnutí keďže ide o rozhodnutie, proti ktorému v administratívnom konaní už nie je
prípustné odvolanie. Absenciu skutku vo výroku prvostupňového rozhodnutia zo dňa 09.12.2014 nie je
možné sanovať spôsobom ako tomu bolo v tejto veci.

4.27 Odvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, (ďalej len „Dohovor") dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, a
ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod
č. 209/1992 Zb. Uvedený Dohovor v súlade s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť
pred zákonom.

4.28 Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po
dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v
demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné
okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

4.29 Vzhľadom na nedostatok špeciálnej právnej úpravy pri posudzovaní správneho deliktu a
rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie je potrebné postupovať „analogiae legis" podľa
ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu, čo vyplýva zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď Dohovor
v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie", z ktorej právnej úpravy aj v zmysle
ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (nález sp. zn. III. ÚS 571/2015-47 zo dňa 12. apríla 2016),
ako aj Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011 zo dňa 24. novembra 2011),
vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť každému subjektu, ktorému sa kladie za vinu spáchanie deliktu a
ukladá sa mu zaň sankcia, záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna
zodpovednosť.

4.30 Najvyšší súd SR z uvedených dôvodov zastáva názor, že ak zákon o vysokých školách a ani
Disciplinárny poriadok Univerzity Komenského v Bratislave pre študentov neustanovuje hmotnoprávnu
a procesnoprávnu úpravu sankcionovania disciplinárnych deliktov je potrebné vychádzať z právnej
teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a
správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie),
ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruhom subjektov, ktoré sa deliktu
môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie
určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy,
priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného
konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej
politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a
záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej
úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych
skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.



4.31 V preskúmavanej veci z uvedených dôvodov bolo povinnosťou žalovanej v spojení s disciplinárnym
orgánom prvého stupňa v disciplinárnom konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti
so žalobcom ako účastníkom tohto konania a vzhľadom na nedostatok špeciálnej právnej úpravy, bolo
potrebné pri posudzovaní jeho disciplinárneho previnenia ako správneho deliktu a rozhodovaní o ňom,
ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis" podľa ustanovení obsahujúci trestnoprávnu
úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok).

4.32 V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. novembra 2012, v ktorom Ústavný súd SR vyjadril svoje stanoviská a
názory k právnej problematike trestania, charakterizujúc pojem trestu a význam trestných sadzieb, účel
trestu v teórii trestného práva hmotného, zásadu primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý je trest
ukladaný, individualizáciu trestu ako prostriedok dosiahnutia primeranosti trestu.

4.33 Odvolací súd z uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky upriamuje pozornosť
predovšetkým na konštatovanie ústavného súdu:
„Preambula Dohovoru a Štatútu Rady Európy odkazuje na to, že spoločným dedičstvom politických
tradícií a ideálov, duchovných a morálnych hodnôt, sú v oblasti trestného práva princípy zákonnosti,
humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti formulované ešte osvietencami
(bližšie: Repík B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. PRAHA: Nakladatelství ORAC,
s. r. o., 2002. s. 29 a nasl.). Z týchto východísk je nevyhnutné postupovať aj pri ukladaní sankcie za
protispoločenské konanie. Problematiky trestných sankcií sa týka viacero ustanovení dohovoru a jeho
dodatkových protokolov [napr. čl. 2 ods. 1 dohovoru a Protokol č. 6 k dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 3, čl. 4 ods. 3 písm. a/, čl. 5 ods. 1 písm. a/, d/ a e/ a čl. 7 dohovoru a nepriamo aj
ďalšie ustanovenia]. Základný princíp podobne ako pri podmienkach trestnej zodpovednosti predstavuje
princíp zákonnosti (nulla poena sine lege) vyžadujúci ukladanie trestu (trestných sankcií) výlučne na
základe zákona a vylučujúci uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť na základe zákona
účinného v čase spáchania trestného činu.

4.34 Čo sa týka požiadavky primeranosti trestu, túto požiadavku dohovor priamo nezakotvuje, judikatúra
ESĽP však uplatňuje princíp proporcionality vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy
medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku
proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania
tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných
sankcií.

4.35 Vychádzajúc z trestnoprávnej úpravy trest je najostrejším z prostriedkov štátneho donútenia, ktoré
používa štát pri plnení svojich funkcií. Z ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného zákona jasne vyplýva,
že trest je následkom trestného činu. Ukladanie konkrétneho trestu páchateľovi teda musí byť v
príčinnej súvislosti so spáchaním konkrétneho trestného činu páchateľom. Inak povedané, nevyhnutnou
podmienkou a predpokladom uloženia konkrétneho trestu páchateľovi je spáchanie konkrétneho
trestného činu páchateľom. Charakteristickým znakom trestu je, že sa ním spôsobuje ujma, ktorá
spočíva vo výraznom zásahu do práv páchateľa, pričom jednoznačne najciteľnejší zásah predstavu je
zásah do jeho osobnej slobody.

4.36 Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že „sloboda môže byť zachovaná jedine
tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti
a jednotlivým výhodám" (Hayek, F. A.: Právo, zákonodarstvo a slobody. l. diel. Praha: Academia
1991, s. 56). Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka, jeho dôstojnosti a
jeho práv a slobôd vytvára dostatočný priestor na rozvoj ľudskej osobnosti a na fungovanie jedinca v
spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady, že „bez slobody jednotlivca neexistuje
sloboda spoločnosti". S tým súvisí aj zásada uplatňovaná v trestnom práve, a to zásada humanizmu,
ktorá zahrňuje nielen ochranu páchateľa, jeho resocializácie, či sociálnej integrácie, výkon trestu
a ochranných opatrení, ale aj ochranu spoločnosti vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako
aj ochranu potencionálnych obetí pred trestnými činmi. Trest realizuje svoje poslanie - ochranu
spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť),
resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Aj keď represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale
sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochrana spoločnosti pred kriminalitou.



Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby páchateľa a že
sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho spoločenskej nebezpečnosti, ktorá
je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje
predovšetkým ukladaním trestov a ich výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp
úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu
trestu prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom kódexe
odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie rastie so zvyšovaním
vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.

4.37 Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie,
je adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin. Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje
hrozba trestom. Trestný zákon nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových
podstát trestných činov a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju
preventívno-výchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné
činy vyjadrujúcej hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných činov. Teoretické
východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny,
ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je
zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a
individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu), jednak voči ďalším jednotlivcom, potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestov na
ostatných členov spoločnosti).

4.38 Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný
mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky
primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu
je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného
inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi.

4.39 V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

4.40 Zo skutkových okolností danej veci vyplýva, že správne orgány oboch stupňov v disciplinárnom
konaní vedenom v prípade žalobcu sa neriadili právnou úpravou uvedenou vyššie, majúcou za následok
nezákonnosť ich postupu podmieňujúceho nezákonnosť ich rozhodnutí. Skutkové zistenia vyplývajúce z
administratívneho spisu potvrdzujú, že disciplinárna komisia vypracovala zápis zo svojho zasadnutia dňa
01.12.2014, avšak z obsahu nijak nevyplýva či a ako vypovedal žalobca vo veci vzneseného obvinenia z
disciplinárneho previnenia, ako aj či sa s uvedenou zápisnicou žalobca mal možnosť oboznámiť, ktorým
postupom správny orgán prvého stupňa zaťažil svoje konanie takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia a ktorú skutočnosť samu osebe v procese
sankcionovania žalobcu obvineného z disciplinárneho deliktu majúceho podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
charakter trestného obvinenia, je treba považovať za taký nedostatok, majúci za následok nezákonnosť
rozhodnutia.

4.41 Z judikatúry ústavného i najvyššieho súdu vyplýva povinnosť aj disciplinárnej komisii a
následne žalovanej založiť svoje rozhodovanie o vine ako i o potrestaní žalobcu na základe
zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností
prípadu bolo predpokladom, aby správny orgán v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti
a diferencovanosti rozhodol o spravodlivom treste. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu
individuálne i v ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy
poznávania, indukcia i dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy
poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie.
Požiadavka primeranosti disciplinárneho opatrenia ako trestu za porušenie povinnosti študenta a jeho



individualizácie tak mala nútiť správny orgán prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho
zvláštnosti, a teda brániť jeho mechanickému postupu pri rozhodovaní o sankcii.

4.42 Najvyšší súd zhodne so záverom krajského súdu konštatuje, že žalovaná a ani prvostupňový orgán
neodôvodnili druh uloženej sankcie, pričom vylúčenie zo štúdia je sankciou najprísnejšou.

4.43 Na základe uvedeného Najvyšší súd SR dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave bol vecne správny a riadne zdôvodnený, preto ho v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. bolo
potrebné spolu s opravným uznesením potvrdiť.

5.

5.1 O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., keďže žalobca mal v odvolacom konaní úspech, súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane právneho zastúpenia, ktoré predstavuje sumu vo
výške 151,58 € (1x vyjadrenie k odvolaniu á 143,- € a paušál á 8,58 €) na účet právneho zástupcu
žalobcu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

6.

6.1 Podľa § 492 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, odvolacie
konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov. V tejto veci začalo odvolacie konanie ešte pred 1. júlom 2016, súd preto
procesne postupoval podľa ustanovení O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.