Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoE/17/2013 z 30. 1. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 30. januára 2013, sp. zn. 9CoE/17/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5606206535.1 Krajský súd Žilina | 9CoE/17/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5606206535.1 | 2013-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f253db0f-eafd-4384-a605-0fa89690bb3f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5606206535.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoE/17/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606206535
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5606206535.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so
sídlom Pribinova 25, Bratislava a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, Q., o vymoženie
pohľadávky 1.167,10 Eur s príslušenstvom, vykonávanej exekútorom JUDr. Jozefom Rišianom, so
sídlom Exekútorského úradu H. XXXX, W., pod sp. zn. Ex 4464/2006, v konaní o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/790/2006-27 zo dňa 28. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 31.8.2012 zamieta.

Povinnému náhradu odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Liptovský Mikuláš vyhlásil exekúciu za neprípustnú, následne túto
zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. O zastavení exekúcie rozhodol podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom
na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, resp. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. O trovách exekúcie
rozhodol podľa § 200 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu odvolanie
oprávnený. Dôvody odvolania vymedzil ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), e) a f) O.s.p., pričom
poukazoval na to, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, resp. nedostatočne zistil skutkový stav, náležite nevykonal dokazovanie a
pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru prvostupňový
súd nemal dôvod preskúmavať exekučný titul už prebiehajúcej exekúcie, nakoľko k tomu nebol daný
žiadny podnet. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne aby súdne konanie prerušil podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.. Exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom už pri vydaní poverenia.
Účastník základného konania nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný
súd neopodstatnene, bez časového obmedzenia, vstúpil do právnych vzťahov založených týmto
rozhodnutím. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd musí
s takýmto rozhodnutím nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný



prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd tak konal
pri revízii rozsudku rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Takýmto spôsobom
bolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods.
1 Ústavy SR. Porušený bol aj princíp rovnosti zbraní, keď prvostupňový súd, bez toho, aby vypočul
oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení a oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o zastavení
exekúcie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť
na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Navyše
s takto uvedenými dôvodmi odvolania, oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere
ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka. Nesprávny je aj záver prvostupňového súdu o neprimeranosti
úrokov z omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku. Prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. V danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu
"nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie alebo konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci, v tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobnými dôvodmi napadnutého uznesenia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany oprávneného v



odvolacom konaní neboli uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí
súd prvého stupňa.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, je toho názoru, že aj v priebehu exekučného konania
(nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať exekučný titul, v tomto prípade
rozhodcovský rozsudok, z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a)
alebo b) citovaného zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Nie je pritom viazaný
účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení s § 159 O.s.p.. Z uvedeného
je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať neplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v tom prípade, že spotrebiteľ
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepodal. Účelom exekučného konania je nútená realizácia
vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok
a predpokladov, vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného. Na
druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích
osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonávanými prostriedkami núteného výkonu
rozhodnutia a práve ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu kedykoľvek za konania
skúmať, či tu neexistujú dôvody pre zastavenie exekúcie, a preto prvostupňový súd postupoval správne,
keď i napriek tomu, že vo veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie, skúmal, či neexistujú
dôvody pre jej zastavenie, tak ako je vyššie uvedené a vo veci správne rozhodol. V súvislosti s ďalšími
dôvodmi odvolania (právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu, rovnosť zbraní) je potrebné
uviesť, že sa nejedná o preskúmavanie existencie záväzku medzi oprávneným a povinným, ale v
exekučnom konaní sa len posudzuje, či predložený exekučný titul spĺňa všetky náležitosti pre jeho
vykonateľnosť. Odvolací súd sa nedomnieva, že by takýmto postupom bolo oprávnenému znemožnené
právo na súdnu ochranu, resp. realizovať jeho práva pred súdom. Odvolací súd sa tiež stotožňuje
so závermi prvostupňového súdu v tom, že zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter
zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa na zmluvný vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne
normy. Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval Zákon o
spotrebiteľských úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu
spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 OZ). Ak sa potom obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho
zákonníka, je nepochybné, že už samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve spĺňa všetky podmienky tak, aby
bola z pohľadu ust. § 53, § 54 OZ, ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS, kvalifikovaná ako nekalá.
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd ustálil v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený v tomto konaní,
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Predložený
rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomocí rozhodcovského súdu v danej veci konať,
nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné
a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať
návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. K návrhu odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový
súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú



a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo
je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je
možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona
č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní
s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom

Odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ust. § 224
ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnený úspech v odvolacom konaní nemal a povinný si žiadne trovy neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.