Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20Scud/9/2014 z 8. 6. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. júna 2015, sp. zn. 20Scud/9/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5014200307.2 Krajský súd Žilina | 20Scud/9/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5014200307.2 | 2015-06-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bae77efa-6ab1-4d31-b41d-6ac82811f7fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5014200307.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20Scud/9/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200307
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200307.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu
JUDr. Veroniky Poláčkovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: Q. H. nar. XX.XX.XXXX, bytom
osiedle T.ńskie XX/X, U.ń, Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom
Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti pribratého účastníka konania: REPRUF, s. r. o., so sídlom
Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 198, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.k. 14696-2/2014-BA zo dňa 12.02.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňovým rozhodnutím č.k. 44772-1/2013-CA zo dňa 12.09.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka
Čadca, rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o., od 01.02.2012 podľa
slovenskej legislatívy. V odôvodnení uviedla, že od 01.05.2010 sa uplatňuje Nariadenie ES a Rady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo
16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo
dňa 16.09.2009. Dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca,
kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov.
Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho
zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani
prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Bol vypočutý konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s. r. o., Mgr.
L. F.. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že by žalobca reálne vykonával činnosť ako
zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa čl. 13
ods. 3 základného nariadenia ani podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia.

Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím č.k.
14696-2/2014-BA zo dňa 12.02.2014 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V
odôvodnení uviedol, že Inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky ZUS Varšava požadovala
preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy od Sociálnej poisťovne
Bratislava. Sociálna poisťovňa je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR.
Táto je aj kompetentná posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle, pretože je orgán, ktorý je
v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu. Tieto skutočnosti ju oprávňujú
vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Poukázal na kontrolu vykonanú
od 26.02.2013 do 08.03.2013 pobočkou Čadca, s výsledkom, ako bolo uvedené v prvostupňovom
rozhodnutí. Opakovaná kontrola vykonaná 05.03.2013 taktiež nepriniesla preukázanie reálneho výkonu



činnosti zamestnanca - žalobcu, pretože na adrese spoločnosti sa nachádzala J. B. B., konateľ
spoločnosti a B. U., splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s. r. o. Bolo zistené, že pracovné
zmluvy so zamestnancami uzavreté na 4 hodiny mesačne (do 28.06.2012), po tomto dátume na desať
hodín mesačne. Všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách
na území SR. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom
pošty. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa
na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Registračný list FO - prihláška,
ktorá má deklaratórne účinky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s
koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného riadne a včas bola podaná žaloba, ktorou žalobca žiadal
napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané
použitie čl. 11 (2) a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, hoci sa v tejto veci
nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu
na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa voči žalobkyni uplatňuje čl. 13 (3) základného nariadenia.
Ďalej poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a neuplatnenie základného nariadenia
v dôsledku pričinenia sa k situácii žalobkyňa podlieha v tom istom čase, v čase legislatívy dvoch
rôznych členských štátov. Žalovaný neuviedol právny základ prijatého rozhodnutia. V odôvodnení, kde
cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ.
Poukázal na to, že v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky
dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Namietal takisto porušenie čl. 87 ods. 1 Zákonníka
práce. Namietal tiež predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej
zmluve je ustanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska. Takisto namietal základ
vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení ZUS, že práca má marginálny charakter, pričom
pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex laboris, teda ZUS ako poľská
inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť, ale
toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni.
Žalobca poukazuje na to, že prácu vykonáva ako SZČO v Poľsku a na Slovensku vykonáva, resp. je tiež
aktívny a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, teda na ňu sa vzťahuje čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia. Dĺžku pracovnej doby na Slovensku pracovná zmluva stanovuje 10 hodín za mesiac a v
Poľsku žalobca vykonáva prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto zamestnanie
na Slovensku je viac ako 5%, teda tá práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Neoprávnené
prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. zahŕňa činnosti
vykonávané doma. Taktiež neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy
pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobca
vykonáva prácu na vlastný účet v úplne odlišnom charaktere, pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. vykonáva
prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom.
V bode II. žaloby namietal porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti
pracovnej zmluvy, ľubovoľné, nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz
dokladov uvedených žalobkyňou. Takisto poukazoval na nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly
vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a teda uznanie, že práca nie je v skutočnosti
vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa pracuje na území Slovenska, nie je nevyhnutné v meste, ktoré je sídlom
spoločnosti. Rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu
veci.
Žalobca uviedol tiež, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet a dodatočne uzatvoril dňa
01.02.2012 pracovnú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci, Palárikova 76 na území
Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy žalobca podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie
príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná
legislatíva bola uvedená legislatíva Slovenska v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia. Práca
spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Nesprávne bol
použitý vo vzťahu k žalobcovi aj čl. 11 (2) (a) základného nariadenia č. 883/2004. Žalobca bol na základe
pracovnej zmluvy registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská
inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný
inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej
pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce
v inom členskom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v
ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčený je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny
vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Pomer



sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex loci laboris. Tento zákon podľa zásady
koordinácie, ktorá je opakom harmonizácie národných systémov zavedením pojmov a inštitúcií EÚ -
priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004 Z.z.. Založenie
žalovaného na rozhodnutí ZUS ako poľského orgánu miesta bydliska žalobcu nie je v súlade s platnými
predpismi Európskej únie, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s čl. 13
ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej
zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom
zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov
miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánmi príslušných používať tieto pravidlá. Žalobca teda
podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajiny a takýto výsledok je aj v rozpore s účelom čl. 48 až
51 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania
práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobkyne, ktorá však bola
vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia žalobkyne zo sociálneho zabezpečenia na
Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi, akékoľvek
dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ predložil
zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobcu s prihliadnutím na správy z
vykonanej práce. Prácu vykonáva žalobca s príslušnou frekvenciou uvedenej v pracovnej zmluve podľa
vôle zamestnávateľa. Náplňou práce je kontaktovanie potenciálnych klientov, propagácia a prezentácia
činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Nedôvodne žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná,
pretože zamestnanci v spoločnosti REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom v
zmluve sa nevyžaduje od žalobcu, aby bol v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku
sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich
jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania prác je predloženie doplnených
podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala spoločnosti. Pracovné
inštrukcie dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon
práce. Za prácu dostáva žalobca náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na uvedený bankový
účet. S ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa žalobca má tiež protokol o kontrole, ktorý
dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímania zamestnancov v
súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky
a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky
zo strany žalovaného, že nebola práca vykonaná sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy z
vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak
je žalobca zamestnaný na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hotely,
vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobca si je vedomý toho,
že veľa rovnakých spoločností vykonáva činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
Spoločnosť zamestnávateľa je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy
a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. má
sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci riadené jednou osobu predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia
pre riadenie a rozvoj spoločnosti rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ
firmy rozhoduje o politických smeroch činností spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom
spoločnosti L. F. zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne
služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť má bankový
účet v banke CBD, pobočka Čadca, z tohto účtu sú realizované všetky verejnoprávne záväzky
spoločnosti. Žalovaný mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto
prípade. Jedná sa o kapitálovú spoločnosť, nie o osobnú spoločnosť. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. je
ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom a externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto
spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy,
ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Žalovaný sa
dopustil diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku ako spolupracovníci žalobcu obdržali
overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Tento problém
bude prezentovaný žalobcom v jeho žalobe o porušení zákonov spoločenstva. Z týchto dôvodov žalobca
považoval žalobu za dôvodnú. Ako prílohy k žalobe predložil pracovnú zmluvu, registračný list FO,
záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.03.2013, štvrťročné správy o vykonaní
prác za II. štvrťrok 2012, IV. štvrťrok 2012, IV. štvrťrok 2013, II. štvrťrok 2013, III. štvrťrok 2013,
nečitateľný štvrťrok 2013, I. štvrťrok 2012, hlásenie pobytu v SR zo dňa 17.05.2013, výpisy z bankových
účtov v poľskom jazyku.



Žalovaný podal k žalobe vyjadrenie zo dňa 17.07.2014, pričom uviedol, že žalovaný nezdôvodnil výrok
rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti
ako uvádza žalobca vo svojej žalobe. Takisto poukázal na to, že prihláška do poistenia nemôže
zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia
v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Takisto nesúhlasí s tvrdením, že by sa žalovaný
dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky. Tieto
tvrdenia sú neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhoduje
o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp. o nevzniku povinného
sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým
zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Taktiež poukázal na to, že nerozhodoval o
neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ale o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom
poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej
republiky na základe jeho pracovnej zmluvy. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym
stavom vo veci. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Pribratý účastník konania sa k žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 16.12.2014.
Pribratý účastník konania žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného, pričom poukazuje na to, že vznesené
námietky sú dôvodné, pričom bolo porušených množstvo predpisov zákona o Európskej únii a neboli
prešetrené námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Vo veci žalobkyne kľúčovou okolnosťou je, že
vždy vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska. Poukázal na to, že práca
žalobkyne je objednávaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú
bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojtýždňovej pracovnej ceste, ktorá je zorganizovaná
prostredníctvom účastníka konania. V ostatných mesiacoch môže žalobca cestovať na pracovisko
samostatne. Počas tohto výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach a súčasne sú
im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok. Zamestnancom
sa vtedy pripomínajú ich práva a povinnosti. Spoločnosť má k dispozícii dokumenty z pracovných
ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré
zabezpečujú ochranu ich života a zdravia počas cestovania a pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty
potvrdzujúce pobyt v hotely a taktiež správy z vykonanej práce. Taktiež jednotliví pracovníci majú
relevantné dôkazy v podobe bilingov za medzinárodné rozhovory, či pokladničné doklady za zakúpené
tovary a služby. Takisto sú k dispozícii potvrdenia mesačných prevodov miezd za vykonanú prácu
v prospech spoločnosti na svoj bankový účet, ktorého číslo uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Z
vykonávania práce má žalobca povinnosť podávať štvrťročné správy o vykonávaní práce. Žalobca si
plní svoje povinnosti a predložil všetky správy z vykonanej práce. Za vykonanú prácu dostáva patričnú
mzdu na svoj bankový účet. Registračným sídlom spoločnosti je adresa 022 01 Čadca, Palárikova
76, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti. V sídle spoločnosti
je skladovaná účtovná a personálna dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia
firma, ktorá navrhla veľmi atraktívnu sadzbu za každého zamestnanca zamestnaného prostredníctvom
spoločnosti vo výške 4,33 euro na osobu. Matematický výpočet určil, že pre účastníka konania je
ekonomickejším a niekoľkokrát lacnejším riešením využívať outsorcing účtovných a personálnych
služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o spoločnosť. Okrem námietok
uvedených prostredníctvom účastníka konania je potrebné taktiež citovať rozsudok Súdneho dvora zo
dňa 30.03.2006 vo veci C-10/05, podľa ktorého okrem toho, mzda že vykonané platby tvorí základnú
vlastnosť pracovného vzťahu, avšak ani obmedzená výška mzdy, ani pôvod finančných prostriedkov, z
ktorých je vyplácaná, nemôžu mať žiaden vplyv na to, či daná osoba nie je zamestnancom podľa zákona
Európskej únie. V judikatúre Súdneho dvora sa uvádza, že ak je príjem zo zárobkovej činnosti nižší ako
životné minimum, alebo ak normálna pracovná doba neprekračuje určený počet hodín v týždni neexistuje
prekážka, aby bola osoba uznaná takouto činnosťou za zamestnanca podľa čl. 48 a čl. 119 Dohovoru
EHS alebo na základe iných smerníc hovoriacich o zamestnávaní občanov z iných členských štátov.
Práca navrhovateľa nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5% času venovaného na
podnikateľskú činnosť. V posledných protokoloch z kontroly predložených prostredníctvom navrhovateľa
vrátane odvolania, neboli zistené žiadne pochybenia zo strany spoločnosti a preto Sociálna poisťovňa
na základe ľubovoľnej interpretácie z protokolov vyvodzuje protichodné závery oproti skutkovému stavu.
Účastník konania žiada, aby sa priklonil k odvolaniu žalobcu a napadnuté rozhodnutie zrušil.

Krajský súd v Žiline vytýčil vo veci pojednávanie na deň 09.06.2015. Na pojednávanie sa nedostavili
žalobca, žalovaný a pribratý účastník. Všetci doručenie vykázané mali. Súd v zmysle § 250g ods. 2
O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.



Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 247 a nasledujúcich O.s.p.
a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné
pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného
členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca
uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3
ods. 1 pís. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej
legislatíve:



a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,
c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,
v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 (3) ako aj nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO
v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo
nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by
reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., so sídlom
Palárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania resp. sídlo bolo na území
SR.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013
bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova 76,
Čadca a to od 26.2.2013 do 8.3.2013. Bolo zistené, že zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú
kanceláriou nemá, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani
konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Dňa 05.03.2013, kedy bola vykonaná opätovne kontrola na adrese
spoločnosti sa nachádzali pani J. B. B., konateľ spoločnosti a pán B. U., splnomocnený konať za
spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly bolo zistené, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na
adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami boli uzatvorené do 28.06.2012 na
4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti REPRUF,
s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky,
pričom zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty.
Žalovaný konštatoval, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území SR sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu sa od
01.02.2012 vzťahuje slovenská legislatíva.

Podľa názoru Krajského súdu v Žiline žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti
zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi
pripojenými v žalobe - záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.03.2013,
Registračný list FO, pracovná zmluva zo dňa 01.02.2012, výpisy z účtov v poľskom jazyku, štvrťročné
správy o vykonaní prác - túto skutkovú okolnosť nepreukázal. Štvrťročné správy o vykonaní prác
opatrené vizitkami firiem súd vyhodnotil ako nekonkrétne z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác, ako
aj rozsahu prác, žalobca nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR. Miesto
vykonania prác je uvedené len Bratislava, nie je v nich uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako
aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópii štvrťročných



prác, realizovať. Nejedná sa o objektívny doklad, ktorý by preukazoval, že žalobca bol v konkrétnom
čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy. Doklad o vyplatenej
mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní pracovnej
činnosti zamestnanca. Záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel podľa názoru súdu s prešetrovaním
reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Čo sa týka hlásenia o pobyte
na území SR zo dňa 17.05.2013, je treba uviesť, že sa jedná o dôkaz neurčitý, pretože ako dôvod
pobytu na území SR je uvedené „biznis“, z čoho však nevyplýva, či sa jednalo o vykonávanie činnosti
zamestnanca alebo vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorou je žalobkyňa. Tiež
nie je zrejmé, z akých podkladov (z akého zdroja) hotelové zariadenie, ktoré hlásenie vydalo, čerpalo pri
jeho vystavovaní. Okrem toho sa jednalo o jednorazový víkendový pobyt od 17.05.2013 do 19.05.2013.
Samotná pracovná zmluva nepreukazuje reálne vykonávanie práce, len preukazuje formálny právny
základ dojednaného pracovného pomeru.

Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobca nepreukázal konkrétne
vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy na základe ktorej mal vykonať práce promótora služieb
a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promótor (z anglického
promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je
zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie,
často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o
samotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej
zmluve ako kontakt s potenciálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia
činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a
technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promótora nemôže byť
len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady v
konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú mal
žalobca vykonávať od 01.02.2012 na území SR.

Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali
napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné
bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu, závery správy o kontrole zo dňa 08.03.2013, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie
žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú
skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného
zamestnávateľa od 01.02.2012 žalobca prácu reálne vykonával.

Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú
podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený
aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o, Čadca. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o
skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona
č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti
a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia
statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.

Krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno
a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác
od 01.02.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy
vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach.
Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre
zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentoval, propagoval,
s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili.



Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v
Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území
SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre
aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný
reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.

Nedôvodné sú námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území SR, že
títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov z týchto
skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani
skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností
- zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to súd vyššie zdôvodnil.
Rovnako neodôvodnená je námietka diskriminačného zaobchádzania so žalobcom, keď žiadne takéto
zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné rozhodnutie v zmysle zákona nemôže byť pojmovo
označené ako diskriminačné.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1
a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje
v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca
nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania
nepriznal. Pribratému účastníkovi v tomto type súdneho konania náhrada trov konania zo zákona (O.s.p.)
neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší
súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.