{"guid": "e12c26e9-ba24-4264-9049-e9c7faee6d41:b36f6bf9-9fa3-4a46-b011-d64cd5e862bc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7812206735.1", "spisova_znacka": "15CoE/302/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 15CoE/302/2013 z 29. 1. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 29. januára 2014, sp. zn. 15CoE/302/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7812206735.1", "identifikacne_cislo": "7812206735", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mariana Podbehlá", "sudca_id": 656, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-podbehla-656", "datum_vydania": "2014-01-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b36f6bf9-9fa3-4a46-b011-d64cd5e862bc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7812206735.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7812206735.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7812206735.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/302/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812206735
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7812206735.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská
10, Bratislava, IČO: 35 925 922, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kováč, s.r.o.,
so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti povinnému: X. U., O.. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, O.
F., zastúpený opatrovníčkou W.G. U., Z. V. U. XX, O. F., o vymoženie 486,16 Eur s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č. k. 10Er/765/2012- 40 zo dňa 22.01.2013,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola,
Exekútorský úrad Košice, Jantárová 30, Košice, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že súdny exekútor začal vykonávať exekúciu na základe návrhu
oprávneného, ktorý mu bol doručený dňa 27.06.2012, na podklade exekučného titulu, ktorým je
právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
hospodárskej komore s.r.o., vydaný v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom JUDr. Jozefom
Adamovským, sp. zn. CP 20853/09 zo dňa 22.07.2011, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy
482,37 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 482,37 Eur od 21.08.2009 do
zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 48,24 Eur, súdny poplatok 60,04 Eur a trovy právneho zastúpenia
vo výške 75,62 Eur, do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu prvého stupňa doručená
dňa 16.07.2012.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s
ustanovením § 44 ods. 1 a § 45 ods. 1 a  2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov. Uviedol, že medzi právnym predchodcom oprávneného spoločnosťou Consumer
Finance Holding, a.s. a povinným bola dňa 15.08.2006 uzatvorená Zmluva o pôžičke č. XXXXXXX (ďalej
len „zmluva“). Súd prvého stupňa preto posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu, i keď bola
označená ako úverová zmluva a bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda
by sa malo jednať o absolútny obchod, ktorý by sa mal výlučne spravovať ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Predmetnú zmluvu posúdil podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Súd
prvého stupňa konštatoval, že uvedená zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného



a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Právny predchodca oprávneného má v predmete
svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupuje v zmluve ako fyzická osoba,
nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti.
Uviedol, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj
iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať
a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu „slabšej“ zmluvnej strany.
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch
a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Základnou zásadou spotrebiteľských
zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Za neprijateľnú podmienku v zmluve považoval prvostupňový
súd existenciu rozhodcovskej doložky v bode 15.23 Všeobecných obchodných podmienok zmluvy, kde
sa zmluvné strany dohodli, že „Klient a povinný na jednej strane a Spoločnosť na strane druhej (Strany)
sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy a/alebo Zmluvy o zabezpečení a v súvislosti s
ňou budú riešené dohodou Strán. Ak nedôjde k dohode podľa predchádzajúcej vety akýkoľvek spor,
nárok alebo rozpor vzniknutý zo Zmluvy a/alebo Zmluvy o zabezpečení a v súvislosti s ňou (vrátane
všetkých otázok týkajúcich sa existencie, platnosti alebo ukončenia), rozhodne Stály rozhodcovský súd
pri Asociácii bánk Slovenskej republiky alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej hospodárskej komore
s.r.o. alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o.. Touto rozhodcovskou doložkou
nie je dotknuté právo ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia alebo
platobného rozkazu na všeobecnom súde. Podpisom Zmluvy Klient vyjadruje Spoločnosti svoj súhlas
na výber jedného z uvedených rozhodcovských súdov.“  Súd prvého stupňa má za to, že rozhodcovská
doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná a povinný ako spotrebiteľ
nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko boli
spísané na predtlačenom formulári. Ich súčasťou bol aj vopred pripravený obsah rozhodcovskej doložky
a povinný, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Zároveň poukázal
na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. V závere súd prvého stupňa
uviedol, že rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle ustanovenia § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s ustanovením § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatná a z uvedeného vyplýva skutočnosť, aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto nie je materiálne nevykonateľný.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uviedol, že po právoplatnosti uznesenia
rozhodne o zastavení exekučného konania.

Uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že rozsah preskúmavacej
právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu sa obmedzuje na preskúmanie materiálnej
a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným
titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými
mravmi. Namietal, že z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva,
že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom
konaní plnenie uplatnilo. Súd sa môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom
ako takým a len toto podrobovať svojmu preskúmavaniu. Zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného
plnenia by súd mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie
rozhodcovského konania podanej účastníkom konania v rámci osobitného typu konania. Právomoc súdu
zaoberať sa uvedeným právnym dôvodom pre plnenie (zmluvou) je teda mysliteľná len za predpokladu



realizácie príslušného procesného oprávnenia účastníkom a naopak jeho nevyužitie je prekročením
právomoci exekučného súdu. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie,
ktoré sa má vykonať. Ďalej poukázal na rozhodnutie vo veci Asturcom a Mostaza Claro. Na záver uviedol,
že návrh zmluvy, vrátane rozhodcovskej doložky, predkladá jedna strana a druhá ho buď akceptuje alebo
nie. Povinný sa rozhodol zmluvu uzavrieť, čím prijal návrh rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovskú doložku
nie je preto možné posúdiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy a z tohto dôvodu neplatnú a uviedol,
že existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res
iudicata), ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.  Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,08 Eur s DPH.

Súdny exekútor ani povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa ustanovenia § 374 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V danej veci exekučné konanie začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 27.06.2012
oprávneným, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdnym exekútorom na
Okresný súd Rožňava doručená dňa 16.07.2012 na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný
rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o.,
sp. zn. CP 20853/09 zo dňa 22.07.2011.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom,
ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a že rozhodcovská doložka bola
dojednaná v súlade so zákonom.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.



Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok  nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 15.08.2006 je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa
zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia za
spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa
predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, pretože v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej okrem
iného vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení
Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu
Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie
č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade
tejto smernice Súdny dvor EÚ vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi
smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo
veci C - 473/00 Cofidis). Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny
súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je
pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad
Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je
vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa,
teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ustanovenia § 44
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie



poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie
exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho
dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako
aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní
pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp \"vigilantibus iura scripta
sunt\" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým
je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ (táto skutočnosť nebola v konaní sporná), nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

V predmetnom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných
obchodných podmienkach zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník od 01.01.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Občiansky zákonník s
takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže
ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti
(§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona,
na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská
doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci
rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, teda vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. potvrdil
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.



O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným
účastníkom konania preukázateľne trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (ustanovenie § 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Er/765/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}