Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/43/2016 z 30. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2016, sp. zn. 20CoP/43/2016, ECLI:SK:KSBA:2016:1315214972.1 Krajský súd Bratislava | 20CoP/43/2016 | ECLI:SK:KSBA:2016:1315214972.1 | 2016-05-30 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 36 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc703860-983a-4af4-8b3a-e184101e9b3e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1315214972.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/43/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315214972
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1315214972.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: M. P., nar. XX.X.XXXX, bytom u matky,
zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sociálnych vecí,
Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - F.. L. E., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, G., štátna
občianka SR, zastúpená splnomocneným zástupcom: JUDr. Jaroslav Málek, advokát so sídlom Krasova
2, 831 02 Bratislava a otec - Z. P., nar. X.X.XXXX, bytom A. X, G., štátny občan SR, zastúpený
splnomocneným zástupcom: JUDr. Silvia Filipová, advokátka so sídlom Radvanská 1, 811 01 Bratislava,
o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III, č.k. 37P/254/2015-101 zo dňa 15.12.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 37P/254/2015-101 zo dňa 15.12.2015 zamietol návrh matky na
úpravu práv a povinností rodičov k maloletej M. P., narodenej XX.X.XXXX a o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Okresný súd Bratislava III rozhodol na základe podaného návrhu matky dňa 13.07.2015, ktorým žiadala,
aby súd zveril maloletú M. P. narodenú 16.09.2006 do starostlivosti matky, otcovi uložil povinnosť platiť
na maloletú výživné v sume 300,- eur mesačne vždy do 15. dňa v kalendárnom mesiaci vopred k
rukám matky, a aby mal otec neobmedzený styk s maloletou vždy po osobnom dohovore s matkou.
Matka návrh odôvodnila tým, že s otcom maloletého dieťaťa nežijú v spoločnom manželskom zväzku
a práva a povinnosti rodičov k maloletej neboli doteraz súdom upravené. Od mesiaca október 2014
otec prestal prispievať na maloletú, a tiež na spoločnú domácnosť, ale nakupoval hygienické potreby
podľa vlastného uváženia, čo sa začalo prejavovať nedostatkom v domácnosti, ktorý musela zabezpečiť
vždy matka. Matka uviedla, že s otcom maloletej žije v spoločnej domácnosti, ale ich vzájomný vzťah s
otcom maloletej je už dlhodobo narušený. narušený. Matka chce tento stav riešiť odchodom zo spoločnej
domácnosti a založiť si vlastnú domácnosť s maloletou. Matka žiadala zveriť maloletú do jej starostlivosti
a na pojednávaní uviedla, že dňa 07.08.2015 sa odsťahovala s maloletou zo spoločnej domácnosti
s otcom a otec neprispieval pravidelne mesačne na výživné, ale starali sa o maloletú v týždenných
intervaloch. Matka tvrdila, že od narodenia maloletej znáša všetky poplatky sama, a to za škôlku,
ošatenie a pod. V januári 2014 podala návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletej, v marci
bolo určené pojednávanie, ale návrh vzala späť a konanie vo veci bolo zastavené.

Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa ustanovenia § 36, § 62, § 65, § 75 a § 78 Zákona o
rodine a z vykonaného dokazovania mal preukázané, že návrh matky na úpravu práv a povinností
rodičov k maloletej nie je dôvodný, a preto návrh zamietol. Súd vychádzal zo zistenia, že maloletá M. sa
narodila z mimomanželského vzťahu rodičov. Otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov na
matrike, práva a povinnosti rodičov voči maloletej doteraz neboli upravované rozhodnutím súdu, avšak
rodičia maloletej žijú v spoločnej domácnosti a o maloletú sa starajú spoločne. Matka v čase podania



návrhu na úpravu práv a povinností rodičov k maloletej nežila v spoločnej domácnosti s otcom maloletej,
pretože spoločnú domácnosť opustila dňa 07.08.2015 a odsťahovala sa s maloletou k svojim rodičom,
pre nezhody s otcom maloletej ohľadom financovania spoločnej domácnosti. Matka tvrdila, že otec jej
neprispieval dostatočnou čiastkou na spoločnú domácnosť a na maloletú, a tak všetky výdavky musela
hradiť sama a výdavky na maloletú vyčíslila v sume 550,- eur mesačne. Na pojednávaní matka uviedla,
že znovu žije s otcom maloletej v spoločnej domácnosti a otec prispieva riadne na výživné a na spoločnú
domácnosť.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie matka maloletej, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím
súdu a namietala, že súd prvého stupňa neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré uviedla, a tiež na všetky
dôvody, ktoré tiež uviedla na pojednávaní dňa 15.12.2015, na ktorom predložila jej písomné päťstranové
vyjadrenie z výpovede otca zo súdneho pojednávania dňa 29.10.2015. Matka v odvolaní uviedla, že
pojednávanie trvalo hodinu a sudkyňa rozhodla vo veci bez toho, aby sa oboznámila a najmä si prečítala
za päť minút päťstranové vyjadrenie, a preto podľa jej názoru, sudkyňa nemala dostatočný čas si prečítať
za päť minút jej písomné vyjadrenie a z toho dôvodu podáva odvolanie. V odvolaní matka uviedla, že
i napriek tomu, že s otcom maloletej žijú v spoločnej domácnosti nie je možné, aby zabezpečovala
štandard dieťaťa a otec, ak mu to vyjde nadštandard, teda dovolenky, kone a pod. Nie sú manželia a
nakoľko majú spolu dieťa, ktoré potrebuje aj otca aj matku, nemôže sa sama starať o celú domácnosť a o
dieťa, o otca, platiť všetky základné potreby na dieťa a otec si bude zveľaďovať svoj majetok na jej úkor.
Za obdobie 10 rokov ich spoločného spolužitia celý jej príjem dávala na rodinu a zabezpečovala celý
chod domácnosti a starostlivosť o dieťa a o otca. Otec nadobudol majetok počas 10 ročného spolužitia,
keď ona všetky náklady na spoločné dieťa znášala sama. Keď sa k otcovi vrátila v októbri 2015, dohodli
sa, že jej prispievať čiastkou 150,- mesačne na nákup potravín a hygienických potrieb, vždy na začiatku
mesiaca. Dodržiaval to od októbra do decembra 2015, ale v januári 2016 to bolo v polovici mesiaca a
vo februári to bolo 26.02.2016 na základe malej výmeny názorov. Hlavným dôvodom je, že nemá. Otec
tiež sľúbil, že zabezpečí upratovanie v domácnosti, vydržalo mu to do 15.12.2015, kedy bolo posledné
pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Matka tvrdila, že situácia je taká, že ona musí mať
vždy peniaze, musí sa o všetko starať, aj o otca a pán podnikateľ si bude chodiť po kávičkách a na nákup
do domácnosti začiatkom mesiaca na samého seba nemá. Uviedla, že takto žiť ďalej nechce, aby všetky
náklady sledovala a písala to otcovi a čakala od neho, že jej možno, ak sa mu to podarí, dá polovicu
výdavkov na jeho vlastné dieťa. Matke je to veľmi ľúto, že takouto cestou musí danú situáciu riešiť,
a preto poukázala na jej písomné vyjadrenie, ktoré predložila na pojednávaní dňa 15.12.2015. Matka
žiadala, aby súd rozhodol, o tom, že zveruje maloletú do osobnej starostlivosti matky a určí výživné,
ktoré je otec povinný platiť matke v sume 300,- eur mesačne.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného
súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Matka maloletej v podanom odvolaní namietala, že prvostupňový súd nevykonal všetky dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a tým neúplne zistil skutkový stav veci. (§ 205 ods. 2 písm. c/
O.s.p. ).

Ustanovenie § 1 Občianskeho súdneho poriadku upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb.

Podľa § 6 O.s.p. v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.



Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, z akých skutkových záverov okresný súd vychádzal,
keď vo svojom stručnom odôvodnení rozsudku iba uviedol, že návrh matky je v súčasnej dobe
neopodstatnený, a preto návrh zamietol ako nedôvodný.

Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek
dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže
aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí
maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú
pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia § 24, § 25 a 26
sa použijú primerane.

Rozhodovanie podľa uvedeného ustanovenia § 36 ZoR prichádza do úvahy vtedy, ak rodičia dieťaťa
neuzavreli manželstvo a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali spolu žiť), rodičia dieťaťa sú
manželia a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali spolu žiť).

Naplnenie podmienky, že rodičia dieťaťa spolu nežijú, nie je teda závislé od okolnosti či sú, alebo nie
sú manželia, ani od okolnosti, či spolu bývajú alebo nie. Splnenie tejto podmienky treba posudzovať
komplexne a zisťovať, či existuje medzi rodičmi vôľa tvoriť rodinu, resp. vôľa spoločne zabezpečovať
jej potreby.

Rodičia by mali byť schopní sa o výkone svojich rodičovských práv a povinností dohodnúť. Pokiaľ súd
dospeje k záveru, že dohoda rodičov nie je v záujme maloletého dieťaťa, neschváli ju. Konanie v tomto
prípade nemožno skončiť jednoduchým zamietnutím návrhu, pretože ide o konanie, ktoré súd môže
začať aj bez návrhu. Súd nie je viazaný návrhom a tak z úradnej moci upraví v takomto prípade výkon
rodičovských práv a povinností autoritatívnym rozhodnutím tak, aby bola prijatá úprava najvýhodnejšia
pre záujem maloletého dieťaťa, v zmysle vykonaného dokazovania.

V tej súvislosti treba zdôrazniť, že základnú úlohu vo výchove maloletého dieťaťa majú jeho rodičia.
Výchova dieťaťa je nielen ich právom, garantovaným viacerými medzinárodnými európskymi aj
vnútroštátnymi prameňmi, ale aj ich povinnosťou, ktorej sa nemôžu bez závažných právnych následkov
svojvoľne zbaviť. Spôsobilosť mať dieťa nemožno nikomu obmedziť. Právo rodiča vychovávať svoje
dieťa a starať sa oň, zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 41 a tiež zaručuje dieťaťu právo na
rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom
povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú
a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť
záujem dieťaťa. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“
je v prvom rade právo a povinnosť chrániť záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a
vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba a právo osobne sa o dieťa starať. Právo mať dieťa
u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o dieťa a ich výchova je právom rodičov, deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že významnú úlohu v procese hodnotenia
dôkazov zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a
nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia
jednotlivých dôkazov, a to jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej
logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä
prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., (alebo uznesenia v
spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu
súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku (uznesenia)
bolo presvedčivé. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá
má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že
zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov (uznesení) súvisia s postupom
súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces.

V článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem
dieťaťa.



V zmysle článku 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom
rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností,
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ideálnym stavom je, keď dieťa môže vyrastať v starostlivosti
oboch rodičov - otca i matky. Zároveň je však potrebné podotknúť, že základným právom dieťaťa je právo
na pokojné a harmonické rodinné prostredie a je povinnosťou rodičov mu takéto prostredie zabezpečiť.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého
stupňa nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z neúplne zisteného skutkového
stavu, ktorého správnosť záverov matka svojim odvolaním dôvodne spochybňuje.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§
115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)).

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06).

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,



argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska
c. Švajčiarsko).

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na
jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového
stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Okresný súd svoj záver odôvodnil stručne bez presvedčivých právnych záverov, ktoré bolo nutné
zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prirodzene
vzbudzuje dôvodné pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu.

Arbitrárnosť rozhodnutia môže byť kvalifikovaná buď ako rovnocenná konkurencia viacerých
protichodných právnych názorov vyslovených súdom, alebo situácia, v ktorej súd svoj jediný právny
záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy. Práve o druhý z prípadov
arbitrárnosti v danej veci ide. Doterajšie dôvody, ktoré použil okresný súd pre záver o dôvodnosti
návrhu navrhovateľky, zostávajú neúplnými v tom zmysle, že vo všeobecnej argumentačnej rovine,
ale i v konkrétnostiach posudzovaného prípadu, zostávajú nezodpovedané zo všetkých (potrebných)
zákonných hľadísk, sú tak nepresvedčivými v tom, či je dôvodný návrh navrhovateľky na zverenie
maloletej do pestúnskej starostlivosti. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06).

Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto
povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa
okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko).
Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje
opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí
aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.

Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké
má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd
oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal



preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok
nemožno považovať za preskúmateľný.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôže odvolací súd
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ani zmeniť (§ 220 O.s.p.), ale iba
zrušiť (§ 221 ods. 1 O.s.p.), a okrem toho takéto rozhodnutie súdu, nemôže obstáť z hľadiska požiadavky
správnosti rozhodnutia a musí byť zrušené.

Preto bolo postupom nielen súdu prvého stupňa porušené právo odvolateľky na spravodlivé súdne
konanie, čím jej súd odňal možnosť konať pred súdom.

Matka tak v podanom odvolaní dôvodne namietala odvolací dôvod, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p..

Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, nemôže takéto
rozhodnutie obstáť z hľadiska požiadavky správnosti rozhodnutia a musí byť zrušené.

So zreteľom na to, že v konaní došlo k odňatiu možnosti matky maloletej konať pred súdom, pretože
okresný súd svoje rozhodnutie, vyplývajúce zo záveru, že návrh matky nie je dôvodný, neodôvodnil
v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., čo malo za následok nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, Krajský súd v Bratislave zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.