{"guid": "dfb0d0c9-e61a-409c-8e5b-e55848804bc2:90908a0a-cede-4baa-9ca7-7b9069c1d596", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3111212544.1", "spisova_znacka": "4Co/62/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/62/2013 z 17. 4. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 17. apríla 2013, sp. zn. 4Co/62/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3111212544.1", "identifikacne_cislo": "3111212544", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2013-04-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Rozvod"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24", "nazov": "§ 24 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-23", "nazov": "§ 23 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-23", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-24", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-23", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/90908a0a-cede-4baa-9ca7-7b9069c1d596", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3111212544.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3111212544.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3111212544.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/62/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111212544
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3111212544.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky J.. M., bytom W., Y. XXXX/XG.,
zastúpenej JUDr. H. X. J., advokátom so sídlom W., J. M. XXXX/XXX proti odporcovi J.. N. M., bytom
W., Y. XXXX/XA, prechodne bytom Q. U. č. XXX, zastúpeného JUDr. H. S., advokátom so sídlom W.,
Q. G. XX, o rozvod manželstva a úpravu a povinností na čas po rozvode k maloletému G. M., nar.
XX.XX.XXXX a maloletému W. M., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom u navrhovateľky, zastúpení Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny v W., o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
10. decembra 2012, č.k. 12C/126/2011-173 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa      p o t v r d z u j e .

Účastníci     n e m a j ú    právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa manželstvo účastníkov, J. M., rod. E. a J.. N. M., uzavreté
dňa XX.XX.XXXX pred Matričným úradom v W., zapísaným v knihe manželstiev vo zväzku 33, ročník
2002, na strane XX. pod poradovým číslom XXX, rozviedol. Maloletého G. a maloletého W. na čas
po rozvode zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich
majetok. Odporcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletého G. vo výške 190 € mesačne a na
maloletého W. vo výške 260 € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky,
počínajúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva účastníkov. Navrhovateľke uložil povinnosť
informovať odporcu elektronickou formou pravidelne vždy jeden krát do týždňa v každom mesiaci
kalendárneho roka o zdravotnom stave maloletých detí, o ich záujmových aktivitách a priebežne
mu podávať správy o aktuálnych mimoriadnych podstatných veciach, týkajúcich sa maloletých detí
počínajúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva účastníkov. Zároveň odporcovi pozastavil
výkon jeho styku s maloletým G. a maloletým W.. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 144 veta
prvá O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že z vyjadrenia účastníkov zistil, že medzi nimi dochádzalo k nedorozumeniam pre rozdielne
názory a postoje k manželstvu, partnerovi a deťom, že navrhovateľka nebola ochotná obnoviť spolužitie
s odporcom, na rozdiel od neho. Od podania žalobného návrhu dňa 30.05.2011 uplynula dosť dlhá
doba (takmer 1,5 roka), počas ktorej mali účastníci možnosť prehodnotiť svoje postoje a pokúsiť sa o
obnovenie spolužitia, k čomu však nedošlo. Vzhľadom na túto skutočnosť a skutočnosť, že podľa § 1
ods. 1 Zákona o rodine manželstvo je zväzok muža a ženy a vzniká na základe ich dobrovoľného a
slobodného rozhodnutia, súd prvého stupňa bol toho názoru, že nie je možné nútiť jedného z manželov
zotrvať v tomto zväzku proti jeho vôli, a manželstvo účastníkov, ktoré si neplnilo svoje funkcie, rozviedol,
keď mal za to, že nie je ani v záujme mal. deti, aby žili v prostredí plnom napätia a nezhôd medzi
účastníkmi. Právne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ust. § 23 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine. Podľa



§ 24 Zákona o rodine súd prvého stupňa zároveň rozhodol o právach a povinnostiach rodičov k mal.
deťom na čas po rozvode. Vzhľadom k tomu, že o týchto právach bolo súdom rozhodované do rozvodu
manželstva  v nedávnej dobe rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 27.9.2012 č.k. 31P/350/2011-207 a
podstatne sa nezmenili pomery na strane rodičov a detí, súd prevzal túto úpravu do svojho rozhodnutia
aj na čas po rozvode. Podľa tohto rozhodnutia mala navrhovateľka čistý mesačný príjem do 1.000 Eur
a odporca viac ako 1.700 Eur. Povinnosť navrhovateľky informovať odporcu o mal. deťoch stanovil v
týždenných intervaloch, čo považoval za optimálne, a nie až tak zaťažujúce, ako uviedla navrhovateľka.
Podľa § 38 ods. 1 Zákona o rodine súd pozastavil výkon rodičovského práva odporcu styku s maloletými
deťmi vzhľadom na existujúcu objektívnu prekážku, spočívajúcu v rozhodnutí v trestnej veci, ktorým
bolo odporcovi zakázané priblížiť sa k maloletým deťom, ktoré je účinné do právoplatného skončenia
trestného konania. Právne svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považoval za predčasný,
nesprávny a založený na nesprávnom právnom posúdení veci, čím sú dané dôvody odvolania podľa
§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p.. Vytýkal súdu prvého stupňa jednak to, že nevykonal ďalšie, ním
navrhované dokazovanie (výsluchom navrhnutých svedkov a doplnením výsluchu znalca), netrval na
realizácii uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 10.09.2012 (vyčkanie výsledku zo
stretávania sa odporcu s mal. deťmi za prítomnosti psychológa na úrade kolízneho opatrovníka) a v
nadväznosti na to predčasne vo veci rozhodol, a jednak to, že na vec nesprávne aplikoval ust. § 38
ods. 1 Zákona o rodine, o ktoré oprel svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu styku odporcu s mal.
deťmi, pochádzajúcimi z manželstva účastníkov. Podľa jeho názoru nie je možné rozhodnúť o rozvode
manželstva účastníkov, z ktorého pochádzajú mal. deti, bez súčasnej úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností  k mal. deťom na čas po rozvode, a v rámci toho aj o úprave styku odporcu s mal. deťmi na
čas po rozvode, ktorý nebolo právne možné ani dôvodné pozastaviť takým spôsobom, ako súd prvého
stupňa napadnutým rozsudkom o tejto veci rozhodol. Poukázal na príslušné ustanovenia Zákona o
rodine, podľa ktorých bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, keďže medzi účastníkmi nedošlo k dohode
o úprave styku odporcu s mal. deťmi, upraviť styk odporcu s oboma mal. deťmi na čas po rozvode v
rozhodnutí o rozvode, alebo v prípade objektívneho zistenia skutočností, vyplývajúcich z ust. § 25 ods.
3 Zákona o rodine, tento styk obmedziť alebo zakázať. Pre takéto rozhodnutie bolo pritom vykonané
riadne dokazovanie, a z toho rozhodne nevyplynuli skutočnosti, ktoré by opodstatňovali záver, že by
bolo potrebné v záujme mal. detí obmedziť alebo zakázať styk odporcu s nimi. Mal za to, že z dôkazov
dôležitých pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti, ktorými boli predovšetkým vyjadrenia a
správy kolízneho opatrovníka a najmä znalecký posudok znalca PhDr. Y. H. z odboru psychológie a
klinickej psychológie detí č. 35/2012 zo dňa 29.05.2012 vyplynulo, že je vhodné, aby mal. deti žili po
rozvode manželstva s matkou (navrhovateľkou) a stretávali sa s otcom (odporcom). Namietal, že k
stretnutiu odporcu s mal. deťmi spôsobom navrhnutým znalkyňou vôbec nedošlo z dôvodov na strane
navrhovateľky, ktorá deti na úrad kolízneho opatrovníka za tým účelom ani raz nepriviedla, a súd prvého
stupňa na túto skutočnosť žiadnym spôsobom nereagoval, a na ďalšom pojednávaní dňa 10.12.2012
bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania vo veci rozhodol. Namietal, že súd prvého stupňa takýmto
postupom jednak rozhodol v rozpore so zákonom, a to konkrétne s ust. § 25 ods. 2 Zákona o rodine
a zároveň rozhodol v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a spôsobom, ktorý nezodpovedá
ani právam dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho styku s obidvoma
rodičmi, vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 4 Zákona o rodine, a nie je v súlade s ľudským právom každého z
rodičov mať vo vzťahu k svojim deťom rovnaké práva a povinnosti, garantovaným v čl. 5 Protokolu č. 7 k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň ani s právom dieťaťom oddeleného
od jedného alebo dvoch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, pokiaľ to nie
je v rozpore so záujmami dieťaťa, garantovaným v čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré
medzinárodné zmluvy majú s poukazom na čl. 7 ods. 5 ako aj čl. 154c ods. 1 Ústavy SR prednosť
pred zákonom. Aplikácia ust. § 38 ods. 1 Zákona o rodine v tomto prípade nebola podľa jeho názoru
vôbec správna, ale ani opodstatnená. Toto ustanovenie je formulované tak, že súd môže rozhodnúť len
o výkone rodičovských práv a povinností ako celku a nemôže ich drobiť na jednotlivé zložky, a rozhodnúť
o pozastavení len jednej z nich. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa vzal za závažnú prekážku,
brániacu mu v styku s mal. deťmi, uznesenie Okresného súdu Trenčín č. 0Tp 102/2011-25 zo dňa
07.10.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. 3Tpo 307/2011-36 zo dňa 11.10.2011,
podľa ktorého v rámci trestného konania, vedeného proti odporcovi, nebol odporca vzatý do väzby a
bola mu uložená povinnosť podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku, spočívajúca v zákaze akéhokoľvek
styku a kontaktu s navrhovateľkou a mal. deťmi, v zákaze úmyselne sa k nim priblížiť na vzdialenosť



menšiu ako 5 m a v zákaze vstupovať do miesta ich trvalého bydliska, ktoré rozhodnutie nebolo doteraz
zrušené a konanie v danej trestnej veci vedené na Okresnom súde Trenčín pod č. 2T 52/2012 nebolo
doposiaľ skončené. Vyslovil názor, že takéto rozhodnutie vydané v rámci trestného konania nezakladá
dôvod na postup súdu prvého stupňa podľa § 38 ods. 1 Zákona o rodine. Namietal, že súd prvého stupňa
v tomto smere žiadnym spôsobom nevyhodnotil jeho poukaz na uznesenie ´Krajského súdu v Trenčíne
č. 23Tos 62/2012-268 zo dňa 13.07.2012, ktorým bola zamietnutá sťažnosť odporcu proti uzneseniu
Okresného súdu Trenčín č. 2T 52/2012 zo dňa 20.06.2012 o zamietnutí jeho návrhu na zrušenie vyššie
uvedeného zákazu styku a priblíženia sa k mal. deťom. V odôvodnení označeného uznesenia Krajský
súd v Trenčíne (v poslednom odseku na str. 3) uviedol, že pokiaľ ide o obhajcom naznačovaný možný
„konflikt“ dvoch prebiehajúcich súdnych konaní (trestné konanie, konanie o rozvode a zverení detí do
výchovy a opatery), v trestom konaní uložené obmedzenia a povinnosti s tým nesúvisia, pretože tieto
nemôžu byť prekážkou na styk či kontakt obvineného s deťmi, ak takáto potreba vyplynie z rozhodnutia
súdu, konajúceho v tejto občianskoprávnej veci. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie, ukladajúce
odporcovi primerané obmedzenia a povinnosti v rámci trestného konania, vedeného proti nemu, nie je
prekážkou na rozhodnutie súdu v konaní o rozvod manželstva účastníkov aj o úprave styku odporcu s
mal. deťmi na čas po rozvode manželstva. Podľa jeho návrhu spájanie doposiaľ neskončeného trestného
konania, vedeného proti nemu, kde spáchanie skutku kladeného mu za vinu od počiatku v celom
rozsahu popiera, je aj v hrubom rozpore s trestnoprávnou, ako aj ústavnoprávnou zásadou prezumpcie
neviny, a takýmto postupom súdu prvého stupňa dochádza nielen k protiprávnemu rozhodnutiu, ale
aj k zásahu do základných, Ústavou SR ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, garantovaných práv odporcu. Mal za to, že dlhodobá nerealizácia jeho styku s mal. deťmi,
o ktorý má záujem a ktorý je podľa výsledkov znaleckého dokazovania aj v záujme mal. detí (keď
skončenie trestného konania vzhľadom na rozsiahlosť vykonávaného dokazovania nemožno rozhodne
v krátkom čase očakávať), môže viesť k značnému narušeniu citových väzieb medzi odporcom a mal.
deťmi, prípadne k ich úplnému zániku, čo rozhodne v záujme mal. detí nemôže byť. Odhliadnuc od
týchto skutočností zároveň poukázal na to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa trpí zásadným
nedostatkom dôvodov vo vzťahu ku všetkým jeho častiam. Z tohto vôbec nevyplýva, akým spôsobom
súd prvého stupňa splnil zákonom uloženú povinnosť v zmysle § 23 ods. 2 Zákona o rodine, zistiť
príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne
prihliadať. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal príčinami
rozvratu manželstva a takýto stav len konštatoval, a navyše poukázal na to, že po podaní návrhu na
začatie konania napriek uplynutiu dlhej doby nedošlo medzi účastníkmi k obnoveniu spolužitia, hoci
súd prvého stupňa musel vedieť zo skutočností, vyplývajúcich z prebiehajúceho trestného konania voči
odporcovi, na ktoré v inej súvislosti aj poukázal, že odporca má dlhodobo zakázané kontaktovať sa s
navrhovateľkou a k tejto sa približovať na vzdialenosť menšiu 5 m, z čoho je zrejmé, že poukaz súdu
prvého stupňa na neobnovenie spolužitia účastníkov za tejto situácie bol celkom zbytočný. Naopak
zbytočné by určite nebolo vyhodnotenie príčin rozvratu manželstva účastníkov a toto by bolo nielen
splnením povinnosti uloženej súdu prvého stupňa zákonom, ale aj vytvorením riadneho predpokladu
pre objektívne posúdenie skutočností dôležitých pre úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
účastníkov k mal. deťom na čas po rozvode manželstva. To isté platí aj vo vzťahu k rozhodnutiu o
určení jeho vyživovacej povinnosti k mal. deťom, kde súd prvého stupňa konštatoval, že prevzal úpravu
rozsudku vo veci starostlivosti súdu o mal. deti, ktorý však práve v časti určenia vyživovacej povinnosti
odporcu k mal. deťom (za trvania manželstva účastníkov) nenadobudol právoplatnosť vzhľadom na
odvolanie podané odporcom. Ak teda súd prvého stupňa bez bližšieho zdôvodnenia rozhodol o
jeho vyživovacej povinnosti len s poukazom na iné rozhodnutie súdu, upravujúce túto povinnosť na
čas do rozvodu manželstva účastníkov, pričom v časti výživného takéto rozhodnutie nebolo v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa v tejto veci ešte právoplatné, tak bolo prinajmenej potrebné, aby
sa súd prvého stupňa zaoberal aspoň skutočnosťami vyplývajúcimi z odvolania podaného odporcom v
danej veci, bez čoho vôbec podľa odporcu nemožno v tejto časti (o výživnom) považovať rozhodnutie
súdu prvého stupňa za objektívne a akokoľvek zdôvodnené. S poukazom na tieto skutočnosti je podľa
jeho názoru rozsudok súdu prvého stupňa pre úplný nedostatok dôvodov aj celkom nepreskúmateľný
a v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p..

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila.

Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že odporca podľa uznesenia Okresného súdu Trenčín
zo dňa 07.10.2011 č.k. 0Tp 102/2011-25 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa



11.10.2011 č. k. 3Tpo/307/2011-36 v trestnej veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby nebol
zobratý do väzby a bola mu uložená povinnosť podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku, spočívajúca v
zákaze akéhokoľvek styku a kontaktu s navrhovateľkou a mal. deťmi, v zákaze úmyselne sa k im priblížiť
na vzdialenosť menšiu 5 m, v zákaze vstupovať do miesta ich trvalého bydliska a bola mu uložená
povinnosť zdržiavať sa na adrese svojich rodičov v Q. U. č. XXX, čo bolo jeho dobrovoľným rozhodnutím
ako výmena za väzobné stíhanie. Taktiež v konaní bolo vykonaných množstvo dôkazov, v rámci ktorých
bol zistený záver, že mal. deťom „bolo spôsobované psychické utrpenie v zmysle týrania“. Podľa obsahu
tohto spisu uznesenie doteraz nebolo zrušené a v trestnom konaní vo veci samej sp.zn. 2T 52/2012
nebolo doteraz rozhodnuté, pretože prebieha znalecké dokazovanie.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie
je dôvodné.

Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19  ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní
starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
Podľa § 23 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré
viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri
rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu
vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a § 19.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 4, 5 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov
maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas
po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať
a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do
osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Ak
sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia
záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme
dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou
súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v
záujme dieťaťa. Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní
dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a
vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu
budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa
s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany
obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a
rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa
do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Rodič, ktorému
nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa
o maloletom dieťati domáhať na súde.
Podľa § 25 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom
pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým
dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým
dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to
neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd
obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže.
Ust. § 23 Zákona o rodine vymedzuje podmienky pre rozvod manželstva, a to v nadväznosti na ust. § 22
Zákona o rodine, podľa ktorého k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených
prípadoch. Znamená to, že musia byť splnené všetky hmotnoprávne podmienky ustanovené pre
rozvod, a to vážnosť narušenia manželských vzťahov (vážnosť rozvodu medzi manželmi), trvalosť
rozvrátenia manželských vzťahov pre existenciu tohto vážneho narušenia a trvalého rozvrátenia
manželských vzťahov, manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. nemôže vytvárať harmonické a trvalé



životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí, od manželov nemožno očakávať obnovenie
manželského spolužitia a v prípade manželstva, z ktorého pochádzajú deti, bude prihliadnuté na záujem
maloletých detí, t.j., že rozvod nebude v rozpore so záujmami maloletých detí. Základným predpokladom
pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že sa manželia alebo jeden z nich vo vzájomnom
správaní neriadia pravidlami ustanovenými v Zákone o rodine (§ 18 a § 19) a že toto správanie so
zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi. Pritom úvaha o možnosti
plnenia účelu manželstva je v podstate úvahou o možnosti plnenia základných funkcií, ktoré manželstvo
má plniť, keď účel manželstva vyplýva z jeho základných funkcií: 1/ funkcia biologickej, spočívajúcej
v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a
na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb (čl. 1 až 3 základných zásad), 2/ funkcie výchovnej,
spočívajúcej v založení rodiny a v riadnej výchove detí (čl. 1, 3, 4 základných zásad, § 28 a nasl.), 3/
funkcie vzájomnej pomoci, spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia
a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú (čl. 4 základných zásad § 18),
4/ funkcie hospodárskej, spočívajúcej v tom, že v rámci rodiny, ako spotrebnej hospodárskej jednotky,
sú obaja manželia povinní starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom, a to podľa
svojich schopností, možností a majetkových pomerov (čl. 4 základných zásad § 19). Aj dieťa, ktoré žije
v spoločnej domácnosti s rodičmi, je povinné podieľať sa osobnou pomocou na spoločných potrebách
rodiny a prispieť na úhradu potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov
(§ 43 ods. 2).

Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu dodatočne zistil skutkový stav veci, keď dospel k
záveru, že manželstvo účastníkov si neplní svoje základné funkcie, a preto nie je možné nútiť jedného
z manželov zotrvať v tomto zväzku, pričom nie je ani v záujme maloletých detí, aby žili v prostredí
plnom napätia a nezhôd medzi účastníkmi. Aj odvolací súd môže len konštatovať, že účastníci pre
rozdielne názory a postoje k manželstvu, partnerovi a deťom sa nedokázali zblížiť a byť si oporou. I
keď súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia nekonštatoval, že uvedené rozdielne názory
a postoje účastníkov k manželstvu, partnerovi a deťom sú príčinou rozvratu manželstva účastníkov, z
obsahu spisu vyplýva, že proti odporcovi je na Okresnom súde Trenčín vedené trestné konanie pod
sp.zn. 2T/52/2012 pre týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa  § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods.
2 písm. d/ Trestného zákona, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Na základe uznesenia
Okresného súdu Trenčín zo dňa 07.10.2011 č.k. 0Tp 102/2011-25 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 11.10.2011 č.k. 3Tpo 307/2011-36, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2011,
odporca nebol vzatý do väzby na podklade návrhu prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne zo
dňa 06.10.2011 pod č.IPv 553/11-18  za súčasného prijatia písomného sľubu obvineného J. M. podľa
§ 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a za súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinností v zmysle
§ 82 ods. 1 Tr. por., spočívajúceho v zákaze akéhokoľvek styku a kontaktu s poškodenými osobami,
t. j. s J.. G. M. a maloletými deťmi G. M. a W. M., ako aj v zákaze úmyselne sa  k týmto priblížiť na
vzdialenosť menšiu ako 5 m, ako aj v zákaze vstupovať do nehnuteľnosti na adrese, ktorého má súčasný
trvalý pobyt, ktorú nehnuteľnosť užívajú poškodení, s tým, že sa mu zároveň ukladá povinnosť, aby sa
zdržiaval na adrese pobytu svojich rodičov Q. U. XXX. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že
špecifikované primerané obmedzenia a povinnosť, ktoré boli obvinenému (odporcovi) uložené, pritom
fakticky súčasne eliminujú aj možnosť akéhokoľvek vplyvu zo strany obvineného (odporcu) nielen na
poškodenú manželku, ale aj poškodené obe mal. deti. Toto uznesenie nebolo doposiaľ zrušené a v
trestnom konaní vo veci samej, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 2T 52/2012 nebolo
doteraz rozhodnuté. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o rozvode
prihliadol práve na uvedené skutočnosti, ktoré sú tak závažného charakteru, že viedli k vážnemu rozvratu
vzťahov medzi manželmi. Námietka odporcu, uvádzaná v odvolaní, že súd prvého stupňa si nesplnil
zákonom uloženú povinnosť v zmysle   § 23 ods. 2 Zákona o rodine a nezaoberal sa príčinami rozvratu
manželstva, ale tento stav len konštatoval, nie je dôvodná. K ďalšej námietke odporcu, uvádzanej v
odvolaní, odvolací súd dodáva toľko, že i keď súd prvého stupňa v danej veci nesprávne aplikoval ust.
§ 38 ods. 1 Zákona o rodine, táto vada by bola právne relevantná, ak by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Súd prvého
stupňa správne vzal za závažnú prekážku brániacu odporcovi v styku s maloletými deťmi uvedené
uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. OTp 102/2011-25 zo dňa 07.10.2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 3Tpo/307/2011-36 zo dňa 11.10.2011. Odvolateľ v odvolaní namietal,
že takéto rozhodnutie nezakladá dôvod na postup súdu prvého stupňa podľa § 38 ods. 1 Zákona o
rodine, keď súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevyhodnotil jeho poukaz na uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 13.07.2012 č.k. 23Tos/62/2012-268, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť



proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 20.06.2012   sp. zn. 2T/52/2012 o zamietnutí jeho
návrhu na zrušenie vyššie uvedeného zákazu styku a priblíženia sa k maloletým deťom. Uviedol, že
z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že pokiaľ ide o obhajcom
narušovaný možný „konflikt“ dvoch prebiehajúcich súdnych konaní (trestné konanie, konanie o rozvode a
zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti), v trestnom konaní uložené obmedzenie a povinnosti
s tým nesúvisia, pretože tieto nemôžu byť prekážkou na styk, či kontakt obvineného s deťmi, ak
takáto potreba vyplynie z rozhodnutia súdu konajúceho v tejto občianskoprávnej veci. Odvolací súd
túto námietku odporcu  nepovažuje  za dôvodnú. Súd v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. je v občianskom
súdnom konaní vždy viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale  musí vychádzať
aj z iných rozhodnutí vynesených v trestnom konaní a dbať o to, aby sa s nimi nedostal do rozporu.
Súd je pritom viazaný iba výrokom (nie odôvodnením). Akákoľvek úprava styku odporcu v konaní o
rozvod manželstva by odporovala obmedzeniam a povinnostiam uloženým odporcovi, ako obvinenému
v trestnom konaní. Znamená to, že i keď súd prvého stupňa pozastavil styk odporcu s maloletými
deťmi a v tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 38 ods. 1 Zákona o rodine, nejde o takú vadu
konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko za danej situácie súd prvého
stupňa nemohol rozhodnúť o úprave styku odporcu s maloletými deťmi, ale správne mal postupovať
podľa § 25 ods. 3 Zákona o rodine a styk odporcu s maloletými deťmi v dôsledku zákazu akéhokoľvek
styku a kontaktu s maloletými deťmi realizovaného v uvedenom trestnom konaní, zakázať. Opakovane
odvolací súd zdôrazňuje, že táto vada súdu prvého stupňa nemá na vecnú správnosť napadnutého
rozsudku žiadny vplyv. Odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že rozhodnutie o styku rodiča
s mal. dieťaťom vychádza z pomerov a okolností, ktoré existujú v čase rozhodovania (§ 154 ods.
1 O.s.p.). Rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností môže byť v zmysle § 26 Zákona o
rodine zmenené, ak sa zmenia pomery. Znamená to, že pokiaľ odporcovi nebude brániť v styku s mal.
deťmi závažná prekážka, v súčasnosti spočívajúca v zákaze akéhokoľvek styku a kontaktu, môže súd
na základe zmeny pomerov styk odporcu s mal. deťmi upraviť.  Nedôvodné boli námietky odporcu,
uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnuté dokazovanie (výsluch navrhnutých
svedkov, doplnenie výsluchu znalca) a netrval na realizácii uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa
10.09.2012 (vyčkanie  výsledku so stretávaním sa odporcu s maloletými deťmi za prítomnosti psychológa
na úrade kolízneho opatrovníka). Pokiaľ sa týka nevykonania dôkazu - výsluch navrhnutých svedkov  v
písomnom podaní odporcu  zo dňa 03.08.2012, J. M., W. M., M. Y., Mgr. Z. D. a H. Q., zo zápisnice
o pojednávaní zo dňa 10.09.2012 vyplýva,  že právny zástupca odporcu uviedol, že zatiaľ výsluch
svedkov nenavrhuje. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 10.12.2012 vyplýva, že po poučení súdu podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. obaja účastníci uviedli, že nenavrhujú vykonať riadne ďalšie dôkazy. Ani doplnenie
dokazovania dopytom na znalkyňu PhDr. Y. H., ako postupovať v súčasnosti, keď navrhovateľka odmietla
konzultáciu na úrade kolízneho opatrovníka, ani námietka odvolateľa, že súd prvého stupňa netrval na
realizácii uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 10.09.2012 (vyčkanie výsledku sa stretávania
odporcu s maloletými deťmi za prítomnosti psychológa na úvahe kolízneho opatrovníka), nemohlo mať
vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a to s poukazom na zákaz styku otca s maloletými
deťmi, vyplývajúci z vyššie uvedeného trestného konania vedeného proti odporcovi. Pokiaľ odporca
v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa  pri určení výživného odporcu na maloleté deti prevzal
úpravu z rozsudku vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, ktorý práve v časti o určenie výživného
nenadobudol právoplatnosť, pričom sa nezaoberal skutočnosťami vyplývajúcimi z odvolania, ani táto
námietka neobstojí. Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.09.2012 č.k. 31P/350/2011-207 bol
v napadnutej časti vo výroku o výživnom na mal. G. a mal. W. potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 09.01.2013 č.k. 17CoP/123/2012-236. Z rozhodnutí v predmetnom opatrovanskom
konaní vyplýva, že súd prvého stupňa zhodnotil možnosti a schopnosti oboch rodičov, ako aj odôvodnené
potreby mal. G. a mal. W. a výživné uložil v správnej výške zodpovedajúcej schopnostiam a možnostiam
odporcu, ktorý dosiahol čistý mesačný príjem  za obdobie od októbra 2010 do januára 2012 vo výške
1.776 Eur. Z výplatného listu za mesiac august 2012, ktorý odporca predložil súdu prvého stupňa v
opatrovanskom konaní vyplýva, že odporcovi bolo vyplatené 1.855,21 Eur. Táto výška zárobku umožňuje
odporcovi platiť výživné v sume 190 Eur na mal. G. a v sume 260 Eur na mal. W., keď odporca nemá inú
vyživovaciu povinnosť. Zohľadnil aj potreby maloletých detí, ktoré navštevujú základnú školu, vzhľadom
na ich vek sú v celom rozsahu odkázané výživou na svojich rodičov, pričom starostlivosť o deti je
zabezpečená výlučne matkou, ktorá dosiahla čistý mesačný príjem od októbra 2010 do januára 2012
vo výške 694 Eur, v období od februára 2012 do júla 2012 vo výške 898 Eur. Súd v opatrovanskom
konaní správne prihliadol na zvýšené náklady v súvislosti s nepriaznivým zdravotným stavom mal. W.,
ktorý mal preukázaný z lekárskeho posudku, ktorý vydal Úrad práce, sociálnych vec a rodiny Trenčín zo
dňa 16.01.2009 a podľa ktorého mal. W. má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyžadujúci osobitnú



starostlivosť podľa § 5 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č.
461/2004 Z.z. o sociálnom poistení, pričom dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa trvá od februára
2006. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia vyplýva, že vzhľadom na celkový stav dieťaťa a potrebu
zabezpečiť primeraný rast, je nutné u dieťaťa zabezpečiť dostatočný prísun energie a bielkovín, pričom
strava pre dieťa je mimoriadne finančne náročná. Odvolací súd vychádzajúc z citovaných rozsudkov
Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne je toho názoru, že bolo možné prevziať úpravu
o určení výživného z tohto opatrovanského konania, v ktorom boli dostatočne zistené nevyhnutné
skutočnosti, z ktorých sa vychádza pri určovaní výživného a výživné na mal. G. a mal. W. bolo určené
s prihliadnutím na osobné, zárobkové  pomery rodičov, ako aj odôvodnené potreby maloletých detí so
zachovaním zásady, že dieťa sa má podieľať na životnej úrovni svojich rodičov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 144 veta prvá, § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko si túto neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/126/2011", "guid": "b63aa093-bc39-4665-a66c-d92bc2c8a3fa:6a466f73-53b5-43f5-9b24-0dcda2020bca", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "95abeeeb-f226-4c3c-b0de-35c9fdac9289:a0f40c36-37fa-4d66-8f33-cea1e27be26f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3111224360.1", "spisova_znacka": "17CoP/123/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoP/123/2012 z 8. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-01-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3111224360.1"}, {"guid": "72f5ffd8-c74c-4661-8b37-fabf28733042:46bff4e0-af2e-447b-badb-1566e770ecdc", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3112010811.1", "spisova_znacka": "23Tos/62/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos/62/2012 z 12. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-07-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3112010811.1"}], "citovane_v": []}