{"guid": "e0964117-52fc-4878-9ccf-4e714a5eceb3:e856ae2a-1091-482d-bdc0-db0a9e7bc46c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6", "spisova_znacka": "17Co/632/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/632/2015 z 22. 11. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. novembra 2016, sp. zn. 17Co/632/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6", "identifikacne_cislo": "6705206158", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2016-11-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-61.odsek-1", "nazov": "§ 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-61"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1965/65#paragraf-61"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e856ae2a-1091-482d-bdc0-db0a9e7bc46c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/632/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6705206158
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v právnej
veci žalobkyne Y. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. č. XXX, zastúpená advokátom JUDr. Vladimírom
Mikušom, so sídlom V. P. Tótha 17, Zvolen, proti žalovanému Roľnícke družstvo Látky, so sídlom 985
45 Látky 130, IČO: 00 223 263, zastúpený advokátkou JUDr. Janou Sivokovou, so sídlom Partizánska
cesta 1465, Hriňová, v konaní o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/112/2005-776 z 5. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 8 571,09,- Eur
spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku,  potvrdzuje.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala
od žalovaného náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 zákona
č. 65/1965 Zb. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Z uplatneného nároku 17 206,37 Eur s
príslušenstvom vo forme úroku z omeškania vo výške 12 % ročne zo žalovanej sumy od 28. 02. 2005
do zaplatenia priznal žalobkyni 8 571,09 Eur s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005 až do
zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Základom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
zistenie, že žalobkyňa do 20. apríla 2001 vykonávala funkciu predsedníčky družstva žalovaného. Po
zániku funkcie predsedníčky družstva uplynutím volebného obdobia doručil žalovaný žalobkyni výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, ktorá bola rozsudkom Okresného
súdu Zvolen č. k. 12C/225/2001-97 zo dňa 04. 06. 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 13Co/257/2003-111 z 20. januára 2004 vyhlásená za neplatnú. Od uplynutia funkčného
obdobia predsedníčky družstva do doručenia výpovede a uplynutia výpovednej doby dňom 09. 12. 2001
žalovaný nezaradil žalobkyňu na iné pracovné miesto, žiadnu prácu jej neprideľoval, z tohto dôvodu
žalobkyňa od 24. mája 2001 až do skončenia pracovného pomeru 09. 12. 2001 vôbec u žalovaného
nepracovala. Po právoplatnosti konania o neplatnosť výpovede vedeného na Okresnom súde Zvolen
pod sp. zn. 12C/225/2001 sa žalobkyňa žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 09. 06. 2005, ktorá
bola zapísaná pod sp. zn. 17C/112/2005 domáha od žalovaného náhrady mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru za obdobie od 10. 12. 2001 (nasledujúci deň po neplatnom skončení pracovného
pomeru) do 20. februára 2004 (deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 12C/225/2001-97 o neplatnosti výpovede). Žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku zisteného z jej funkčného platu predsedníčky družstva. Pre súd prvej inštancie bol
záväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 13Co/301/2009 z 18. januára 2010



o tom, že pri výpočte náhrady mzdy pre žalobkyňu nie je možné vychádzať zo zárobku, ktorý dosahovala
ako predsedníčka z družstva z dôvodu, že funkciu predsedníčky družstva vykonávala žalobkyňa len do
20. apríla 2001 a neplatná výpoveď z pracovného pomeru jej bola doručená až následne 24. mája 2001.
Pravdepodobný zárobok žalobkyne, ktorý by mohla u žalovaného dosiahnuť preto zisťoval súd prvej
inštancie znaleckým dokazovaním ako spoločný priemerný zárobok všetkých zamestnancov žalovaného
vo funkcii THP zamestnanci aj robotnícke profesie. Za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004
vyčíslila znalkyňa V.. S. R. z odboru ekonómia, manažment, účtovníctva a daňovníctvo, personalistika,
kontroling v znaleckom posudku č. X/XXXX v znení doplnku č. 1 pravdepodobný priemerný zárobok na
8 571,09 Eur. Práve túto sumu žalobkyni ako náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce priznal.
1.1  Žalobkyňa si uplatnila aj úroky z omeškania z dlžnej sumy od 28. 02. 2005 vo výške 12 % ročne.
Dátum 28. február 2005 bol dátumom posledného výplatného termínu v mesiaci, kedy sa žalobkyňa
stala trvale invalidnou. Žalobkyňa si pôvodne uplatňovala náhradu mzdy za obdobie od 10. 12. 2001 do
10. februára 2005 (dátum priznania invalidného dôchodku) a až v priebehu konania obmedzila žalobu
o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru do 20. februára 2004, ale
nezmenila žalobu o priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 28. 02. 2005 až do
zaplatenia. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vznikol žalobkyni už v marci 2004 z dôvodu, že jej náhrada mzdy bola
priznaná za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie
účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení účinnom do 30. 06. 2016) však tento
procesný predpis nedovoľoval prekročiť návrh účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (§
153 ods. 2 O. s. p.), preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania len od 28.
februára 2005, ale vo výške určenej Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2008 ku dňu omeškania marec 2004.
1.2  Žiadosti žalovaného, aby náhradu mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov v  zmysle  § 61 ods. 2
Zákonníka práce súd vôbec žalobkyni nepriznal, súd prvej inštancie nevyhovel s odôvodnením, že v
období po doručení výpovede 24. mája 2001 a skončení pracovného pomeru u žalovaného 09. 12.
2001 za obdobie, za ktoré žiada žalobkyňa náhradu mzdy, nebola žalobkyňa nikde zamestnaná. Mala
príjem zo živnosti v prepočte od 103,- Eur po 250,74 Eur za mesiac, čo je nepomerne nižší príjem
ako dosahovala vo funkcii predsedníčky družstva u žalovaného. Oprávnenie na výkon podnikateľskej
činnosti vzniklo žalobkyni už 18. 12. 1992, teda aj počas zamestnania u žalovaného. Dopytom na
spoločnosť Z., W. s. r. o., so sídlom W., v ktorej bola žalobkyňa spoločníčkou a konateľkou súd prvej
inštancie zistil, že z tejto spoločnosti neplynul žalobkyni žiaden príjem.
1.3  Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§
151 ods. 3 O. s. p.).

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol odvolaním doručeným Okresnému súdu Zvolen 12. 03.
2015 žalovaný. Za nesprávne označil rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým žalobe
čiastočne vyhovel. Žalovaný súdu vytýkal, že pri vyčíslení náhrady mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru nemal vychádzať z výpočtu znalkyne V.. S. R. ako skutočného priemerného zárobku
THP zamestnancov a robotníckych profesií za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004 vo výške
8 571,09 Eur brutto, ale z výpočtu uskutočneného za účelom zistenia pravdepodobného zárobku s
použitím priemerného zárobku všetkých robotníckych zamestnancov žalovaného za obdobie od 10. 12.
2001 do 20. februára 2004 vo výške 8 172,74 Eur z dôvodu, že žalobkyňa pred zvolením do funkcie
predsedníčky družstva pracovala u žalovaného ako robotníčka v jeho prevádzke pekárne v zaradení
pekárky. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že neexistovali dôvody na primerané
zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov podľa § 61 ods. 2
Zákonníka práce, keď žalobkyňa nerešpektovala článok XIX. Stanov družstva o zákaze konkurencie, keď
založila spoločnosť a bola jedinou konateľkou spoločnosti Z. W. s. r. o., v predmete činnosti ktorej bola
aj živočíšna a rastlinná výroba, na vykonávanie ktorej poberala žalobkyňa miliónové dotácie. Žalobkyňa
bola aj členkou dozornej rady v Z. podniku U., a. s..
2.1  Súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, pokiaľ žalobkyni priznal úroky z omeškania z celej sumy
8 571,09 Eur, ktorá predstavuje brutto náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Žalovanému vznikne povinnosť uskutočniť za žalobkyňu príslušné odvody na daň a poistné až v čase
vyplatenia náhrady mzdy žalobkyni a podľa legislatívy platnej v čase vyplatenia náhrady mzdy. So
sumou tvoriacou rozdiel náhrady mzdy brutto a netto náhrady mzdy nemôže byť žalovaný v omeškaní
so splnením peňažného dlhu žalobkyni. V časti, tvoriacej rozdiel úroku z omeškania medzi brutto a netto
náhradou mzdy mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť. Žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že
výška príslušenstva vo forme úrokov z omeškania je neprimeraná, vysoko prevyšujúca istinu, čo je v



rozpore s dobrými mravmi. Pri určení celkovej výšky úroku z omeškania je podľa názoru žalovaného
potrebné zohľadniť, že dĺžka doby omeškania so zaplatením istiny bola spôsobená dlhotrvajúcim
sporom. Žiadal, aby odvolací súd posúdil oprávnenosť úroku z omeškania vzhľadom na túto žalovaným
vznesenú námietku.
2.2  Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s odvolaním žalovaného,
prípadne zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného s jeho odvolaním nesúhlasila. Žalovaný si podľa
nej zrejme neuvedomuje, že súdne konanie o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru zavinil výlučne žalovaný sám svojím postojom a následným konaním voči žalobkyni. Pokusy
žalobkyne dohodnúť sa v priebehu sporu o jej nároku zostali bezvýsledné. Odvolávanie sa žalovaného
na dobré mravy preto považuje za absurdné až cynické. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade so
súdnymi stanoviskami. Súd prvej inštancie sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného
v uznesení sp. zn. 13Co/37/2009 a názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. 1Cdo/180/2009. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri výpočte nárokov žalobkyne, keď vychádzal
z hrubej náhrady mzdy, ktorá jej prislúcha za žalované obdobie. Žalobkyňa je viazaná daňovou
povinnosťou voči štátu. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C. s. p.“), ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a v § 470 ods. 1, 2 zakotvil, že tento
zákon (C. s. p.) platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti C. s. p.,  zostávajú zachované.

5. Odvolanie žalovaného bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolacie dôvody
uplatnené v odvolaní žalovaného je možné podriadiť iba pod ustanovenie  § 205 ods. 2, písm. f) O. s. p.,
podľa ktorého odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno
odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pretože žalovaný vytýka súdu prvej inštancie iba jeho právne závery, že:
a) pravdepodobný zárobok žalobkyne mal byť vypočítaný zo mzdy robotníckych profesií
b) existovali dôvody na primerané zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce
obdobie 6 mesiacov
c) úroky z omeškania prisúdil súd prvej inštancie z nesprávnej sumy a vo výške odporujúcej dobrým
mravom.

6. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že skutkový stav
relevantný pre rozhodnutie vo veci bol súdom prvej inštancie zistený správne a nebolo potrebné doplniť
ani zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1 C. s. p.) iba v rozsahu
odvolania žalovaného a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného, pretože aj podľa ustanovenia
§ 212 ods. 1 O. s. p. aj podľa § 379 a § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd rozsahom aj odvolacími
dôvodmi viazaný. Po preskúmaní veci vrátane procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd
konštatuje, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s
rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne, stotožňuje sa aj s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a odpovede na námietky žalovaného (§ 387 ods. 1, 2 C.
s. p.).

7. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa pracovala u žalovaného do 20. apríla 2001 vo
funkcii predsedníčky družstva a po uplynutí funkčného obdobia nebola žalobkyňa zamestnávateľom
preradená na iné pracovné miesto ani zaradená na pôvodné pracovné miesto pekárky, hoci sa
prideľovania práce žalobkyňa dožadovala a nakoniec s ňou žalovaný neplatne skončil pracovný pomer
výpoveďou z 24. mája 2001 ku dňu 10. 12. 2001 vyplýva z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie.
Súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pod sp. zn. 12C/225/2001 na
Okresnom súde Zvolen skončil právoplatne 19. februára 2004. Dovolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/257/2003 z 20. januára 2004, ktorým potvrdil odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru Najvyšší súdu
Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. 5Cdo/53/2004 z 26. mája 2004. Už počas trvania
pracovného pomeru žalovaného a výkonu funkcie predsedníčky družstva bola žalobkyňa   držiteľkou



živnostenského  oprávnenia.  V  období  od  23. februára  2004  do  10. februára 2005 bola žalobkyňa
práceneschopná. Dňa 10. februára 2005 jej bol priznaný invalidný dôchodok, miera poklesu schopností
vykonávať prácu podľa správy Sociálnej poisťovne bola ustálená na 80 %. Spoločnosť Z. W. s. r. o.
založená spoločníkmi Y. X., žalobkyňou a I. Q. bola do Obchodného registra zapísaná 6. februára  2002.
Konateľom  tejto  spoločnosti  bola  Y.  X.  od  6. februára 2002 nepretržite až do rozhodnutia odvolacieho
súdu. Na dopyt súdu prvej inštancie spoločnosť Z. W. s. r. o. oznámila, že za žalované obdobie nemala
žalobkyňa z tejto spoločnosti žiadny príjem z titulu výkonu funkcie konateľky spoločnosti ani na základe
iného zmluvného vzťahu. Z výpisu z Obchodného registra na spoločnosť Z. podnik  U., a. s. je zistiteľné,
že od 16. 07. 2001 bola žalobkyňa členkou dozornej rady tejto spoločnosti.

8. Pôvodne si žalobkyňa žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 09. 06. 2015 uplatňovala náhradu
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vo výške 23 235,74 Eur. V priebehu konania viackrát
požiadala súd o pripustenie zmeny návrhu. Posledná úprava žalobného návrhu aj s rozhodnutím súdu
o pripustení zmeny žaloby bola uskutočnená na pojednávaní dňa 15. 06. 2010, kedy žalobkyňa uviedla,
že sa domáha od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy vo výške 17 206,37 Eur spolu s  12 %  úrokom
z  omeškania  od  28. 02. 2005 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Suma 17 206,37 Eur je suma,
ktorú pôvodne Okresný súd Zvolen rozsudkom z 25. novembra 2008 č. k. 17C/112/2005-248 priznal
žalobkyni a ktorú žalovaný žalobkyni nevyplatil z dôvodu, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
sp. zn. 13Co/37/2009 z 31. marca 2009 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie z 25. novembra 2008 tak,
že žalobu aj v tejto časti zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/180/2009 z 27. októbra 2009 zrušil rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/37/2009 s vysloveným právnym názorom o nepremlčaní žalovaného
nároku. Odvolací súd následne uznesením sp. zn. 13Co/301/2009 zrušil rozsudok okresného súdu v
časti, v ktorej priznal súd prvej inštancie žalobkyni sumu 17 206,37 Eur aj s 12 % úrokom z omeškania
od 20. mája 2005 a v tejto časti mu vrátil vec na ďalšie konanie s pokynom zistiť pravdepodobný zárobok
žalobkyne pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa zákona
č. 1/1992 Zb. o mzde, o odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku aj so záväzným
právnym názorom, že súd nemôže pri výpočte náhrady mzdy žalobkyni vychádzať z jej mzdy ako
predsedníčky družstva z dôvodu, že v čase doručenia neplatnej výpovede z pracovného pomeru už túto
funkciu žalobkyňa nevykonávala.

9. Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a
zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až
do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru. Ak celkový   čas,    za  ktorý  by  sa  mala  zamestnancovi  poskytnúť  náhrada  mzdy
presahuje  6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní
prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký
zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

10. Od 1. apríla 2002 účinný Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v prechodných ustanoveniach v § 251
ustanovuje, že Zákonníkom práce č. 311/2001 Z. z. sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli
pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak, avšak nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony
urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa dovtedy platných a účinných predpisov. Súd prvej
inštancie správne v zmysle § 251 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. na právne vzťahy sporových strán
aplikoval ustanovenia Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.

11. Žalovaný nespochybňoval vznik nároku žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, sporná medzi stranami zostala len výška
prislúchajúcej náhrady mzdy. Strany sporu mali rozdielny názor na spôsob výpočtu priemerného zárobku
pre účely určenia celkovej náhrady mzdy za žalované obdobie.

12. Spôsob výpočtu priemerného zárobku v rozhodnom období ku dňu neplatnej výpovede danej
žalobkyni upravoval zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom
zárobku, ktorý aplikovala aj znalkyňa V.. S. R. pri plnení znaleckej úlohy uloženej súdom prvej inštancie.



Strany sa zhodli na tom, že priemerný zárobok sa musí zistiť podľa § 17 ods. 4 zákona č. 1/1992 Zb.
ako pravdepodobný zárobok z dôvodu, že žalobkyňa v rozhodnom období pre zistenie priemerného
zárobku neodpracovala aspoň 22 dní alebo 180 hodín z dôvodu, že jej žalovaný neprideľoval prácu.
Pravdepodobný zárobok sa podľa § 17 ods. 4 druhej vety zákona č. 1/1992 Zb. zisťoval z hrubej
mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol na začiatku rozhodného obdobia (v prípade žalobkyne nepoužiteľné),
prípadne z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Práve otázka, akú mzdu by žalobkyňa zrejme u
žalovaného dosiahla, vyvolala najväčší rozpor medzi stranami. Názor žalobkyne, že by aj v ďalšom
období, nebyť neplatnej výpovede, dosiahla zárobok rovnajúci sa jej príjmu vo funkcii predsedníčky
družstva odvolací súd konajúci o odvolaní proti skoršiemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie neakceptoval
a v zrušujúcom uznesení vyslovil pre súd prvej inštancie záväzný právny názor, že súd prvej inštancie
nemôže pri výpočte náhrady mzdy žalobkyni vychádzať z jej mzdy ako predsedníčky družstva z dôvodu,
že v čase doručenia neplatnej výpovede z pracovného pomeru už túto funkciu žalobkyňa nevykonávala.
Podľa názoru odvolacieho súdu konajúceho o odvolaní žalovaného v aktuálnom čase nie je možné
akceptovať ani žiadosť žalovaného, aby pravdepodobný zárobok žalobkyne sa zisťoval iba zo mzdy
zamestnancov robotníckych profesií z dôvodu, že po skončení výkonu funkcie predsedníčky družstva
ani počas plynutia výpovednej doby žalovaný nezaradil žalobkyňu na jej pôvodné pracovné miesto
robotníčky z pekárne a výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce bola súdom určená
za neplatnú práve z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 46 ods. 2
Zákonníka práce. Ak nebolo možné ustáliť, v akej profesii by žalobkyňa nebyť neplatnej výpovede
žalovaného u žalovaného naďalej pracovala, zvolil súd prvej inštancie pre výpočet pravdepodobného
zárobku žalobkyne správny spôsob výpočtu, kde za základ vzal mzdu zamestnancov všetkých kategórií
žalovaného. Znalkyňa V.. S. R. v doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. X/XXXX určila priemerný
mesačný zárobok zo spoločných robotníckych profesií a THP pracovníkov na 322,95 Eur mesačne
a vypočítala aj celkovú náhradu mzdy za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004 z tohto
priemerného mesačného zárobku na 8 571,09 Eur. Rozhodnutie súdu prvej inštancie priznávajúce
žalobkyni takto určenú náhradu mzdy považuje odvolací súd za súladné s § 61 ods. 1, 2 Zákonníka
práce, zákonom č. 1/1992 Zb. a článkom 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá.

13. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/42/75 z 23. 12. 1975
uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 33/1977 patrí
náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru zamestnancovi podľa ustanovenia § 61
ods. 1 Zákonníka práce až do doby, keď mu organizácia umožní pokračovať v práci alebo ak dôjde
medzi nimi k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak k tomu nedôjde a pracovník sa domáha na
súde určenia neplatného rozviazania pracovného pomeru a priznania nároku na náhradu mzdy, patrí
pracovníkovi náhrada až do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým vyslovil neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru.

14. Žalobkyňa si uplatňovala náhradu mzdy v súlade s judikátom R 33/1977 do právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru. V rámci obrany proti tejto žalobe
vzniesol žalovaný žiadosť o zníženie náhrady mzdy podľa  §  61  ods. 2 Zákonníka práce za dobu
presahujúcu 6 mesiacov, prípadne za toto obdobie náhradu mzdy vôbec nepriznať. Odvolací súd
súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žiadosti žalovaného nebolo možné vyhovieť. Z dôkazov
vykonaných súdom prvej inštancie je zistiteľné, že žalobkyňa mala snahu zaobstarať si vlastnou prácou
prostriedky na živobytie počas trvania súdneho sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru
tým, že vykonávala živnosť a bola členkou dozornej rady spoločnosti Z. podnik U. a. s. a založila
aj vlastnú spoločnosť Z. W. s. r. o.. C. z týchto činností, ako konštatoval aj súd prvej inštancie,
však nedosahoval každomesačne jej príjem, ktorý pred neplatným skončením pracovného pomeru
u žalovaného dosahovala. Za rozhodujúci faktor považoval aj odvolací súd, že živnosť vykonávala
žalobkyňa aj počas trvania jej pracovného pomeru u žalovaného a preukázateľný príjem zo spoločnosti
Z. W. s. r. o. zistený nebol. Žalobkyňou dosahovaný príjem počas trvania pracovnoprávneho sporu o
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru zistený súdom prvej inštancie dopytom na Daňový úrad
Detva nie je ekvivalentný mzde, ktorú by žalobkyňa podľa výpočtu znalkyne V.. R. u žalovaného
pravdepodobne dosiahla. Práve z tohto dôvodu nepovažuje ani odvolací súd žiadosť žalovaného na
zníženie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce za dôvodnú.

15. Podľa § 275 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, zisťovanie a používanie priemerného zárobku upravuje
osobitný zákon. Priemerným zárobkom zamestnanca na pracovnoprávne účely sa rozumie priemerný



hrubý zárobok, pokiaľ pracovnoprávne predpisy neustanovujú inak. V prípadoch, keď sa na účely
výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného
mesačného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z priemerného mesačného hrubého
zárobku odpočítaním poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie,
príspevkov do fondu zamestnanosti a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa
podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje.

16. Ustanovenie § 61 ods. 1 Zákonníka práce pre účely náhrady mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru používa pojem „priemerný zárobok“. Priemerný zárobok podľa § 275 ods. 2
Zákonníka práce na pracovnoprávne účely je priemerný hrubý zárobok. Súd prvej inštancie správne
aplikoval ustanovenie § 61 ods. 1 a § 275 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalobkyni priznal náhradu
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru ako násobok priemerného hrubého zárobku za
žalované obdobie. Náhrada mzdy je peňažný nárok, ktorý, ak nie je uspokojený riadne a včas, navyšuje
sa na žiadosť oprávnenej osoby o úroky z omeškania. Úroky z omeškania mohla žalobkyňa požadovať
podľa § 256 ods. 1, 2 Zákonníka práce vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/180/2009 z 01. 01. 2010 vydanom práve v tomto
konkrétnom konaní konštatoval, že podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy je rovnako mzda
splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nebolo dohodnuté iné obdobie) a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa
poskytuje. Nie je teda správny názor súdu prvej inštancie vyslovený v štvrtom odseku na ôsmej strane
jeho rozsudku, že sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením náhrady mzdy vo výške 8 571,09
Eur až v marci 2004. Tento nesprávny záver ale nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu
prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť úroky z omeškania z dôvodu konštatovaného súdom
prvej inštancie, že podľa § 153 ods. 2 O. s. p. mohol žalobkyni priznať iba ňou uplatnený nárok, ktorá
požadovala úroky z omeškania iba od dátumu 28. 02. 2005 (hoci mohla žiadať úroky z omeškania odo
dňa splatnosti každej mesačnej splátky náhrady mzdy). Výška úroku z omeškania v rozsahu 12 % podľa
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
bola na návrh žalobkyne priznaná v sume nižšej, než by jej za obdobie od roku 2001 do 2004 prináležala.
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Cdo/180/2009 nevytkol súdu prvej inštancie, že náhradu mzdy v sume
17 206,37 Eur brutto priznal spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005. Odvolací súd nepovažuje
za dôvodnú  námietku žalovaného, že úroky z omeškania nemohol súd priznať z brutto náhrady mzdy,
keď žalovanému vznikne povinnosť uskutočniť za žalobkyňu odvody na zdravotné a sociálne poistenie
a daň z dôvodu, že Zákonník práce výslovne ustanovuje, že pre účely pracovnoprávne sa vychádza
z priemerného hrubého zárobku, ktorý sa používa aj pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobkyni
úroky z omeškania z náhrady mzdy určenej podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (v brutto vyjadrení)
potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/246/2010 z 01. 07. 2012,
podľa ktorého k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich
nastala splatnosť, i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/209/2007 z 25.
septembra 2008, v ktorom najvyšší súdu neakceptoval námietku strany sporu, že pre účely výpočtu
odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. mal súd použiť priemerný čistý
zárobok s odôvodnením, že: „z formálno-právneho hľadiska je významné, že pre stanovenie výšky
odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce je určujúcim pojmom priemerný mesačný zárobok,
nie priemerný čistý zárobok“. Uvedené rozhodnutie je podľa názoru odvolacieho súdu použiteľné aj v
prejednávanej veci, kde jednou z námietok odvolateľa bolo, že sa žalovaný, ktorému vznikla povinnosť
vyplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, dostal do omeškania s
výplatou náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru len vo výške čistého priemerného
zárobku žalobkyne. Odvolací súd uvádza, že ak Zákonník práce účinný do 31. marca 2002 v  § 275
ods. 2 výslovne určoval, že na pracovnoprávne účely sa používa priemerný hrubý zárobok a priemerný
čistý zárobok len tam, kde to výslovne ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis a pri náhrad mzdy
podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce nie je ustanovené, že sa má vychádzať z priemerného mesačného
čistého zárobku, dostal sa žalovaný do omeškania s plnením peňažného nároku zodpovedajúceho celej
náhrade mzdy priznanej žalobkyni.

17. Zákonný nárok na úroky z omeškania vyplývajúci z § 256 Zákonníka práce nemôže byť rozporný s
dobrými mravmi. Omeškanie žalovaného naďalej trvá (žalovaný v odvolaní ani v priebehu odvolacieho
konania netvrdil, že nároky žalobkyne uspokojil), preto trvá aj jeho povinnosť platiť úroky z omeškania



z priznaného peňažného nároku. Rozhodnutie o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je konštitutívnym rozhodnutím. Nárok na
náhradu mzdy vzniká zamestnancovi priamo zo zákona, nič teda nebránilo žalovanému, aby nároky
žalobkyne uspokojil bez súdneho sporu o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
najneskôr potom, ako sa právoplatne skončil spor o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru.
Povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania neovplyvňuje ani dĺžka súdneho sporu,
ktorá bola ovplyvnená neochotou žalovaného komunikovať a uzavrieť dohodu so žalobkyňou aspoň na
čiastkových otázkach, z ktorých musel súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzať.

18. Súčasťou rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je výrok o trovách konania. Rozhodnutie o trovách
konania si mohol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 3 O. s. p. vyhradiť až na čas po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Civilný sporový poriadok,  za účinnosti ktorého koná a rozhoduje odvolací
súd, ukladá v § 262 ods. 1 súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí. Odvolací súd rešpektujúc ustanovenie § 262 rozhodol o nároku žalobkyne na náhradu
trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu
trov odvolacieho konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že  došlo  k  porušeniu  práva  na  spravodlivý proces  (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania  neprevyšuje  sumu  podľa  písmen a) a b)  (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne  (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/112/2005", "guid": "e25a06f6-c129-4e1a-aeb5-1204f262606c:b66ceaf7-28d9-42a7-a766-5d5a5dc642d2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}