{"guid": "de345a30-dff5-463e-a596-3a7dc08a5663:2f0d91c7-3b76-49f8-8074-e5cde253b6d7", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2110203392.4", "spisova_znacka": "26Co/506/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/506/2015 z 13. 2. 2017", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trnava z 13. februára 2017, sp. zn. 26Co/506/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2110203392.4", "identifikacne_cislo": "2110203392", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ján Baláž", "sudca_id": 1290, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-balaz-1290", "datum_vydania": "2017-02-13", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "nazov": "§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f0d91c7-3b76-49f8-8074-e5cde253b6d7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2110203392.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2110203392.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2110203392.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/506/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110203392
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2110203392.4

Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobcu: A. D., nar. XX. O. XXXX, O. XX, XXX
XX J., proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o 5.000 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 27. apríla 2015 č. k. 18C/28/2010-239, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd  rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

II.   Žalovanej p r i z n á v a  nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej vydania rozhodnutia,
ktorým by bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť mu 5.000 eur a  2% úrok z omeškania p.a. zvýšený
o 8 percentuálnych bodov z uvedenej sumy od 23. februára 2010 do zaplatenia, pretože mu bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom škoda vo výške jeho žalobného nároku. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil použitím § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 3 a 4, 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; vecne potom tým, že žalobca
sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, pričom nesprávny úradný postup
mal spočívať jednak v neodôvodnených prieťahoch vyšetrovateľov, ktorí bezprostredne po spáchaní
prečinu nevykonali neodkladné a neopakovateľné úkony v trestnom konaní, ďalší nesprávny úradný
postup mal spočívať v tom, že prví svedkovia boli vypočutí až po troch mesiacoch po podaní trestného
oznámenia, taktiež pri vykonávaní fotorekognície, z ktorej nebola vyhotovená zápisnica. Nesprávneho
úradného postupu sa dopustili vyšetrovatelia aj tým, že napriek žiadosti žalobcu, aby neuvádzali jeho
osobné údaje pred páchateľom a ostatnými účastníkmi konania, uvedené nesplnili. Vyšetrovatelia
sa ďalej stotožnili                   s klamlivými výpoveďami svedkov a odmietli sa zaoberať
žalobcovými návrhmi na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi uvedeným
nesprávnym úradným postupom, žiadal uhradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 5.000 eur.
Za ujmu považoval psychickú ujmu a nadmerný stres, ktorý bol vyvolaný tým, že voči nečinnosti
vyšetrovateľov bol nútený podávať neustále sťažnosti na dozorujúcu prokuratúru, že kolegovia v práci si
robia posmech z jeho početných súdnych sporov, ktoré majú základ v nesprávnych úradných postupoch
orgánov, ďalej za ujmu považuje to, že počas hospitalizácie  bol odlúčený od rodiny a mal strach z
možnej operácie. Podľa žalobcu ÚJKP v Trnave svojou opakovanou nečinnosťou spôsoboval uňho ako
poškodeného trestným činom právnu neistotu, v dôsledku čoho bol nútený podávať opravné prostriedky,
čo mu spôsobovalo stratu času, stres v súkromí, čím bola poznačená aj jeho rodina. Prvoinštančný
súd uviedol, že všeobecne pre uplatnenie nároku na náhrady škody a teda aj nemajetkovej ujmy
je potrebné súčasné splnenie troch podmienok: vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy, zavinenie a
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavinením. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu



vyšetrovateľa PZ, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru
prokurátorom. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že prokurátorka Okresnej prokuratúry
v Trnave vo vyrozumení zo dňa 13. februára 2009  konštatovala, že  námietky žalobcu sú čiastočne
opodstatnené a prokurátorka krajskej prokuratúry vo vyjadrení zo dňa 16. decembra 2009  vyhodnotila
podnet žalobcu ako sčasti dôvodný. Súd prvej inštancie mal teda za dostatočne preukázané čiastočné
splnenie jednej z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody. Nesprávny úradný
postup sám osebe ešte nespôsobuje vznik zodpovednosti štátu za škodu. Druhou kumulatívnou
podmienkou je vznik škody, t.j. ujmy, ktorá nastala v nemajetkovej sfére poškodeného, pričom žalobcom
bola vyjadrená v peniazoch vo výške 5.000 eur. Žalobca však nešpecifikoval podrobne nemajetkovú
ujmu, ktorá mu mala vzniknúť, nepreukázal jej závažnosť ani to, že by došlo k zníženiu  jeho cti,
ľudskej  dôstojnosti alebo jeho vážnosti v spoločnosti v značnej miere, nepreukázal závažnosť následkov,
ktoré mu vznikli v súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení. Neuniesol tak dôkazné bremeno
ohľadne vzniku a výšky nemajetkovej ujmy, keď nenavrhol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ani
dôkazy neoznačil. Pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú stanovené dve kritériá, z ktorých
musí súd vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k nesprávnemu
úradnému postupu došlo a teda samotná závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a
výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady
je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený
zásah spôsobil. Tretia z kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na náhradu škody je priama
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Túto podmienku
(príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) však súd za preukázanú
nemal. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda
vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a
následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody). K záveru
o existencii príčinnej súvislosti súd dospieva na základe logického posúdenia a zhodnotenia všetkých
okolností i povahy konkrétneho prípadu. Existencia príčinnej súvislosti na vznik práva na náhradu škody
je nevyhnutná a to bez zreteľa na to, či povinnosť na náhradu škody je založená na princípe zavinenia
alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Vychádza sa            z toho, že protiprávnosť (nesprávny
úradný postup) musí byť jednou z hlavných príčin vzniku škody, nemôže byť vedľajšou príčinou. Zákon
č. 514/2003 Z.z. a ani O.z. (zákon č. 40/1964 - Občiansky zákonník) nevymedzujú pojem príčinnej
súvislosti. Túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom
prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Konkrétne v danej
veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ ide o žalobcu, nedošlo k zníženie jeho cti, ľudskej
dôstojnosti, dokonca nepoklesla ani jeho vážnosť v spoločnosti v dôsledku nesprávneho úradného
postupu. Následky, ktoré uvádzal žalobca, by bolo možné považovať za následky trestného činu
samotného, prípadne výpovedí svedkov a vyšetrovatelia nemôžu byť zodpovední za konanie páchateľa,
prípadne výpovedí svedkov v rámci trestného konania. Z nesprávneho úradného postupu boli vyvodené
sankcie, čo s prihliadnutím na okolnosti prípadu súd považoval za dostatočné zadosťučinenie, pričom
uplatňovanie nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu vyhodnotil za daných okolností ako neprimerané k
ujme, ktorá mala vzniknúť. Z vykonaného dokazovania tak prvoinštančný súd vyvodil ten záver, že z troch
vyššie uvedených kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie práva na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie sú splnené dve z nich a to: priama príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a podmienka existencie nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi nesprávnym úradným postupom vzniknúť. O trovách konania rozhodol súd
prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že v konaní úspešnej žalovanej priznal právo
na náhradu trov konania vo výške 71,97 eur ako cestovné za cestu osobným motorovým vozidlom na
pojednávanie dňa 9. februára 2015 vo výške 33,708 eur.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny, t.j. vyhoveniu
jeho žalobe na zaplatenie 5.000 eur a príslušenstva. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci
súdom prvej inštancie, keď vec prejednávajúca sudkyňa pri vydávaní rozsudku namiesto uplatňovania
pozitívneho práva tento postavila opäť len na jej subjektívnych pocitoch. V odvolaní zároveň namietal
sudcov Krajského súdu v Trnave: JUDr. Antona Jačeka, JUDr. Ľubicu Spálovú, JUDr. Magdalénu
Krajčovičovú, Mgr. Fedora Benku, JUDr. Silviu Hýbelovú, Mgr. Jozefa Mačeja, JUDr. Ivetu Jankovičovú,
JUDr. Andreu Dudášovú, JUDr. Martina Holiča, JUDr. Evu Barcajovú, JUDr. Evu Behranovú a JUDr.



Zlaticu Javorovú, týchto žiadal vylúčiť z rozhodovania veci, pretože ich doterajšie rozhodnutia (pozn.:
v konaniach, ktorých žalobca vystupuje ako strana sporu)  nevychádzajú z pozitívneho práva. Zároveň
žiadal vylúčiť všetkých sudcov, ktorí podali tzv. antidiskriminačnú žalobu.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila. Navrhla
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že odvolanie
žalobcu je iba súborom námietok voči osobe zákonnej sudkyne, avšak neobsahuje žiadne relevantné
vyjadrenie k meritu veci, resp. dôvody, pre ktoré by mal odvolací súd zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Pokiaľ sudca vytýčil dva termíny pojednávania, vyzval žalobcu na doplnenie
podania a tento sa pojednávaní nezúčastní a ani podanie v zmysle výzvy nedoplní, sudca nemá inú
možnosť len rozhodnúť na základe predložených dôkazov a skutočností uvedených v žalobnom návrhu.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny  s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

6. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania
jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec             i správne právne posúdil.

7. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom  na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

8. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje,  k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

9. Súd prvej inštancie vykonával dokazovanie podľa príslušných ustanovení O.s.p., keď v zmysle § 120
ods. 1 O.s.p. (akt. § 132 ods.1 C.s.p.) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

10. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno



ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci.

12. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy           z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti  ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

13. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Na základe takto
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie správne dôkazmi preukázané, že podmienky troch
kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. nie sú splnené u dvoch z nich a to, priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a podmienka existencie nemajetkovej ujmy, ktorá mala
žalobcovi nesprávnym úradným postupom vzniknúť.

14. Ako bolo vyššie uvedené dôkazná povinnosť preukázať, že došlo k súčasnému (kumulatívnemu)
splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup bola na žalobcovi, ktorý v
tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, keďže otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide
o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto
nemožno uložiť napr. ani znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní
skutkového stavu veci vychádza), naopak právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (akým
následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná
súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V
postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť\" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k žalobcom vznesenej námietke na vylúčenie
predsedu senátu a sudcov Krajského súdu v Trnave, ktorých vyslovene menoval v odvolaní, ako aj voči
všetkým sudcom, ktorí podávali tzv. antidiskriminačnú žalobu, z prejednania a rozhodnutia tejto veci,
že na túto nebolo možné prihliadnuť v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p., pretože táto sa týkala okolností
spočívajúcich v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, resp. rozhodovaní v iných veciach
(pôvodne § 14 ods.3 O.s.p., akt. § 49 ods. 3 C.s.p.), pričom vo vzťahu k tzv. antidiskriminačným žalobám



je táto námietka bez akejkoľvek právnej relevancie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti sudcu, preto sa v
takom prípade vec nepredkladá nadriadenému súdu (§ 15a ods. 5 O.s.p., akt. § 53 ods.3 C.s.p.).

17.    V predmetnom konaní bola žalovaná úspešná v celom rozsahu, preto jej odvolací súd priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu  (§ 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p.), keďže tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.).  O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku a to samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

18. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov,           v znení neskorších
zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení  v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).



Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/28/2010", "guid": "0bdc34da-ec84-4cc4-afd2-633194feae12:a0ab1b8d-80af-4bc5-b56e-238d6ec9a3e1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}