Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/380/2015 z 17. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 17. mája 2016, sp. zn. 13Cob/380/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5113222272.1 Krajský súd Žilina | 13Cob/380/2015 | ECLI:SK:KSZA:2016:5113222272.1 | 2016-05-17 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 156 ods. 1 OSP, § 156 ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP, § 151 ods. 8 OSP, § 149 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca4e4899-d619-429b-885c-56377b2c60cd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5113222272.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/380/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113222272
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113222272.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FATRA
IZOLFA, a.s., so sídlom Nitrianska 114/1764, 958 01 Partizánske, IČO: 36 301 931, zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Ing. Norbertom Kášom, advokátom, so sídlom Z. J. XXX/X, XXX XX E., proti
žalovanému: Šipex - SK, s.r.o., so sídlom Juraja Fándlyho 2160/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 848 832,
zastúpenému právnym zástupcom ADVOKÁTI M?ller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24,
010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 6.093,93 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 198/2013-152
zo dňa 11.8.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 198/2013-152 zo dňa 11.8.2015 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.093,93 Eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 6.093,93 Eur od 1.3.2013 do zaplatenia, s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.500
Eur od 01.03.2013 do 9.10.2014, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 198/2013-152 zo dňa 11.8.2015 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného priamo na účet právneho zástupcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume
372,25 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 2.520 Eur m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý
nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 372,25 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 2.304,64 Eur
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Ing. Norberta
Kášu, advokáta, so sídlom v E..

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia
vo výške 263,04 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu
JUDr. Ing. Norberta Kášu, advokáta, so sídlom v E..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.093,93
Eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.093,93 Eur od 1.3.2013 do zaplatenia, s
8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.500 Eur od 1.3.2013 do 9.10.2014 a priamo na účet
právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 372,25 Eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 2.520 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia
poukázal na žalobu žalobcu doručenú okresnému súdu dňa 11.7.2013, ktorou navrhol, aby okresný
súd žalovaného zaviazal na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 12.593,93 Eur spolu s 8,75 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.593,93 Eur od 1.3.2013 do zaplatenia, ako aj na náhradu trov
konania a trov právneho zastúpenia, ktorú odôvodnil tým, že na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy
zrealizoval pre žalovaného dodávku tovaru, cenu ktorého vyúčtoval faktúrou č. 12410249 splatnou



28.2.2013 na 12.593,93 Eur. Žalobca svoj záväzok splnil, oproti čomu žalovaný, hoci nikdy tovar
nereklamoval, záväzok zaplatiť cenu za tovar nesplnil. Svoj záväzok zaplatiť za dodaný tovar žalovaný
potvrdil v inventarizácii pohľadávok zo dňa 22.1.2013. Vzhľadom k tomu, že so splnením záväzku je
žalovaný v omeškaní, žalobca zároveň uplatnil úrok z omeškania.

Okresný súd žalobe vyhovel v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu, proti ktorému podal v
zákonom stanovenej lehote žalovaný odpor s odôvodnením, že žalobca nesplnil svoju povinnosť dodať
tovar riadne a z toho dôvodu mu nevznikol nárok na zaplatenie veci.

V priebehu konania žalovaný doplnil procesnú obranu tvrdením, podľa ktorého dňa 7.10.2014 na
osobnom stretnutí štatutárnych zástupcov žalovaného a zástupcov žalobcu v Partizánskom
došlo k uzatvoreniu ústnej dohody o urovnaní, v rámci ktorej účastníci vysporiadali predmet konania tak,
že sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi 6.500 Eur. Na základe takto uzatvorenej dohody o urovnaní
zrealizoval žalovaný následne dňa 8.10.2014 platbu, ako vyplýva z potvrdenia o realizovaní transakcie
zo dňa 8.10.2014, kde je v časti informácia pre príjemcu uvedená dohoda o urovnaní.

Žalobca doplnenú časť procesnej obrany žalovaného, ktorý tvrdil uzatvorenie dohody o urovnaní,
rozporoval tvrdiac, že takáto dohoda medzi účastníkmi uzatvorená nebola.

Pred otvorením prvého pojednávania vo veci žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.500
Eur späť, na základe ktorého dispozitívneho úkonu žalobcu okresný súd samostatným uznesením č.k.
11Cb/198/2013-65 rozhodol o čiastočnom zastavení konania o zaplatenie 6.500 Eur.

Okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a aplikáciu ust. § 409 ods. 1, § 420 ods. 1, § 422 ods.
1, § 448 ods. 1, § 1 ods. 2 veta prvá, druhá Obchodného zákonníka, § 585 ods. 1, 2, 3 Občianskeho
zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení, § 120 ods. 1, 3, 4, §
132 O.s.p.. Konštatoval, že medzi účastníkmi konania neboli sporné skutkové okolnosti: vystavenie
písomnej objednávky žalovaného zo dňa 11.9.2012 na dodávku tovaru od žalobcu (č.l. 25), realizácia
dodávky tovaru žalobcom žalovanému podľa Dodacieho listu číslo 12410325 zo dňa 29.11.2012 (č.l. 26),
vystavenie faktúry č. 12410249 splatnej dňa 28.2.2013 znejúcej na 12.593,93 Eur (č.l. 27) a jej doručenie
žalovanému, vystavenie Odsúhlasenia zostatkov zo dňa 22.1.2013 a jeho potvrdenie žalovaným v roku
2013 (č.l. 5), obsah elektronickej komunikácie medzi právnymi zástupcami účastníkov zo dňa 7.10.2013
(č.l. 94), zo dňa 2.10.2013 (č.l. 95), zo dňa 7.10.2014 (č.l. 96) a príloha elektronickej komunikácie
predstavovaná dohodou o urovnaní (č.l. 97 až 98), realizácia úhrady časti kúpnej ceny po začatí konania
žalovaným v prospech žalobcu na základe Potvrdenia o realizovaní transakcie zo dňa 8.10.2014 s
údajom informácie pre príjemcu: dohoda o urovnaní (č.l. 99), ktoré medzi účastníkmi nesporné skutkové
okolnosti si okresný súd podľa § 120 ods. 3 O.s.p. osvojil.

Okresný súd uviedol, že prvotnou primárnou obranou žalovaného v konaní bolo tvrdenie, podľa ktorého
si žalobca nesplnil povinnosť dodať tovar riadne, z ktorého dôvodu mu nárok na zaplatenie ceny
nevznikol. V priebehu konania žalovaný doplnil obranu a tvrdil, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu
ústnej dohody o urovnaní na stretnutí štatutárnych zástupcov žalovaného, konajúcich za žalovaného a
svedka Ing. Júliusa Peču a predsedu štatutárneho orgánu žalobcu Ing. Jaroslava Ševčíka, konajúcich
za žalobcu v Partizánskom dňa 7.10.2014. Na základe tejto dohody o urovnaní potom žalovaný dňa
8.10.2014 zaplatil žalobcovi 6.500 Eur. Podľa dohody o urovnaní mali byť v zmysle tvrdení žalovaného
úhradou sumy 6.500 Eur v prospech žalobcu vysporiadané všetky nároky medzi účastníkmi v
súvislosti s predmetnou dodávkou, a teda celá pohľadávka tvoriaca predmet konania. Pri takejto
procesnej obrane žalovaného v konaní bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať uzatvorenie tvrdenej
ústnej dohody o urovnaní podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Na preukázanie tohto tvrdenia navrhol
žalovaný vypočuť štatutárnych zástupcov žalovaného p. Pechotu a p. Šimalčíka, svedka JUDr. Igora
Múllera a elektronickú komunikáciu o zaslaní Dohody o urovnaní zo dňa 7.10.2014 žalovaným žalobcovi
prostredníctvom ich právnych zástupcov a návrhom dohody o urovnaní, ako aj dokladom o úhrade
sumy 6.500 Eur (č.l. 99 spisu). Okrem výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného p. Šimalčíka okresný
súd všetky tieto dôkazy vykonal a výsledky vykonaných dôkazov vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., na
základe ktorého vyhodnotenia dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal uzatvorenie tvrdenej dohody o
urovnaní zo dňa 7.10.2014, podľa ktorej úhradou sumy 6.500 Eur by mal byť vysporiadaný celý záväzok
žalovaného z titulu predmetnej dodávky, a tým celý predmet konania. Okresný súd pri uvedenom závere
zohľadnil výsledky vykonaného dokazovania výsluchom svedka Ing. Júliusa Peču, ktorý po zákonnom



poučení podľa § 126 O.s.p. jednoznačne poprel, že by na jednaní dňa 7.10.2014, konajúc za žalobcu,
dojednal so štatutárnymi zástupcami žalovaného dohodu o urovnaní v zmysle tvrdení žalovaného a na
takomto vyjadrení ako svedok zotrval i v rámci konfrontácie so štatutárnym zástupcom žalovaného p.
Pechotom. Naopak, tento svedok uviedol, že výsledkom stretnutia zo dňa 7.10.2014 bola dohoda, podľa
ktorej po úhrade sumy 6.500 Eur žalovaným v prospech žalobcu, budú títo o zvyšku pohľadávky ďalej
rokovať - komunikovať, pričom neexistoval žiaden dôvod na to, aby bol žalovanému odpustený zvyšok
dlhu a aby bola uzatvorená dohoda o urovnaní. Výpoveď svedka Ing. Peču hodnotil okresný súd ako
nosnú, nakoľko bola Ing. Pečom učinená v procesnom postavení svedka, teda po zákonnom poučení
podľa § 126 O.s.p. a svedok bol osobou priamo zúčastnenou na stretnutí dňa 7.10.2014. Samotná
skutočnosť, že svedok figuruje v štruktúrach žalobcu, a to konkrétne, že sa jedná o člena dozornej
rady žalobcu, podľa okresného súdu neznížila s poukazom na zákonné poučenie svedka hodnovernosť
jeho svedeckej výpovede. Oproti tomu výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného p. Pechotu o
uzatvorení dohody o urovnaní hodnotil okresný súd ako dôkaz, ktorý uvedené závery okresného súdu o
nepreukázaní uzatvorenia žalovaným tvrdenej dohody o urovnaní nevyvrátil a zároveň nepreukázal
žalovaným tvrdenú dohodu o urovnaní. Okresný súd zdôraznil, že sa vo vzťahu k osobe p. Pechotu jedná
o výpoveď štatutárneho zástupcu účastníka konania, ktorý dôkaz v porovnaní s výpoveďou svedka Ing.
Peču má nepochybne nižšiu dôkaznú silu. Pokiaľ žalovaný navrhol na preukázanie uzatvorenia dohody o
urovnaní vypočuť i druhého štatutárneho zástupcu žalovaného p. Šimalčíka, okresný súd tento dôkazný
návrh zamietol, nakoľko i vo vzťahu k tomuto druhému štatutárnemu zástupcovi žalovaného platí čo-
do dôkaznej sily jeho výpovede rovnaký záver, ako pre výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného p.
Pechotu a zároveň z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného p. Pechotu na výzvu okresného súdu
jednoznačne vyplývalo, že sa druhý štatutárny zástupca žalovaného p. Šimalčík zúčastnil stretnutia
dňa 7.10.2014 v rovnakom rozsahu ako p. Pechota a neviedol žiadne separátne komunikácie so
zástupcami žalobcu, o ktorých by sa nevyjadroval štatutárny zástupca žalovaného p. Pechota. Vo
vzťahu k obsahu svedeckej výpovede svedka JUDr. Igora M?llera okresný súd konštatoval, že tento
podrobne a v zhode s tvrdeniami štatutárneho zástupcu žalovaného p. Pechotu a listinnými dôkazmi
(elektronickou komunikáciou zo dňa 7.10.2014 a písomne vyhotovenou dohodou o urovnaní) uviedol,
že došlo k uzatvoreniu Dohody o urovnaní 7.10.2014, o obsahu ktorej bol informovaný štatutárnymi
zástupcami žalovaného bezprostredne po tom, ako títo mali na stretnutí so zástupcom žalobcu takúto
dohodu uzavrieť. Svedok takto zreprodukovaný obsah dohody o urovnaní premietol do písomného
vyhotovenia návrhu dohody o urovnaní, ktorý vypracoval a ešte dňa 7.10.2014 zaslal právnemu
zástupcovi žalobcu, pri súčasnom usmernení štatutárnych zástupcov žalovaného, aby sumu 6.500 Eur
neplatili skôr, ako bude dohoda o urovnaní podpísaná, čo však títo dôverujúc Ing. Pečovi
nerešpektovali. Svedok JUDr. Igor M?ller sa teda nezúčastnil osobne rokovaní medzi účastníkmi dňa
7.10.2014 a o všetkých skutočnostiach, o ktorých pred okresným súdom po zákonnom poučení podľa §
126 O.s.p. vypovedal, nadobudol vedomosť len sprostredkovane od štatutárnych zástupcov žalovaného,
čím je daný rozsah a obsah jeho poznania vo vzťahu k týmto skutočnostiam a jeho svedecká výpoveď je
len nepriamym dôkazom tvrdenia žalovaného o uzatvorení dohody o urovnaní, čo podľa okresného súdu
znížilo dôkaznú silu tohto dôkazu. Uvedený záver okresného súdu dopadol i na časť výpovede tohto
svedka, podľa ktorej po dvoch až troch týždňoch, čo čakal, že mu bude žalobcom vrátená podpísaná
dohoda o urovnaní, kontaktoval právneho zástupcu žalobcu a urgoval jej vrátenie, pričom na jeho
prekvapenie mu právny zástupca žalobcu povedal, že si to štatutárny zástupca žalobcu rozmyslel
(č.l. 127). Uvedené vyjadrenie svedka hodnotil okresný súd v kontexte skutočností, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania výsluchom svedka Ing. Júliusa Peču a predsedu predstavenstva žalobcu,
ktorí zhodne uviedli, že po úhrade sumy 6.500 Eur sa malo o zvyšku dlhu ďalej komunikovať, pričom
svedok Ing. Pečo výslovne uviedol ako osoba, ktorá sa komunikácie na stretnutí dňa 7.10.2014 osobne
zúčastnila, že neexistoval akýkoľvek dôvod na to, aby bol žalovanému zvyšok dlhu odpustený, aby
bola uzatvorená dohoda o urovnaní. Naviac, vo vzťahu k svedkovi JUDr. Igorovi M?llerovi, ktorý je
štatutárnym zástupcom právneho zástupcu žalovaného, okresný súd poukázal na závery vyplývajúce
z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo 3341/2006 zo dňa 18.3.2008, ktoré závery zhodnotil pri hodnotení
svedeckej výpovede s výsledkom konštatovania, že tento dôkaz sám o sebe a ani v spojení s ostatnými
vykonanými dôkazmi vo veci nepreukázal tvrdenie žalovaného o uzatvorení dohody o urovnaní medzi
účastníkmi. Pokiaľ žalovaný poukazoval na časovú súvislosť elektronickej komunikácie a skutočnosť
až časovo následnej úhrady sumy 6.500 Eur žalovaným žalobcovi, okresný súd konštatoval, že ani
táto časová súvislosť nebola skutočnosťou preukazujúcou tvrdenie žalovaného o uzatvorení dohody
o urovnaní a nebola spôsobilá vyvrátiť záver vyplývajúci z vykonaného dokazovania o nepreukázaní
uzatvorenia dohody o urovnaní podľa tvrdení žalovaného. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil uzatvorenie
dohody o urovnaní medzi účastníkmi dňa 7.10.2014, niesol v konaní dôkazné bremeno tohto svojho



tvrdenia a okresný súd konštatoval, že ním označené dôkazy toto tvrdenie spoľahlivo a jednoznačne
nepreukázali. Naopak, výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým výsluchom svedka Ing. Peču,
vykonanie konfrontácie tohto svedka a štatutárneho zástupcu žalovaného p. Pechotu a s uvedenými
dôkazmi súladná výpoveď predsedu štatutárneho orgánu žalobcu Ing. Ševčíka tvrdenie žalovaného o
uzatvorení dohody o urovnaní vyvrátili.

Po skonštatovaní nepreukázania obrany žalovaného v smere uzatvorenia dohody o urovnaní sa
okresný súd zaoberal hodnotením obrany žalovaného, že žalobca neplnil riadne. K tomuto tvrdeniu
ťažilo dôkazné bremeno opäť žalovaného, ktorý mal v konaní preukázať, že plnenie žalobcu -
dodaný tovar malo vady a aké konkrétne. K samotnému vymedzeniu vád dodaného tovaru žalovaný
uvádzal len vo všeobecnej rovine, že išlo o vady kvality bez akejkoľvek konkretizácie týchto vád v
skutkovej rovine. Pokiaľ na preukázanie tvrdenia o tom, že žalobca neplnil svoju povinnosť dodať
tovar riadne, označil žalovaný ako dôkaz reklamáciu zo strany Váhostavu (č.l. 130), okresný súd
takýto dôkazný návrh žalovaného pri zohľadnení absencie tvrdení žalovaného o zapojení subjektu
Váhostav v súvislosti s predmetnou dodávkou medzi žalobcom a žalovaným a pri absencii preukázania
obsahu zmluvného vzťahu, v ktorom zmluvnou stranou bol subjekt Váhostav, ako aj nepreukázania
existencie právneho vzťahu medzi Váhostavom a účastníkmi, ako nedôvodný. Pokiaľ subjekt Váhostav
učinil voči žalovanému reklamáciu vád plnenia v rámci právneho vzťahu medzi týmito subjektmi,
tak táto skutočnosť zároveň automaticky pri zohľadnení uvedeného nedostatku tvrdenia žalovaného
o usporiadaní vzájomných vzťahov medzi žalobcom, žalovaným a Váhostavom a najmä o ich
obsahu, nepreukázala existenciu vád plnenia žalobcu pre žalovaného, teda existenciu vád dodávky
tovaru, cena ktorého bola vyúčtovaná faktúrou č. 12410249. Okresný súd pri uvedenom vyhodnotení
dôkazného návrhu žalovaného na oboznámenie reklamácie zo strany subjektu Váhostav (č.l. 129),
zohľadnil výsledky vykonaného dokazovania k momentu vznesenia tohto dôkazného návrhu, kedy už
vykonal dokazovanie oboznámením sa listinných dôkazov: Odsúhlasením zostatkov zo dňa 22.1.2013,
elektronickou komunikáciou medzi právnymi zástupcami účastníkov zo dňa 2.10.2013, 7.10.2013, ako
aj výpoveďou svedka Ing. Iva Valošeka, ktorú svedeckú výpoveď hodnotil pri zohľadnení poučenia
svedka podľa § 126 O.s.p. ako vierohodnú, nakoľko samotná skutočnosť pracovno-právneho vzťahu
svedka so žalobcom nezaložila pri označenom zákonnom poučení záver o nižšej hodnovernosti tejto
svedeckej výpovede, ako aj výpoveďou svedka Ing. Peču, ktorí svedkovia nepotvrdili skutočnosť
reklamovania vád predmetnej dodávky ani žalovaným ani iným subjektom. Z dokazovania vykonaného
prostredníctvom označených dôkazov po ich vyhodnotení podľa § 132 O.s.p. okresnému súdu vyplynul
záver, podľa ktorého žalobca plnil riadne a tovar, ktorý dodal žalovanému, vady nemal. K dodávke
materiálu došlo podľa dodacieho listu dňa 29.11.2012 a takmer rok na to žalovaný prostredníctvom
právneho zástupcu žalovaného elektronicky komunikoval s právnym zástupcom žalobcu, ako vyplýva
z elektronickej komunikácie zo dňa 2. a 7. októbra 2013 v smere dojednania splátkového kalendára,
bez uvádzania akýchkoľvek nárokov z titulu vád a bez tvrdenia o samotnej existencii vád zrealizovanej
dodávky, ktoré by chcel v rámci splátkového kalendára vysporiadať. Rovnaký záver okresný súd uviedol
vo vzťahu k dokladu označenému ako odsúhlasenie zostatkov zo dňa 22.1.2013, ktorý hodnotil ako
dôkaz preukazujúci existenciu uplatnenej pohľadávky a dôkaz o dôvodnosti práva žalobcu na zaplatenie
ceny zrealizovanej dodávky vyúčtovanej faktúrou č. 12410249 v sume 12.593,93 Eur k momentu
odsúhlasenia týchto zostatkov. V tejto súvislosti okresný súd poukázal i na závery vyplývajúce z rozsudku
NS SR sp. zn. 5Obdo 15/2008 zo dňa 30.7.2008, aplikovateľné i na prejednávanú vec. Listinný dôkaz
Odsúhlasenie zostatkov zo dňa 22.1.2013 okresný súd vyhodnotil ako dôkaz o existencii práva na
zaplatenie kúpnej ceny za zrealizovanú dodávku vo vyúčtovanom rozsahu. K výpovedi štatutárneho
zástupcu žalovaného p. Pechotu ohľadne vád zrealizovanej dodávky, okresný súd zdôraznil, že v
tejto časti ide o výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného, teda výpoveď účastníka konania, ktorá
skutočnosť znížila dôkaznú silu tohto dôkazu, čo viedlo okresný súd k záveru, podľa ktorého ani toto
všeobecné vyjadrenie sa štatutárneho zástupcu žalovaného o vadách zrealizovanej dodávky samo o
sebe ani pri zohľadnení výsledkov ostatného dokazovania vykonaného okresným súdom nepreukázalo
skutočnosť, že by tovar žalobcom žalovanému dodaný mal vady. Okresný súd z uvedeného hodnotil
obranu žalovaného o vadnom plnení žalobcu ako účelovú a návrh na oboznámenie reklamácie z
Váhostavu zamietol. Pokiaľ v smere tvrdenia vád plnenia žalovaný poukazoval na to, že vlastne vady
plnenia mali byť dôvodom na iniciovanie mimosúdnej komunikácie medzi účastníkmi a urovnania,
okresný súd poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka Ing. Peču, ktorý uviedol, že nemá vedomosť
o tom, že by žalovaný predmet dodávky reklamoval. Naopak, z obsahu tejto svedeckej výpovede
vyplývalo, že neexistoval žiaden dôvod zvyšok dlhu odpúšťať a uzatvárať dohodu o urovnaní. Okresný
súd i túto časť svedeckej výpovede svedka Ing. Peču hodnotil pri zohľadnení skutočnosti, že ide o



osobu figurujúcu v orgánoch žalobcu, ktorú skutočnosť po zohľadnení poučenia podľa ust. § 126 O.s.p.
nepovažoval za takú, ktorá by sama o sebe znižovala hodnovernosť svedeckej výpovede tohto svedka.

Okresný súd právo na zaplatenie sumy 6.093,93 Eur priznal žalobcovi ako právo na zaplatenie kúpnej
ceny za dodaný tovar podľa § 409 ods. 1, § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka. Okresný súd
skonštatoval, že so splnením záväzku zaplatiť žalobcovi dlžnú kúpnu cenu bol žalovaný v omeškaní,
v nadväznosti na čo žalobca uplatnil i úrok z omeškania. Pri absencii osobitnej dohody o sadzbe
úroku z omeškania bol žalobcovi ako dôvodne uplatnený priznaný zákonný úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 12410249, ktorá sa nesporne dostala do dispozičnej
sféry žalovaného pri určení splatnosti v zmysle objednávky žalovaného. V právnej rovine okresný súd
aplikoval úpravu ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi priznal plnú náhradu dôvodne
uplatnených trov konania ako úspešnému účastníkovi pri aplikácii ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.,
a to procesného zavinenia žalovaného na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 6.500 Eur, z
dôvodu úhrady dlžnej sumy po začatí konania.
Žalobcovi vznikli v konaní trovy z titulu časti zaplateného súdneho poplatku za žalobu, o ktorú bol krátený
pri jeho vrátení v sume 6,70 Eur, t.j. v sume 365,55 Eur a trovy z titulu právneho zastúpenia za
úkony právnej služby:
1/ prevzatie - príprava obhajoby,
2/ písomné podanie žaloby na súd,
3/ písomné podanie - vyjadrenie k odporu zo dňa 14.11.2013,
4/ účasť na pojednávaní dňa 14.5.2014,
5/ písomné podanie - čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 20.11.2014,
6/ účasť na pojednávaní dňa 2.6.2015,
7/ účasť na pojednávaní dňa 11.8.2015, pri výške tarifnej odmeny za prvý až štvrtý úkon právnej služby
287,14 Eur, za piaty úkon právnej služby 220,77 Eur určenej z tarifnej
hodnoty 6.500 Eur, t.j. sumy tvoriacej predmet čiastočného späťvzatia a za šiesty a siedmy
úkon právnej služby 210,81 Eur určenej z tarifnej hodnoty 6.093,33 Eur, t.j. sumy predstavujúcej zostatok
predmetu konania po čiastočnom späťvzatí, režijný paušál 3x 7,81 Eur, 2 x 8,04 Eur, 2 x 8,39 Eur,
náhradu za stratu času žalobcu účasťou na pojednávaní na trase E. - Žilina a späť za 10 polhodín dňa
14.5.2014 vo výške 134 Eur (10 x 13,40 Eur), dňa 2.6.2015 vo výške 139,80 Eur (10 x 13,98 Eur), dňa
11.8.2015 vo výške 139,80 Eur (10 x 13,98 Eur) + náhradu cestovných nákladov na pojednávania na
trase E. - Žilina a späť, teda 328 km pri preukázanej spotrebe použitého motorového vozidla 4,6 l/100
km, resp. 6,5 1/100 km a pri vedomosti okresného súdu o cene použitej pohonnej hmoty v celkovej výške
cestovných nákladov 80,52 Eur dňa 14.5.2014, 89,22 Eur dňa 2.6.2015 a 89,42 Eur dňa 11.8.2015,
všetko podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v
znení platnom a účinnom v čase realizácie príslušného úkonu právnej služby. Tarifná odmena za piaty
úkon právnej služby - čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 20.11.2014 bola žalobcovi priznaná vo výške
220,77 Eur, s poukazom na ust. § 10 ods. 1 veta pred bodkočiarkou vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktorý
úkon sa týkal čiastočného späťvzatia žaloby o sumu 6.500 Eur, ktorá suma bola vzatá za tarifnú hodnotu.
Okresný súd znížil žalobcom požadovanú tarifnú odmenu za šiesty a siedmy úkon právnej služby, ktoré
boli realizované po zastavení konania v späťvzatej časti, nakoľko oba sa týkali iba zostatku predmetu
konania, ktorým bola istina 6.093,93 Eur s príslušenstvom. Trovy konania v sume 372,25 Eur a trovy
právneho zastúpenia v sume 2.520 Eur boli žalobcovi priznané na účet jeho právneho zástupcu podľa
§ 149 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom zástupcu z dôvodov
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) O.s.p.. Žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku žalobcu sa prvostupňový súd zaoberal obranou žalovaného, pričom obranu o vadnom plnení
žalobcu hodnotil ako účelovú a vo vzťahu k obrane žalovaného v smere uzavretia dohody o urovnaní
konštatoval jej nepreukázanie. S týmito závermi sa žalovaný nestotožnil, vzhľadom k tomu, že okresný
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V zmysle obrany žalovaného došlo k uzavretiu ústnej
dohody o urovnaní podľa ust. 585 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej bol záväzok žalovaného,
ktorého splnenia sa domáhal žalobca podanou žalobou, nahradený novým záväzkom na zaplatenie
sumy 6.500 Eur, ktorý žalovaný dňa 08.10.2014 splnil. Žalovaný je presvedčený o tom, že v dôsledku
uzavretia dohody o urovnaní došlo k zániku záväzku, ktorý si podanou žalobou uplatňoval žalobca.
Napriek tomu, že okresný súd podrobne hodnotil vykonané dôkazy, dospel k nesprávnemu skutkovému



zisteniu, a to, že nebolo preukázané, že došlo k uzavretiu dohody o urovnaní. Okresný súd mal
za to, že na uvedenom závere by nič nezmenil ani výsluch konateľa žalovaného Martina Šimalčíka.
Podľa žalovaného pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci mal podstatný význam výsluch Martina
Šimalčíka, s poukazom na spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy. Okresný
súd mal za smerodajný dôkaz výpoveď svedka Ing. Peču, ktorý považoval za hodnoverný, i keď svedok
je členom dozornej rady žalobcu, výpoveď svedka JUDr. Igora M?llera hodnotil ako nepriamy dôkaz,
s prihliadnutím na to, že hodnovernosť jeho svedeckej výpovede je výrazne oslabená vzhľadom na
existenciu zmluvného vzťahu medzi ním ako advokátom a žalovaným. Okresný súd poukazoval najmä
na zhodnú výpoveď svedka Ing. Peču a predsedu predstavenstva žalobcu, že záverom stretnutia
zo dňa 07.10.2014 malo byť, že po úhrade sumy 6.500 Eur zo strany žalovaného budú účastníci
konania ďalej komunikovať o zvyšku dlhu a na výpoveď svedka Ing. Peču, že neexistoval akýkoľvek
dôvod na to, aby bol žalovanému zvyšok dlhu odpustený, aby bola uzavretá dohoda o urovnaní.
Tvrdenie svedka Ing. Peču o tom, že nebol dôvod žalovanému nič odpúšťať, považoval okresný súd
za podstatné a poukazoval naň vo viacerých súvislostiach. Uvedený záver okresného súdu žalovaný
nepovažoval za správny. Podľa žalovaného okresný súd hodnotil dve skupiny dôkazov, na jednej
strane svedčiace neuzavretiu dohody o urovnaní a na druhej strane svedčiace uzavretiu dohody o
urovnaní. Podľa okresného súdu v druhej skupine dôkazov mala výpoveď svedka nižšiu dôkaznú
silu, preto dospel k záveru, že žalovaný uzavretie dohody o urovnaní nepreukázal. Vzhľadom na
existenciu týchto dvoch skupín dôkazov s rovnakým počtom dôkazov a ich rozdielnu dôkaznú silu,
mal okresný súd vykonať dokazovanie aj výsluchom konateľa žalovaného Martina Šimalčíka, ktorý bol
rovnako účastný stretnutia dňa 07.10.2014, nakoľko svedok JUDr. Igor M?ller sa osobne stretnutia
dňa 07.10.2014 nezúčastnil. Z hľadiska počtu dôkazov v jednotlivých skupinách by výpoveď Martina
Šimalčíka v prípade, ak by svedčila uzavretiu dohody o urovnaní, zvýšila silu dôkazov v skupine
dôkazov svedčiacich uzavretiu dohody o urovnaní. Ak by okresný súd Martina Šimalčíka vypočul a
tento by uzavretie dohody o urovnaní s konkrétnym obsahom potvrdil, musel by okresný súd dospieť
k záveru, že k uzavretiu dohody o urovnaní došlo, a to vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy tak v
jednej, ako aj v druhej skupine dôkazov. Žalovaný považoval za nesprávny názor okresného súdu, že
hodnovernosť svedka Ing. Peču nie je nijak oslabená jeho postavením člena dozornej rady žalobcu.
V takomto postavení svedka vo vzťahu k žalobcovi predsa nemožno považovať výpoveď svedka za
hodnovernú a pravdivú. V tomto prípade je zrejmé, že by svedok v takomto postavení a v situácii,
kedy štatutár žalobcu dohodu o urovnaní nepodpísal, nevypovedal odlišne ako štatutár žalobcu, keď
dozorná rada je orgánom akciovej spoločnosti dohliadajúcim na výkon pôsobnosti predstavenstva a
uskutočňovanie podnikateľskej činnosti akciovej spoločnosti. Jeho výpoveď podľa žalovaného nemožno
považovať za pravdivú vzhľadom na to, že zotrval na svojich tvrdeniach aj pri konfrontácii, keď sa
pojednávania zúčastnil aj štatutár žalobcu. Na pojednávaní dňa 11.08.2015 konateľ žalovaného uviedol,
že podpísanie dohody o urovnaní bolo zo strany žalobcu prisľúbené až po zaplatení sumy 6.500 Eur,
svedok JUDr. Igor M?ller uviedol, že si to štatutár žalobcu rozmyslel, pričom zástupca žalobcu na
pojednávaní dňa 11.08.2015 oboznámil obsah sms správy, ktorou ho svedok JUDr. Igor M?ller žiadal o
informáciu ohľadom podpísania dohody o urovnaní, ktoré skutočnosti okresný súd pri hodnotení dôkazov
nijako neposúdil a nebral na ne žiaden zreteľ. Z predmetnej sms správy je zrejmé, že JUDr. Igor M?ller
nesvedčil len účelovo na prospech žalovaného na pojednávaní, ale celkom objektívne, pričom o uzavretí
dohody o urovnaní bol presvedčený už v čase pred pojednávaním, kedy jej uzavretie potvrdzoval svojimi
vyjadreniami i právny zástupca žalobcu. Pri vykonaní dokazovania výsluchom predsedu predstavenstva
žalobcu, svedka Ing. Peču, konateľov žalovaného p. Pechotu a p. Šimalčíka a svedka JUDr. M?llera by
nastala situácia, kedy by proti výpovedi predsedu predstavenstva žalobcu účastného stretnutia mohla
byť výpoveď dvoch konateľov žalovaného, rovnako účastných stretnutiach a proti výpovedi svedka Ing.
Peču, ktorý by nebol hodnoverný vzhľadom na jeho postavenie člena dozornej rady žalobcu, by bola
výpoveď svedka JUDr. M?llera ako nepriamy dôkaz. Pri takejto dôkaznej situácii by okresný súd musel
pristúpiť k hodnoteniu výpovedí účastníkov konania i svedkov z hľadiska ich logickosti, presvedčivosti
a z hľadiska rozhodujúcich časových súvislostí. Žalovaný poukázal na to, že žaloba bola podaná dňa
11.07.2013, po neuzavretí splátkového kalendára žalovaný odmietal žalobcovi plniť, bránil sa podaním
odporu, po zistení problémov s tovarom dodaným žalobcom od investora uplatnil obranu v súdnom
konaní. Nasledovali žiadosti o odročenie pojednávaní z dôvodu vedenia mimosúdnych rokovaní, ako
to vyplýva i zo súdneho spisu, svedčiace o tom, že účastníci konania smerovali k tomu, aby spor
ukončili dohodou. Stretnutie medzi účastníkmi konania sa konalo dňa 07.10.2014, t.j. skoro rok po podaní
žaloby. Z týchto časových súvislostí vyplýva, že ak by malo rokovanie medzi účastníkmi konania skončiť
tým, že by žalobca chcel zaplatiť sumu 6.500 Eur a o zvyšku dlhu sa bude následne rokovať, a to s
neistým výsledkom týchto rokovaní, potom by žalovaný sumu 6.500 Eur určite neuhrádzal, a to už vôbec



nie deň po osobnom stretnutí, v súdnom spore by sa bránil ďalej a ak by nedošlo k dohode, úhradu
by určite realizoval až na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu. Konateľ žalovaného p. Pechota
uviedol, že podpis dohody o urovnaní bol prisľúbený po zaplatení sumy 6.500 Eur, ktorou mal byť
vzťah medzi účastníkmi konania vysporiadaný, žalovaný nechcel nič odpustiť, žalobca dohodu účelovo
nepodpísal a jeho právny zástupca svedkovi JUDr. M?llerovi uviedol, že si to žalobca rozmyslel. Uvedené
jednoznačne svedčí o tom, že na stretnutí dňa 07.10.2014 došlo k uzavretiu dohody medzi účastníkmi
konania, na základe ktorej mal byť nahradený záväzok žalovaného novým záväzkom na zaplatenie
sumy 6.500 Eur, ktorého splnením by došlo k urovnaniu všetkých vzťahov medzi účastníkmi konania.
Skutočnosť, že žalovaný plnil titulom dohody o urovnaní, vyplýva i zo samotného dokladu o úhrade.
Ak by k takejto dohode nedošlo, na strane žalovaného by predsa dôvodom na úhradu sumy 6.500 Eur
nebol prísľub žalobcu, že o zvyšku budú ďalej rokovať. Takýto postup by bol absolútne nelogický a
svedčí o nepravdivosti výpovede predsedu predstavenstva i svedka Ing. Peču. Zo strany žalovaného
by v prípade, ak by nedošlo k dohode vo vzťahu k všetkým vzájomným právam a povinnostiam a k
urovnaniu celého ich zmluvného vzťahu, nemalo zaplatenie sumy 6.500 Eur žiaden význam. Vzhľadom
na dôležité časové súvislosti, neopodstatnenosť len čiastočného uspokojenia žalobcu s tým, že by mal
žalovaný očakávať ďalšie rokovania, keď problémom bolo dohodnúť čo i len jedno osobné stretnutie
a nehodnovernosť výpovede svedka Ing. Peču, podľa žalovaného je možné konštatovať, že v prípade
výpovede konateľa žalovaného Martina Šimalčíka svedčiacej o uzavretí dohody o urovnaní, by musel
okresný súd dospieť k záveru, že došlo k uzavretiu dohody o urovnaní medzi účastníkmi konania.
Potom by mohol vec i správne právne posúdiť, a to podľa ust. § 585 Občianskeho zákonníka a na
základe uzavretej dohody o urovnaní by musel konštatovať zánik pohľadávky žalobcu a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Podľa žalovaného odmietnutie návrhu žalovaného na výsluch účastníka Martina
Šimalčíka je možné posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, pretože ide o osobu, ktorá je
v postavení konateľa žalovaného, ktorá bola priamo účastná pri rokovaní o dohode o urovnaní sporu. Až
vykonaním a následným hodnotením takéhoto dôkazu podľa všetkých zákonných kritérií, by bolo možné
objektívne a nestranne posúdiť do akej miery ten - ktorý z účastníkov splnil svoju povinnosť tvrdenia a
dôkaznú povinnosť. Vykonaním takéhoto dôkazu vo väzbe na všetky hodnotiace kritéria, by bolo možné
vyvodiť záver o pravdivosti, presvedčivosti a hodnovernosti tohto dôkazu. Týmto nesprávnym procesným
postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.

Žalovaný osobitne napadol aj výrok o trovách prvostupňového konania, a to v rozsahu výšky náhrady
trov právneho zastúpenia. Žalovaný priznanú náhradu trov právneho zastúpenia za štvrtý úkon právnej
služby vo výške tarifnej odmeny 287,14 Eur považoval za nesprávnu, nakoľko išlo o pojednávanie dňa
14.05.2014, ktoré bolo odročené bez prejednania veci a za takýto úkon právnej služby patrí advokátovi
podľa ust. § 13a ods. 4 poslednej vety vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške jednej štvrtiny
základnej sadzby tarifnej odmeny, teda okresný súd mohol priznať náhradu trov právneho zastúpenia
žalobcovi len vo výške 71,79 Eur. Zároveň žalovaný namietal neúčelne vynaložené trovy právneho
zastúpenia zo strany žalobcu vo vzťahu k náhrade za stratu času a cestovným výdavkom právneho
zástupcu. Žalobca si zvolil v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina právneho zástupcu so sídlom v
E., pričom žalobca mal sídlo v Partizánskom. Pokiaľ by si žalobca zvolil právneho zástupcu so sídlom
v Žiline, takéto trovy vo vzťahu k právnemu zastupovaniu by mu nemuseli vôbec vzniknúť a ak by
si zvolil právneho zástupcu so sídlom v Partizánskom tieto by boli podstatne nižšie, nakoľko cesta z
Partizánskeho do Žiliny je minimálne o hodinu kratšia ako cesta z E. do Žiliny. Predmetné trovy preto
považoval za neúčelne vynaložené v súvislosti s bránením práv žalobcu, a to najmä v prípade, kedy
žalobca vedel, že súdom príslušným na rozhodovanie o jeho nároku bude Okresný súd Žilina. Okresný
súd preto nemal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia priznať vo výške zodpovedajúcej výške
náhrady za stratu času a cestovným výdavkom. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania a v prípade, ak bude mať splnené podmienky
pre zrušenie napadnutého rozsudku, navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu.
Žalobca považoval napadnutý rozsudok za správny a detailne odôvodnený. Odvolanie žalovaného
považoval za účelové, v snahe oddialiť právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozsudku. Podľa
žalobcu okresný súd v prvostupňovom konaní dospel k správnym skutkovým zisteniam, použil správne
ustanovenie právneho predpisu a vec správne právne posúdil. Žiadnemu účastníkovi konania postupom
okresného súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa žalobcu žalovaný mal v priebehu
celého konania možnosť preukázať svoje tvrdenia, na ktorých postavil svoju procesnú obranu a ktorú



v priebehu konania účelovo menil a dopĺňal. Žalobca dodal žalovanému tovar, čím si svoj záväzok
splnil a žalovaný za dodaný tovar riadne a včas nezaplatil, čím si svoj záväzok nesplnil. Žalovaný
nikdy nereklamoval žalobcovi dodaný tovar a dokonca ešte v roku 2013 prejavil záujem za dodaný
tovar v splátkach zaplatiť, požadoval však od žalobcu odpustenie príslušenstva pohľadávky, s čím
žalobca nesúhlasil a trval na podanom návrhu. Po vydaní platobného rozkazu žalovaný v odpore
uviedol, že dôkazy k svojim tvrdeniam predloží na pojednávaní, pričom v predmetnej veci prebehlo
viac pojednávaní, pričom žalovaný dôkazy na podporu svojich tvrdení, že žalobca ,,nesplnil svoju
povinnosť riadne a včas a z toho dôvodu mu nevznikol nárok na zaplatenie veci“, nepredložil. Zmenu
procesnej obrany žalovaného, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k nahradeniu pôvodného záväzku,
považoval žalobca za nepochopiteľnú. Žalobca svoj záväzok dodať tovar riadne a včas splnil a nemal
dôvod nahrádzať pôvodný záväzok novým záväzkom, a to najmä vo svoj neprospech. Predmetom
rokovania bola možnosť odpustenia príslušenstva pohľadávky, ktorú však žalobca podmienil zaplatením
celej istiny, pričom prvým krokom malo byť zaplatenie sumy 6.500 Eur do 10.10.2014 a ďalej sa
malo rokovať o termíne zaplatenia zvyšku istiny. Keď po zaplatení sumy 6.500 Eur došlo za strany
žalovaného k zaslaniu dohody o urovnaní, ktorá za žiadnych okolností nebola predmetom jednania a
zo strany žalobcu neexistoval žiaden dôvod nahradiť pôvodný záväzok žalovaného za nový, žalobca
začal dôvodne pochybovať o dobrom úmysle žalovaného. Žalobca v novembri 2014 urobil čiastočné
späťvzatie návrhu a v konaní, ktorým sa domáhal časti nezaplatenej istiny a príslušenstva, pokračoval.
Podľa žalobcu výsledky vykonaného dokazovania v priebehu konania tvrdenie žalovaného o uzatvorení
dohody o urovnaní vyvrátili. Taktiež tvrdenie žalovaného, že žalobca neplnil riadne, sa v priebehu
konania nepreukázalo. Vymedzenie vád dodaného tovaru žalovaný uvádzal len vo všeobecnej rovine,
a to, že išlo o vady kvality, avšak bez akejkoľvek konkretizácie týchto vád. Čo sa týka výšky priznaných
trov právneho zastúpenia, žalobca túto považoval za správnu. Nestotožnil sa s názorom žalovaného,
že pojednávanie dňa 14.05.2014 bolo odročené bez prejednania veci a ani s názorom o neúčelnom
vynaložení trov zastúpenia zo strany žalobcu. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť,
s priznaním náhrady trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3
O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.093,93 Eur spolu s príslušenstvom potvrdený ako vecne správne
rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok
okresného súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania bol zmenený postupom podľa
ust. § 220 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodnutie bolo prijaté
hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/380/2015-182 zo dňa 02.05.2016 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5
dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.05.2016, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s
ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Za viazanosti vyššie citovaným zákonným ustanovením bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný
v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 165-167
spisu), za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. zisteným
súdom prvého stupňa, keďže podľa obsahu písomných predvolaní, vyplývalo vykonanie procesnej
poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Žalovaný podaným odvolaním
napadol rozsudok okresného súdu tak vo veci samej, ako i vo výroku o trovách prvostupňového konania.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.



V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného vo veci samej, proti výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 6.093,93 Eur s príslušenstvom, krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. §
219 ods. 2 O.s.p., ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so
skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu, viažucimi
sa k tomuto výroku a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2
O.s.p. nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového, ako aj
právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané
v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ust. § 219 ods. 2 O.s.p. umožňuje,
aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v
priebehu príslušného súdneho konania“.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden
celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je
postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo
vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového
rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ust. § 219 ods. 2 O.s.p., čo je v zhode aj
s judikatúrou Ústavného súdu SR.

Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu
žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou
základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho
poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 ...„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Zo znenia uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces“.

Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalovaného, k zvýrazneniu vecnej správnosti rozsudku okresného
súdu v napadnutom výroku vo veci samej, a to k odvolacím dôvodom nedostatočne zisteného
skutkového stavu a právneho zhodnotenia uvádza, že tieto odvolacie dôvody neboli relevantné.

K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia
odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie



nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ust.
§ 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 ust.
§ 213 O.s.p.. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu upravený Občianskym
súdnym poriadkom, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu
právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je
jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným
predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska
posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich
úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, procesný postoj
účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa
nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04).

K správnemu postupu prvostupňového súdu poukazuje krajský súd na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný
súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže
dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Odvolací súd považuje ďalej za potrebné
zvýrazniť, že o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov sa vykonajú, rozhoduje súd a nie účastník konania.
Tento názor je v zhode i so záverom vysloveným v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, podľa ktorého ...„Dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z
pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. V tejto súvislosti k zhodnoteniu vykonanému
prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

Pokiaľ žalovaný okrem iného namietal i spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, tak k
tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný, s poukazom aj k uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...
„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten
- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)“. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov podľa názoru krajského súdu dáva súdu právo v rámci vykonávaného



dokazovania priradiť tomu - ktorému dôkazu výpovednú hodnotu, prípadne dôkaznú silu. Pokiaľ pri
priradení dôkaznej sily okresný súd uvedie aj svoje zdôvodnenie, tak ani tento postup nebolo možné
vyhodnotiť v zmysle návrhu žalovaného ako odvolateľa za postup okresného súdu, ktorý by mal byť
v rozpore so zákonom, a to Občianskym súdnym poriadkom o spôsobe vykonávania dokazovania a
hodnotenia dôkazov vykonaných pred okresným súdom. Krajský súd v súhrne preto uvádza, že nebol
relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý namietal nesprávny spôsob vykonávaného dokazovania,
ako aj nesprávne hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania. Naopak, krajský súd konštatuje, že
pri vykonávaní dokazovania postup okresného súdu bol v súlade s dôkaznou povinnosťou sporových
strán, výsledky vykonaného dokazovania boli hodnotené vo vzájomnej súvislosti a nie len v prospech
žalobcu tak, ako to namietal nedôvodne žalovaný v podanom odvolaní.

V spôsobe vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov krajský súd konštatuje, že nedošlo k
vadnosti postupu konania okresným súdom. Vo všeobecnosti vadou konania je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania neumožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.
Odňatie možnosti konať pred súdom sa výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie
s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Už v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR nevykonanie navrhnutých dôkazov neznamená odňatie možnosti konať pred
súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu
slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods.
1 veta prvá O.s.p., § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých,
ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky
súdny poriadok účastníkom konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné
oprávnenie žalovaný ako odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy,
resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie
je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).. Okresný súd
preto nevykonaním dokazovania v zmysle návrhu žalovaného alebo posúdením vykonaných dôkazov
nie v zmysle predstáv a návrhov žalovaného svojim postupom nevylúčil žalovaného ako odvolateľa z
realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

K rozsahu a spôsobu dokazovania pred okresným súdom krajský súd poukazuje aj na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, z ktorého vyplýva, že ...„Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a
aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak okresný a
následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania označené účastníkom súdneho
konania, nemôže sama osebe táto okolnosť viesť k záveru o porušení jeho práv.“.

Vo vyššie uvedenom kontexte, k námietke odňatia možnosti žalovanému konať pred súdom spočívajúcej
v procesnom postupe okresného súdu, ktorý návrh na výsluch účastníka konania Martina Šimalčíka
zamietol, primárne poukazuje odvolací súd na obsah predvolania okresného súdu na nariadené
pojednávanie na deň 11.8.2015 (č.l. 111 spisu), v hornej časti ktorého sa nachádzalo vykonané
zvýraznené upozornenie okresného súdu v znení ...„Upozorňujem na potrebu osobnej účasti oboch
štatutárnych zástupcov žalovaného p. Šimalčíka i p. Pechotu na vytýčenom termíne pojednávania!“,
ktoré predvolanie bolo doručené žalovanému podľa doručenky na č.l. 105 rub spisu. Žalovanému
tak bol nielen vytvorený priestor, ale i vyjadrený pokyn okresného súdu pre účasť v osobe druhého
konateľa p. Šimalčíka na nariadenom pojednávaní, ktorý mal byť vypočutý, teda mal možnosť sa
k predmetu sporu vyjadriť. Tento pokyn okresného súdu žalovaný nevykonal a druhý konateľ p.
Šimalčík právo vyjadriť sa nevyužil, keďže z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.8.2015
(č.l. 122 spisu) bolo zistené, že pojednávania sa zúčastnil len štatutárny zástupca žalovaného p.
Marián Pechota a substitučná právna zástupkyňa žalovaného, ktorí nepredniesli žiaden prejav viažuci
sa k neprítomnosti osobitne predvolaného druhého štatutárneho zástupcu žalovaného p. Šimalčíka.
Pokiaľ v priebehu pojednávania žalovaný prostredníctvom substitučnej právnej zástupkyne preniesol



návrh na vypočutie tohto druhého štatutárneho zástupcu žalovaného p. Šimalčíka, ktorý bol účastný
rokovaní medzi žalobcom a žalovaným a na otázku vo veci konajúcej sudkyne sám žalovaný p.
Pechota uviedol, že ...,,komunikácia medzi žalobcom a žalovaným prebiehala vždy za účasti obidvoch
štatutárnych zástupcov žalovaného, teda mňa i p. Šimalčíka. P. Šimalčík nebol prítomný žiadnej časti
tejto komunikácie, o ktorej by som ja nevedel a o ktorej by som sa nevyjadroval tu v konaní...“, tak
procesným postupom okresného súdu, ktorý návrh na doplnenie dokazovania výsluchom druhého
štatutárneho zástupcu p. Šimalčíka zamietol, čo náležite v odôvodnení rozhodnutia i zdôvodnil, s ktorým
odôvodnením sa krajský súd stotožnil, nedošlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom.
K tvrdeniu žalovaného o dôležitých časových súvislostiach, nehodnovernosti svedka Ing. Peču, a o
tom, že v prípade výpovede konateľa Martina Šimalčíka svedčiacej o uzavretí dohody o urovnaní, jej
vyhodnotení, by musel okresný súd dospieť k záveru, že došlo k uzavretiu dohody o urovnaní, odvolací
súd len poukazuje na to, že skutkové tvrdenia, vznesené účastníkom v rámci plnenia povinnosti tvrdenia,
súd skúma v tej v rovine, či sú tieto tvrdenia dostatočne podopreté vykonanými dôkazmi, k čomu v danej
veci nedošlo.

Krajský súd konštatuje, že nedošlo k nedostatočnému skutkovému zisteniu veci okresným súdom.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie
skutkového záveru. Odvolací súd poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu
vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania. Ani v uvedenom smere nebol relevantný odvolací
dôvod žalovaného, že by došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam.

V konaní medzi účastníkmi neboli sporné skutkové okolnosti vystavenia písomnej objednávky
žalovaného zo dňa 11.09.2012, realizácia dodávky tovaru žalobcom žalovanému, vystavenie faktúry
č. 12410249, splatnej dňa 28.02.2013 na sumu 12.593,93 Eur, jej doručením žalovanému a následne
vystavené Odsúhlasenie zostatkov žalovaným zo dňa 22.01.2013 a potvrdenie tohto záväzku voči
žalobcovi. Zároveň medzi účastníkmi nebol sporný obsah elektronickej komunikácie, a to medzi
právnymi zástupcami účastníkov, z ktorej i krajský súd zistil, že právny zástupca žalovaného e-mailovou
správou zo dňa 02. októbra 2013 požiadal právneho zástupcu žalobcu o prerokovanie možnosti
splácania dlžnej sumy žalovaným v mesačných splátkach a možnosti uzavretia dohody o splátkovom
kalendári, na čo následne e-mailom zo dňa 07. októbra 2013 právny zástupca žalovaného navrhol
záväzok voči žalobcovi plniť v troch splátkach do konca roka a súčasne si dovolil požiadať, aby bol
návrh vzatý späť z dôvodu zníženia záväzku o uhradený súdny poplatok, ktorý bude žalovanému
vrátený. V tomto e-maile bolo ďalej uvedené, že čo sa týka úrokov z omeškania, žalovaný navrhuje
uzavretie dohody o splátkovom kalendári a ich odpustenie. Dňa 07. októbra 2014 po osobnom stretnutí
štatutárnych zástupcov žalobcu a žalovaného, právny zástupca žalovaného e-mailom zaslal právnemu
zástupcovi žalobcu návrh dohody o urovnaní a dňa 8.10.2014 úhradu časti kúpnej ceny žalovaným,
ktoré ako nesporné si osvojil i odvolací súd podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p..

Základnou a podstatnou otázkou, ktorú riešil okresný súd v prvostupňovom konaní a následne vo
vyvolanom odvolacom konaní i krajský súd, bolo zistenie, či žalovaný v rámci svojej obrany preukázal
uzatvorenie tvrdenej Dohody o urovnaní zo dňa 07.10.2014, ktorej uzavretie žalobca popieral. Okresný
súd preto správne zameral svoje dokazovanie i na zistenie objektívnych skutočností, za ktorých malo
dôjsť k žalovaným tvrdenej uzavretej ústnej dohode, za vzatia do úvahy okolností, ktoré jej uzavretiu
predchádzali.

Žalovaný tvrdil uzavretie ústnej Dohody o urovnaní dňa 07.10.2014, podľa ktorej mal byť nahradený
záväzok žalovaného novým záväzkom na zaplatenie sumy 6.500 Eur, ktorej splnením by došlo k
urovnaniu všetkých vzťahov medzi účastníkmi konania. Odvolací súd konštatuje, že práve na žalovanom
bolo dôkazné bremeno ohľadne preukázania uzavretia a existencie právneho úkonu, pretože bol to
práve žalovaný, ktorý z existencie tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky a
existenciu takýchto skutočností tvrdil (primerane rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 1807/2005). Na
preukázanie tvrdenia o uzatvorení predmetnej dohody žalovaný navrhol výsluch svedka JUDr. M?llera,
ktorý v rámci svojej svedeckej výpovede potvrdil, že po osobnom jednaní bol žalovaným informovaný
o obsahu dohody o urovnaní.

Vo vzťahu k okolnostiam uzavretia žalovaným tvrdenej Dohody o urovnaní dňa 07.10.2014 medzi
žalobcom a žalovaným v konaní nebolo spochybnené, že ústne jednanie prebehlo za osobnej účasti
štatutárneho zástupcu žalobcu Ing. Ševčíka, svedka Ing. Peču, a štatutárnych zástupcov žalovaného p.



Pechotu a p. Šimalčíka. Žalobca v osobe štatutárneho zástupcu potvrdil rokovanie o pohľadávke, avšak
s výsledkom, že pokiaľ žalovaný do 10.10.2014 uhradí sumu 6.500 Eur, o zvyšku pohľadávky sa bude
ďalej rokovať, pričom doručený návrh dohody o urovnaní považoval za v rozpore s touto dohodou a pre
žalobcu nevýhodný (č.l. 102 spisu). Svedok Ing. Pečo, ktorý sa osobne zúčastnil predmetného jednania,
po zákonnom poučení podľa ust. § 126 O.s.p. popísal obsah rokovania, ako aj obsah výsledku ústnej
komunikácie, ktorou bolo, že žalovaný zaplatí 6.500 Eur a potom sa uvidí, teda že o zvyšku sa bude
rokovať. K preukázaniu tvrdenia žalovaného o uzatvorení dohody o urovnaní vypovedal svedok JUDr.
M?ller, ktorý v rámci svojej svedeckej výpovede potvrdil, že po uskutočnenom jednaní sporových strán
bol žalovaným informovaný o obsahu dohody o urovnaní, ktorý premietol do písomného vyhotovenia
návrhu a tento elektronicky zaslal právnemu zástupcovi žalobcu.

Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že uzatvoreniu zmlúv predchádza zmluvné vyjednávanie, teda
proces, v ktorom sa tvorí obsah zmluvy, ktorý končí okamihom, v ktorom dá navrhovateľ (oferent)
druhej zmluvnej strane (oblátovi) najavo, že sa cíti byť viazaný svojim prejavom vôle. Pokiaľ sa strany
nedohodnú o všetkých podstatných okolnostiach, poprípade o okolnosti síce nepodstatnej, ale takej,
ktorá podľa mienky strán alebo jednej z nich má byť predmetom dohody, zmluva nevznikne. Zmluva ako
dvojstranný, či viacstranný právny úkon však vzniká úplným a bezpodmienečným prijatím návrhu na
uzavretie zmluvy. Pretože návrh na uzavretie zmluvy je právnym úkonom, musí vyhovovať definičným
znakom právneho úkonu obsiahnutým v ust. § 34 Občianskeho zákonníka, t.j. musí ísť o prejav vôle
smerujúci k uzavretiu zmluvy navrhnutej oferentom, a teda k vzniku, k zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností ako zodpovedajú návrhu na uzavretie zmluvy.

Urovnanie je dohoda účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť
alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ju rušia a nahrádzajú ju právnymi vzťahmi
novými. Doterajší záväzok zaniká len v tom rozsahu, v akom je nahradený záväzkom novým, ktorý
vyplýva z urovnania. Dohoda o urovnaní musí zodpovedať všeobecným požiadavkám, ktoré sú na
právny úkon kladené z hľadiska ich platnosti.

Krajský súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, ktorý na základe vykonaného dokazovania
uzavrel, že žalovaný, na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal uzatvorenie tvrdenej Dohody o
urovnaní zo dňa 07.10.2014. Pokiaľ žalovaný namietal nehodnovernosť výpovede svedka Ing. Peču,
tak krajský súd v zhode s prvostupňovým súdom konštatuje, že okolnosť, že svedok Ing. Pečo figuruje
v štruktúrach žalobcu, neznižuje práve vzhľadom na zákonné poučenie hodnovernosť jeho svedeckej
výpovede, pričom zvýrazňuje, že svedok Ing. Pečo bol priamo osobne prítomný pri predmetnom
rokovaní, teda vypovedal o skutočnostiach tak, ako ich reálne a osobne vnímal. Okolnosť, že svedok
Ing. Pečo je členom dozornej rady žalobcu sama o sebe nebola tou okolnosťou, pre ktorú by bolo
potrebné na túto svedeckú výpoveď prihliadať iným spôsobom ako okresný súd. Dodáva sa, že ak
výpoveď predmetného svedka nebola v konaní vyvrátená, potom z jej obsahu bolo potrebné podľa ust.
§ 126 O.s.p. vychádzať. Čo sa týka svedeckej výpovede JUDr. M?llera, táto bola správne zhodnotená
okresným súdom ako nepriama, keďže JUDr. M?ller nebol osobne prítomný rokovania dňa 07.10.2014
medzi účastníkmi sporu a o skutočnostiach, o ktorých po zákonnom poučení podľa ust. § 126 O.s.p.
vypovedal, nadobudol vedomosť len sprostredkovane a vychádzajúc zo záverov rozhodnutia NS ČR sp.
zn. 21 Cdo 3341/2006 pri hodnotení tejto výpovede prihliadol i na jeho postavenie zástupcu účastníka
(žalovaného).

V súvislosti s obranou žalovaného krajský súd uvádza, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou
prejednacou, ktorá je v ust. § 101 ods. 1 O.s.p. vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby
sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia
dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. následne stanovuje, že účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia
vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. To, že krajský súd súhlasí so
záverom prvostupňového súdu, že medzi účastníkmi nebolo preukázané uzavretie žalovaným tvrdenej
dohody o urovnaní vychádza z priebehu konania a výsledkov dokazovania a ich správneho zhodnotenia
okresným súdom.



Len na doplnenie odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dohoda o urovnaní patrí spoločne
s privatívnou nováciou (§ 570 Občianskeho zákonníka) do kategórie dohôd, ktoré rušia záväzok
tým spôsobom, že ho nahrádzajú záväzkom iným. Pojmovým znakom urovnania je spornosť alebo
pochybnosť vzájomných práv, pričom urovnanie smeruje k odstráneniu tejto spornosti či pochybnosti.
Účelom urovnania je odstrániť spor či pochybnosť tým spôsobom, že sa sporný alebo pochybný záväzok
zruší a nahradí záväzkom novým nesporným a nepochybným. Žalovaný v prvostupňovom konaní
relevantne netvrdil, že by v rámci ústneho jednania bol dôvod a výška nároku žalobcu sporným a
ani z textu písomného návrhu dohody urovnaní, ktorý mal kopírovať ústnu dohodu, takáto spornosť
nevyplynula. Za tejto situácie preto ani nebol dôvod, aby bol pôvodný záväzok žalovaného voči žalobcovi
nahradený novým, pretože tu neboli tvrdené okolnosti odôvodňujúce takýto postup. Obsah elektronickej
komunikácie medzi účastníkmi (č.l. 94-95 spisu) preukázal len snahu žalovaného dohodnúť sa o
spôsobe vysporiadania záväzku, a to návrh na uhradenie záväzku formou splátok a v prípade uzavretia
dohody o splátkovom kalendári o možnom odpustení úrokov z omeškania.

Napriek tomu, že žalovaný vo vzťahu k obrane uvádzanej v podanom odpore voči platobnému rozkazu,
spočívajúcej v tvrdení, že žalobca neplnil riadne, žiaden relevantný odvolací dôvod nezadefinoval,
krajský súd primárne poukazuje na zhodnotenie okresného súdu vo vzťahu k tejto obrane žalovaného
a dopĺňa, že žalovaný v rámci konania pred prvostupňovým súdom a ani v podanom odvolaní neoznačil
a ani nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci relevantný úkon jeho reklamácie vo vzťahu k žalobcovi a
ani úkon reklamácie od Váhostavu a k nemu relevantnú súvislosť. Pokiaľ žalovaný v rámci konania pred
súdom prvého stupňa poskytol len všeobecné tvrdenia, bol za správny hodnotený postup okresného
súdu, ktorý neakceptoval ďalší návrh žalovaného na vykonanie dokazovania, a to reklamáciou od
Váhostavu. Krajský súd zhodne s okresným súdom tie dôkazné prostriedky, ktorými disponoval žalobca
a predložil ich súdu, považoval za dostatočné na preukázanie uplatneného nároku a naopak žalovaný
neprodukoval v prvostupňovom konaní také dôkazy, ktorými by tieto vyvrátil. Okresný súd na základe
vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že v konaní bolo preukázané uzavretie zmluvného
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorého žalobca plnil riadne, čím si splnil svoju
povinnosť dodať tovar z uzavretej kúpnej zmluvy, naopak bol to žalovaný, ktorý si povinnosť zaplatiť cenu
tovaru, napriek tomu, že predmetný záväzok nespochybnil v Odsúhlasení zostatkov zo dňa 22.01.2013,
nesplnil. Zo strany žalovaného v prvostupňovom ani v odvolacom konaní tvrdená vadnosť relevantným
spôsobom preukázaná nebola.

Odvolací súd nezistil dôvody pre odchýlenie sa od týchto logických a racionálnych záverov okresného
súdu vo veci samej, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného
súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.093,93 Eur s príslušenstvom, v
dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu v tomto napadnutom výroku potvrdený ako vecne správne
rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie
rozsudku prvostupňového súdu podľa ust. 219 ods. 2 O.s.p., viažuce sa k tomuto výroku, s ktorým sa
krajský súd stotožňuje.

Žalovaný v odvolaní osobitne napadol výrok o trovách prvostupňového konania, a to v trovách právneho
zastúpenia, keď podľa jeho názoru okresný súd nesprávne priznal odmenu právnemu zástupcovi
žalobcu za úkon právnej služby - úkon účasti na pojednávaní dňa 14.05.2014 v plnej výške, pričom
pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom žalovaného
krajský súd uvádza, že predmetný odvolací dôvod bol dôvodný. Z obsahu Zápisnice o pojednávaní
pred okresným súdom zo dňa 14.05.2014 (č.l. 44 - 46 spisu) bolo zistené, že okresný súd sa pred
začatím konania pokúsil o ukončenie veci zmierom, vo vzťahu k čomu sa vyjadrovali právni zástupcovia
účastníkov s tým, že tak právny zástupca žalobcu ako i právny zástupca žalovaného zhodne požiadali
o odročenie pojednávania, v snahe ukončiť vec mimosúdne. Z obsahu zápisnice nebolo zistené, že by
došlo k nariadeniu prejednania veci samej, čomu korešponduje i uznesenie Okresného súdu Žilina č.k.
11Cb/198/2013-65 zo dňa 18. decembra 2014, ktorým bolo rozhodnuté o čiastočnom späťvzatí žaloby v
časti o zaplatenie sumy 6.500 Eur a súčasne i o vrátení kráteného súdneho poplatku žalobcovi postupom
podľa ust. § 11 ods. 3, 4 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. s konštatovaním, že žalobca vzal návrh
späť pred pojednávaním vo veci samej. Vzhľadom k tomu, že pojednávanie konané dňa 14.05.2014
bolo odročené bez prejednania veci, za tento úkon právnej služby správne patrila odmena právnemu
zástupcovi žalobcu podľa ust. § 13a ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1 z 287,14 Eur = 71,78
Eur + režijný paušál, náhrada za stratu času a náhrada cestovného.



Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, spočívajúcemu v neúčelne vynaložených trovách právneho
zastúpenia zo strany žalobcu, a to náhrada straty času a cestovných výdavkov právneho zástupcu
žalobcu, ktorý má sídlo v E., pričom pojednávanie sa konalo pred Okresným súdom Žilina, krajský súd
uvádza, že tento odvolací dôvod žalovaného nebol dôvodný. V tejto súvislosti krajský súd zvýrazňuje
ust. § 19 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z., podľa ktorého advokát je oprávnený poskytovať právne služby
na celom území Slovenskej republiky v spojení s ust. § 20 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého každý
má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. Dodáva sa,
že zmyslom a účelom náhrady trov konania i v rovine účelnosti je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložil. Odvolací súd konštatuje,
že boli účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia, keďže k nim došlo vo vecnej a právnej súvislosti
s uplatnenou žalobou žalobcu, k ich vynaloženiu došlo za účelom uplatnenia oprávnených záujmov
žalobcu, a pokiaľ by okresný súd náhradu trov prvostupňového konania žalobcovi nepriznal, odoprel
by tomuto účastníkovi ochranu označených práv, zakotvených v našom ústavnom poriadku, ktorý je aj
majetkové právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a na právnu pomoc
v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny. Z vyššie uvedeného záveru preto námietka neúčelnosti priznaných trov
právneho zastúpenia v rovine náhrady za stratu času a náhrady cestovného žalobcovi bola zhodnotená
ako nedôvodná.

Žalovaný v odvolaní výšku priznaného súdneho poplatku, matematický výpočet a priznanú výšku trov
právneho zastúpenia vo vzťahu k ostatným priznaným úkonom právnej služby, režijnému paušálu,
náhrade za stratu času, náhrady cestovného nespochybnil, a tým v tejto časti nemal odvolací súd
zadefinovaný relevantný odvolací dôvod za viazanosti ust. § 212 ods. 1 O.s.p., preto v tejto časti
odkazuje na zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Výrok o trovách prvostupňového konania bol z vyššie uvedeného záveru preto zmenený postupom podľa
ust. § 220 O.s.p. tak, že žalobcovi bola priznaná náhrada trov prvostupňového konania, spočívajúca v
zaplatenom súdnom poplatku v sume 372,25 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 2.304,64 Eur,
ktoré je povinný zaplatiť žalovaný na účet právneho zástupcu žalobcu (ust. § 149 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bola priznaná náhrada
trov odvolacieho konania, spočívajúca v trovách právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu 1 x 210,81 Eur, + 1 x 8,39 Eur
režijný paušál + 20% DPH = 43,84 Eur, súčtom dôvodné trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní
predstavovali sumu 263,04 Eur, ktoré trovy konania je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi v lehote do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.).
Tarifná odmena za úkon písomného vyjadrenia k odvolaniu bola určená z hodnoty veci, a to z predmetu
odvolacieho konania, ktorým bol napadnutý rozsudok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
6.093,93 Eur spolu s príslušenstvom, t.j. z tejto sumy 6.093,93 Eur bola určená odmena.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.