Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/339/2016 z 25. 7. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 25. júla 2017, sp. zn. 17Co/339/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3114212831.2 Krajský súd Trenčín | 17Co/339/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3114212831.2 | 2017-07-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae6d5aac-e5ad-4cf5-852e-8d70048c5d6a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3114212831.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/339/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114212831
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114212831.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu
Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: Y. L. E., s.r.o., IČO: 35 724
803, so sídlom R., D. č. 5, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36
613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, proti žalovanej: N. Z., bytom F., H. XXXX/XX, do
30.6.2016 za účasti občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava,
Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 962, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Dobrovičova 13, o zaplatenie 502,71 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. marca 2016, č.k. 20C/167/2014-101, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej a občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nárok na náhradu trov
odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 502,71 Eur s príslušenstvom. Žalovanej ani vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie po právnej stránke odôvodnil
svoje rozhodnutie ustanoveniami § 2 písm. a/,b/, § 3 ods. 1,2 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 497 Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1,2, § 526 ods. 1,2 a § 39 Občianskeho zákonníka
a najmä § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z vykonaného dokazovania mal súd
prvej inštancie preukázané, že žalobca ako postupník sa domáha voči žalovanej zaplatenia dlhu,
pričom sa jedná o pohľadávku zo spotrebiteľského úveru, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok od postupcu - Slovenskej sporiteľne. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, pretože nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu, keďže pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je pre platné postúpenie
pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré je špeciálnou
úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách teda môže byť iba pohľadávka za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy banky a nepretržitého omeškania dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Tieto predpoklady
sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky. Žalobca v konaní nepreukázal, že výzva v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách bola žalovanej skutočne aj zaslaná a doručená. Žalobca teda nepreukázal, že došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, pretože nepreukázal splnenie podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky bolo
neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie
odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že žalovaná by ako úspešná strana sporu mala nárok na



náhradu trov konania, tieto si však neuplatnila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto jej
súd ich náhradu nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej súd pri vyhlasovaní rozsudku
náhradu trov konania priznal. Keďže si tieto v zákonnej 3 - dňovej lehote nevyčíslil a iné trovy mu z
obsahu spisu nevyplynuli, vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby
krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie, prípadne žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal,
že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o
postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné
oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim
jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015
a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Žalobca ďalej zastával názor, že ust.
§ 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka
pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí
o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak
banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť
postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť
spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky. Trval na tom, že v konaní nesporne preukázal, že pred postúpením pohľadávky
právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
ukladá, a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Na podporu svojej argumentácie poukazoval
na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014. Zároveň si uplatnil voči žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi
na jej strane náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.

3. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.

4. Krajský súd ako súd odvolací súd vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v nadväznosti
na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia dodáva nasledovné:

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z
pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovanú na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok vo
vzťahu k pohľadávke voči žalovanej za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre
rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách.

6. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi (napr. 19Co/273/2016-148 zo dňa 20.4.2017), od ktorej
odvolací súd nenachádza dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných
prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.
j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti



na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju
aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je
potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi
účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo
vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť
zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný
prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho
úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno
vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by
toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

7. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať ust.
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len "zákon o bankách"): "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

8. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a
bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods.
8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol
absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

9. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od
01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav



nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento
nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu
- banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo
preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na splnenie záväzku,
výzvu jej doručila, resp. aspoň odoslala).

10. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho
predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným
ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39
Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky,
nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-
právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorú uzavrela žalovaná so Slovenskou sporiteľňou, a.s.
- právnym predchodcom žalobcu.

11. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal,
odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení
"to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil
omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..."
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by
legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam
sa (táto výnimka) vzťahuje.

12. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je
možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka
alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách
(napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej
advokácie, rok 2007, č. 10).

13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1
a § 255 ods. 1 CSP. Žalovanej a občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov,
pôvodne vystupujúcemu na strane žalovanej ako vedľajší účastník, ktorí boli úspešní v odvolacom
konaní, odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až
§ 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie



napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.